znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 50/05-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Miroslava Zuba, toho času v L., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na informácie podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupmi   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. KRP-14-3/SI-2004 a Prezídia Policajného zboru Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-1080-3/KA-2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Miroslava Zuba o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára 2005 doručená sťažnosť Miroslava Zuba (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na informácie podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupmi   Krajského riaditeľstva Policajného zboru Trnava (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod sp. zn. KRP-14-3/SI-2004   a   Prezídia   Policajného   zboru   Bratislava   (ďalej   len „prezídium“) v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-1080-3/KA-2004.

Sťažovateľ   sťažnosť   odôvodňuje   konštatovaním,   že   došlo   k «porušeniu   mojich základných   práv   a slobôd   zaručených   dohovorom   na:   prístup   k informáciám   (dôkazom k tr. konaniu) – čl. 10 Dohovoru a spravodlivé súdne konanie (a možnosť predložiť súdu dôkazy vieryhodnosti mojej obhajoby) – čl. 6 Dohovoru v súvislosti s tr. konaním 1 T 13/02 príslušným   Krajskému   súdu   v Trnave   spôsobeným   podľa   môjho   názoru   protiprávnym konaním porušiteľa v konaní o žiadosti v zmysle zákona „o slobode informácií“».

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že krajské riaditeľstvo a prezídium bránia sťažovateľovi predložiť v trestnom konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 1 T 13/02 „dôkazy... neviny v smere nezákonnosti... zadržania príslušníkmi PZ Trnava p. Sz. a spol., ktorými sú rozporuplné vyjadrenia npor. J. K. a kpt. M. Sz. k veci sťažnosti KR PZ Trnava sp. zn. KRP – 135 sť./2002, ktorých rozporuplnosť uznala Generálna prokuratúra SR“ a súd ich odmieta zabezpečiť.

Podľa   sťažovateľa „porušiteľ   (neobjektívny   a   závislý   správny   orgán),   ktorý   bol angažovaný   na   prejednávanej   veci   1   T   13/02   porušuje  ... právo   na   spravodlivé   súdne tr. konanie   tým,   že   mi   bráni,   aby   som   súdu   predložil   dôkazy   mojej   neviny   v smere nezákonného zadržania zamestnancami v službách porušiteľa... právo prijímať informácie bez zasahovania štátnych orgánov – právo na slobodu prejavu v tr. konaní, v ktorom chcem verejnosti verejne uviesť dôkazy o nezákonnom konaní príslušníkov PZ Trnava (vyjadrenie S., K.) v mojej tr. veci 1 T 13/02“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   poukazuje   aj   na   rozhodnutie   Generálnej   prokuratúry Slovenskej   republiky   č.   k.   VII   GPt   71/03-498   z   30.   júna 2004,   ktoré   navrhuje od   nej vyžiadať ako dôkaz v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol nasledovne:

„1. Krajské riaditeľstvo PZ Trnava, Prezídium policajného zboru SR porušujú právo Miroslava Zuba zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   čl.   10   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a to   tým, že odmietajú   poskytnúť   informácie   potrebné   ako   dôkaz   v súdnom   tr.   konaní   1   T   13/02 Krajského súdu v Trnave v prospech obhajoby na základe čoho Ústavný súd SR prikazuje, aby porušiteľ obnovil stav pred porušením uvedených základných práv.

2. Rozhodnutie Prezídia PZ SR č. p.: PPZ-1080-3/KA-2004 zo dňa 03. januára 2005 –   „zamietnutie   odvolania“   sa   „zrušuje“   a vec   sa   vracia   na   ďalšie   konanie,   v   ktorom je porušiteľ   povinný   vec   znova   prerokovať   a rozhodnúť.   V tomto   konaní   alebo   postupe je porušiteľ viazaný právnym názorom Ústavného súdu.

3. Prezídium Policajného zboru SR je povinné do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto   nálezu   súdu   vyplatiť   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 50.000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún) z dôvodu náhrady škody – morálnej ujmy.“

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že krajské riaditeľstvo   a prezídium porušili jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na informácie podľa čl. 10 dohovoru.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (...).

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice (...).

Podľa čl. 10 ods. 2. dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť,   môže   podliehať   takým   formalitám,   podmienkam,   obmedzeniam   alebo sankciám,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   ktoré   sú   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti,   predchádzania   nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Ústavný   súd   z predloženej   sťažnosti   a jej   príloh   zistil,   že   krajské   riaditeľstvo o žiadosti sťažovateľa z 15. novembra 2004 o sprístupnenie vyjadrení zo sťažnostného spisu č.   p.   KRP-135/Sť-2002   rozhodlo   rozhodnutím   sp.   zn.   KRP-14-3/SI-2004 z 8. decembra 2004   podľa   zákona č.   211/2000   Z.   z.   o   slobodnom   prístupe   k informáciám   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) tak, že informácie požadované Miroslavom Zubom zo sťažnostného spisu č. p. KRP-135/Sť-2002 sa nesprístupňujú. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom prezídium rozhodnutím sp. zn. PPZ-1080-3/KA-2004 z 3. januára 2005 rozhodlo tak, že odvolanie zamietlo a rozhodnutie krajského riaditeľstva potvrdilo.

1. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   a rozhodnutím   krajského   riaditeľstva   a prezídia   podľa   zákona   o slobode informácií, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú je potrebné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 36/04).

K tvrdeniu sťažovateľa o porušení jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru   treba uviesť,   že krajské riaditeľstvo   a prezídium   vo veci   žiadosti sťažovateľa   konali   ako   štátne   orgány   v postavení   správnych   orgánov.   V tomto   konaní nemožno uplatniť kritériá práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa   ktorého   sa   rozhoduje   pred   súdom   o sťažovateľových   občianskych   právach   alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Taký postup a napadnuté rozhodnutia v administratívnom procese preto nemôžu byť v žiadnej príčinnej súvislosti s porušením práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Postupmi   a   rozhodnutiami   správnych   orgánov   (krajského   riaditeľstva   a   prezídia) nebola dotknutá podstata práva sťažovateľa „na spravodlivé súdne konanie“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

2. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie čl. 10 dohovoru, ústavný súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde odmietol pre nedostatok právomoci.

Podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany ústavnosti rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   49   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu chrániť základné práva a slobody a rozhodovať   o   ich   porušení   je   daná   subsidiárne,   t. j.   v   prípade,   ak   o   ich   ochrane nerozhoduje iný súd.

Iný súd je každý súd, ktorý má všeobecnú právomoc podľa čl. 142 ods. 1 ústavy, pričom   táto   právomoc   sa   uplatňuje   pri   ochrane   základného   práva   alebo   slobody na zákonnom   základe   vykonávajúcom   ústavnú   úpravu   základných   práv   a   slobôd.   Iným súdom je preto celá sústava všeobecného súdnictva.

Podľa § 19 ods. 4 zákona o slobode informácií možno rozhodnutie o odmietnutí žiadosti   preskúmať   v súdnom   konaní   podľa   osobitného   zákona   [(§   244   ods.   2   a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)].

Podľa   §   244   ods.   2   OSP   v správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   má   v danom   prípade   nepochybne   právo na súdnu ochranu, ktorá predpokladá možnosť sťažovateľa požiadať o vydanie rozhodnutia prostredníctvom   správneho   súdnictva   a   takýmto   spôsobom   účinne   brániť   svoje   práva dotknuté namietanými skutočnosťami uvedenými v sťažnosti.

Na základe svojej ustálenej judikatúry ústavný súd konštatuje, že nie je oprávnený a povinný   poskytovať   ochranu   ústavnosti   vo   veciach,   v ktorých   sa   sťažovateľ   mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 35/02, II. ÚS 78/02). Ak existuje taký všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody, ústavný súd nie je zásadne oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie. Prijatiu takej sťažnosti bráni princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 54/02).

Sťažovateľ požiadal o ochranu základných práv ústavný súd bez toho, aby najskôr využil   účinné   právne   prostriedky   ochrany   svojich   základných   práv   v   konaní pred všeobecným   súdom,   za   ktoré   treba považovať žalobu   v správnom   súdnictve   podľa § 19 ods. 4 zákona o slobode informácií a podľa § 244 ods. 2 a nasl. OSP. Súčasne v tomto konaní   sťažovateľ   môže   podať   návrh   súdu   na   vykonanie   sťažovateľom   označeného dôkazu, a   to   predložiť   podanie   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky č. k. VII GPt 71/03-498 z 30. júna 2004. Uvedený postup sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu prijať jeho sťažnosť na ďalšie konanie.

Preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2005