znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 499/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   F.,   spol.   s r. o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. M. L., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky   JUDr.   M.   L.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 14 Co/43/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti F., spol. s r. o., o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2013 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   F.,   spol.   s r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách   aj   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co/43/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti prostredníctvom právnej zástupkyne okrem iného uvádza:

„Návrhom na vydanie platobného rozkazu podaným dna 23. 12. 2009 na Okresný súd   Bratislava V   sa   navrhovateľ   –   Mestská   časť...,   domáhal   zaplatenia   89,62   EUR s príslušenstvom   voči   môjmu   mandantovi   –   odporcovi,   v   tomto   konaní   sťažovateľovi. Titulom   žalovanej   sumy   89,62   EUR   s   príslušenstvom   boli   náklady   za   odťah   vozidla spoločnosťou vykonávajúcou túto činnosť pre navrhovateľa, pričom vozidlo vo vlastníctve odporcu malo byť zaparkované podľa tvrdenia navrhovateľa v mieste zákazu zastavenia. Žalovaná   suma   predstavovala   náklady   navrhovateľa   vynaložené   na   vykonanie   odťahu vozidla vo vlastníctve odporcu, Okresný súd Bratislava V ako súd prvej inštancie platobný rozkaz   č. 26 Ro/3260/2009   vydal,   pričom   zaviazal   zaplatiť   odporcu   žalovanú   sumu s príslušenstvom a uhradiť trovy konania.

Odporca následne podal voči platobnému rozkazu odpor, na čo súd platobný rozkaz zrušil a začal konanie pod číslom 13 C/21/2010. Okresný súd Bratislava V ako súd prvého stupňa   vydal   dňa   20. 09. 2010   rozsudok,   ktorým   návrh   navrhovateľa   zamietol   v   celom rozsahu s tým, že žiadnemu z účastníkov trovy konania nepriznal. Okresný súd Bratislava V dal   môjmu   mandantovi   za   pravdu,   pričom   môj   mandant   svoje   tvrdenie,   že   sa   jednalo o nezákonný   odťah,   podporil   dôkladnou   správou   meteorologického   ústavu   a   inými dokladmi, ktoré nechal vypracovať na svoje náklady, o skutkovom stave veci, ktoré svedčili v jeho prospech.

Následne podal navrhovateľ voči predmetnému rozsudku OS Bratislava V zo dňa 20. 09. 2010 odvolanie, ktorým sa u Krajského súdu v Bratislave ako súdu druhého stupňa opätovne domáhal totožného plnenia ako v prvom stupni a žiadal v tomto zmysle rozsudok Okresného   súdu   Bratislava V   zmeniť.   Krajský   súd   odvolaniu   navrhovateľa   vyhovel a Uznesením č. 14 Co/415/2010 zo dňa 31. 05. 2011 napadnutý rozsudok OS Bratislava V zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že „Okresný súd Bratislava V po vrátení veci cestou zrušovacieho uznesenia Krajského súdu v Bratislave vec opätovne posúdil tak, ako vo svojom prvom rozhodnutí a síce čo sa týka merita veci, návrh navrhovateľa zamietol a taktiež zaviazal navrhovateľa uhradiť odporcovi titulom trov konania sumu 184,09 EUR. Toto   rozhodnutie   pod   č. 13 C 21/2010-90   bolo   vydané   dňa   07. 11. 2011.   Voči   tomuto rozsudku   podal   navrhovateľ   odvolanie   na   Krajský   súd   ako   súd   druhého   stupňa   dňa 27. 12. 2011.

Okresný   súd   Bratislava V   vyzval   odporcu   prípisom   zo   dňa   04. 01. 2012,   aby   sa vyjadril k podanému odvolaniu, na čo som sa v mene odporcu, v tejto sťažnosti sťažovateľa, súdu vyjadrila v požadovanej lehote a žiadala som v mene odporcu opätovné odvolanie navrhovateľa zamietnuť a to pre dôvody, ktoré vyplývajú zo súdneho spisu a ktoré súd prvého stupňa opakovane posúdil ako zásadné, pre ktoré návrh navrhovateľa opakovane zamietol.

Vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa v mene odporcu, tu sťažovateľa, som ako jeho právny   zástupca   podala   Okresnému   súdu   Bratislava V   dňa   24. 01. 2012.   Počnúc   týmto dátumom, respektíve odkedy mi bola ako právnemu zástupcovi účastníka doručená žiadosť na vyjadrenie sa k odvolaniu, t. j. 12. 01. 2012, je Krajsky súd ako súd miestne a vecne príslušný   konať   ako   súd   druhého   stupňa   nečinný.   Jedná   sa   o   obdobie   od   12. 01. 2012 do dnes, t. j. 03. 07. 2013, pričom počas tohto obdobia vyše roku aj pol je Krajsky súd ako súd druhého stupňa nečinný.“.

Napokon   sťažovateľka   uvádza,   že „nepodával   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní predsedovi   krajského   súdu,   pretože   takúto   sťažnosť   nepovažuje   za   účinný   prostriedok nápravy.   Predseda   súdu   nie   je   oprávnený   nariadiť   termín   pojednávania   alebo   lehotu, v ktorej sudca neprimerane dlho konajúci vo veci bude musieť rozhodnúť. Z uvedených dôvodov   je   sťažnosť   účastníka   konania   predsedovi   dotknutého   súdu   vo   vzťahu ku odstráneniu   prieťahov   v   konaní   bez   akéhokoľvek   účinku.   Dňa   22. októbra 2012 nadobudli   právoplatnosť   rozsudky   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   júna   2012 v prípadoch   Ištván   a   Ištvánová   proti   Slovenskej   republike   a   Komanický   (č. 6)   proti Slovenskej   republike,   ktorý   odmietol   vo   svojich   rozhodnutiach   podmieňovanie   sťažnosti podľa   § 127   Ústavy   SR   predchádzajúcou   sťažnosťou   účastníka   na   prieťahy   v   konaní predsedovi dotknutého súdu.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti F., spol. s r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu Bratislava V konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co/43/2012 porušené bolo.

2. Krajskému   súdu   v   Bratislave   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 14 Co/43/2012 konal bez zbytočných prieťahov.“

Ďalej sa sťažovateľka domáha, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € a úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu ústavný súd poukazuje na to, že špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Predmetom konania pred ústavným súdom je, ako už bolo uvedené, rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľky smerujúcej proti postupu krajského súdu, ktorým boli podľa nej spôsobené zbytočné prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co/473/2012, čím malo dôjsť aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05) je aj právny   názor,   že   účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať sťažnosť na prieťahy v konaní [podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „zákon   o súdoch“)]   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   urobil nápravu   a   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   nesprávnym   postupom   alebo   svojou nečinnosťou.   Ústavný   súd   preto   o sťažnosti,   predmetom   ktorej   je   namietané   porušenie základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   že   sťažovateľ preukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky   podľa   zákona   o súdoch   (§ 53   ods. 2 zákona   o ústavnom   súde),   avšak   ich   využitím   nedosiahol   účinnú   nápravu   namietaného porušenia označených práv.

Ústavný súd zásadne považuje podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch za účinný prostriedok ochrany základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 120 ods. 7 citovaného zákona].

Ako   už   bolo   uvedené,   sťažovateľka   sama   konštatuje,   že   sťažnosť   na   prieťahy v napadnutom   konaní   predsedovi   krajského   súdu   nepodala, „pretože   takúto   sťažnosť nepovažuje za účinný prostriedok nápravy“, pričom zdôraznila, že „predseda súdu nie je oprávnený nariadiť termín pojednávania alebo lehotu, v ktorej sudca neprimerane dlho konajúci vo veci bude musieť rozhodnúť“, a preto sa domnieva, že „sťažnosť účastníka konania predsedovi dotknutého súdu... je bez akéhokoľvek účinku“.

V uvedenej   súvislosti   poukazuje   taktiež   na   dva   rozsudky   Európskeho   súdu   pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   z 12.   júna   2012   (Ištván,   Ištvánová   proti   Slovenskej republike a Komanický proti Slovenskej republike), keď v obidvoch veciach z rozsudkov ESĽP podľa   sťažovateľky   možno   vyvodiť   záver, že   ústavný súd „nesmie   podmieňovať prijatie tejto ústavnej sťažnosti predchádzajúcou sťažnosťou predsedovi dotknutého súdu“. Ústavný súd konštatuje, že tieto argumenty nemôže akceptovať, pretože uvedené rozhodnutia ESĽP sa týkali konaní, ktorých dĺžka bola v prvom prípade takmer 6 a pol roka a v druhom   prípade   bola   viac ako   11   rokov,   na rozdiel   od   napadnutého   konania, ktoré od jeho začiatku až do podania sťažnosti ústavnému súdu trvá jeden a pol roka.

Ústavný   súd   vo   svojej   stabilizovanej   judikatúre   (napr.   IV. ÚS 26/2012, IV. ÚS 93/2012) na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá v prípadoch, keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola už prima facie zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľa jeho názoru bez ďalšieho konštatovať.

Sťažovateľka bola v konaní pred krajským súdom kvalifikovane právne zastúpená, avšak sťažnosť na prieťahy podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy krajského súdu neuplatnila. Vzhľadom na to, že ústavný súd z obsahu sťažnosti nezistil, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde   došlo   zo   strany   sťažovateľky   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa,   sťažnosť odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľka   v   tejto   veci za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013