znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 50/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 26   ods. 1   a 5   a   čl. 47   ods. 2   a 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného riaditeľstva Policajného zboru Martin, Úradu justičnej a kriminálnej polície Martin, v bližšie neoznačenom konaní, a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Martin   a jeho   rozsudkom   sp. zn. 2 T 74/2006 z 24. apríla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra 2007 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1 a 5 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy postupom Okresného riaditeľstva Policajného   zboru   Martin,   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Martin   (ďalej   len „vyšetrovateľ“), v bližšie neoznačenom konaní, a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. 2 T 74/2006 z 24. apríla 2007.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu   sp. zn. 2 T 74/2006   z 24.   apríla   2007   uznaný   za vinného   zo   spáchania   zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   a zločinu   sexuálneho   násilia   podľa   § 200   ods. 1,   2 písm. b)   Trestného   zákona,   bol odsúdený   k súhrnnému   trestu   odňatia   slobody   v trvaní 15 rokov   nepodmienečne   a pre   výkon   trestu   odňatia   slobody   bol   zaradený   do   ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Na základe odvolania sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“)   rozsudkom   sp. zn.   3 To 123/2007   z 11.   októbra   2007 tak,   že   zrušil   rozsudok okresného súdu z 24. apríla 2007 vo výroku o treste a odsúdil ho na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že „vyšetrovateľom (...) bol dňa 29. 5. 2006 obvinený za zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, 2a Tr. zák., ale v zápetí bolo (...)   obvinenie   prekvalifikované   na   zločin   znásilnenia   podľa   § 199   ods. 2   Tr. zák   (...). Od vznesenia obvinenia v prípravnom konaní, sa vzhľadom na typ obvinenia a charakter veci (znásilnenie), a taktiež, že som bola osoba viac krát súdne trestaná, sa moje práva vôbec netolerovali, nemohol som ich ani uplatniť, postup zo strany OČTK nebol v súlade zo zákonom a neboli dodržané moje ZpaS, a ĽPaZS vyplivajúce z Ústavy - SR, čím došlo k potlačeniu mojich ZPaS, čo malo vplyv na moje nespravodlivé odsúdenie“.

Podľa sťažovateľa „Postup vyšetrovateľa nemohol byť správny, pretože zadovažoval len   dôkazy   svedčiace   proti   mne“,   ďalej   mu „nevysvetlil   závažnosť   veci,   o význame priznania a možnosť využiť spoluprácu na konanie o Dohode i vine a treste (...), nezaujímali ich moje tvrdenia, dôkazy, vysvetlenia, zle zaobchádzali s mojou osobou“.

Sťažovateľ   sa   nevie   stotožniť   s rozsudkom   okresného   súdu,   pretože   okresný   súd rozdelil jeho konanie (na rozdiel od obžaloby) na dva skutky – zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona a zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona, a podľa neho „súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený   v obžal.   návrhu.   A skutok   bol   od   vznesenia   obvinenia   kvalifikovaný   ako   zločin sex. zneužívania, a neskôr prekvalifikovaný na zločin znásilnenia“.

Okresný súd podľa sťažovateľa pri vykonávaní výsluchov poškodenej (osoba mladšia ako 15 rokov, pozn.), ako aj súdnych znalcov a svedkov používal nedovolené otázky (napr. „sám súd viedol poškodenú k odpovediam, a priamo nepriamo naznačoval ako na podanú otázku odpovedať“), neumožnil sťažovateľovi klásť otázky, „ktoré by odpoveďou narušili obžalobu, vyvrátili obvinenie, alebo vo veci veľa zmenili“. Z uvedeného sťažovateľ vyvodil, že „nebol   rovný   s účastníkmi   v konaní,   a nemohol   sa   slobodne   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom, obhajovať sa a dokazovať nevinu, ako mi to dovoľuje Ústava – SR“.

Podľa   sťažovateľa   okresný   súd „nebol   nestranný   a nezaujatý   (...),   nebol   to spravodlivý súd, ani spravodlivé súdne konanie“, čo „malo potom dohru pri rozhodovaní, kde zámerne vykonštruoval 1 skutok na 2 skutky, aby mohol použiť prísnejšie ustanovenie (resp. § 41/2 Tr. z.), o ktorom ma vopred neupozornil“ a až „pri vynesení rozsudku sa prvý krát zmienil o rozdelení skutku na 2 skutky a že použil ustanovenie § 41/2 Tr. z., čím mi vymeral trest 15 rokov“.

Krajský   súd   podľa   sťažovateľa „vedel   a videl   všetky   rozpory,   porušenia,   ako   aj porušovanie   ZPaS   (...)   mohol   vec   vrátiť   na   nové   spravodlivé   konanie,   ale   nemá v kompetencii   zmeniť   prvostupňový   súd,   aby   rozhodol   iný   súd   (...)   preto   radšej   zrušil rozsudok OS-MT a trest mi o 1 rok zmiernil“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   namietal,   že   postupom   vyšetrovateľa,   ako   aj postupom   a   rozsudkom   okresného   súdu   sp. zn.   2 T 74/2006   z 24.   apríla   2007   došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy a základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1 a 5 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby „svojim rozhodnutím alebo opatrením – malo za následok, aby bola moja vec spravodlivo, čestne, nestranne a nezaujato, znovu prerokovaná orgánom (súdom), ktorý nie je vo veci priamo zainteresovaný, aby nedošlo k spojitosti a zaujatosti. Žiadam spravodlivé súdne konanie, ako základné právo na spravodlivé súdne konanie (the right to a fair trial) z čl. 6/od.1 Dohovoru o ochrane ĽPaZS“.

Sťažovateľ taktiež požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ako aj o rozhodnutie o dočasnom opatrení a odložení vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia okresného súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom sťažovateľa, ktorý za porušiteľa svojich základných práv označil vyšetrovateľa a okresný súd v označenom   konaní.   Preto   v danej   veci   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   veci vzhľadom na viazanosť návrhom na začatie konania posudzoval namietané porušenie práv sťažovateľa vo vzťahu k tým porušovateľom, ktorých označil v sťažnosti.

1. Sťažovateľ namietal porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím okresného súdu.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý   rozhodne o jeho občianskych právach   alebo záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť   využitím   jemu dostupných   a aj účinných   právnych   prostriedkov   nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. III. ÚS 207/04, I. ÚS 34/05, I. ÚS 127/05).

Ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy teda limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným   súdom   princípom   subsidiarity,   podľa   ktorého   ústavný   súd   rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných   práv   alebo   slobôd   v   tých   prípadoch,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd.

Uvedený   princíp   sa   nepochybne   týka   prípadov,   v   ktorých   sa   sťažovatelia   ako účastníci súdneho konania môžu domáhať ochrany svojich základných práv alebo slobôd, k porušeniu ktorých malo dôjsť viacerými pochybeniami vo veci konajúceho súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa mohol ochrany svojich práv domáhať vo vzťahu k namietanému prvostupňovému rozsudku okresného súdu využitím riadneho opravného prostriedku [odvolaním podľa § 306 ods. 1 a § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku] v konaní pred krajským súdom. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ tak urobil a odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 24. apríla 2007 podal. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 T 74/2006 z 11. októbra 2007 zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste „a trest o jeden rok zmiernil“.

Právomoc všeobecného súdu poskytnúť sťažovateľovi ochranu pred zásahom do jeho základných práv a slobôd v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu na meritórne prerokovanie tejto časti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol po jej predbežnom prerokovaní   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci na jej prerokovanie.

2.   Z obsahu   sťažnosti   je   ústavnému   súdu   zrejmé,   že   sťažovateľ   vidí   v postupe vyšetrovateľa porušenie nasledovných základných práv, ako aj označeného článku ústavy.

Podľa   čl. 12   ods. 1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a   rovní   v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.Podľa čl. 19 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena (ods. 1). Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe (ods. 3).

Podľa čl. 26 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (ods. 1). Štátne orgány a orgány územnej samosprávy majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie   o svojej   činnosti   v štátnom   jazyku.   Podmienky   a spôsob   vykonania   ustanoví zákon (ods. 5).

Podľa čl. 47 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom (ods. 2). Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní (ods. 3).

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   opäť   vychádzal   z ústavného   princípu subsidiarity   svojej   právomoci   vo   vzťahu   k všeobecným   súdom   vyplývajúceho   z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd   označených   v čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktoré   neboli   odstránené   v jeho   priebehu (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho povinnosťou   ako   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III ÚS 79/02).

Okresný súd konajúci v trestnej veci sťažovateľa po podaní obžaloby, ako aj odvolací súd po podaní odvolania sú súdmi s plnou jurisdikciou, v právomoci ktorých bolo posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností daného prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania.

Sťažovateľ teda realizáciou svojho práva na obhajobu v priebehu trestného konania vedeného   proti   nemu   mal   možnosť   účinným   spôsobom   namietať   porušenie   svojich základných práv a slobôd pred všeobecným súdom, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Navyše   k namietanému   porušeniu   čl. 12   ods. 1   ústavy   ústavný   súd   poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sa jeho aplikácia v individuálnych sťažnostiach viaže   na   vyslovenie   porušenia   osobitne   určeného   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľa   (ide   teda   o sprievodný   účinok   porušenia   základného   práva   alebo   slobody). Zásady   vyjadrené   v uvedenom   článku   ústavy   vyjadrujú   podstatu   základných   práv   ako prirodzených   práv   človeka   a majú   univerzálny   charakter.   Patria   k ústavným   direktívam adresovaným predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov (II. ÚS 123/02, IV. ÚS 150/03). Z toho vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa by ústavný súd v rozsahu   namietaného   porušenia   čl. 12   ods. 1   ústavy   mohol   odmietnuť   aj   ako   zjavne neopodstatnenú.

Pretože   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   v   zmysle   § 25   ods. 1   zákona o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto rozhodnutia odmietol ako celok, o jeho návrhu na vydanie dočasného opatrenia, ako aj o odložení vykonateľnosti už potom nerozhodoval. Taktiež bolo už bez právneho významu rozhodovať o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2008