znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 5/2014-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť J. M., zastúpenej JUDr.   Bohuslav   MAJCHRÁK,   advokát,   spol.   s   r.   o.,   Nová   Bystrica   850,   konajúca prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   Bohuslava   Majchráka,   ktorou   namieta porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 34/2012 z 18. apríla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2013 doručená   sťažnosť   J.   M.   (ďalej len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144   ods.   1   ústavy   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 34/2012 z 18. apríla 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Trenčín (ďalej len „správca dane“)   dodatočným   daňovým   výmerom...   vyrubil   sťažovateľke   rozdiel   dane   z   príjmov fyzických   osôb   za   zdaňovacie   obdobie   roku   2008   v sume   77 564,89   €.   Predmetné rozhodnutie správcu dane potvrdilo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (Daňové riaditeľstvo Banská Bystrica) (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č...

Proti   rozhodnutiu   žalovaného   podala   sťažovateľka   žalobu   Krajskému   súdu v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorou   žiadala   preskúmať   zákonnosť   rozhodnutia žalovaného a tiež zákonnosť rozhodnutia správcu dane. O jej žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 13 S 102/2011-68 z 28. marca 2012 tak, že žalobu zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 34/2012 z 18. apríla 2013 tak, že potvrdil rozhodnutie krajského súdu.

Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnosti poukazuje na obsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu a namietaného rozsudku najvyššieho súdu a tiež podrobne uvádza obsah odvolania, ktorý podala proti rozsudku krajského súdu.

Z   obsahu   sťažnosti   predovšetkým   vyplýva,   že   sťažovateľka   spochybňuje   záver správcu   dane   a žalovaného   a   tiež   konajúcich   súdov   o   tom,   že   dostatočne   nepreukázala daňový výdavok podľa § 8 ods. 5 písm. d) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) v sume 13 485 000 Sk, pretože nepreukázala, že tieto náklady vynaložila na uvedený účel, t. j. na technické zhodnotenie, údržbu alebo opravu relevantných nehnuteľností.

V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:

„…   vo   veci   konajúce   orgány   verejnej   moci,   naposledy   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky:

… vykladajú ustanovenia daňových predpisov vzťahujúcich sa na práva a povinnosti sťažovateľa   ako   daňového   subjektu   a   na   preukázaný   skutkový   stav   v   daňovom   konaní, vo vzťahu   ku   ktorému   sa   následne   viedlo   preskúmavacie   konanie   súdom,   arbitrárne a ústavne nekonformným (neprípustným) spôsobom jednostranne a na jeho neprospech; … účelovo prehliadajú sťažovateľom ako daňovým subjektom v rámci hodnotenia dokazovania   vykonaného   daňovom   konaní   správcom   dane   vykonané   dôkazy   vo   vzťahu ku skutočnostiam   vzťahujúcim   sa   daňové   konanie,   ich   výpovednú   hodnotu,   hodnotenia arbitrárne   a   ústavne   nekonformným   (neprípustným)   spôsobom   jednostranne   a   na   jeho neprospech.

Jedná sa najmä o preukázané skutočnosti vypočutým svedkom M. K. potvrdzujúce reálnu výplatu a prevzatie spornej sumy vyplývajúcej z účtovného dokladu na zúčtovanie hodnoty realizovaných nákladov (investícií);

… súdy   konštatujú   skutočnosti,   ktoré   nemajú   základ   v   preskúmavanom   spise a odvolaním sa na ne vytvárajú priestor na arbitrárne a ústavne nekonformné (neprípustné) rozhodnutie na neprospech sťažovateľa. Pritom nie je pochopená podstata žaloby vo vzťahu k v nej označeným dôkazom konajúcimi súdmi;

… nelogickým,   neprípustným   spôsobom   prezentovania   hypotetických   úvah o povinnostiach   sťažovateľa   −   ako   daňového   subjektu,   ktoré   vo   vzťahu   k   preukaznej povinnosti súvisiacej s daňovými nákladmi (výdavkami) nevyplývajú z právnych noriem, je prejavená len tendencia nájsť argument pre zdôvodnenie rozhodnutia na jeho neprospech − zdôraznené ničím nepodloženého tvrdenia účelové konania za účelom zníženia základu dane.... aj z kontextu rozhodnutia odvolacieho Najvyššieho súdu SR je zrejmé, že tento svoje rozhodnutie podriadil presvedčeniu o tom, že vyhotovenie účtovného dokladu, ktorého spornosť bola predmetom dôkazného konania pred daňovými orgánmi, bolo mojim konaním za účelom znížiť daňový základ.

Pod ťarchou tohto presvedčenia odvolacieho súdu je potom ďalej cítiť to, že nebolo správne pochopené v rámci odvolacieho konania moje tvrdenie o tom, že treba vnímať každú z osôb, ktorej sa realizácia investícií a ich následná refundácia týkala, oddelene a vždy v kontexte účelu, ktorý svojimi právnymi úkonmi tieto osoby sledovali vo vzťahu k vysporiadaniu svojich záväzkov.

Vzhľadom na vyššie uvedené je potom zrejmé, že odvolací súd nemohol správne pochopiť skutočnosti o tom, že ja, ako fyzická osoba, aj keď som bola v čase uzatvárania určitých   právnych   úkonov spriaznenou osobou   so   spoločnosťou M&J   INVEST,   s.   r.   o., pričom nemal z ničoho preukázané, že by tieto úkony neboli na ich vykonanie v mieste a čase obvyklé. Výške investícií a ich zúčtovaniu svedčia aj listinné dôkazy predložené mnou do   daňového   konania   a   to   znalecké   posudky   vyhotovené   na   hodnotu   nehnuteľností v postupnosti podľa rozsahu vykonaných investícií na nehnuteľnostiach.

Ak odvolací súd vo svojom rozhodnutí konštatuje, že jednou zo základných zásad daňového   konania   je   komplexné   posudzovania   dôkazov   a   všetkých   skutočností,   ktoré v daňovom konaní   vyšli najavo,   v ich vzájomnej   súvislosti   aj   jednotlivo   (touto   zásadou je viazané   inak   aj   súdne   konanie),   potom   tomuto   tvrdeniu   nezodpovedá   skutočnosť vyjadrená v odôvodnení jeho rozhodnutia, kedy sa NS absolútne nevenuje skutočnosti o tom, že práve skutočnosť o vyplatení hodnoty investícií spoločnosti M&J INVEST, s. r. o. v čase,   kedy   som   už   nebola   jej   štatutárnym   orgánom   a   ani   spoločníčkou,   a   kedy   tieto inkasoval jej konateľ − M. K., ktorý túto skutočnosť jednoznačne pred daňovými orgánmi v rámci svojho výsluchu, ako svedka, potvrdil.

S   prihliadnutím   na   túto   skutočnosť   potom   v kontexte   všetkých   dôkazov   v   konaní nemôže obstáť tvrdenie Najvyššieho súdu SR o tom, že práve z vykonaného dokazovania vyplýva, že moje tvrdenia o pochybení žalovaného pri zisťovaní rozsahu, času vykonania technického zhodnotenia nehnuteľností a neodlíšenia právnych súvsťažností nemajú oporu v spisovom materiály.

Zdôrazňujem, a to už po niekoľkýkrát, že nenesiem a nemôžem niesť zodpovednosť za to,   že   spoločnosť   M&J   INVEST,   s.   r.   o.   v   čase,   keď   uvedenú   účtovanú   čiastku za technické   zhodnotenie   stavieb   inkasovala,   nepodala   daňové   priznanie   a   nezúčtovala uvedenú čiastku v tomto priznaní. Práve v kontexte sústavy právnych noriem SR je potom potrebné poukázať na skutočnosť, že pokiaľ takýmto spôsobom by bolo došlo ku kráteniu daní spoločnosťou M&J INVEST, s. r. o., musí za to niesť zodpovednosť osoba, ktorá takto konala, a nie ja. Je ale asi podstatne jednoduchšie obrátiť sa na existujúci subjekt ako na niekoho, od koho po zániku spoločnosti M&J INVEST, s. r. o., by to bolo obtiažne. Tvrdenie o tom, že by som mala inkasovať duplicitne platbu za vykonané investície nemá logiku a ani žiaden základ v dokazovaní a preto nie je zrejmé, keď takúto skutočnosť vo svojom rozhodnutí konštatuje odvolací Najvyšší súd SR, ako k takémuto tvrdeniu dospel. Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   potom   s   prihliadnutím   na   konštantnú   súdnu   prax Ústavného súdu SR vo vzťahu k spôsobu vykonania a hodnotenia dôkazov v konaní pred všeobecnými   súdmi   a   ďalej   s poukazom   na   potrebu   riadneho   zdôvodnenia   rozhodnutia všeobecných súdov tak, aby poskytli vo veci ucelený pohľad na prejednávanú vec, tvrdím, že z   dôvodu,   že   všeobecné   súdy   spôsobom   takéhoto   procesného   postupu   v   mojej   veci a konaním   v   rozpore   s   týmito   zásadami   a   tak,   že   neprípustným   arbitrárnym   spôsobom vyložili   ustanovenia   daňového   zákona   o   spôsobe   vykonávania   dôkazov   a   preukázania nákladov, porušili moje ústavné právo na spravodlivý proces.“

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tiež uvádza, že „S prihliadnutím na rozhodnutie − rozsudok   odvolacieho   Najvyššieho   súdu   SR   a obsah   jeho   odôvodnenia   a   vo   vzťahu k podstate   tejto   sťažnosti   sťažovateľa…   má sťažovateľ   jednoznačne   za   to,   že   konaním odvolacieho súdu a porušením zásad vyjadrených v ust. §§ 3, 6, 120, 153 ods. 2, 250i a 250j O. s. p. a z dôvodu nesprávneho, arbitrárneho výkladu ustanovení § 2 písm. i), j), § 8 ods. 1 písm. b), ods. 5 písm. a) a d) a § 21 ods. 1) zákona č. 595/2003 o dani z príjmov a ďalej tiež jeho   ustanovení   §   2   ods.   1   zákona   č.   511/1992   Zb.   o   správe   daní   došlo   k   porušeniu sťažovateľovi patriacich ústavných práv...“.

Sťažovateľka   namieta,   že   konajúce   súdy   nenapravili   svojvôľu   správcu   dane a žalovaného, stotožnili sa s právnym názorom týchto správnych orgánov, že nepreukázala sporný daňový výdavok, pričom neodôvodnili svoje rozsudky spôsobom, ktorý predpokladá Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) a ústava.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   v   daňovom   konaní   bola   preukázaná   rekonštrukcia a úprava (technické   zhodnotenie)   relevantných   nehnuteľností.   Opakovane   nesúhlasí so záverom, že „nebolo preukázané, že výdavok zaplatený M. K. bol výdavok preukázateľne vynaložený na technické zhodnotenie nehnuteľností resp. rekonštrukciu“.

Sťažovateľka poukazuje tiež na zmluvu o správe nehnuteľností (nájme) z 15. apríla 2005 a na dodatok k zmluve o správe z 2. júla 2006, ktorý bol uzavretý až po prevode obchodného   podielu   obchodnej   spoločnosti   M&J   INVEST,   s.   r.   o.,   a preto   sa hodnota záväzkov nemohla objaviť už v protokole pri prevode obchodného podielu. Sťažovateľka v sťažnosti tiež uvádza:

„Nesprávny je aj vyslovený názor správcu dane, ktorý si následne osvojil aj žalovaný a prvostupňový súd, že:

… bolo právom nájomcu o týchto investíciách účtovať a teda tým pádom nevznikol na mojej   strane   nárok   si   takéto   náklady   uplatniť.   Práve   u   nájomcu   potom,   ako   došlo ku zmene   obsahu   pôvodného   záväzku   a   potom   ako   obdržal   uvedenú   sumu,   bolo   jeho povinnosťou túto zaradiť do svojho účtovníctva a vo vzťahu k nej vykonať vysporiadanie aj čo už v minulých obdobiach vo vzťahu k uplatneným odpisom investícií vynaložených na prenajatý majetok. V prípade, že tento príjem by bol vyšší, uvedený rozdiel z hľadiska predpisov daňového práva (Zákon o daní z príjmov) by musel zdaniť;

… počas trvania správy (nájmu) som nemala právo požadovať od nájomcu nájom s prihliadnutím na jeho povinnosť do prenajatého majetku investovať − kompenzácia ceny plnení,   nakoľko   tento   stav   bol   aktuálny   len   do   dňa   uzavretia   dohody   o   zmene   obsahu záväzku. K týmto stanoviskám zdôrazňujem, že z dôvodu, že sa nimi uvedené inštitúcie zaoberali až po skončení daňovej kontroly a tieto teda neboli v daňovom konaní predmetom šetrenia, mi bola odňatá možnosť konať pred daňovými orgánmi tým, že som k nim nemohla poskytnúť   ani   náležité   vyjadrenia   a   vysvetlenia.   Tvrdím,   že   aj   vo   vzťahu   k   nim   zaujal prvostupňový súd nesprávne stanoviská.

… Tiež   zdôrazňujem,   že   napriek   predloženým   daňovým   dokladom   zadováženým z obchodného   registra,   ktoré   tvorili   prílohu   podanej   žaloby   a   preukazujúce   skutočnosť o tom, že spol. M&J INVEST, s. r. o. o uvedených investíciách účtovala už pred zmenou zmluvne   dohodnutých   podmienok,   sa   s   týmto   dôkazom   riadne   prvostupňový   súd nevysporiadal, pretože zastáva ničím nepodložený názor, že spoločnosť o týchto nákladoch vo svojom účtovníctve neviedla evidenciu...“

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

Základné právo sťažovateľa J. M... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   Bratislava   sp.   zn.   2   Sžf/34/2012   zo   dňa   18. 04. 2013 porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR Bratislava sp. zn. 2 Sžf/34/2012 zo dňa 18. 04. 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR... je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania... na účet jeho právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa § 52 ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

„... vzhľadom na závažnosť stavu vyvolaného súdmi preskúmavaným rozhodnutím daňových orgánov si sťažovateľ, a to najmä s prihliadnutím na možný nepriaznivý dopad na existenčné   pomery   v   prípade   jeho   vykonania,   dovoľuje   požiadať,   aby   do   času rozhodnutia   o   tejto   sťažnosti   súd   uložil   Finančnému   riaditeľstvu   SR,   Daňového   úradu Trenčín, aby sa dočasne zdržal vykonávania oprávnenia podľa právoplatného rozhodnutia č... v spojení s rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky v Banskej Bystrici č...,   ktoré   rozhodnutia   boli   predmetom   preskúmavacieho   konania   súdmi   a súvisiaci s rozhodnutím, ktoré je sťažovateľom touto sťažnosťou napadnuté.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   návrh   predbežne prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou zmluvou o ľudských   právach   a   základných   slobodách   (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd   o   namietaných   zásahoch   do   týchto   práv   alebo   slobôd   rozhoduje   len   v   prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   súd   síce   zaväzuje,   aby   odôvodnil   svoje   rozhodnutie,   to   však   neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutie,   ktorá   vyplýva   z   čl.   6   ods.   1   dohovoru, možno   podľa   záverov   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   posúdiť   len   so   zreteľom na okolnosti   daného   prípadu   (rozhodnutie   vo   veci   Ruiz   Torija   proti   Španielsku z 9. 12. 1994,   séria   A,   č.   288).   Znamená   to,   že   odôvodnenie   rozhodnutia   nemusí   dať odpoveď   na každú   poznámku,   pripomienku   alebo   návrh,   ak   ide   o   takú   otázku,   ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Najvyšší súd namietaným rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 34/2012 z 18. apríla 2013 potvrdil rozsudok krajského súdu, pričom uviedol:

„Odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že krajský sud sa náležite a v súlade so zákonom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobkyne ako i tvrdeniami žalovaného   a   dal   odpoveď   na   výklad   a   aplikáciu   použitých   zákonných   ustanovení v napádaných rozhodnutiach, a preto sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia krajského súdu tak, ako ich uviedol aj v tomto svojom rozsudku.

Pokiaľ   žalobkyňa   v   odvolaní   namietala,   že   krajský   súd   ako   aj   správne   orgány pochybili,   keď   časovo   a   osobne   neodlíšili   právne   vecné   súvzťažnosti   právnych   úkonov žalobkyne, osoby M. K. ako spoločníka a spoločnosti M&J INVEST, s. r. o. pri posudzovaní času a rozsahu vykonania rekonštrukčných prác, t. j. technického zhodnotenia predmetných nehnuteľností, taktiež nesprávne vyhodnotili zmeny v spoločnosti M&J INVEST, s. r. o. a s tým súvisiace vysporiadnie záväzkov, odvolací súd poukazuje na to, že tieto tvrdenia žalobkyne nemajú oporu v spisovom materiály.

Neušlo pozornosti odvolacieho súdu, že to boli práve na seba nadväzujúce právne úkony   žalobkyne   pri   nakladaní   s   nehnuteľnosťami,   ako   aj   s   obchodnými   podielmi v spoločnosti M&J INVEST, s. r. o., ktoré viedli správne orgány k záveru, že s ohľadom na úzke   personálne   prepojenie   všetkých   zainteresovaných   subjektov   (jednoosobová spoločnosť s ručením obmedzeným, v ktorej jedinou spoločníčkou ako aj konateľkou bola v rozhodnom čase žalobkyňa, ktorá de facto uzatvárala zmluvy sama so sebou ako fyzickou osobou),   duplicitné   úhrady   za   zhodnotenie   nehnuteľností   (najprv   žalobkyňa   ako   jediná spoločníčka a konateľka v spoločnosti M&J INVEST, s. r. o. na svoje náklady predmetné nehnuteľnosti   zrekonštruovala   a   následne   ako   fyzická   osoba   za   túto   rekonštrukciu spoločnosti M&J INVEST, s. r. o., potom, ako svoj obchodný podiel v tejto spoločnosti previedla na p. K., znovu zaplatila), ale najmä neexistenciu dodacích listov a preberacích protokolov, ktoré by dokumentovali, skutočný rozsah a cenu vykonaných prác, nevedomosť p. K. o uskutočnení a dodávke rekonštrukčných prác a napokon aj výšku sumy uhradenej v hotovosti   (ktorej   jediným   potvrdením   je   príjmový   pokladničný   doklad,   ktorý   možno vystaviť kedykoľvek, kýmkoľvek a na akúkoľvek sumu, navyše ako tomu bolo v danom, prípade   bez   toho,   aby   sa   deklarovaný   príjem   akokoľvek   odzrkadlil   v účtovníctve prijímajúceho   –   t.   j.   spoločnosti   M&J   INVEST,   s.   r.   o.),   je   sporná   faktúra   vystavená na sumu 13 485 000 Sk pochybná a jej cieľom aj podľa názoru odvolacieho súdu nebolo nič iné, ako zníženie daňového základu. Za týchto okolností postupovali správne orgány v súlade   so   zákonom,   keď   túto   faktúru   ako   výdavok   v   zmysle   §   8   ods.   5   zákona o DP neuznali.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav a vysporiadal sa s relevantnými námietkami žalobkyne.

Skutočnosti,   ktorými   žalobkyňa   v   odvolaní   spochybňuje   predmetné   rozhodnutie krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré žalobkyňa   namietala   už   v   prvostupňovom   konaní   a   s   ktorými   sa   krajský   súd   náležite vysporiadal.“

Pri preskúmavaní namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09). Tieto východiská sa uplatnia aj v konaní všeobecných súdov v systéme správneho súdnictva podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov.

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok krajského súdu č. k. 13 S 102/2011-68 z 28.   marca   2012,   ktorým   žalobu   sťažovateľky   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia žalovaného zamietol. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„V prejednávanej veci nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že dodávateľská spoločnosť M&J INVEST, s. r. o. vystavila žalobkyni ako odberateľke spornú faktúru č..., na základe ktorej fakturovala   sumu 13.485.000,- Sk a následne vystavila dňa 9.   júla 2006 príjmový   pokladničný   doklad,   v   zmysle   ktorého   žalobkyňa   uhradila   spoločnosti   sumu 13.485.000,- Sk v hotovosti. Sporná medzi účastníkmi konania bola skutočnosť, či výdavok fakturovaný   faktúrou   č...   za rekonštrukciu   a   výstavbu   prenajatej   nehnuteľnosti   boli vykonané   dodávateľom   uvedeným   na   faktúre   (spoločnosťou   M&J   INVEST   s.   r.   o.) a či za vykonané práce žalobkyňa skutočne zaplatila tomuto dodávateľovi v hotovosti sumu 13.485.000,- Sk na: základe príjmového pokladničného dokladu zo dňa 9. júla 2006, teda či výdavok 13.485.000,- Sk bol, v zmysle § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. daňovým výdavkom, ktorého vynaloženie na daňové účely žalobkyňa dostatočne preukázala. V tomto prípade dospel tunajší krajský súd k záveru, že z dôvodov, na ktoré poukázal už správca dane, ako aj žalovaný nebol žalobkyňou uplatnený daňový výdavok v sume 13.485.000,- Sk, dostatočne preukázaný. V tejto súvislosti má krajský súd za to, že žalovaný, ako aj správca dane postupovali pri hodnotení dôkazov v súlade s § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. a dokazovanie vykonali v súlade s § 29 uvedeného zákona. V prejednávanej veci žalobkyňa predložila len dodací list k faktúre č..., na ktorom je síce ako predpokladaná uvedená suma 13.485.000,- Sk, avšak tunajší súd súhlasí so záverom žalovaného, že takýto dodací list nedokumentuje aj reálne dodanie fakturovaných prác. Ďalšími dôvodmi, ktoré viedli krajský súd k vyššie uvedenému záveru je aj skutočnosť, že v zozname predložených pohľadávok spoločnosti M&J INVEST, s. r. o. sa nenachádzala žiadna pohľadávka z titulu vložených investícií.   Podľa   protokolu   o   odovzdaní   a   prevzatí   účtovníctva   pri prevode obchodného podielu,   spoločnosť   M&J   INVEST,   s.   r.   o.   pohľadávku   v   sume   13.485.000,-   Sk   voči žalobkyni neevidovala. Pri prevode obchodného podielu spoločnosti M&J INVEST, s r. o. nebolo súčasťou aktív obstaranie rekonštrukcie. Napokon spoločnosť M&J INVEST, s. r. o. nemala   v   účtovníctve   zahrnutý   obstarávaný   dlhodobý   majetok,   ktorý   by dokumentoval obstaranie technického zhodnotenia v sume 11.331.933,- Sk bez DPH. Naviac je potrebné uviesť, že medzi žalobkyňou a spoločnosťou M&J INVEST, s. r. o. bola uzavretá dohoda o kompenzácii   príjmov   za   nájomné   a   nákladov   na   rekonštrukciu   nehnuteľnosti.   Preto nebolo   dôvodné,   aby   žalobkyňa   preplatila   náklady   na   rekonštrukciu   pri   prevode obchodného podielu spoločnosti M&J INVEST s. r. o. Vzhľadom na uvedené sa krajský súd stotožnil so všetkými dôvodmi, pre ktoré žalovaný neuznal žalobkyňou uplatnený výdavok v sume 13.485.000,- Sk za daňový výdavok v zmysle § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z., na ktoré opätovne poukázala zástupkyňa žalovaného aj na pojednávaní dňa 28. marca 2012. Na záver   krajský   súd   uzatvára,   že   ak   daňový   výdavok   podľa   spornej   faktúry   č...   nebol preukázateľne   uskutočnený   dodávateľom   na nej   uvedeným,   potom   formálnu   existenciu faktúry,   ako   aj   preukázanie   zaplatenia   sumy   na nej   uvedenej,   napr.   pokladničným dokladom,   nemožno   považovať   za   dostatočné   a nespochybniteľné   preukázanie   vzniku predmetného daňového výdavku, v zmysle § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody mal krajský súd za to, že žalobkyňa v konaní vierohodne a dostatočne, tak ako to vyžaduje § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. nepreukázala že sporné výdavky v sume 13.485.000,- Sk, o ktorých účtovala v roku 2008 ako o výdavkoch za rekonštrukciu a výstavbu v zmysle spornej faktúry boli preukázateľne vynaložené   na   uvedený   daňový   účel.   Žalovaný,   ako   aj   správca   dane   zabezpečili v prejednávanej veci potrebné podklady, ktoré správne vyhodnotili, vyvodili z nich správny právny záver a správne aj rozhodli o vyrubení rozdielu dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2008 žalobkyni vo výške 77.564,89 Eur. Správne orgány tak rozhodli v súlade so zákonom, a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 O. s. p.“

V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva sťažovateľky napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   vydaným   v   správnom   súdnictve   bolo   podľa názoru   ústavného   súdu   potrebné   zohľadniť   špecifiká   správneho   súdnictva,   ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba   tvrdí,   že   boli   nezákonné   a   ukrátili   ju   na   jej   právach   (§   247   ods.   1   OSP),   teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho   konania   rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a   procesno-právne   predpisy a v súlade so zákonom   rozhodli.   Treba vziať preto do   úvahy, že správny súd   spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že výklad príslušných ustanovení zákona o dani z príjmov [§ 2 písm. i), § 8 ods. 2 a 5, § 21 ods. 1] žalovaným a správcom dane   bol   arbitrárny,   pričom   ani   krajský   súd   a   ani   najvyšší   súd   uvedené   pochybenie správnych   orgánov   nenapravili.   Sťažovateľka   spochybňuje   záver   konajúcich   súdov (a príslušných   správnych   orgánov),   že   nepreukázala   daňový   výdavok   spočívajúci v zaplatení sumy 13 485 000 Sk obchodnej spoločnosti M&J INVEST, s. r. o., na základe faktúry č...

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na obsah vyjadrenia žalovaného k   žalobe   sťažovateľky   a   tiež   uviedol   obsah   administratívneho   spisu,   pričom   hodnotil tiež zistenia a závery správnych orgánov. Z tohto odôvodnenia vyplýva, že správca dane poukázal na obsah zmluvy o správe nehnuteľností (nájme) z 15. apríla 2005 a jej dodatku z 2. júla 2006, podľa ktorého obchodná spoločnosť M&J INVEST, s. r. o., bola povinná vykonať na vlastné náklady rekonštrukciu relevantných nehnuteľností, ktoré mala v nájme, do 30. októbra 2005. Následne náklady na rekonštrukciu mohla odpisovať a podľa zmluvy nájomné na dobu   5   rokov   bolo   dojednané v   sume   0   Sk.   Správne   orgány   konštatovali, že týmto   získala   sťažovateľka   nepeňažný   príjem   a   tiež   došlo   ku   kompenzácii   príjmov z prenájmu a nákladov na rekonštrukciu (technické zhodnotenie) nehnuteľností. V tomto smere   sťažovateľka   v   žalobe   uviedla,   že   obchodná   spoločnosť   M&J   INVEST,   s.   r.   o., náklady rekonštrukcie skutočne odpisovala, čo vyplýva z daňových priznaní do prevodu obchodného podielu (s. 2 odôvodnenia rozsudku krajského súdu, pozn.).

Podľa sťažovateľky uvedený právny názor neobstojí z dôvodu, že uvedenú úpravu vzájomných   práv   a   povinností   zmenil   dodatok   k   zmluve   o   správe   nehnuteľností z 2. júla 2006 uzavretý po prevode obchodného podielu na M. K., podľa ktorého náklady na rekonštrukciu   nehnuteľností   sťažovateľka   dodatočne   refunduje   obchodnej   spoločnosti M&J INVEST, s. r. o. V tejto súvislosti sú relevantné zistenia a závery správnych orgánov, ktoré poukázali na to, že skutočný rozsah a cena prác nebola preukázaná dodacími listami a preberacími protokolmi. Jediný predložený doklad – dodací list k faktúre č..., obsahuje len predpokladanú cenu prác, avšak nepreukazuje skutočné dodanie, rozsah a cenu týchto prác. Sťažovateľka   podľa   správnych   orgánov   nepredložila   rozpočet   nákladov,   ktorý   mal   byť súčasťou   predmetnej   faktúry.   Správne   orgány   tiež   poukázali na   výpoveď   M.   K.,   ktorý nevedel, kto a kedy stavebné práve vykonal, tieto práce podľa neho riadila a preberala sťažovateľka ako bývalá konateľka obchodnej spoločnosti M&J INVEST, s. r. o., rozpočet a ostatné   doklady   k rekonštrukcii   nemal,   pretože   sa   stal   konateľom   až   23.   júna   2006. Správne orgány tiež uviedli, že M&J INVEST, s. r. o., nepodala daňové priznanie za r. 2006 a v štyroch relevantných daňových priznaniach k dani z pridanej hodnoty nebola zahrnutá faktúra č... Na tomto základe dospeli k záveru, že sťažovateľka dostatočne nepreukázala predmetný daňový výdavok.

Sťažovateľka spochybňuje ďalšie závery správnych orgánov týkajúcich sa obsahu účtovníctva,   zoznamu   pohľadávok,   aktív   a   obsahu   protokolu   o   odovzdaní   a   prevzatí účtovníctva   pri prevode   obchodného   podielu   s   tým,   že   k   uzavretiu   dodatku   k   zmluve o správe   nehnuteľností   došlo   až   po   prevode   obchodného   podielu,   preto   namietané údaje v príslušnej dokumentácii nemohli byť uvedené. Táto „obrana“ sťažovateľky však nijako   nespochybňuje   predchádzajúce   zistenia,   ktoré   podľa   ústavného   súdu   tvoria dostatočný   podklad   pre namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu   v   spojení   s   rozsudkom krajského súdu.

Možno   akceptovať   námietku   sťažovateľky,   že   nemôže   zodpovedať   za   prípadné nedostatky v účtovníctve iného subjektu, t. j. M&J INVEST, s. r. o., zároveň však ústavný súd   akceptuje   právne   závery   správnych   orgánov   v tom,   že   sťažovateľka   nepreukázala uplatnené daňové výdavky k svojej daňovej povinnosti týkajúcej sa jej zdaniteľného príjmu z predaja nehnuteľností. Z rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, že tieto neuplatňovali zodpovednosť voči sťažovateľke za prípadné porušenia zákonných povinností obchodnou spoločnosťou M&J NVEST, s. r. o.; poukazovanie na nedostatky v obsahu účtovníctva a v iných dokumentoch (daňových priznaniach) M&J INVEST, s.   r. o., tvorí   podpornú, nie však ich rozhodujúcu argumentáciu pre nimi urobené právne závery.

Námietku   sťažovateľky   o   tom,   že   nemala   možnosť   vyjadriť   sa   ku   kompenzácii nájomného a nákladov za rekonštrukciu, čím jej správne orgány odňali možnosť konať v správnom (daňovom) konaní, nemožno akceptovať. Z odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu a rozsudku krajského súdu vyplýva, že kompenzácia uvedených plnení je obsahom zmluvy o správe nehnuteľností z 15. apríla 2005, ktorú uzavrela sťažovateľka s M&J INVEST, s. r. o. Záver, ktorý správne orgány odvodili z tohto skutkového zistenia, bol výsledkom dokazovania a hodnotenia dôkazov a vyjadrili ho vo svojich rozhodnutiach, s   ktorými   sa sťažovateľka   mala   možnosť   oboznámiť.   Sťažovateľka   sa   k   týmto skutočnostiam vyjadrila v odvolaní a aj v sťažnosti. Nemožno akceptovať jej právny názor, že správne orgány mali vopred informovať účastníka príslušného správneho konania o tom, ako budú hodnotiť určitý dôkaz a skutkové zistenia, prípadne aké právne závery z tohto vyvodia. Hodnotenie každého dôkazu vykonáva správny orgán v súvislosti s inými dôkazmi a zisteniami a vyjadruje ho až v odôvodnení svojho rozhodnutia; preto neobstojí námietka sťažovateľky, že jej bola odňatá možnosť konať v správnom (daňovom) konaní.

Na   tomto   základe   ústavný súd   konštatuje,   že   závery   najvyššieho   súdu   v   spojení so závermi krajského súdu nie sú arbitrárne. Odôvodnenie namietaného rozsudku v spojení s odôvodnením rozsudku krajského súdu poskytuje dostatočný podklad pre urobené právne závery najvyššieho súdu, preto ich nemožno považovať za zjavne neodôvodnené a preto sú ústavne udržateľné. Ústavný súd poukazuje pritom aj na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným rozsudkom najvyššieho súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto právneho názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu   predmetný   právny   výklad najmä príslušných   ustanovení   zákona o   dani   z príjmov takéto nedostatky nevykazuje.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy ústavný súd zdôrazňuje, že čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy majú charakter ústavných princípov, a preto sú   vždy   implicitnou   súčasťou   rozhodovania   ústavného   súdu,   t.   j.   aj   jeho   rozhodovania o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   (m.   m.   IV.   ÚS   332/2012,   IV.   ÚS   119/07). Keďže predmetom tohto konania je rozhodovanie o namietanom porušení základných práv alebo   slobôd   podľa   ústavy   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, mohlo by sa v tomto konaní uvažovať o porušení čl.   1   ods.   1   a   čl.   2   ods. 2   ústavy   len   v   spojení   so   záverom   o   porušení   konkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o možnom porušení niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd tiež nezistil také skutočnosti, ktoré by signalizovali porušenie čl. 12 ods. 4,   čl.   13   ods.   1,   čl.   141   ods.   1   a   čl.   144   ods.   1   ústavy   namietaným   rozsudkom najvyššieho súdu.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti,   ktoré   by   zakladali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy namietaným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 34/2012 z 18. apríla 2013 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014