znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 5/06-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti   Ing. M. M.,   bytom K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. M. Ch.,   K.,   ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 121/99, za účasti Okresného súdu Martin, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Martin   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 121/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Martin   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2 T 121/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. M. M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   90 000 Sk   (slovom deväťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Martin   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Martin   j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing. M. M.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   5   302 Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na účet   jeho právneho zástupcu JUDr. M. Ch., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 5/06 z 12. januára 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 121/99.

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov platného a účinného do 31. decembra 2005.

Rozsudkom okresného súdu z 30. septembra 2005 sp. zn. 2 T 121/99 bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby (ďalej len „oslobodzujúci rozsudok“), pretože nebolo dokázané, že   sa   stal   skutok,   pre   ktorý   je   sťažovateľ   stíhaný.   Dňa   11. novembra 2005   Okresná prokuratúra   Martin   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   podala   odvolanie   proti   tomuto rozsudku a navrhla Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“), aby oslobodzujúci prvostupňový   rozsudok   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   nové   prejednanie a rozhodnutie.

Sťažovateľ   v sťažnosti   poukázal   na   to,   že   v napadnutom   konaní   pred   okresným súdom došlo podľa jeho presvedčenia k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy,   pretože   ku   dňu   podania sťažnosti   ani po takmer 6 a pol roku nie je toto konanie právoplatne skončené, čo v ňom vyvoláva právnu neistotu,   ktorá   je   pre   neho „značnou   psychickou   záťažou   (...)“,   a to   aj   vzhľadom na skutočnosť, že „nevyriešené právne vzťahy sú dôvodom neustálych sporov, vzájomného napádania, neustáleho a zároveň stupňujúceho sa napätia“.

Sťažovateľ   okrem   toho,   že   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   jeho   uvedené základné   právo   bolo   postupom   okresného   súdu   v označenom   konaní   porušené,   zároveň žiadal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v tejto veci bez prieťahov a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 180 000 Sk. Domáhal sa aj náhrady trov konania.

Vo   vyjadrení   k sťažnosti   z   9. februára 2006   okresný   súd   uviedol   chronológiu doterajšieho priebehu konania, v ktorej opísal jednotlivé procesné úkony okresného súdu takto:

„- 8. 7. 1999 - Okresnou prokuratúrou v Martine podaná obžaloba

- 5. 11. 1999 - sudcom podaný podnet na začatie konania o spôsobilosti na právne úkony podľa § 186 a nasl. O. s. p.

- 24. 1. 2000 - úradný záznam o vypožičaní spisu do oddelenia PaNc

- 12. 3. 2003 - úradný záznam OS Martin o tom, že spis bol dňa 12.3.2003 vrátený z oddelenia PaNc a odpojený zo spisu 16 Nc 734/99 so záznamom, že znalecký posudok na poškodenú   doposiaľ   vypracovaný   nebol.   Súčasne   úradným   záznamom   konštatované, že spis bol spoločne so spisom 16Nc 734/99 u znalcov

- 17. 9. 2003 - príkaz   na   vyšetrenie   duševného   stavu   poškodenej   L.   a   uznesenie o pribratí znalca na vyšetrenie duševného stavu

- 21. 11. 2003 - zaslanie spisu znalcom

- 27. 9. 2004 - úradný záznam súdu o tom, že sa telefonicky spojil jeden zo znalcov, ktorý oznámil svoju PN a ďalší zo znalcov je rovnako PN

- 6. 10. 2004   požiadavka   na   OO   PZ   Martin   -   východ   o   predvedenie   poškodenej na deň 21. 10. 2004 do Psychiatrickej liečebne S. za účelom vyšetrenia duševného stavu

- 19. 4. 2005 - opätovná žiadosť o predvedenie poškodenej ku znalcom

- 11. 5. 2005 - spis vrátený Psychiatrickou liečebnou S. na základe vyžiadania súdu

- 13. 6. 2005 - nariadené hlavné pojednávanie na deň 12. 7. 2005

- 12. 7. 2005 - vykonané hlavné pojednávanie a odročené na deň 26. 7. 2005

- 26. 7. 2005 - úradný záznam o zrušení hlavného pojednávania z dôvodu oznámenia o   nepredvedení   svedkyne   a   súčasne   nariadený   nový   termín   hlavného   pojednávania na 5. 8. 2005

- 5. 8. 2005 - úradný   záznam   o   zrušení   termínu   hlavného   pojednávania   z   dôvodu OČR sudkyne

- 16. 8. 2005 - nariadené hlavné pojednávanie na deň 27. 9. 2005

- 27. 9. 2005 - odročené hlavné pojednávanie na deň 30. 9. 2005

- 27. 9. 2005 - výsluch svedkyne A. O.

- 30. 9. 2005 - hlavné pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok

- 26. 10. 2005 - rozsudok vypracovaný a vypravený dňa 4. 11. 2005.“

Podľa   okresného   súdu   z uvedenej   chronológie   vyplýva,   že   „spis   bol   dlhodobo pripojený   k civilnému   konaniu,   kde   v konečnom   dôsledku   nebol   vypracovaný   znalecký posudok na posúdenie duševného stavu poškodenej“. Okresný súd práve touto skutočnosťou odôvodnil neúmernú dĺžku konania, pričom „otázku, či išlo o zbytočné prieťahy“, ponechal na uvážení ústavného súdu.

Právny   zástupca   sťažovateľa   bol   výzvou   ústavného   súdu   zo 14. februára 2006 vyzvaný na zaujatie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu, avšak túto možnosť nevyužil. Podaním doručeným ústavnému súdu 27. marca 2006 právny zástupca sťažovateľa oznámil, že sťažovateľ netrvá na verejnom ústnom pojednávaní.

II.

Z obsahu sťažnosti, vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 121/99:

Po podaní obžaloby okresnou prokuratúrou 8. júla 1999 okresný súd 5. novembra 1999 podal „podnet na začatie konania o spôsobilosti na právne úkony poškodenej podľa § 186 a nasl. O. s. p.“. Spis bol 24. januára 2000 vyžiadaný do oddelenia PaNc,   kde sa nachádzal až do 12. marca 2003, keď bol vrátený k sp. zn. 2 T 121/99. Keďže okresný súd považoval za potrebné vyšetriť duševný stav svedkyne - poškodenej, 17. septembra 2003 vydal príkaz na vyšetrenie jej duševného stavu a do konania pribral dvoch znalcov, ktorým určil lehotu na vypracovanie znaleckého posudku do konca roku 2003. Znalecký posudok z dôvodov nedostavenia sa, resp. opakovaného nepredvedenia svedkyne - poškodenej, nebol vypracovaný. Na základe požiadavky okresného súdu z 13. mája 2005 bol spis 9. júla 2005 vrátený   (znalcami)   okresnému   súdu.   Okresný   súd   nariadil   tri   hlavné   pojednávania   - 12. júla 2005, 27. septembra 2005 a posledné 30. septembra 2005, na ktorom   sťažovateľa oslobodil spod obžaloby.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 12. januára 2006 na ďalšie konanie IV. senát ústavného súdu. Od 1. marca 2006 v súlade s rozvrhom práce na tento rok 2006 sa sudca spravodajca Ján Luby stal členom II. senátu ústavného súdu a veci, v ktorých je sudcom spravodajcom   Ján   Luby,   prerokuje   II. senát   ústavného   súdu.   Z tohto dôvodu   túto   vec prerokoval a vo veci samej rozhodol II. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ods. 2 citovaného článku ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa   ods. 3   citovaného   článku   môže   ústavný   súd   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáhal   vyslovenia   porušenia   jeho   základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov“.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je   integrálnou   súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces.   Priamo   podmieňuje   spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968).

Pokiaľ   ide   o primeranosť   lehoty,   v ktorej   má byť vec obvineného   prejednaná, je pojem   primeraná   lehota   relatívny.   Neexistuje   žiadna   absolútne   stanovená   doba,   ktorej prekročenie by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby konania   (...)   sa   posudzuje   podľa   konkrétnych   okolností   prípadu   (napr.   rozsudok   ESĽP vo veci König v. Nemecko z 28. júna 1978).

Čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla nemožno vyjadriť numericky. Obvykle   neexistuje   časová   hranica,   uplynutím   ktorej   postup   súdu   môže   mať   povahu prieťahov v konaní (napr. I. ÚS 137/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II. ÚS 61/98),   pričom   „k naplneniu   práva   na   súdnu ochranu   v rozhodovaní   o veci   samej   dochádza   zásadne   právoplatným   rozhodnutím...“ (I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02, IV. ÚS 289/05).

Pri   posudzovaní,   či   vo   veci   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, pričom zohľadňuje aj povahu konania, v ktorom súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd vo veci postupoval.

Povahou   konania   je   potrebné   rozumieť   nielen   jeho   zložitosť   alebo   naopak jednoduchosť na jednej strane, ale aj jeho význam pre obvineného na strane druhej.

Pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba trestného konania   sa   posudzuje   prísnejšie   než dĺžka   doby   konania   v občianskoprávnych   veciach, a to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd, vplyv na povesť, postavenie v zamestnaní a pod. (napr. rozsudok ESĽP vo veci Bagetta v. Taliansko z 25. júna 1987)].

1. Pokiaľ   ide   o kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   sa   po   oboznámení s vyjadreniami účastníkov a najmä s obsahom vyžiadaného spisu okresného súdu stotožňuje s vyjadrením okresného súdu, že v danom prípade „po právnej stránke a ani skutkovo nejde o vec, ktorá by patrila k závažnejším a zložitejším na ich (...) posúdenie“.

2. Čo   sa   týka   „správania   sťažovateľa“   v preskúmavanej veci,   dospel   ústavný   súd k záveru, že v jeho správaní sa nevyskytli také nedostatky, ktoré by mali byť pripísané na jeho vrub v súvislosti s doterajšou dĺžkou konania. Rovnako aj okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti skonštatoval, že „sťažovateľ sám nespôsobil prieťahy svojím konaním“.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v preskúmavanom konaní a konštatoval, že   v takej   pre sťažovateľa   významnej veci,   akou   je trestnoprávne konanie, okresný súd svojím postupom v ňom spôsobil jeho značné predĺženie. Z hľadiska ústavných požiadaviek kladených na takýto typ konania je neakceptovateľné, aby z dôvodu dlhodobého pripojenia spisu sp. zn. 2 T 121/99 k inému civilnému konaniu (o pozbavenie spôsobilosti   na   právne   úkony   svedkyne - poškodenej)   od   24. januára 2000   do   12. marca 2003 okresný súd vykonal prvý úkon vo veci až po viac ako 4 rokoch od podania obžaloby (17. septembra 2003),   keď   vydal   príkaz   na   vyšetrenie   duševného   stavu   svedkyne -poškodenej, pribral do konania na vyšetrenie jej duševného stavu dvoch znalcov a určil im lehotu   na   vypracovanie   znaleckého   posudku   do   31. decembra 2003.   Ustanovení znalci 18. decembra 2003   oznámili   okresnému   súdu,   že   z dôvodu   nedostavenia   sa   svedkyne - poškodenej na vyšetrenie znalecký posudok v súdom stanovej lehote nemôžu „realizovať“.

Až 6. októbra 2004, t. j. po takmer 10 mesiacoch od oznámenia znalcov, okresný súd žiadal   Okresné   oddelenie   Policajného   zboru   M.   (ďalej   len   „polícia“)   o predvedenie svedkyne - poškodenej k súdom ustanoveným znalcom za účelom vyšetrenia jej duševného stavu. O opätovné predvedenie svedkyne - poškodenej požiadal okresný súd po takmer pol roku   od   oznámenia   polície,   že   z dôvodu   jej   neprítomnosti   v mieste   trvalého   bydliska nemohlo   byť   predvedenie   uskutočnené   (hoci   znalci   sa   informovali   o ďalšom   možnom termíne predvedenia).

Od mája 2005, keď okresný súd vyžiadal spis od znalcov (aj napriek nevypracovaniu posudku,   keďže   k vyšetreniu   duševného   stavu   svedkyne - poškodenej   z dôvodu neodporúčania jej ošetrujúceho lekára zaťažovať ju psychickým stresom alebo námahou spojenou s účasťou na pojednávaní alebo výsluchom nedošlo), okresný súd už postupoval plynulo,   keď   bolo   dostačujúce   uskutočnenie   dvoch   hlavných   pojednávaní,   aby

30. septembra 2005 na treťom hlavnom pojednávaní vyhlásil pre sťažovateľa oslobodzujúci rozsudok. Tento rozsudok z dôvodu podania odvolania okresnou prokuratúrou nenadobudol dosiaľ právoplatnosť.

Z ústavnoprávneho hľadiska je potrebné zdôrazniť, že je neprijateľné, aby konanie v trestnej veci nebolo ani po viac ako 6,5 roku trvania právoplatne skončené.

Ústavný   súd   sa   nemohol   stotožniť   s   argumentmi   okresného   súdu   uvedenými vo vyjadrení k sťažnosti, ktorý okrem iného „napriek znalosti judikatúry“ ústavného súdu ospravedlňoval   vzniknuté   prieťahy   organizačno-technickými   problémami   (nástupom zákonnej sudkyne na materskú dovolenku, pridelením veci novej zákonnej sudkyni).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 127/04) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov,   v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé konanie   spôsobujúce   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní.   Ústavný   súd   poznamenáva, že nemožno   prenášať   technicko-organizačné   problémy   štátnych   orgánov   na   účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to má za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd.

S poukazom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v konaní   vedenom na   krajskom   súde   pod   sp. zn.   2 T 121/99   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie sťažovateľovho základného práva podľa čl. 48 ústavy okresným súdom aj napriek tomu, že spis okresného súdu bol z dôvodu odvolania okresnej prokuratúry postúpený krajskému súdu, a bez ohľadu na možnosť, že by krajský súd   odvolanie   okresného   prokurátora   zamietol,   ústavný   súd   vychádzal   zo   stavu, že napadnuté   konanie   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   naďalej   trvá,   preto   prikázal okresnému   súdu   pre   jeho   ďalší   prípadný   postup,   aby   vo   veci   sp. zn.   2 T 121/99   konal bez zbytočných   prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia vo svojej veci.

Sťažovateľ   ďalej   žiadal,   aby   ústavný   súd   okrem   vyslovenia   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uložil okresnému súdu konať a prerokovať vec vedenú   pod   sp. zn.   2 T 121/99   bez   zbytočných   prieťahov.   Domáhal   sa   tiež   priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 180 000 Sk.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal   okresnému   súdu   v zmysle   § 56   ods. 3   písm. a)   zákona   o ústavnom   súde,   aby v označenej trestnej veci sťažovateľa konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Podľa   ods. 5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pokiaľ   ide   o dôvody,   na   základe   ktorých   sa   domáha   priznania   primeraného finančného zadosťučinenia, sťažovateľ uvádza, že „nevyriešené právne vzťahy sú dôvodom neustálych sporov, vzájomného napádania, neustáleho a zároveň stupňujúceho sa napätia (...)“.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne sa pritom   riadil   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci najmä s prihliadnutím na to, že právna neistota sťažovateľa nebola okresným súdom odstránená ani po viac ako 6 a pol roku od začatia trestného konania. Vzhľadom na doterajšiu dobu konania okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 2 T 121/99, berúc do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ sa o predĺženie tejto doby nijako nepričinil, ústavný súd rozhodol, že sumu 90 000 Sk   možno   považovať   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 50   ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. Ch., ktoré   si   vyčíslil   v celkovej   sume   12 400 Sk.   Ústavný   súd pri   rozhodovaní   trov   konania vychádzal   z výšky   priemernej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za I. polrok 2004,   ktorá   bola   15 008 Sk.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11   ods. 2   a   § 14   ods. 1   písm. a)   a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) vo výške 2 501 Sk (za jeden úkon   právnej   služby)   a 2   x   150 Sk   režijný   paušál   (§ 16 ods. 3 vyhlášky).   Spolu   úhrada predstavuje   sumu   5 302 Sk.   Trovy   právneho   zastúpenia   boli   priznané   v celkovej   sume 5 302 Sk. Ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu týkajúceho sa trov konania nevyhovel.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2006