znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 50/07-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júna 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza   prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D.   Ď.,   Česká   republika,   zastúpeného   advokátom JUDr. J. H, B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v   konaní vedenom   pod   sp. zn. 67 Cbi 346/00 (pôvodne   vedenom   pod   sp. zn. 32 Cb 71/96, sp. zn. 13 C 73/98 a sp. zn. 76 Cb 203/99), za účasti Krajského súdu v Bratislave, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. Ing. D. Ď. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej republiky   a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 67 Cbi 346/00 (pôvodne   vedenom   pod   sp. zn.   32 Cb 71/96,   sp. zn.   13 C 73/98   a sp. zn.   76 Cb 203/99) p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému   súdu   v   Bratislave p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 67 Cbi 346/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr.   Ing.   D.   Ď. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   60 000 Sk (slovom   šesťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Krajský   súd   v Bratislave p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský   súd   v   Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť   JUDr.   Ing.   D.   Ď.   trovy právneho   zastúpenia   v sume   6 174 Sk   (slovom   šesťtisícstosedemdesiatštyri   slovenských korún)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr. J. H., B.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 50/07   z   12. apríla 2007   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn.   67 Cbi 346/00 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 32 Cb 71/96, sp. zn. 13 C 73/98 a sp. zn. 76 Cb 203/99).

Z   obsahu   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   18. júla 1996 „Návrh na   určenie   nároku   konkurzného   veriteľa“ z   dôvodu,   že   JUDr.   J.,   správca konkurznej podstaty spoločnosti Ž., s. r. o., B. (ďalej len „odporca“), sa na prieskumnom pojednávaní „k prihláške   podanej   dňa   18.   6.   96   odmietol   vyjadriť“, na základe   čoho sťažovateľ nadobudol presvedčenie, že odporca pohľadávku neuznal.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vo veci samej právoplatne rozhodnuté.

V   sťažnosti   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom krajského súdu v uvedenom konaní boli porušené jeho označené práva, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu konať v jeho právnej veci bez zbytočných prieťahov a aby mu priznal finančné zadosťučinenie v sume 450 000 Sk a úhradu trov konania.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   krajský   súd   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 3180/2007 doručeným ústavnému súdu 14. mája 2007. V uvedenom vyjadrení krajský súd konštatoval, že zákonnej sudkyni bolo v roku 2004 „pridelených v počte celkom 450 spisov, ktoré riešila postupne. Tento počet súdnych spisov nebol konečný, nakoľko vzhľadom na ďalšie vyhlásené konkurzy, sa agenda Cbi rozširovala o nové žaloby vyvolané konkurzom“. S poukazom na skutočnosť, že spisový materiál sa nachádza na dovolacom súde, krajský súd sa nevedel vyjadriť k prijatej sťažnosti sťažovateľa.

Právny zástupca sťažovateľa bol 14. mája 2007 ústavným súdom vyzvaný na zaujatie stanoviska k vyjadreniu krajského súdu, avšak túto možnosť nevyužil. Podaním doručeným ústavnému súdu 23. mája 2007 právny zástupca sťažovateľa oznámil, že sťažovateľ netrvá na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo súvisiaceho súdneho spisu a z pripojených vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci:

- 18. júla 1996 sťažovateľ podal na vtedajšom Mestskom súde Bratislava „Návrh na určenie nároku konkurzného veriteľa“,

- 16. januára 1998 krajský súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku (sťažovateľ tak urobil 17. februára 1998),

- 18. februára 1998 krajský súd vyzval odporcu na vyjadrenie k priloženému návrhu (odporca tak urobil 11. marca 1998),

- 17. septembra 1998   krajský   súd   vyzval   sťažovateľa   na   zaujatie   stanoviska k priloženému vyjadreniu odporcu (sťažovateľ tak urobil 12. októbra 1998),

- 18. novembra 1998 krajský súd vyzval sťažovateľa na upresnenie žalobného návrhu z 18. júla 1996 (sťažovateľ tak urobil 16. decembra 1998),

- 16. marca 1998 krajský súd nariadil termín pojednávania na 26. marec 1999, ktoré bolo iba odročené na 9. apríl 1999,

- 9. apríla 1999 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré po vykonanom dokazovaní bolo odročené na neurčito,

- 11. februára 2003 krajský súd nariadil termín pojednávania na 7. apríl 2003,

- 18. marca 2003 bolo krajskému súdu doručené upresnenie žalobného návrhu, ktoré krajský súd obratom zaslal odporcovi na vyjadrenie (odporca tak urobil 31. marca 2003),

- 7. apríla 2003 sa na krajskom súde uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 23. júl 2003 s tým, že právny zástupca sťažovateľa zaujme stanovisko k vyjadreniam odporcu   (urobil   tak   5.   mája   2003);   jeho   stanovisko   bolo   obratom   zaslané   odporcovi na vyjadrenie,

- 27. mája 2003 sťažovateľ „vzal späť“ podanie jeho právneho zástupcu doručené krajskému súdu 5. mája 2003,

- 23. júna 2003 krajský súd na pojednávaní vo veci sťažovateľa rozhodol tak, že jeho návrh zamietol,

- 26. augusta 2003   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu krajského súdu,

- 9. septembra 2003 krajský súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie a súčasne vyzval odporcu na vyjadrenie k pripojenému odvolaniu,

- 22. septembra 2003 bol spis predložený Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“, „odvolací súd“ alebo „dovolací súd“) na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa,   ktorý   28.   októbra   2003   rozsudok   krajského   súdu   z   23. júna 2003   zrušil; spis bol vrátený krajskému súdu 3. decembra 2004,

- 13. januára 2006   krajský   súd   pripustil   zmenu žalobného petitu   a súčasne   vyzval odporcu, aby sa vyjadril k zmenenému žalobnému návrhu (urobil tak 3. februára 2006),

- 3. apríla 2006 krajský súd nariadil termín pojednávania na 12. júl 2006, ktorý bol z dôvodu   práceneschopnosti   zákonného   sudcu   6. júla 006   zrušený,   ďalší   termín pojednávania bol nariadený na 25. september 2006, ktoré bolo po vykonanom dokazovaní odročené na 4. december 2006,

- 9. októbra 2006 krajský súd vyzval sťažovateľa na doplatenie súdneho poplatku za zmenený návrh,

- 6. novembra 2006 sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu, ktorým mu bola uložená povinnosť doplatiť súdny poplatok, preto bol spis 10. novembra 2006 predložený odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní, ktorý 12. februára 2007 potvrdil uznesenie krajského   súdu   o povinnosti   doplatiť   súdny   poplatok;   spis   bol   vrátený   krajskému   súdu 7. marca 2007,

- 2. apríla 2007   sťažovateľ   podal   dovolanie   proti   potvrdzujúcemu   uzneseniu najvyššieho súdu, preto bol spisový materiál 4. apríla 2007 postúpený dovolaciemu súdu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   k čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo,   postupuje   v   ňom   súd   i   bez   ďalších   návrhov   tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z § 119   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu   v označenom   konaní   dochádza   k porušovaniu   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Predmetom   posudzovaného   konania   pred   krajským   súdom   je   t. č. (od nadobudnutia   právoplatnosti   uznesenia   krajského   súdu   z 13.   januára   2006,   ktorým krajský súd pripustil zmenu návrhu v zmysle podaní sťažovateľa) rozhodovanie o žalobnom návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal priznať peňažnú pohľadávku v sume 183 890 Sk ako nevyplatenú mzdu a odstupné pri skončení pracovného pomeru, pričom istinu neskôr upravil   na   sumu   135 250 Sk   s prísl.   (pôvodným   žalobným   návrhom   sťažovateľ   žiadal o určenie pravosti pohľadávky v sume 75 000 Sk, ktorá predstavovala nevyplatenú mzdu za príslušné   časové   obdobie).   Z obsahu   súdneho   spisu,   zo   sťažnosti   a ani   z vyjadrení sťažovateľa   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   skutočnosť   svedčiacu   o takej   právnej   alebo skutkovej zložitosti veci, ktorá by mohla spôsobiť predĺženie konania v predmetnej veci.

2. Správanie sťažovateľa je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred krajským súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho označených práv.

Z obsahu predmetného spisu ústavný súd zistil, že správanie sťažovateľa čiastočne prispelo k spomaleniu priebehu napadnutého konania.

Je pravdou, že sťažovateľ pri podaní návrhu na začatie konania neuhradil súdny poplatok v sume 500 Sk a urobil tak až na základe výzvy krajského súdu, avšak krajský súd jednoduchý úkon spočívajúci vo výzve na zaplatenie súdneho poplatku vykonal až po roku a pol od podania návrhu, hoci je to procesná podmienka, ktorej nedostatok sa musí odstrániť z úradnej   moci   (§ 103   OSP).   Splnenie   poplatkovej   povinnosti   ako   vecnej   procesnej podmienky   pritom   patrí   medzi   základné   predpoklady   prípustnosti   konania   pred súdom prvého stupňa.

Sťažovateľ viacerými podaniami (16. decembra 1998, 17. marca 2003, 5. mája 2003, 27. mája 2003 a 6. januára 2006) menil svoj návrh na začatie konania. Týmito podaniami zmenil   charakter   pôvodnej   žaloby   z určovacej   [§ 23   ods. 2   zákona   č. 328/1991 Zb. o konkurze   a vyrovnaní   platnom   v čase   podania   návrhu   (ďalej   len   „ZKV“)]   na   žalobu o plnenie (§ 31 ZKV), s čím sa musel krajský súd vysporiadať tak, že musel rozhodnúť o pripustení zmeny návrhu v zmysle jeho podaní.

A napokon,   po   pripustení   zmeny   žalobného   návrhu,   keď   krajský   súd   vyzval sťažovateľa na doplatenie súdneho poplatku, sa sťažovateľ odvolal proti tomuto uzneseniu. Keďže   v odvolacom   konaní   bol   neúspešný,   podal   dovolanie   proti   potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu a z tohto dôvodu sa spis t. č. nachádza na dovolacom súde.

Ústavný   súd   zohľadnil   všetky   uvedené   skutočnosti   a konštatoval,   že   správanie sťažovateľa   síce   čiastočne   ovplyvnilo   priebeh   konania,   ale   nemalo   rozhodujúci   vplyv na jeho doterajšiu dĺžku.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v napadnutej veci, pričom konštatuje, že v konaní krajského súdu sa vyskytli obdobia zbytočných prieťahov, ako aj neefektívny a nesústredený postup.

Ústavný   súd   zistil,   že   v priebehu   konania   došlo   k prieťahom   spôsobeným nečinnosťou   krajského   súdu   bez   akejkoľvek   zákonnej   prekážky   hlavne   v týchto   dvoch obdobiach:

- od 18. júla 1996, keď bol podaný návrh na začatie konania, do 16. januára 1998, keď krajský súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku, t. j. 18 mesiacov,

- od 9. apríla 1999, keď sa uskutočnilo na krajskom súde pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom zadováženia spisového materiálu, do 11. februára 2003, keď krajský súd nariadil termín pojednávania na 7. apríl 2003, t. j. 46 mesiacov.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu   bol poznačený nečinnosťou v trvaní takmer 64 mesiacov, t. j. viac ako 5 rokov a 4 mesiace. Ústavný   súd   však   zastáva   názor,   že   na   túto   nečinnosť   mohlo   mať   čiastočný   vplyv   aj správanie   sťažovateľa   vyhodnotené   v predošlom   bode   tohto   článku   nálezu   (opakované zmeny návrhu na začatie konania).

Ústavný súd ďalej poukazuje aj na to, že spis sa v priebehu doterajšej doby konania (takmer 11 rokov) nachádzal na najvyššom súde 22 mesiacov.

Krajský súd od 11. februára 2003, keď nariadil termín pojednávania na 7. apríl 2003, postupoval   v konaní   v zásade   plynulo   a na   pojednávaní   uskutočnenom   23. júna 2003 v merite veci aj rozhodol. Rozsudok krajského súdu bol však uznesením najvyššieho súdu z 28. októbra 2003 zrušený, a to z dôvodu, že krajský súd nerozhodol o zmenenom návrhu sťažovateľa, ale meritórne rozhodol o pôvodnom návrhu bez toho, aby tento svoj postup odôvodnil.   Najvyšší   súd   taktiež   skonštatoval,   že   úlohou   krajského   súdu   bude   okrem rozhodnutia   o zmene návrhu   aj doplnenie   dokazovania (o   rozhodné   obdobie,   vyčíslenie pracovných nárokov, preukázanie tvrdenia sťažovateľa, že si uplatnil svoj nárok u správcu konkurznej podstaty).

V súvislosti   s uvedeným   postupom   krajského súdu,   ktorý   od 16. decembra   1998, keď sťažovateľ   podaním   zmenil žalobný   návrh,   do   13. januára 2006,   keď   krajský   súd rozhodol o pripustení zmeny návrhu, možno označiť ako nesústredený, ústavný súd vzal do úvahy   svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   k   zbytočným   prieťahom   v   súdnom konaní   nemusí   dochádzať   len   nekonaním   príslušného   súdu,   ale   aj   neefektívna a nesústredená   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť štátneho   orgánu   nesmerovala   k odstráneniu   právnej   neistoty   ohľadom   tých   práv, kvôli ktorým   sa   sťažovateľ   obrátil   na štátny   orgán,   aby   o jeho   veci   rozhodol   (napr. IV. ÚS 152/04, IV. ÚS 302/04, III. ÚS 275/06).

Krajský   súd   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   poukázal   na   nadmernú   pracovnú zaťaženosť   vo   veci   konajúcej   sudkyne,   keď   uviedol,   že   jej   bolo „pridelených   v počte celkom   450   spisov,   ktoré   riešila   postupne.   Tento   počet   súdnych   spisov   nebol   konečný, nakoľko vzhľadom na ďalšie vyhlásené konkurzy, sa agenda Cbi rozširovala o nové žaloby vyvolané konkurzom“.

Ústavný   súd   nemohol   akceptovať   uvedenú   argumentáciu   ako   právne   významnú vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práv.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (II. ÚS 111/02, III. ÚS 145/02).

Uvedený postup krajského súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná   a rozhodnutá. Pri   efektívnejšom   postupe   krajského   súdu   bolo   podľa   názoru ústavného súdu možné predmetnú vec už právoplatne meritórne rozhodnúť.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   doterajším   postupom krajského súdu v označenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Pretože ústavný súd zistil, že nečinnosťou krajského súdu došlo k porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 450 000 Sk (v texte odôvodnenia sťažnosti uviedol 250 000 Sk, pozn.) z dôvodov, že „trpí neistotou v spravodlivý súdny proces, čo má podstatný vplyv aj na zdravotný stav sťažovateľa“, a sa podrobil viacerým chirurgickým operáciám, ktoré boli podľa jeho názoru „spôsobené stresom, nečinnosťou súdu a prieťahmi v konaní“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, II. ÚS 416/06).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného krajským súdom pod označenou spisovou značkou, ktorá je takmer 11 rokov, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu (vrátane   čiastočného podielu   sťažovateľa   na   spomalení   priebehu   konania),   ako   aj skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   60 000 Sk   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli   v dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom JUDr. J. H.,   ktorú   si   advokát   vyčíslil   sumou   6 174 Sk   vrátene   DPH.   Zároveň   predložil osvedčenie platiteľa DPH. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenie je nižšia ako suma vypočítaná   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a neodporuje tejto vyhláške. Preto   ústavný   súd   priznal   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   úhradu   trov   právneho zastúpenia v ním vyčíslenej a uplatnenej sume, t. j. v sume 6 174 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2007