znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 5/08-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júna 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho prerokoval sťažnosť M. K., P., zastúpeného advokátom JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 217/95, za účasti Okresného súdu Prešov, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 217/95 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Prešov p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 C 217/95 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Prešov p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Prešov j e   p o v i n n ý   uhradiť M. K. trovy právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisídvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2007 doručená sťažnosť M. K., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 217/95.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobným návrhom podaným okresnému súdu 16. novembra 1995 domáhal ochrany osobnosti proti Ing. J. A. (ďalej len „odporca“ alebo „odporca v 1. rade“) z dôvodu, že odporca o jeho osobe rozširoval nepravdivé skutočnosti vo veci prešetrovania likvidácie poistnej udalosti č. 51-17086/50 znejúcej na meno Ľ. J. Vec bola okresným súdom zaevidovaná pod sp. zn. 13 C 217/95.

Sťažovateľ   uviedol,   že   okresný   súd   po   podaní   žaloby   a úkonoch   smerujúcich k príprave   pojednávania   vo   veci   pojednával   15.   decembra   1995,   17.   januára   1996 a 7. februára 1996. Ďalšie pojednávanie sa v predmetnej veci uskutočnilo až 31. júla 1998. S odstupom takmer štyroch rokov okresný súd vykonal ďalšie pojednávania a napokon až 12. marca 2003, teda po siedmich rokoch od začatia súdneho konania, vydal rozsudok, ktorým   žalobu   sťažovateľa   zamietol.   O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   Krajský   súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 30. augusta 2004 tak, že zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd na pojednávaní 2. februára 2005 vyniesol v predmetnej veci rozsudok, ktorým   opätovne   rozhodol   o zamietnutí   žaloby   sťažovateľa.   Na   základe   odvolania sťažovateľa krajský súd na pojednávaní 28. novembra 2005 uznesením rozhodol o zrušení rozsudku súdu prvého stupňa a vrátení veci na ďalšie konanie.

Sťažovateľ uviedol, že po vrátení veci okresný súd vo veci pojednával 24. mája 2006, 7. júna 2006, 21. júna 2006, pričom ostatné pojednávanie vo veci uskutočnil až po roku

-27. júna 2007.

Sťažovateľ podal 28. mája 2002 predsedovi okresného súdu sťažnosť proti porušeniu jeho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Dňa   27.   januára   2003 sťažovateľ podal obdobnú sťažnosť aj predsedovi krajského súdu. Napriek tomu jeho vec vedená okresným súdom nie je ani po dvanástich rokoch právoplatne rozhodnutá.

Podľa   názoru   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu   v namietanom   konaní   došlo k porušeniu jeho označených základných práv.

Sťažovateľ v tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd vydal nasledovný nález: „1. Právo M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Prešov, porušené bolo.

2.   M.   K.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   300.000,-   Sk (slovom: tristotisíc slovenských korún) titulom porušenia čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré je Okresný súd Prešov, povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Prešov je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. I. R., advokátovi,   vo   výške   6.296,-   Sk   (za   2x   úkon   právnej   služby   po   2.970,-   Sk   -   prevzatie a príprava právneho zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti na Ústavný súd SR, 2x režijný paušál po 178,- Sk) na jeho účet do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   5/08-11 z 10. januára 2008 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním   doručeným   ústavnému   súdu   22.   februára   2008.   Vo   vyjadrení   po   podrobnom opísaní skutkového stavu vo veci uviedol, že „išlo o komplikovaný spor týkajúci sa ochrany osobnosti, ktorý pozostával nielen zo slovného napádania, ale vo veci sa vykonávali tri znalecké posudky, v dôsledku toho, že išlo o zisťovanie pravosti podpisov na podaniach, ktoré   medzi   účastníkmi   konania   prebehli.   Práve   vzhľadom   na   túto   okolnosť   vo   veci prebiehalo opakovane oboznamovanie sa so znaleckými závermi a následne boli vznášané námietky a pripomienky k veci. Okrem toho vo veci konalo v priebehu tohto konania viacero sudcov, dvaja z nich v dôsledku postupu na súd vyššieho stupňa, prestali vykonávať funkciu sudcu na Okresnom súde v Prešove a vec bola stále pridelená novokonajúcemu sudcovi, ktorý sa musel oboznámiť s obšírnym materiálom.“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu 6. marca 2008 k vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedol, že s ním nesúhlasí, pričom okrem iného poukázal na nasledovné skutočnosti:

«Sťažovateľ poukazuje predovšetkým na celkovú dĺžku súdneho konania, a to takmer 13 (trinásť) rokov odo dňa podania žaloby. Občianske súdne konanie je pritom riadené zásadou   rýchlosti   a hospodárnosti   tak,   aby   stav   právnej   neistoty   bol   odstránený   čo najrýchlejšie. V predmetnej právnej veci však občianske súdne konanie nesplnilo svoj účel. Sťažovateľ poukazuje na to, že žalobu podal dňa 16. 11. 1995, pričom v období od roku   1996   (13.   5.   1996)   do   roku   1998   (31.   7.   1998)   nebol   vytýčený   žiadny   termín pojednávania a žiadne pojednávanie sa vo veci neuskutočnilo.

Pokiaľ z tvrdení Okresného súdu Prešov zrejme vyplýva, že sa tak stalo z dôvodu, že vec   bola   pridelená   v máji   1997   (z   dôvodu   odchodu   sudcu   na   súd   vyššieho   stupňa) novokonajúcej sudkyni a po pridelení veci a naštudovaní spisového materiálu dňa 2.   2. 1998 bol stanovený termín pojednávania vo veci 31. 7. 1998, je potrebné poukázať na ustálenú   judikatúru   ústavného   súdu,   v zmysle   ktorej   takáto   skutočnosť   nemôže   byť   na ťarchu účastníkovi konania...

Pokiaľ   ide   o zložitosť   veci   a jej   komplikovanosť   vzhľadom   na   viaceré   znalecké posudky vo veci, na čo sa odvoláva Okresný súd Prešov vo svojom vyjadrení, je potrebné konštatovať,   že   už   prvý   znalecký   posudok   vypracovaný   PhDr.   J.,   znalkyňou   z odboru písmoznalectva, vylúčil sťažovateľa ako pisateľa sťažnosti sporného materiálu znejúceho na meno „J.“. Tento znalecký posudok bol Okresnému súdu Prešov doručený dňa 18. 2. 1997 a sťažovateľ sa k nemu, po jeho doručení sťažovateľovi, písomne vyjadril dňa 20. 6. 1997 tak, že so znaleckým posudkom súhlasí. Tu je potrebné uviesť, že najbližšie pojednávanie po doručení uvedeného znaleckého posudku súdu (dňa 18. 2. 1997) sa uskutočnilo až dňa 31. 7. 1998. Opätovne poukazuje pritom sťažovateľ na to, že odchod sudcu na súd vyššieho stupňa a pridelenie veci novému sudcovi a následné naštudovanie spisu (v tom čase mal súdny spis oproti súčasnosti „iba“ 169 strán) nemôže byť na ťarchu účastníkovi konania, ktorý sa domáha ochrany alebo určenia svojho práva.

Napriek   súhlasnému   stanovisku   sťažovateľa   so   znaleckým   posudkom   nezávislého a nestranného znalca Okresný súd Prešov pribral do súdneho konania ďalšieho znalca na preskúmanie   znaleckého   posudku   PhDr.   J.,   čo   viedlo   v konečnom   dôsledku   následne k preskúmaniu oboch znaleckých posudkov ústavom, a to Kriminalistickým a expertíznym ústavom PZ v Bratislave...

S poukazom na to, že od podania žaloby dňa 16. 11. 1995 nebolo do dnešného dňa právoplatne rozhodnuté, a to bez viny sťažovateľa, má sťažovateľ za to, že v konaní došlo k zbytočným prieťahom.»

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj vyslovenia porušenia svojho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 217/95.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98, IV. ÚS 59/03) a tento účel možno dosiahnuť až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná (II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03).

K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, III. ÚS 127/03). Preto je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   účastník   obrátil   so   žiadosťou   na   súd (IV. ÚS 195/02).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 111/02,   III.   ÚS   142/03)   zohľadňuje   tri   základné   kritéria,   ktorými   sú   právna a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Z hľadiska   prvého   kritéria,   či   išlo   o zložitú   vec   po   právnej   a skutkovej   stránke, ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   predmet   namietaného   konania,   ktorým   je rozhodovanie o nároku na ochranu osobnosti, možno vec považovať za skutkovo zložitú, keďže   vyžaduje   uskutočniť   časovo   náročné   dokazovanie   predovšetkým   znaleckým posudkom,   ako   aj   vyjadreniami   a výpoveďami   účastníkov,   svedkov,   zaobstaraním a vyhodnotením   listinných   dôkazov.   Z právneho   hľadiska   ústavný   súd   nepovažoval predmetné konanie za zložité. Spomínaná skutková zložitosť veci však nemôže ospravedlniť obdobia nečinnosti okresného súdu a ani jeho neefektívny postup.

Pokiaľ ide o povahu veci, ústavný súd vzal do úvahy, že predmetom namietaného konania je rozhodovanie   o   nároku   na ochranu osobnosti.   Spory   o ochranu   osobnosti   sú podľa názoru ústavného súdu svojou povahou mimoriadne citlivé už aj z toho dôvodu, že smerujú k ochrane základného práva upraveného v čl. 19 ods. 1 ústavy, pričom rozhodnutia súdov   v takýchto   sporoch   môžu   spravidla   efektívne   naplniť   svoj   účel   len   vtedy,   ak   sú vydané v primeranom čase od podania žaloby. Čím je čas od podania žaloby po právoplatné rozhodnutie vo veci dlhší, tým viac je, práve v sporoch o ochranu osobnosti, nižšia miera jeho efektivity (II. ÚS 131/03).

Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd na základe svojich zistení konštatoval, že ním podané návrhy na doplnenie dokazovania (výsluchom viacerých svedkov), podaná námietka zaujatosti vybavujúcej sudkyne, podané odvolania proti rozhodnutiam okresného súdu (uzneseniu o odmene znalkyne, rozsudku z 12. marca 2003, rozsudku z 2. februára 2005), ako aj viaceré zmeny žalobného petitu mali nesporne negatívny vplyv na doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného konania. Na druhej strane podľa právneho názoru ústavného súdu vysloveného už v skorších rozhodnutiach, využitie možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi (Občianskym súdnym poriadkom) na uplatňovanie   a presadzovanie   jeho   práva   v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (I. ÚS 31/01).

Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu v namietanom konaní.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti sťažovateľa, vyjadrení účastníkov konania a hlavne zo spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 217/95 zistil, že sťažovateľ sa návrhom podaným okresnému súdu 16. novembra 1995 domáhal ochrany osobnosti, keď žiadal, aby sa odporca zdržal rozširovania nepravdivých informácií, že sťažovateľ je pisateľom sťažnosti vo veci Ľ. J. a falšovateľom jej podpisu.

Návrhom   podaným   Krajskému   súdu   v Košiciach   31.   októbra   1995   sa   odporca v 1. rade spolu s J. F. (ďalej len „odporca v 2. rade“) domáhali proti sťažovateľovi, aby sa zdržal   rozširovania   nepravdivých   tvrdení   o ich   osobách. Prípisom   zo 7.   decembra 1995 Krajský súd v Košiciach postúpil vec vecne a meritórne príslušnému okresnému súdu, kde bola zaevidovaná pod sp. zn. 13 C 241/95.

Okresný   súd   už   23.   novembra   1995   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho poplatku, ktorý sťažovateľ zaplatil 29. novembra 1995.

V období   od   5.   decembra   1995   okresný   súd   vykonával   úkony   nevyhnutné   pre rozhodnutie   o žalobe   sťažovateľa.   Tieto   spočívali   v nariaďovaní   a odročovaní   termínov pojednávaní   z dôvodov   na   strane   sťažovateľa   (15.   decembra   1995,   17.   januára   1996), v prerokúvaní veci (7. februára 1996, 13. marca 1996), ďalej okresný súd vydal uznesenie z 13. marca 1996, ktorým spojil na spoločné konanie a rozhodnutie veci vedené pod sp. zn. 13 C 217/95 a sp. zn. 13 C 241/95 s tým, že takto spojené veci sa budú ďalej viesť pod spoločnou sp. zn. 13 C 217/95. Pojednávanie uskutočnené 3. mája 1996 okresný súd po výsluchu   účastníkov   konania   odročil   za   účelom   výsluchu   navrhovaných   svedkov dožiadanými súdmi a za účelom nariadenia znaleckého dokazovania.

Následne   okresný   súd   prípismi   zo   14.   mája   1996   dožiadal   o výsluch   svedkov Okresný   súd   Košice   I,   Okresný   súd   Nitra   a tiež   Okresný   súd   Humenné a Okresný   súd Svidník. Uznesením zo 16. mája 1996 okresný súd pribral do konania znalca z odboru grafológie   PhDr.   R.   J.,   ktorej   prípisom   z   18.   júna   1996   zaslal   spisový   materiál.   Po predchádzajúcej urgencii okresného súdu z 15. októbra 1996 znalkyňa predložila znalecký posudok až 18. februára 1997.

Vypracovaný   znalecký   posudok   okresný   súd   doručoval   účastníkom   konania   až 19. júna 1997. Sťažovateľ zaslal okresnému súdu svoje súhlasné stanovisko k znaleckému posudku 24. júna 1997. Keďže odporca sa k znaleckému posudku nevyjadril, okresný súd ho prípisom z 26. augusta 1997 urgoval na zaslanie vyjadrenia. Z dôvodu pobytu na liečení a žiadosti o predĺženie lehoty na vyjadrenie odporca zaslal svoje stanovisko až 23. októbra 1997, v ktorom namietal objektívnosť a správnosť znaleckého posudku a žiadal okresný súd o vypracovanie kontrolného znaleckého posudku s tým, že podrobné zdôvodnenie predloží dodatočne.

Po   pridelení   veci   novej   zákonnej   sudkyni   2.   februára   1998   okresný   súd   nariadil termín   pojednávania   na   31.   júl   1998,   na   ktorom   odporca   navrhol   kontrolné   znalecké dokazovanie.   Uznesením   zo   7.   augusta   1998   okresný   súd   pribral   do   konania   znalkyňu PhDr. M.   M.   Po   viacerých   urgenciách   zo   strany   okresného   súdu   (16.   októbra   1998, 5. februára 1999 a 23. apríla 1999) znalkyňa vypracovala znalecký posudok a doručila ho okresnému súdu až 11. júna 1999.

Prípisom z 28. júna 1999 okresný súd zaslal znalecký posudok účastníkom konania na vyjadrenie a nariadil termín pojednávania na 11. október 1999.

Uznesením z 18. júna 1999 okresný súd priznal znalkyni trovy v sume 12 300 Sk, proti ktorému sťažovateľ podal odvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 432/99 z 22. septembra 1999 uznesenie okresného súdu zmenil a znalkyni priznal odmenu v sume 9 262,50 Sk.

Pojednávanie nariadené na 11. október 1999 bolo odročené (nekonalo sa) z dôvodu, že   znalkyňa   (napriek   urgencii   okresného   súdu   zo   7.   októbra   1999,   8.   októbra   1999 a 16. novembra 1999) spis okresnému súdu do termínu pojednávania nevrátila.

Dňa 20. marca 2000 sťažovateľ doručil okresnému súdu námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni. Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Nc 36/2000 zo 17. mája 2000 rozhodol, že   sudkyňa   nie   je   vylúčená   z prerokúvania   a   rozhodovania   veci   vedenej   pod   sp. zn. 13 C 217/95. Predmetné uznesenie bolo okresnému súdu doručené 25. mája 2000.

Uznesením z 12. júla 2000 okresný súd za účelom preverenia pravosti   podpisov pribral   do   konania   Kriminalistický   a expertízny   ústav   Policajného   zboru   Slovenskej republiky   Bratislava   (ďalej   len   „ústav“).   Prípisom   z   21.   novembra   2000   ústav   žiadal okresný súd, aby mu predložil originál predmetnej dokumentácie, keďže v spise, ktorý mu bol zaslaný 31. októbra 2000, sa nenachádzal. Za tým účelom okresný súd prípisom zo 4. decembra   2000   vyzval   odporcu   na   predloženie   originálu   sťažnosti   z   29.   mája   1995, výzvou   z 15. januára 2001 urgoval právneho zástupcu odporcu na splnenie tejto úlohy a prípisom z 30. januára 2001 vyzval S., a. s., Odštepný závod K., na predloženie listín týkajúcich sa pani J.

Prípisom z 18. septembra 2001 ústav zaslal okresnému súdu stanovisko, že nemôže pristúpiť k vypracovaniu znaleckého posudku z dôvodu nesplnenia podmienky predloženia posudzovaných materiálov v origináli. Následne okresný súd prípisom z 3. októbra 2001 žiadal ústav o špecifikovanie podkladov, pričom požadované informácie mu zaslal prípisom z 26. novembra 2001.

Okresný súd 6. decembra 2001 nariadil pojednávanie na 18. február 2002, ktoré z dôvodu ospravedlnenia sťažovateľa (pre liečebný pobyt) bolo odročené na 8. apríl 2002. Na pojednávaní 8. apríla 2002 bol sťažovateľ vyzvaný na špecifikáciu žaloby. Ďalej okresný súd vo veci pojednával 17. júna 2002 a 24. júna 2002, pričom prostredníctvom Obvodného oddelenia Policajného zboru Sabinov predvolával na pojednávania svedkyne (prípisom zo 14. júna 2002, z 24. júna 2002), vykonal úradný záznam, že vykonal dopyt ústavu, či bude potrebné vykonať ukážky písma svedkýň, a 26. júna 2002 zaslal spis ústavu za účelom vypracovania posudku.

Následne   po   doručení   vypravovaného   znaleckého   posudku   ústavom   (10.   októbra 2002) okresný súd 17. októbra 2002 nariadil pojednávanie na 11. december 2002 a prípisom z 21. októbra 2002 zaslal posudok účastníkom konania na vyjadrenie. Pojednávanie konané 11. decembra 2002 bolo odročené na 12. marec 2003, na ktorom okresný súd vyhlásil rozsudok,   ktorým   zamietol   návrh   sťažovateľa,   a   tiež   návrh   odporcov,   pričom   zároveň účastníkom nepriznal náhradu trov konania.

Na základe odvolania sťažovateľa (26. mája 2003) krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 288/03 z 30. augusta 2004 zrušil napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá,   a v nadväzujúcom   výroku   o trovách   konania   a   trovách   štátu   vo   vzťahu k sťažovateľovi   a   v   rozsahu   zrušenia   vrátil   vec   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie. Predmetné uznesenie bolo okresnému súdu doručené 25. októbra 2004.

Okresný súd na základe pokynov krajského súdu rozhodol opakovane rozsudkom z 2. februára 2005, proti ktorému bolo podané odvolanie zo strany sťažovateľa a zároveň bolo urobené podanie aj vo vzťahu k úprave petitu žaloby. Spisový materiál bol predložený krajskému súdu 7. júna 2005 a vo veci bolo rozhodnuté 28. novembra 2005 s tým, že opäť bol prvostupňový rozsudok zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Uznesenie odvolacieho súdu bolo okresnému súdu doručené 23. februára 2006.

Následne   okresný   súd   uznesením   z   26.   apríla   2006   pripustil   upresnenie   návrhu sťažovateľa   v zmysle   jeho   písomného   podania   z   29.   apríla   2002,   ale   len   vo   vzťahu k odporcovi v 1. rade. Uznesením z 24. apríla 2006 okresný súd rozhodol o nepripustení zmeny návrhu sťažovateľa z 19. mája 2005 a ďalej vo veci konal po výzvach na predloženie dôkazov.

Pojednávania nariadené okresným súdom na 24. máj 2006, 7. jún 2006 a rovnako na 21. jún 2006 boli odročené z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti účastníkov konania.

Z dôvodu pridelenia veci novému zákonnému sudcovi okresný súd až 22. mája 2007 nariadil ďalšie pojednávanie vo veci na 27. jún 2007 a za tým účelom predvolal účastníkov konania. Pojednávanie konané 27. júna 2007 bolo odročené z dôvodu návratu zákonného sudcu zo stáže.

Od   uvedeného   obdobia   ďalej   okresný   súd   konal   vo   veci   plynulo   (pojednával 18. októbra 2007, 22. októbra 2007, 7. februára 2008, prípisom z 26. novembra 2007 vyzval svedkov   na   účasť   na   pojednávaní,   pripustil   zmenu   návrhu   sťažovateľa).   Na   ostatnom pojednávaní   10.   marca   2008   sťažovateľ   trval   na   výsluchu   navrhovaných   svedkov; z uvedeného dôvodu bolo pojednávanie odročené na neurčito.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   doterajšia   neprimeraná   dĺžka namietaného konania bola spôsobená jednak viacerými obdobiami nečinnosti okresného súdu, ako aj jeho neefektívnou činnosťou.

Za   obdobia   neodôvodnenej   nečinnosti   okresného   súdu   považoval   ústavný   súd obdobie   od   23. októbra   1997   (doručenie   stanoviska   odporcu   k znaleckému   posudku PhDr. J.)   do   31.   júla   1998   (pojednávanie   vo   veci),   ďalej   obdobie   od   11. októbra   1999 (odročenie pojednávania a vykonaný úradný záznam so sťažovateľom z dôvodu nevrátenia spisu znalkyňou PhDr. M.) do 23. marca 2000 (okresný súd zaslal spis krajskému súdu za účelom   rozhodnutia   o námietke   zaujatosti   voči   vybavujúcej   sudkyni)   a predovšetkým obdobie od 21. júna 2006 (odročenie pojednávania z dôvodu vykonávania stáže zákonnej sudkyne) do 22. mája 2007 (kedy okresný súd nariadil pojednávanie na 27. jún 2007).

Ústavný   súd   v rámci   svojej   stabilizovanej   judikatúry   poukazuje   na   to,   že k zbytočným prieťahom v súdnom konaní, a teda k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   môže   dôjsť   nielen   nekonaním   (nečinnosťou)   príslušného   súdu,   ale   aj nesprávnou (neefektívnou) činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania vo veci, s ktorou sa na súd obrátil (II. ÚS 2/01).

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že ak je konanie pred okresným súdom poznačené   zbytočnými   prieťahmi   v dôsledku   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu, postačuje len vymedzenie najzávažnejších období takejto neefektívnej činnosti, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (m. m. II. ÚS 131/02).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   poznačená   neefektívnou   činnosťou,   a teda zbytočnými prieťahmi, najmä tá časť súdneho konania, počas ktorej sa vykonávalo znalecké dokazovanie.   Neefektívne   úkony,   ktoré   vo   svojom   súhrne   spôsobili   prieťahy   v činnosti okresného súdu, boli zistené od 16. mája 1996 (keď okresný súd vo veci prvýkrát nariadil znalecké dokazovanie) do 19. júna 1997 (kedy vypracovaný znalecký posudok okresný súd doručoval účastníkom konania), od 7. augusta 1998 (keď okresný súd pribral do konania znalkyňu   PhDr.   M.   M.)   do   11.   júna   1999   (kedy   po   urgenciách   znalkyňa   konečne vypracovala znalecký posudok a doručila ho okresnému súdu) a taktiež aj od 12. júla 2000 (keď okresný súd pribral do konania ako znalca ústav) do 10. októbra 2002 (doručenie vypracovaného znaleckého posudku ústavom).

Možno zhrnúť, že zabezpečovanie znaleckého dokazovania trvalo okresnému súdu viac než štyri roky, čo nemožno považovať za efektívnu činnosť. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd v tomto prípade nevyužil dôsledne a včas všetky procesné prostriedky, ktoré umožňujú zabezpečiť urýchlené zabezpečenie znaleckých posudkov. V tejto súvislosti ústavný súd poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej „zbytočné prieťahy môžu vzniknúť aj vtedy, ak všeobecný súd, ktorý vo veci koná, neuplatnil svoju právomoc voči znalcovi, ktorý včas nepredložil znalecký posudok“ (IV. ÚS 239/03).

Ústavný súd neakceptoval argumentáciu predsedu okresného súdu, podľa ktorej „vo veci konalo v priebehu tohto konania viacero sudcov, dvaja z nich v dôsledku postupu na súd vyššieho stupňa, prestali vykonávať funkciu sudcu na Okresnom súde v Prešove a vec bola   stále   pridelená   novokonajúcemu   sudcovi,   ktorý   sa   musel   oboznámiť   s obšírnym materiálom“, s poukazom   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   množstvo   vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavné významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00).

Vzhľadom na skutočnosť, že na doterajšiu neprimeranú dĺžku konania v predmetnej veci   (takmer   13   rokov)   mali   zásadný   vplyv   viaceré   už   uvedené   nedostatky   v činnosti okresného súdu, ústavný súd posúdil predmetné konanie ako pomalé a neúčinné, t. j. ako konanie   so   zbytočnými   prieťahmi   zavinenými   okresným   súdom,   a rozhodol,   že v namietanom   konaní   došlo   postupom   okresného   súdu   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom   na   to,   že   v čase   rozhodovania   o sťažnosti   sťažovateľa   nebolo   ešte namietané   konanie   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 217/95 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 300   000   Sk.   Uplatňovanú   sumu   zadosťučinenia   sťažovateľ   odôvodnil   vysokou   mierou právnej neistoty spôsobenej nečinnosťou okresného súdu, v dôsledku ktorej utrpel najmä psychickú   ujmu,   keďže   v dôsledku   dlhotrvajúceho   súdneho   konania mal   sťažený   bežný rodinný i pracovný život.

Pri určovaní sumy primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza Európsky súd pre ľudské   práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru,   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   zakladajúce   porušenie   označeného   práva (doterajšiu dĺžku súdneho konania, dobu nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu v konaní,   povahu   konania   o ochranu   osobnosti)   ústavný   súd   považoval   za   odôvodnené priznať sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   v sume   100   000   Sk. Sťažovateľom požadovanú   výšku   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   považoval   v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním   advokátom   JUDr.   I.   R.   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd vychádzajúc z návrhu právneho zástupcu sťažovateľa ich vyčíslil sumou 6 296 Sk, a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (vypočítanú zo základu priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2006 v sume 17 822 Sk), t. j. 2-krát 2 970 Sk a 2-krát 178 Sk za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné.

Podanie právneho zástupcu sťažovateľa doručené ústavnému súdu 6. marca 2008 (stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu)   nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom   na   jeho obsah (sumarizácia dosiaľ známych skutočností) ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu ústavného súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2008