znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 5/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   H.,   B.,   zastúpeného   JUDr. J.   K.,   CSc.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a zásahu do vecí územnej samosprávy podľa čl. 65 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 53/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. novembra 2009 faxom a 18. novembra 2009 poštou doručená sťažnosť H., B. (ďalej len „sťažovateľ“),   zastúpeného   JUDr. J.   K.,   CSc.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a zásahu   do   vecí   územnej   samosprávy   podľa   čl.   65   ods.   2   ústavy postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 53/2008 v súvislosti s uložením pokuty spoločnosti S., a. s., B. (ďalej   len   „S.“)   podľa   §   35   ods.   7   zákona   Slovenskej   Národnej   rady   č.   511/1992   Zb. o správe   daní   a poplatkov   a o zmenách   v sústave   územných   finančných   orgánov   v znení neskorších   predpisov   a podľa   §   8   všeobecne   záväzného   nariadenia   Hlavného   mesta Slovenskej   republiky   Bratislava   č. 2/2006   o dani   za   užívanie   verejného priestranstva   za nesplnenie ohlasovacej povinnosti za užívanie verejného priestranstva.

Rozhodnutiu najvyššieho súdu predchádzalo: Rozhodnutie   č.   MAG-2006-33228/77981-36   (ďalej   len   „rozhodnutie“),   ktorým sťažovateľ   uložil   S. «podľa   ust.   §   35   ods. 7   zákona   č.   511/1992   Zb.   o   správe   daní a poplatkov   a   ust.   §   8   Všeobecne   záväzného   nariadenia   Hlavného   mesta   Slovenskej republiky č. 2/2006 o dani za užívanie verejného priestranstva pokutu vo výške 3.000,- SKK za „nesplnenie povinnosti oznámiť užívanie verejného priestranstva najneskôr v deň začatia užívania   verejného   priestranstva   a skončenie   najneskôr   do   3   dní   po   skončení   užívania verejného priestranstva“.»

Označené   rozhodnutie   sťažovateľa   bolo   preskúmané   Daňovým   riaditeľstvom Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) ako odvolacím orgánom na základe odvolania, ktoré 13. februára 2007 vydalo rozhodnutie č. 1/222/1169-6927/2007/992206-r (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) a ktorým označené rozhodnutie sťažovateľa potvrdilo.

S. podalo 2. apríla 2007 žalobu podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorou sa domáhalo preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia súdom. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 2 S 121/2007-29 z 19.   marca   2008   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“)   napadnuté   rozhodnutie sťažovateľa potvrdil.

Dňa   24.   apríla   2008   podalo   S.   na   najvyššom   súde   odvolanie   proti   rozsudku krajského súdu a domáhalo sa jeho zmeny tak, že sa žalobe vyhovuje v plnom rozsahu. Účastníkmi odvolacieho konania boli S. a daňové riaditeľstvo.

Sťažovateľ namieta rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 53/2008 zo 4. augusta 2009, ktorým najvyšší súd „zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. marca 2008 č. k. 2S 121/2007-29 tak, že rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č.:   1/222/1169-6927/2007/992206-r   zo   dňa   13.   02.   2007   v   spojení   s   rozhodnutím Sťažovateľa   č.   MAG-2006-33228/77981-36   zo   dňa   24.   11.   2006   ruší   a   vracia   vec Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky na ďalšie konanie“.

Sťažovateľ je toho názoru, že vydaním napadnutého rozsudku boli porušené jeho základné práva zaručené čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Namieta, že «nemal v konaní pred Odporcom postavenie účastníka konania, nemohol sa domáhať preskúmania Rozsudku inak, ako podaním podnetu na mimoriadne dovolanie ako osoba dotknutá rozhodnutím súdu v zmysle ust. § 243e ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O. s.   p.“).   Dňa   16.   11.   2009 podal   Sťažovateľ   podnet na   mimoriadne   dovolanie,   čím vyčerpal všetky dostupné právne prostriedky na ochranu jeho základných práv a slobôd, čím považujeme podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 1 ZÚS za splnenú.».

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že «Dňa 15. 10. 2008 nadobudol účinnosť zákon č. 384/2008 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým sa doplnilo ust. § 250 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého:

„Účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.“».

Sťažovateľ zastáva názor, že týmto rozhodnutím najvyššieho súdu sa neústavným nezákonným zásahom zasahuje do veci územnej samosprávy podľa čl. 65 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že „V zmysle druhej vety cit. ústavného ustanovenia bol Národnou radou Slovenskej republiky prijatý zákon č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom   poplatku   za   komunálne   odpady,   ktorý   v   ust.   §   30   ods.   3   interpretačným pravidlom určil čo zákon považuje za osobitné užívanie verejného priestranstva s tým, že kontinuálne v splnomocňovacom ust. v § 36 zaviazal obce, aby si všeobecne záväzným nariadením doplnili osobitné dôvody užívania“.

Svoju   sťažnosť   zakladá   na   tom,   že „Zákon   č.   582/2004   Z.   z.   v   ust.   §   30   pod osobitným užívaním verejného priestranstva rozumie umiestnenie zariadenia slúžiaceho na poskytovanie   služieb,   umiestnenie   stavebného   zariadenia,   predajného   zariadenia, zariadenia   cirkusu,   zariadenia   lunaparku   a   iných   atrakcií,   umiestnenie   skládky,   trvalé parkovanie   vozidla   mimo   stráženého   parkoviska   a   podobne.   Pretože   zákon   vymedzuje osobitné   užívanie   verejného   priestranstva   len   demonštratívne,   obec   je   povinná   zaviesť všeobecne záväzným nariadením tie konkrétne druhy užívania verejného priestranstva, za ktoré   chce   daň   vyberať.   Demonštratívne   vymedzenie   osobitného   užívania   verejného priestranstva umožňuje obci vyberanie dane rozšíriť aj o ďalšie osobitné spôsoby užívania za podmienky, že ich určí vo všeobecne záväznom nariadení“.

Zastáva   názor,   že „Odporca   dočasným   užívaním,   ale   na   druhej   strane   užívaním sústavne sa opakujúcim a takým osobitným užívaním verejného priestranstva v majetku obcí, ktorým sa periodicky zasahuje do majetku Sťažovateľa a obmedzuje sa jeho vlastnícke právo, a je preto úplne legitímne takéto činnosti zdaňovať miestnymi daňami na základe zákona   a   všeobecne   záväzného   nariadenia,   ktoré   majú   ústavnú   oporu   v   čl.   65   ods.   2 Ústavy“.

Vo svojej sťažnosti ďalej uvádza, že «Pre posúdenie aktívnej legitimácie sťažovateľa z   hľadiska   čl.   65   ods.   2   Ústavy,   je   ťažisková   otázka,   či   Rozsudok   NS   je   rozhodnutím meritórnym,   ktorým   sa   vo   vzťahu   k   Sťažovateľovi   zakladajú,   menia   alebo   rušia   práva a povinnosti. V tejto súvislosti poznamenávame, že H. má ako Sťažovateľ v tejto veci v súlade s príslušnými právnymi   predpismi osobitné -   dvojaké postavenie,   keď na   jednej strane je správcom dane podľa prísl. ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a   o zmenách   v sústave   územných   finančných   orgánov a   na druhej strane   je zároveň právnickou osobou, ktorá má Ústavou garantované a zákonom založené postavenie územnej samosprávy a jeho činnosť je ekonomicky zabezpečovaná z veľkej časti výrubom miestnych daní.

Sme toho názoru, že v tomto zmysle ide v napadnutom rozhodnutí o zásah do územnej samosprávy,   ktorý   sa   dá   ustáliť   v   tom,   že   aj   keď   odôvodnenie   Rozsudku   NS   nemá právotvorné účinky, v konečnom dôsledku výsledkom Rozsudku NS ako celku je skutočnosť, že v praxi a metodike vyrubovania miestnych daní už nastala zásadná zmena v neprospech Sťažovateľa,   čo   sa   prejavilo   v   tom,   že   Daňové   riaditeľstvo   SR   ako   metodický   orgán určovania   a   vyrubovania   aj   miestnych   daní   oznámil   Sťažovateľovi   listom č. 1/222/106162/09/992412 zo dňa 28. 09. 2009, že vec považuje za uzavretú a konať ďalej nebude, čo vyplýva z poslednej vety cit. listu „Trovy konania dávame uhradiť“.

Ergo,   vety   v   odôvodnení   Rozsudku   NS   znamenajú,   že   Sťažovateľovi,   ale vo všeobecnosti aj mestám a obciam bolo odopreté právo vyberať miestne dane, a pokiaľ by sa rozhodli ich aj naďalej vyrubovať, Daňové riaditeľstvo SR ako odvolací orgán takéto prvostupňové rozhodnutia, riadiac sa pritom právnym názorom NS, bude zrušovať.».

Sťažovateľ   žiada   rozhodnúť   o dočasnom   opatrení   a odložení   vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia a v nadväznosti na to žiada, aby ústavný súd podľa § 56 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil v súlade s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   127a   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   orgánov   územnej samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému rozhodnutiu alebo inému neústavnému alebo nezákonnému zásahu do vecí územnej samosprávy, ak o jej ochrane nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené v § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde.

Konanie o sťažnostiach orgánov územnej samosprávy je bližšie upravené v § 57 až § 58d zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak tento   zákon   neustanovuje   inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Sťažovateľ neuviedol, či jeho sťažnosť je sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, alebo aj   podľa   čl.   127a   ústavy.   Po   posúdení   obsahu   sťažnosti   ústavný   súd   uzavrel,   že sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy označeným konaním najvyššieho súdu, je sťažnosťou podľa čl. 127   ods.   1   ústavy,   a v časti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   zásah   do   vecí   územnej samosprávy vo veciach podľa čl. 65 ods. 2 ústavy označeným konaním najvyššieho súdu, je sťažnosťou podľa čl. 127a ústavy.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a zásah do vecí územnej samosprávy uvedených v čl. 65 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   65   ods.   2   ústavy   obec   a vyšší   územný   celok   financujú   svoje   potreby predovšetkým z vlastných príjmov, ako aj zo štátnych dotácií. Zákon ustanoví, ktoré dane a poplatky sú príjmom obce a ktoré dane a poplatky sú príjmom vyššieho územného celku.

a) Posúdenie časti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy

Sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, posúdil ústavný súd z hľadiska splnenia náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ustanovených zákonom o ústavnom súde.

Ústavný súd v prvom rade skúmal, či sťažnosť podal aktívne legitimovaný subjekt na podanie   takejto   sťažnosti.   V danom   prípade   podal   sťažnosť   sťažovateľ,   v zastúpení primátorom   (takto   je   formulované   splnomocnenie   na   právne   zastupovanie   sťažovateľa advokátom).   Ústavný   súd   preto   skúmal,   či   sťažovateľ   je   v tomto   konkrétnom   prípade oprávnený podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, t. j. ako orgán verejnej moci, ktorý v danom   konkrétnom   prípade   mal   postavenie   prvostupňového   správneho   orgánu   a jeho rozhodnutie bolo preskúmavané v spojení s rozhodnutím daňového riaditeľstva v správnom súdnictve.

V   tomto   konaní   môže   podľa   názoru   ústavného   súdu   uplatniť   a   realizovať   svoje základné   právo   na   súdnu   ochranu   len   účastník   konania   pred   sťažovateľom   podaním odvolania,   o ktorom   rozhoduje   druhostupňový   správny   orgán   a rozhodnutie   sťažovateľa v spojení s rozhodnutím   druhostupňového správneho orgánu bolo predmetom   prieskumu v správnom súdnictve. V takom type verejného súdnictva, akým je správne súdnictvo podľa § 247 a nasl. OSP, je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správy, akým je sťažovateľ, mohol uplatňovať a realizovať základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 149/04, I. ÚS 24/09) odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu,   že   bola   podaná   zjavne   neoprávnenou   osobou.   Na podporu   tohto   záveru   ďalej   možno   uviesť,   že   sťažovateľ   nie   je   oprávnený   na   začatie konania podľa § 247 a nasl. OSP, pretože jeho procesné postavenie sa odvodzuje výlučne z toho, že v tomto konaní sa preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré boli vynesené v procesnom postupe, kde sťažovateľ mal nadradené, mocenské postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti tomu postaveniu mohol v konečnom dôsledku brániť aj žalobou v správnom súdnictve (čl. 46 ods. 2 ústavy, § 244 a nasl. OSP).

Okrem toho sťažnosť nespĺňa ani náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde. Ústavný súd súc viazaný § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j návrhom na rozhodnutie (petitom),   dospel   k záveru,   že   sťažovateľ   nenavrhol   petit,   ktorý   by   korešpondoval s požiadavkami ustanovenými v § 20 ods. 1 a § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

b) Posúdenie časti sťažnosti podľa čl. 127a ústavy

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta   aj   skutočnosť,   že   označeným   konaním najvyššieho   súdu   došlo   k   zásahu   do   vecí   územnej   samosprávy   podľa   čl.   127a   ústavy uvedených v čl. 65 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd aj v tomto prípade v prvom   rade skúmal, či   sťažnosť podal   aktívne legitimovaný subjekt na podanie takejto sťažnosti. Podľa čl. 127a ústavy sťažnosť podľa tohto ustanovenia ústavy je oprávnený podať orgán územnej samosprávy. Ak ide o obec, je to podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov starosta a obecné zastupiteľstvo, čo sa týka hlavného mesta, podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislava v znení neskorších predpisov je to primátor a mestské zastupiteľstvo. Primátor je podľa   § 12 ods. 4 citovaného zákona štatutárnym orgánom hlavného mesta v zákonom ustanovených   veciach,   pričom   v administratívnoprocesných   vzťahoch   je   správnym orgánom.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažnosť   podal   sťažovateľ   ako   celok   zastúpený   svojím štatutárnym   orgánom,   a nie   ako   orgán   územnej   samosprávy.   Sťažovateľ   nemá   aktívnu legitimáciu na podanie sťažnosti podľa čl. 127a ústavy a vzhľadom na uvedené ústavný súd v súlade s doterajšou judikatúrou (III. ÚS 84/02) uzavrel, že sťažnosť podľa čl. 127a ústavy podala neoprávnená osoba, čo je dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Navyše ústavný súd poukazuje na to, že sťažnosť ani v tejto časti nespĺňa náležitosti predpísané   zákonom   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   súc   viazaný   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde, t. j návrhom na rozhodnutie (petitom), dospel k záveru, že sťažovateľ nenavrhol petit, ktorý by korešpondoval s požiadavkami ustanovenými v § 20 ods. 1 a § 58 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pretože argumentoval jedine tým, že jeho rozhodnutie, ktoré   vydal   v správnom   konaní   ako   prvostupňový   správny   orgán,   ktoré   v konečnom dôsledku najvyšší súd spolu s rozhodnutím daňového riaditeľstva na základe opravných prostriedkov S., účastníka konania, zrušil. Sťažovateľ tiež nepreukázal príčinnú súvislosť medzi namietaným zásahom do veci územnej samosprávy, ktorú nevymedzil tak, ako to predpokladá   §   58   ods.   1   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde,   a postupom   a rozhodnutím najvyššieho súdu, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa vrátane návrhu na dočasné opatrenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2010