znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 5/2013-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. D., Š., zastúpeného advokátom JUDr. P. M., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Cob 63/2011 z 29. mája 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 28 Cb 2/2009 z 21. októbra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta 2012 faxovou správou a 31. augusta 2012 poštou doručená sťažnosť Ing. P. D., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. M., B., ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a tiež práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 63/2011 z 29. mája 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 28 Cb 2/2009 z 21. októbra 2010.

Obchodná spoločnosť M. GmbH, SRN, zastúpená advokátom JUDr. P. E., B., ktorá vystupovala v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 28 Cb 2/2009 v procesnom postavení   žalobcu   (ďalej   len   „žalobca“),   v podaní   zo   7.   decembra   2012   adresovanom ústavnému súdu oznámila, že „ako vedľajší účastník na strane porušovateľa vstupujeme do konania   RVP   11214/2012   týkajúceho   sa   sťažnosti   proti   rozsudku   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 2 Cob 63/2011 a konania, ktoré mu predchádzalo“.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v právnej veci žalobcu proti sťažovateľovi [v procesnom postavení žalovaného (pôvodne Ing. P. N.)] o zaplatenie sumy 34 148,44 € s príslušenstvom okresný súd rozsudkom sp. zn. 28 Cb 2/2009 z 21. októbra 2010 zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 34 148,44 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 14 % ročne z uvedenej pohľadávky od 1. apríla 2005 do zaplatenia a trovy konania.

Sťažovateľ   podal   proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie   v   časti výroku o zaplatenie sumy 34 082,77 €, v ktorom namietal:

„a) porušenie ust. § 205 ods. 2 písm. c) OSP, keď prvostupňový súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal sťažovateľom navrhované dôkazy,

b) nedostatočné vykonanie dôkazov prvostupňovým súdom v konaní, ktoré viedlo k nesprávnym skutkovým zisteniam, v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. d) OSP,

c) a nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom podľa ust. § 205 ods. 2 písm.   f)   OSP,   keď   sa   prvostupňový   súd   nevysporiadal   s   otázkou,   či   boli   splnené predpoklady vzniku nároku na náhradu škody voči sťažovateľovi.“

O odvolaní sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd rozsudkom   sp.   zn. 2 Cob   63/2011 z 29. mája 2012 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil, pričom námietky   sťažovateľa   o   nedostatočnom   právnom   odôvodnení   prvostupňového   rozsudku považoval za neodôvodnené.

Sťažovateľ v sťažnosti   podrobne opisuje udalosti, ktoré   predchádzali jej podaniu, pričom v tejto súvislosti okrem iného uvádza:

«Medzi   sťažovateľom   a   Mgr.   P.   P.,   ako   súčasným   štatutárnym   orgánom (t. j. konateľom) navrhovateľa, došlo začiatkom roku 2001 k vzájomnej dohode o spoločnom podnikaní. Sťažovateľ mal na základe tejto dohody do spoločného podnikania vložiť celý svoj   vtedajší   podnik   (živnosť   Ing.   P.   N...,   IČO:...)   s tým,   že   Mgr.   P.   P.   mal   zaplatiť sťažovateľovi polovicu tejto hodnoty podniku. V rámci spoločného podnikania mal tvoriť jeho základ (motorové vozidlá, zamestnanci) práve podnik sťažovateľa, pričom Mgr. P. P. sa mal na jeho chode podieľať hlavne svojím know-how a kontaktmi v oblasti „kongresovej turistiky“. Zo strany Mgr. P. P. bolo v tejto súvislosti navrhnuté odkúpenie 100 % podielu v existujúcej nemeckej obchodnej spoločnosti M. GmbH, t. j. navrhovateľa, k čomu došlo dňa 23. 11. 2001, pričom novými spoločníkmi tejto spoločnosti sa stali obaja účastníci dohody v pomere 50:50. Následne prišlo dňa 07. 12. 2001 k založeniu slovenskej obchodnej spoločnosti   M.   spol.   s.   r.   o...,   ktorej   jediným   spoločníkom   bola   obchodná   spoločnosť M. GmbH... Práve táto slovenská spoločnosť mala vykonávať reálnu podnikateľskú činnosť v zmysle   vzájomnej   dohody   o   spoločnom   podnikaní,   pričom   túto   podnikateľskú   činnosť viedol   sťažovateľ,   zatiaľ   čo   činnosť   spoločnosti   M.   GmbH   zabezpečoval   zasa   fakticky Mgr. P.   P.,   a   to   z   dôvodu   jeho   znalosti   nemeckého   jazyka.   Účtovníctvo   spoločnosti M. GmbH viedla nemecká účtovnícka spoločnosť J., s ktorou komunikoval výlučne Mgr. P. P.; sťažovateľ jeho prostredníctvom iba zasielal účtovné doklady týkajúce sa spoločnosti M. Medzi obchodnými spoločnosťami M. GmbH a M. bol dojednaný osobitný systém vzájomnej   fakturácie   zákazníkov,   ktorý   zvýhodňoval   spoločnosť   M.   GmbH, t. j. navrhovateľa. V dôsledku nerovnovážnych finančných tokoch spôsobených dohodnutým systémom fakturácie, dochádzalo k stále výraznejšiemu odčerpávaniu finančných zdrojov spoločnosti M., následkom čoho bol nútený sťažovateľ ako jej vtedajší konateľ pristúpiť k tzv.   krátkodobej   finančnej   výpomoci   v prospech   spoločnosti   M.   zo   strany   spoločnosti M. GmbH,   a   to   priamym   výberom   finančných   prostriedkov   z   bankového   účtu   tejto spoločnosti, pričom toto realizoval 8 výbermi v období od 04. 04. 2003 do 22. 10. 2003, keď z účtu spoločnosti M. GmbH vybral sumu v celkovej výške 24.739,50 EUR V priebehu druhej polovice roka 2003 sa však ukázalo, že spoločné podnikanie prostredníctvom dvoch personálne   a majetkovo   prepojených   spoločností   neprináša   obojstranne   uspokojivé výsledky, keďže Mgr. P. P. nedokázal uskutočniť predpokladané kongresy, na čo následne doplácala   celá   spoločnosť   M.   GmbH.   V   dôsledku   nesplnenia   očakávaní   zo   spoločného podnikania   pristúpili   teda   obaja   vtedajší   spoločníci   obchodnej   spoločnosti   M.   GmbH k vzájomnej dohode, ktorá mala zabezpečiť osamostatnenie oboch prepojených spoločností formou zmlúv o prevode obchodných podielov uzavretých v októbri roku 2003. Sťažovateľ si ponechal 100 % obchodný podiel v spoločnosti M. a Mgr. P. P. sa stal 100 % vlastníkom spoločnosti M. GmbH.

Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam, spoločnosť M. GmbH, v ktorej je 100 % spoločníkom Mgr. P. P., pristúpila k podaniu žaloby na sťažovateľa z dôvodu údajného spôsobenia škody zo strany sťažovateľa ako vtedajšieho konateľa spoločnosti M. GmbH v zmysle   ust.   §   135a   ods.   1   a   2   zákona   č.   513/1991   Zb.   Obchodný   zákonník   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Obchodný   zákonník“),   pričom   ako   škodu   spôsobenú spoločnosti   M.   GmbH   sa   v   žalobe   uvádzala   celková   suma   výberov   z   účtu   spoločnosti realizovaných v roku 2003.»

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   podľa   ústavy,   listiny   a dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Cob 63/2011 z 29. mája 2012 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 28 Cb 2/2009 z 21. októbra 2010 z dôvodu, že

„a) sa ním potvrdilo rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým sa vyhovelo žalobe navrhovateľa   v   celom   rozsahu,   za   situácie,   kedy   odvolací   súd   jasne   a   zrozumiteľne neodôvodnil, z akého dôvodu potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, hoci sťažovateľ namietal voči viacerým nedostatkom tohto rozhodnutia...,

b)   napadnuté   rozhodnutia   súdov   sú   arbitrárne,   nakoľko   súdy   v   nich   neskúmali a nedávali   ústavne   konformné   odpovede   na   právne   a   skutkovo   relevantné   námietky sťažovateľa vznesené v súdnom konaní, a v Odvolaní, pričom v odôvodnení napadnutých rozhodnutiach   ani   neuviedli,   prečo   tak   neurobili,   čo   tiež   znamená,   že   súdy   jasne a zrozumiteľne neodôvodnili svoje rozhodnutia...“.

Svoje   námietky   proti   postupu   a namietaným   rozhodnutiam   okresného   súdu a krajského súdu sťažovateľ konkretizuje s poukazom najmä na tieto skutočnosti:

«- Krajský súd v Bratislave sa opomenul zaoberať pochybeniami Okresného súdu Bratislava III, ktoré neboli odstránené počas prvostupňového konania, a ktoré sa týkajú námietky výlučnej právomoci nemeckých súdov v danom prípade, podanú sťažovateľom v rámci jeho písomného vyjadrenia zo dňa 26. 04. 2007...

-   Krajský   súd   v   Bratislave   taktiež   náležite   nezdôvodnil,   prečo   nevykonal   dôkaz navrhovaný sťažovateľom v písomnom vyjadrení zo dňa 27. 09. 2010, v rámci ktorého by zaviazal   navrhovateľa   predložiť   súdu   účtovné   doklady,   na   základe   ktorých   bola vypracovaná jeho účtovná závierka za rok 2004...

- Postupom súdov v prvostupňovom a druhostupňovom konaní prišlo k porušeniu zásady spravodlivého súdneho procesu aj tým, že súdy v odôvodnení Rozsudku Krajského súdu v spojení s Rozsudkom Okresného súdu uvádzali iba skutočnosti týkajúce sa výberu finančných   prostriedkov   zo   strany   sťažovateľa,   a   nie   aj   predložené   účtovné   doklady spochybňujúce tvrdenia v žalobe navrhovateľa...

- Zo strany Okresného súdu Bratislava III, rovnako ako Krajského súdu v Bratislave, nebolo   ďalej   preukázané   porušenie   zákonných   povinnosti   zo   strany   sťažovateľa ako vtedajšieho   konateľa   spoločnosti   M.   GmbH.   V   prípade   oprávnenia   na   realizáciu výberov finančných prostriedkov z účtu tejto spoločnosti a ich následné použitie v prospech personálne a majetkovo prepojenej spoločnosti M. totiž podľa názoru sťažovateľa nebola porušená   povinnosť   získať   súhlas   valného   zhromaždenia,   ani   povinnosť   viesť   riadne účtovníctvo   spoločnosti,   a   ani   povinnosť   konať   v   záujme   spoločnosti   a   všetkých jej spoločníkov, ako to sťažovateľ zdôvodnil v priebehu prvostupňového i druhostupňového konania...

- K otázke samotnej výške škody sťažovateľ opakovane uvádzal, že nakoľko suma finančných prostriedkov v mene euro, ktoré boli sťažovateľom vybrané z účtu navrhovateľa, predstavovala iba sumu 24.739,50 EUR, tak Rozsudok Okresného súdu už znel na sumu 34.148,44 EUR. Je očividné, že v priebehu prvostupňového konania sa „navýšila“ suma škody, ktorú priznal Okresný súd Bratislava III navrhovateľovi, o takmer 10.000,00 EUR, a to bez zodpovedajúceho právneho dôvodu...

-   Sťažovateľ   predložil   počas   odvolacieho   konania   Krajskému   súdu   v   Bratislave doklady (najmä uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obo 16/2008 zo dňa 19. 02. 2009), z ktorých vyplýva, že je vadou rozhodnutia podľa ust. § 135a ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, ak z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, ktoré z označených a predložených dôkazov účastníka súd nepovažoval za relevantné pre preukázanie, že tento konal v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti...»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces Ing. P. D... garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 05. 2012, sp. zn. 2 Cob/63/2011-510, v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21. 10. 2010, sp. zn. 28 Cb/2/2009-376, porušené bolo.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   29.   05.   2012,   sp.   zn. 2 Cob/63/2011- 510, a rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21. 10. 2010, sp. zn. 28 Cb/2/2009-376, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava III sú povinní nahradiť Ing. P. D. ako sťažovateľovi trovy konania vo výške 1.201,34 EUR do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Podľa   § 52 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľ tiež navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn.   2   Cob   63/2011   z   29.   mája   2012   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 28 Cb 2/2009 z 21. októbra 2010, a to až do rozhodnutia ústavného súdu o tejto sťažnosti.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a podľa   čl.   36   ods.   1   listiny   a   tiež   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v spojení s namietaným   porušením   čl.   1   ods.   1   ústavy   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 28 Cb 2/2009 z 21. októbra 2010

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ   sťažnosťou   napáda   postup   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 28 Cb   2/2009   a   jeho rozsudok   z 21.   októbra   2010   vydaný   v   tomto konaní, ktorým   okresný   súd   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť   žalobcovi   sumu   34 148,44 € s príslušenstvom a trovy konania.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) využil svoje právo podať proti namietanému postupu a rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a podľa   čl.   36   ods.   1   listiny   a   tiež   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v spojení s namietaným   porušením   čl.   1   ods.   1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 2 Cob 63/2011 z 29. mája 2012

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal pri predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska namietaného porušenia sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Cob 63/2011 z 29. mája 2012.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti namietanému rozsudku krajského súdu podal   sťažovateľ   27.   júla   2012   dovolanie,   o   ktorom   do   dňa   predbežného   prerokovania sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd ešte nerozhodol (v čase predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom okresný súd dovolanie sťažovateľa ešte nepredložil najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu, pozn.).

Pri   posudzovaní   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   taktiež   vychádzal   z princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods.   1   ústavy.   Zmysel   a   účel   subsidiárneho   postavenia   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V   danom   prípade   sťažovateľ   subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd síce akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie (27. júla 2012)   ešte   predtým,   ako   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy. Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   odkazuje   aj   na   svoju   doterajšiu   judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05),   podľa   ktorej   vyčerpaním   opravných   prostriedkov   alebo   iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by   o   jeho   veci   mali   súbežne   rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu   (najvyšší   súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp   právnej   istoty   prijateľné.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

Ústavný   súd   v   ostatnom   období   aj   pod   vplyvom   judikatúry   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo   svojej   judikatúre   uvádza   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09,   I.   ÚS   237/09,   I.   ÚS   239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní   bude   považovaná v zásade za zachovanú aj vo   vzťahu k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti   nezaoberal.   Rovnako   bolo   bez   právneho významu, aby sa ústavný   súd   zaoberal   podaním   žalobcu   zo   7. decembra 2012,   ktorým sa domáhal vstupu do tohto konania v procesnom postavení vedľajšieho účastníka konania pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2013