znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 5/2011-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť O. R., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 75/2006 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 81/2009 vo vykonávacom konaní v súvislosti s rozhodovaním o tom, či sa odsúdený v skúšobnej lehote osvedčil alebo či sa nariadi výkon trestu odňatia slobody, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 23. decembra 2009   doručené   podanie   O.   R.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), označené ako „Sťažnosť“, ktoré podľa obsahu a priloženej dokumentácie možno kvalifikovať ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 75/2006 a postupom Krajského súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Tos   81/2009   vo vykonávacom konaní v súvislosti s rozhodovaním o tom, či sa ako odsúdený v skúšobnej lehote osvedčil alebo či sa nariadi výkon trestu odňatia slobody.

Zo sťažnosti, z priloženej dokumentácie, ako aj obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 6 T 75/2006 ústavný súd zistil, že trestným rozkazom okresného súdu sp. zn. 6 T 75/2006 z 26. septembra 2006 bol sťažovateľ uznaný za vinného pre trestný čin úverového podvodu podľa   § 250a ods.   1 Trestného   zákona   (zákon   č.   140/1961 Zb. Trestný   zákon   v   znení neskorších   predpisov)   a   zároveň   mu   bol   uložený   trest   odňatia   slobody   vo   výmere 15 mesiacov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 30 mesiacov; označený trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť 1. novembra 2006.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   6   T   75/2006   z   2.   septembra   2009   vyslovil,   že sťažovateľ sa v skúšobnej lehote podmienečného odsúdenia neosvedčil a trest uložený mu označeným trestným rozkazom vo výmere 15 mesiacov sa vykoná. V čase rozhodovania okresného súdu bol sťažovateľ už vo výkone trestu odňatia slobody za iný trestný čin v inej trestnej veci. Proti označenému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť doručenú okresnému súdu 23. augusta 2009, v ktorej je okrem iného uvedené: „Žiadam o pridelenie advokáta a akceptovanie mojej sťažnosti...“ Žiadosť o ustanovenie advokáta (obhajcu) sťažovateľ žiadnym spôsobom nedoložil.

O   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z   2.   septembra   2009 rozhodol   krajský   súd   na   neverejnom   zasadnutí   uznesením   sp.   zn.   4   Tos   81/2009 zo 14. októbra   2009   tak,   že   sťažnosť   zamietol.   Sťažovateľovi   bolo   označené   uznesenie krajského súdu doručené 28. októbra 2009.

Dňa 9.   novembra 2009 podal   sťažovateľ sťažnosť   adresovanú Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), v ktorej namietal, že v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 4 Tos 81/2009 bolo porušené jeho právo na obhajobu, pretože napriek tomu, že požiadal o ustanovenie advokáta, tento mu nebol ustanovený. Uvedenú sťažnosť najvyšší súd odstúpil okresnému súdu, ktorý   ju prípisom z 3. decembra 2009 postúpil   krajskému   súdu.   Predseda   krajského   súdu   v   prípise   sp.   zn.   Spr   211/09 z 11. decembra 2009 reagoval na sťažnosť sťažovateľa, pričom v odpovedi okrem iného uviedol:

„... súd prejednal Vašu sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Košice I zo dňa 2. 9. 2009 sp. zn. 6 T 75/2006 a rozhodol v súlade s ustanovením § 301 a nasl. Tr. por. na neverejnom zasadnutí konanom dňa 14. 10. 2009.

V tejto súvislosti treba uviesť, že neverejné zasadnutie sa koná za stálej prítomnosti všetkých   členov   senátu a zapisovateľa.   Iné   osoby   sú z účasti na neverejnom   zasadnutí vylúčené.

...   orgánom   riadenia   a   správy   súdov   neprislúcha   posudzovať   vecnú   správnosť rozhodnutia   súdu   ani   správnosť   postupu   konkrétneho   sudcu   pri   aplikácii   príslušných hmotnoprávnych a procesnoprávnych noriem v konaní vo veci. Takéto oprávnenie prislúcha len príslušnému nadriadenému súdu v konaní o riadnych resp. mimoriadnych opravných prostriedkoch.“

Sťažovateľ v sťažnosti vyslovuje nesúhlas s citovaným právnym názorom predsedu krajského súdu a konštatuje, že ide o „vedomé odoprenie na právneho zástupcu (advokáta) za pomoci § fou ktoré sa uviedli. Toto Ústava Slovenskej republiky nepovoľuje. Bol som súdený nie len na Okresnom súde ale aj na Krajskom súde a bolo odoprené načo mám pr. nárok... Preto žiadam o zrušenie rozhodnutí, aj písomnou formou i pridelenie právnika a opätovné prejednanie.“.

Po   predchádzajúcej   výzve   ústavného   súdu   sťažovateľ   doplnil   svoju   sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 27. januára 2010, v ktorom síce neodstránil všetky nedostatky svojej sťažnosti, ale upresnil petit, a to takto:

„Dožadujem sa na zrušenie rozhodnutí všeobecných súdov v plnom rozsahu a vec sa vracia   na   Okresný   súd   Košice   I   na   nové   prerokovanie   a   rozhodnutie,   lebo   nimi   bolo odopreté právo obhajovať sa za pomoci advokáta podľa vl. výberu resp. systému právnej pomoci, tak ako mi to zaručuje Dohovor o ochrane ľudských práv a zákl. slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c v súvislosti v zmysle čl. 50 ods. 3 Ústavy SR.“

Zo spisu tiež vyplýva, že sťažovateľ v predmetnej trestnej veci požiadal o milosť, a preto   sa   spis   v   období   od   26.   januára   2010   až   do   6.   decembra   2010   nachádzal   na Ministerstve   spravodlivosti   Slovenskej   republiky.   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd nemohol v tomto období o sťažnosti sťažovateľa konať vzhľadom na potrebu oboznámiť sa s obsahom spisu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na obhajobu podľa   čl. 50 ods.   3 ústavy a práva   na obhajobu podľa   čl.   6 ods.   3 písm. a) dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 75/2006 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 81/2009 vo vykonávacom konaní v súvislosti s rozhodovaním o tom, či sa ako odsúdený v skúšobnej lehote osvedčil alebo či sa nariadi výkon trestu odňatia slobody.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva... obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

1.   K   namietanému   porušeniu   ústavou   garantovaných   práv   sťažovateľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 75/2006

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Sťažovateľ mal možnosť podať proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 6 T 75/2006 z 2. septembra 2009 sťažnosť (čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   túto   časť   sťažnosti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   ústavou   garantovaných   práv   sťažovateľa postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 81/2009

Sťažovateľ   namieta,   že   postupom   krajského   súdu   v   namietanom   konaní   bolo porušené jeho základné právo na obhajobu podľa   čl. 50 ods.   3 ústavy   a tiež právo na obhajobu vyplývajúce z čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že mu nebol ustanovený obhajca napriek tomu, že o to požiadal.

Podľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Z   citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   ak sťažovateľ   tvrdí,   že postupom krajského súdu bolo porušené jeho právo na obhajobu, mohol podať dovolanie (zo   spisu   vyplýva,   že   túto   možnosť   nevyužil),   o   ktorom   by   bol   oprávnený   a   povinný rozhodnúť najvyšší súd ako dovolací súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní ako   mimoriadnom   opravnom   prostriedku,   ktorý   účinným   spôsobom   chráni   aj   právo   na obhajobu,   vylučuje   v   danom   prípade   právomoc   ústavného   súdu,   čo   zakladá   dôvod   na odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľa   aj   v   tejto   časti   sťažnosti   z   dôvodu   nedostatku   jeho právomoci.

Ústavný súd sa pri posudzovaní tejto časti sťažnosti neuspokojil so svojím záverom zakladajúcim   dôvod   na   jej   odmietnutie   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci,   a   preto vzhľadom na subjektívne tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu postupom krajského súdu v označenom konaní preskúmal aj opodstatnenosť tohto tvrdenia. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že jeho úlohou pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Spôsob   zabezpečenia   ústavou   garantovaného   práva   na   obhajobu   prostredníctvom obhajcu   upravuje   Trestný   poriadok,   ktorý   rozlišuje   v   tejto   súvislosti   medzi   povinnou obhajobou a obhajobou prostredníctvom ustanoveného obhajcu.

Inštitút povinnej obhajoby je upravený v § 37 a § 38 Trestného poriadku.

Podľa § 37 ods. 1 Trestného poriadku po vznesení obvinenia musí mať obvinený obhajcu už v prípravnom konaní, ak

a)   je   vo   väzbe,   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   alebo   na   pozorovaní v zdravotníckom ústave,

b)   je pozbavený spôsobilosti   na právne   úkony   alebo   jeho spôsobilosť   na   právne úkony je obmedzená,

c) ide o konanie o obzvlášť závažnom zločine,

d) ide o konanie proti mladistvému,

e) ide o konanie proti ušlému.

Podľa   §   38   ods.   1   Trestného   poriadku   vo   vykonávacom   konaní,   v   ktorom   súd rozhoduje na verejnom zasadaní, musí mať odsúdený obhajcu, ak

a) je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená,

b) ide o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody mladistvého, ktorý v čase konania verejného zasadania nedovŕšil osemnásty rok,

c) je vo väzbe, alebo

d) sú pochybnosti o jeho spôsobilosti náležite sa obhajovať.

Podľa § 419 ods. 1 prvej vety Trestného poriadku o tom, či sa odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil alebo či sa nariadi výkon trestu odňatia slobody, rozhodne súd na verejnom zasadnutí.

Podľa § 419 ods. 2 Trestného poriadku proti uzneseniu podľa odseku 1 je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Podľa § 419 ods. 4 Trestného poriadku ak súd rozhodne, že odsúdený sa v skúšobnej dobe neosvedčil, nariadi výkon trestu odňatia slobody a rozhodne súčasne aj o zaradení odsúdeného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody. Ďalej súd pokračuje podľa § 408.

V   danom   prípade   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   práva   na   obhajobu vo vykonávacom konaní, keďže rozhodovanie o tom, či sa osoba odsúdená na trest odňatia slobody, ktorého výkon sa podmienečne odložil, osvedčila, alebo sa nariadi výkon trestu odňatia slobody, upravujú ustanovenia § 418 a nasl. Trestného poriadku, ktoré sú súčasťou štvrtej časti Trestného poriadku označenej nadpisom „Vykonávacie konanie“.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   na   rozhodovanie   súdu   podľa   §   419   ods.   1   Trestného poriadku sa vzťahuje z hľadiska inštitútu povinnej obhajoby § 38 ods. 1 Trestného poriadku, z obsahu ktorého vyplýva, že sťažovateľ v danom prípade nespĺňal zákonom ustanovené podmienky na povinnú obhajobu, t. j. v danom prípade nemusel mať obhajcu.

Podľa   §   40   ods.   2   Trestného   poriadku   obvinenému,   ktorý   nemá   dostatočné prostriedky   na   úhradu   trov   obhajoby   a   požiada   o   ustanovenie   obhajcu,   je   povinný v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom predseda senátu ustanoviť   obhajcu   z   advokátov   aj   v   prípade,   že   neexistujú   dôvody   povinnej   obhajoby. Skutočnosť, že nemá dostatočné prostriedky, musí obvinený preukázať.

Z citovaného vyplýva, že sťažovateľ mohol v danom prípade požiadať o ustanovenie obhajcu   z   dôvodu,   že   nemá   dostatočné   prostriedky   na   úhradu   trov   obhajoby. Zo   spisu vyplýva, že sťažovateľ spolu s podaním sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 6 T 75/2006 z 2. septembra 2009 požiadal o ustanovenie obhajcu, ale túto žiadosť žiadnym spôsobom neodôvodnil, a teda si ani nesplnil povinnosť vyplývajúcu mu z druhej vety § 40 ods. 2 Trestného poriadku, t. j. nepreukázal, že nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby.

Napriek   uvedenému   nedostatku,   ktorú   mala   žiadosť   sťažovateľa   o   ustanovenie obhajcu,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   súd   oprávnený   na   rozhodovanie   o   sťažnosti sťažovateľa,   t.   j.   v   danom   prípade   krajský   súd   by   mal   povinnosť   sa   touto   žiadosťou sťažovateľa zaoberať v prípade, ak by o sťažnosti sťažovateľa rozhodoval na verejnom zasadnutí, na ktorom sa má obhajca vždy právo zúčastniť, ak sa koná o odvolaní (pozri § 293 ods. 10 Trestného poriadku).

Pre rozhodovanie o sťažnosti odsúdeného podľa § 419 ods. 2 Trestného poriadku proti rozhodnutiu prvostupňového súdu (v danom prípade okresného súdu) podľa § 419 ods. 1 v spojení s § 419 ods. 4 Trestného poriadku zákon nepredpisuje povinnosť rozhodnúť na verejnom zasadnutí (na rozdiel od rozhodovania pred súdom prvého stupňa). Za daných okolností   sa   na   postup   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti uzneseniu okresného súdu z 2. septembra 2009 vzťahovali ustanovenia Trestného poriadku upravujúce neverejné zasadnutie.

Podľa § 301 Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí rozhoduje senát tam, kde nie je zákonom predpísané, že sa rozhoduje na hlavnom pojednávaní alebo na verejnom zasadnutí.

Podľa   §   302   ods.   1   Trestného   poriadku   neverejné   zasadnutie   sa   koná   za   stálej prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa.

Podľa § 302 ods. 2 Trestného poriadku iné osoby sú z účasti na neverejnom zasadnutí vylúčené;   pri   rozhodovaní   o   väzbe   má   právo   zúčastniť   sa   na   neverejnom   zasadnutí   aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca; pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť.

Z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že účasť obhajcu sťažovateľa na   rozhodovaní   krajského   súdu   o   jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 2. septembra 2009, ktoré sa uskutočňuje na neverejnom zasadnutí, zákon vylučuje. Tým stráca akékoľvek opodstatnenie aj to, aby príslušný súd (v danom prípade krajský súd) meritórne   rozhodol   o   žiadosti   sťažovateľa   o   ustanovenie   obhajcu   na účely   odvolacieho konania. Z povahy veci totiž vyplýva, že na neverejnom zasadnutí, na ktorom nemá obhajca možnosť sa zúčastniť, nemôže ustanovený obhajca právnu pomoc sťažovateľovi poskytnúť.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že postupom krajského súdu v označenom konaní nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa na obhajobu, a preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol nielen z dôvodu nedostatku svojej právomoci, ale aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa s ďalšími návrhmi sťažovateľa a vyzývať ho na odstránenie nedostatkov jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2011