znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 5/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť V. F., H., zastúpeného advokátom JUDr. P. G., H., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl.   5   ods.   3   a 4   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 4 Tos 8/08-686 z 26. marca 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. F. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2008 doručená   sťažnosť   V.   F.,   v tom   čase vo výkone   väzby (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 4 Tos 8/08-686 z 26. marca 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že označeným uznesením krajský súd „zrušil napadnuté uznesenie   Okresného   súdu   v Humennom,   sp.   zn.   2   T   1/2007-677   zo   dňa 23.   1.   2008 a potvrdil, že u obvineného sú dané dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. Okresný súd v Humennom uznesením sp. zn. 2 T 1/2007-677 zo dňa 23. 1. 2008 rozhodol tak, že obvineného V. F. podľa § 72 ods. 1 s poukazom na § 76 ods. 6 písm. b), d) Tr. por. ponecháva vo väzbe, bez toho, aby uviedol dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 Tr. por. V odôvodnení uznesenia však konštatuje, že naďalej trvá dôvod väzby v zmysle § 71 ods.   1   písm.   b),   c)   Tr.   por.   Na   základe   sťažnosti   obvineného,   Krajský   súd   v Prešove preskúmal napadnuté uznesenie a uznesením 4 Tos 8/08-686 zo dňa 26. 3. 2008 ho zrušil z dôvodu, že nemá oporu v zákone. Aj Krajský súd v Prešove v odôvodnení rozhodnutia uvádza, že naďalej trvajú dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por.“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na tú skutočnosť, že do väzby bol vzatý uznesením Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 27/06 z 22. apríla 2006 z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, ale krajský súd uznesením č. k. 6 Tos 6/07-610 z 10. apríla 2007 zmenil dôvody väzby a naďalej ho ponechal vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)   Trestného poriadku. Pochybením okresného súdu v odôvodnení   uznesenia   č.   k.   2   T   1/2007-677   z   23.   januára   2008   a   aj   krajského   súdu v odôvodnení uznesenia č. k. 4 Tos 8/08-686 z 26. marca 2008 „bol obvinený preradený z oddielu   so   zmierneným   režimom   väzby   do   štandartného   režimu   a tým   došlo   k vážnym zásahom do osobnej slobody a základných ľudských práv obvineného“.

Sťažovateľ ďalej krajskému súdu vytýka, že sa v rozhodnutí nezaoberal dôvodmi proti   ďalšiemu   trvaniu   jeho   väzby,   ktoré   uviedol   vo   svojej   sťažnosti   proti   uzneseniu okresného súdu z 23. januára 2008.

S poukazom na ustanovenia § 2 ods. 2, § 76 ods. 1 a § 79 ods. 2 Trestného poriadku sťažovateľ namieta, že „Konaním, resp. nečinnosťou súdov v trestnej veci obv. V. F. boli porušené nielen horeuvedené ustanovenia Trestného poriadku upravujúce dôvody väzby a jej trvanie, ale aj základné práva a slobody garantované Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.“.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že sa nachádza vo väzbe od 22. apríla 2006, pričom je nepochybné, že podozrenie zo spáchania trestnej činnosti je odôvodnené, avšak na ďalšie trvanie   väzby   musí   existovať   dostatočne   preukázaná   obava   z pokračovania   v   trestnej činnosti a kompetentné orgány musia vo veci postupovať s osobitnou starostlivosťou. Podľa názoru sťažovateľa v jeho prípade rýchlosť konania súdov nie je v súlade s požiadavkou na postup   s osobitnou   starostlivosťou   tak,   ako   vyplýva   z judikatúry   Európskeho   súdu   pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že krajský súd ani po   piatich   mesiacoch   nerozhodol   o podaných   opravných   prostriedkoch,   pričom   nejde o trestnú vec náročnú na dokazovanie.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo V. F. podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa čl. 5 ods. 3, ods. 4 a čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 4 Tos 8/08-686 zo dňa 26. 3. 2008 porušené.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 4 Tos 8/08-686 zo dňa 26. 3. 2008 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove, aby o nej znovu konal a rozhodol.

3. Sťažovateľovi V. F. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200,- Sk za každý deň vo väzbe, počnúc právoplatnosťou uznesenia Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 4 Tos 8/08-686 zo dňa 26. 3. 2008, ktoré mu je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažovateľovi V. F. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť jeho právnemu zástupcovi JUDr. P. G., H. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide podľa ustálenej praxe ústavného súdu vtedy, ak   by   namietaným   postupom   orgánu   štátu,   v posudzovanom   prípade   krajského   súdu, nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenia ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 4 Tos 8/08-686 z 26. marca 2008.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   § 20   ods.   3 zákona o ústavnom   súde   je ústavný   súd viazaný návrhom   na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť návrhom sa   prejavuje predovšetkým   vo   vzťahu   k petitu   návrhu,   v ktorom   sťažovateľ   špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha, čím zároveň vymedzuje predmet konania pred   ústavným   súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany (III. ÚS 294/06). Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal jej posúdením v rozsahu, ktorý vymedzil sťažovateľ v petite sťažnosti podanej prostredníctvom svojho právneho zástupcu.

Z dôvodu posúdenia opodstatnenosti sťažnosti si ústavný súd ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal trestný spis okresného súdu sp. zn. 2 T 1/2007, z ktorého zistil, že okresný súd rozsudkom č. k. 2 T 1/2007-668 z 23. januára 2008 uznal sťažovateľa za vinného z trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného   zákona,   za   čo   mu   uložil   trest   odňatia   slobody   v trvaní   piatich   rokov nepodmienečne,   na výkon   ktorého ho   zaradil   do   ústavu   na výkon   trestu   s minimálnym stupňom   stráženia, súčasne   mu uložil   ochranné protitoxikomanické   liečenie,   ktoré bude vykonávané ambulantnou formou, uložil mu trest prepadnutia veci a vo zvyšnej časti ho spod obžaloby oslobodil. Súčasne okresný súd uznesením č. k. 2 T 1/2007-677 z 23. januára 2008 rozhodol „Podľa § 72 ods. 1 s poukazom na ust. § 76 ods. 6 písm. b), d) Tr. por. číslo 301/2005 Z. z. súd ponecháva obž. V. F., nar. v H., trvale bytom H. vo väzbe.“

Z uvedeného vyplýva, že v čase podania sťažnosti bola osobná sloboda sťažovateľa obmedzená väzbou potom, ako bol okresným súdom uznaný za vinného z trestného činu nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní piatich rokov nepodmienečne.

Podľa judikatúry ESĽP sa väzba podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru končí dňom vyhlásenia rozsudku súdu prvého stupňa bez ohľadu na jeho právoplatnosť. Ak je vyhlásený odsudzujúci rozsudok, na pozbavenie osobnej slobody sa po tomto dni z hľadiska dohovoru vzťahuje čl. 5 ods. 1 písm. a), a nie písm. c), pretože väzba pre účely dohovoru končí vyhlásením rozhodnutia o vine a treste súdom prvého stupňa bez ohľadu na právoplatnosť tohto   rozhodnutia   (Solmaz v.   Turecko   zo   16.   januára 2007).   Primeranosť   doby   trvania väzby   sťažovateľa   preto   nemožno   posudzovať   podľa   čl.   5   ods.   3   dohovoru,   ktorý   sa vzťahuje len na prípady pozbavenia osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru. Sťažnosť   je   z uvedeného   dôvodu   v časti   namietaného   porušenia   čl.   5   ods.   3   dohovoru zjavne neopodstatnená.

Pokiaľ sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením   krajského   súdu   č.   k.   4   Tos   8/08-686   z 26.   marca   2008   v súvislosti s neprimeranou dobou väzby, aj v tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená, a to z toho dôvodu, že označené články sa vzťahujú spravidla na súdne konanie vo veci samej, a nie na rozhodovanie o väzbe, ktoré nie je rozhodovaním vo veci samej. Princípy spravodlivého súdneho konania pri rozhodovaní o väzbe sú súčasťou čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.   Sťažovateľ   v odôvodnení   sťažnosti   uviedol,   že „Ani   takmer   5   mesiacov   po podaní   opravných   prostriedkov   nedošlo   k prejednaniu   veci   pred   Krajským   súdom v Prešove“, čím mal zrejme na mysli prerokovanie jeho odvolania a odvolania prokurátora proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 1/2007 z 23. januára 2008, z čoho by sa dalo usudzovať, že sťažovateľ namieta aj rýchlosť konania vo veci samej. Ústavný súd však práve na tomto mieste s poukazom na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde pripomína, že je pri prerokovaní sťažnosti viazaný petitom, v ktorom sťažovateľ žiadal vysloviť porušenie svojich práv uznesením krajského súdu z 26. marca 2008, a nie aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní.

Ústavný súd sa na predbežnom prerokovaní sťažnosti ďalej zaoberal posúdením, či označeným   rozhodnutím   krajského   súdu   mohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného   porušenia   zákonnosti   ide   aj   o porušenie   ústavnosti   (m.   m.   III.   ÚS   48/00). Ústavný   súd   preto   pri   posudzovaní   dôvodnosti   zvyšnej   časti   sťažnosti   v prvom   rade vychádzal zo zákonného rámca, ktorý poskytuje ochranu označeným právam sťažovateľa.

Podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku sa rozhodnutím o väzbe rozumie rozhodnutie o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby, žiadosti o prepustenie z väzby, ďalšom trvaní väzby, zmene dôvodov väzby, návrhu na predĺženie lehoty väzby a rozhodnutie prokurátora o prepustení obvineného z väzby.

Podľa § 79 ods. 1 Trestného poriadku ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie trvanie alebo uplynie lehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7 alebo § 78, musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu. V prípravnom konaní o tom rozhodne prokurátor.

Podľa   §   79   ods.   2   Trestného   poriadku   policajt,   prokurátor,   sudca   pre   prípravné konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú,   alebo či   sa   zmenili.   Sudca   pre   prípravné   konanie tak   koná   iba   pri   rozhodovaní o návrhu   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   väzby   alebo   o   zmene   dôvodov   väzby   a   pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby podľa odseku 3. Ak v prípravnom konaní prokurátor zistí, že dôvody väzby sa zmenili, podá návrh sudcovi pre prípravné konanie na rozhodnutie o zmene dôvodov väzby. Sudca pre prípravné konanie o takom návrhu rozhodne bez meškania.

Podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody,   opakovať   až   po   uplynutí   tridsiatich   dní   odo   dňa,   keď   rozhodnutie   o   jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Podľa § 242 Trestného poriadku ak je obvinený vo väzbe, rozhodne samosudca pri preskúmaní obžaloby vždy aj o ďalšom trvaní väzby.

Podľa § 244 ods. 5 Trestného poriadku ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd pri predbežnom prejednaní obžaloby vždy aj o ďalšom trvaní väzby.

Na základe citovaných zákonných ustanovení možno konštatovať, že všeobecné súdy rozhodujú o väzbe na návrh – na základe návrhu prokurátora na vzatie do väzby, návrhu prokurátora   na zmenu   dôvodov   väzby,   návrhu   prokurátora   na predĺženie   lehoty   trvania väzby,   na   základe   žiadosti   oprávnenej   osoby   o prepustenie   z väzby,   alebo   z   úradnej povinnosti - a to pri predbežnom preskúmaní, resp. prejednaní obžaloby, keď rozhodujú o ďalšom trvaní väzby, a po podaní obžaloby vždy, ak zistia, že sa zmenili dôvody väzby, pominuli dôvody väzby alebo uplynula zákonnom prípustná lehota väzby.

Súd má povinnosť ex lege (§ 79 ods. 2 Trestného poriadku) skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili. Zákon osobitne upravuje túto povinnosť u sudcu pre prípravné konanie. Ak súd skúmajúc v priebehu konania (po podaní obžaloby)   trvanie   dôvodov   väzby   dospeje   k záveru,   že   pominuli   dôvody   väzby   alebo uplynula zákonom prípustná lehota väzby, musí obžalovaného ihneď prepustiť na slobodu (§   79   ods.   1   Trestného   poriadku).   V opačnom   prípade,   teda   ak je všeobecný   súd   toho názoru,   že   dôvody   väzby   sa   oproti   stavu   v čase   predbežného   preskúmania,   resp. predbežného   prejednania   obžaloby   nezmenili   a trvajú   v nezmenenom   rozsahu   naďalej, Trestný   poriadok   mu   neukladá   po   podaní   obžaloby   ex   offo   v určitých   intervaloch   (ani v každom   okamihu   trestného   konania)   vydať   rozhodnutie   o ďalšom   trvaní   väzby. Obžalovaný môže predložiť argumenty proti tomuto názoru súdu a namietať tak trvanie zákonných   dôvodov   väzby   podaním   žiadosti   o prepustenie   z väzby,   a to   v zákonom ustanovených intervaloch (§ 79 ods. 3 Trestného poriadku).

Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd splnil svoju zákonnú povinnosť v konaní o sťažnosti a preskúmal, či naďalej trvajú dôvody väzby sťažovateľa, keď v odôvodnení uznesenia č. k. 4 Tos 8/08-686 z 26. marca 2008 uviedol:

„Krajský súd preskúmal v zmysle § 192 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov   napadnutého   uznesenia,   ako   aj   správnosť   konania,   ktoré   mu   predchádzalo, prihliadajúc i na chyby, ktoré neboli sťažovateľom vytýkané a zistil nasledovné. Nebolo povinnosťou   okresného   súdu   v danom   prípade   rozhodovať   o ďalšom   ponechaní obžalovaného V. F. vo väzbe.

Podľa   názoru   krajského   súdu   je   síce   povinnosťou   súdu   skúmať   v každom   štádiu konania na súde dôvodnosť ďalšieho trvania väzby, avšak rozhodnúť prichádza do úvahy iba v prípade, ak by súd zistil, že ďalšie trvanie väzby nie je už dôvodné.

V danom prípade však bolo nepochybne zistené, že obž. V. F. je naďalej dôvodne podozrivý zo spáchania trestných činov uvedených v obžalobe, za obzvlášť závažný zločin nedovolenej   výroby   omamných   látok,   jedov   a prekurzorov   alebo   ich   držania a obchodovania   s nimi   bol   zatiaľ   neprávoplatne   odsúdený   rozsudkom   Okresného   súdu v Humennom sp. zn. 2 T 1/2007 zo dňa 23. 1. 2008 k trestu odňatia slobody v trvaní 5 rokov nepodmienečne   so   súčasným   uložením   ochranného   protitoxikomanického   liečenia ambulantnou   formou,   pričom   odvolanie   z dôvodu   oslobodenia   pre   ďalší   závažný   zločin podal okrem obžalovaného aj okresný prokurátor. Z tohto je zrejmé, že obžalovaný je (aj podľa vlastného priznania) závislý na požívaní drog. Je preto nepochybné, že dôvody väzby naďalej trvajú v zmysle § 71 ods. 6 písm. b), c) Tr. por. tak, ako to vyplýva z uznesenia Okresného súdu v Humennom sp. zn. 0 Tp 27/2006 z 22. 4. 2006. Stav uvedený v tomto uznesení zostáva teda k dnešnému dňu rozhodnutia krajského súdu nezmenený.

Z procesného hľadiska však rozhodnutie o tom, že sa obžalovaný V. F. ponecháva vo väzbe bol procesne neodôvodnený a bez opory v platnom Trestnom poriadku.

Preto krajský súd zrušil napadnuté uznesenie s opätovným dôrazom na to, že platí stav plynúci z uznesenia Okresného súdu v Humennom z 23. 1. 2008 sp. zn. 2 T 1/2007, podľa ktorého sú dané dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por.“

Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v danom prípade postupoval v súlade v relevantnou právnou úpravou a jeho rozhodnutie, z ktorého vyplýva potvrdenie názoru okresného súdu o pretrvávaní zákonných dôvodov väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku, ku ktorému krajský súd dospel preskúmaním veci, nemohlo spôsobiť porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy. Navyše, záver krajského súdu o pretrvávaní zákonných dôvodov väzby sťažovateľa bol potvrdený aj nasledujúcim uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 36/08 z 26. augusta 2008, ktorým krajský súd zrušil v celom rozsahu uznesenie okresného súdu zo 6. augusta 2008 a sám rozhodol tak, že zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby a neprijal jeho písomný sľub.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že rozhodnutím   krajského súdu č.   k. 4 Tos 8/08-686 z 26. marca 2008 v spojení s uznesením okresného súdu č. k. 2 T 1/2007-677 z 23. januára 2008   došlo   k neprimeraným   obmedzeniam   jeho   práv   vo   výkone   väzbe   v rozpore s podmienkami výkonu väzby, ktoré vyplývajú so zákonného väzobného dôvodu, pre ktorý bol ponechaný vo väzbe, ústavný súd z trestného spisu zistil, že sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu žiadal listom z 28. apríla 2008 krajský súd, aby bezodkladne opravil chybu vo svojom uznesení z 26. marca 2008, v odôvodnení ktorého uviedol, že „platí stav plynúci z uznesenia Okresného súdu v Humennom z 23. 1. 2008 sp. zn. 2 T 1/2007, podľa ktorého sú dané dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por.“.

Krajský   súd   prípisom   sp.   zn.   4   To   12/08   z   12.   júna   2008   oznámil   obhajcovi sťažovateľa, že „väzba u obž. V. F. trvá z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. tak, ako bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 10. 04. 2007 sp. zn. 6 Tos 6/07. Uvedený dôvod výrokmi uznesení Okresného súdu Humenné sp. zn. 2 T 1/07 zo dňa 23. 01. 2008 a Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Tos 8/08 zo dňa 26. 03. 2008 zmenený nebol. Iba nedopatrením bol v odôvodnení týchto rozhodnutí uvedený aj ďalší dôvod podľa §   71   ods.   1   písm.   b)   Tr.   por.,   odôvodnenie   rozhodnutia   však   nemá   právnu   záväznosť, a preto ho ani nie je možné postupom podľa § 174 Tr. por. opraviť (právnu záväznosť má len výrok rozhodnutia) O týchto skutočnostiach bol ÚVV K., informovaný.“.

Medzitým   (ako   to   vyplýva   aj   z citovaného   prípisu)   krajský   súd   prípisom   sp.   zn. 4 To 12/08   zo   4.   júna   2008   oznámil   Ústavu   na   výkon   väzby   Košice,   že „väzba u obžalovaného V. F. trvá z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. tak, ako bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 10. 04. 2007 sp. zn. 6 Tos 6/07. Uvedený dôvod výrokmi uznesení Okresného súdu Humenné sp. zn. 2 T 1/07 zo dňa 23. 01. 2008 a Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Tos 8/08 zo dňa 26. 03. 2008 zmenený nebol. Iba nedopatrením bol v odôvodnení týchto rozhodnutí uvedený aj ďalší dôvod, odôvodnenie však nemá právnu záväznosť a takúto záväznosť má len výrok rozhodnutia.“.

Z uvedeného vyplýva, že k odstráneniu sťažovateľom namietaného zásahu do jeho práv a k náprave došlo skôr, ako sa obrátil na ústavný súd, a preto nie je dôvod, aby sa týmito námietkami zaoberal ústavný súd.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi námietkami sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom a jeho základnými právami podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právami podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť odmietol v celom rozsahu pre zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2009