znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 499/2011-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., D., zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. M. H..., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. M. H., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného   súdu   Dolný   Kubín   č. k.   5 C/62/2005-153   z   21.   apríla   2008, rozsudkom Krajského   súdu   v Žiline   č. k. 9 Co/339/2008-184 z 19.   februára   2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 67/2010 z 27. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 C/62/2005-153 z 21. apríla 2008 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co/339/2008-184 z 19. februára 2009 (ďalej aj   „napadnutý   rozsudok   krajského   súdu“)   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 3 Cdo 67/2010   z 27.   mája   2010 (ďalej   aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka   ako   nájomkyňa uzavrela   20.   septembra   2001   s obchodnou spoločnosťou   P.,   a. s.,   ako   prenajímateľom   zmluvu   o   nájme   nehnuteľností,   ktorej predmetom bola nehnuteľnosť H. v D. Vzhľadom na skutočnosť, že na majetok obchodnej spoločnosti P., a. s., bol vyhlásený konkurz, boli okolnosti týkajúce sa predmetnej zmluvy o nájme   nehnuteľnosti   a platieb   realizovaných   sťažovateľkou   za   užívanie   nehnuteľnosti patriacej obchodnej spoločnosti P., a. s. v konkurze, základným predmetom sporu medzi sťažovateľkou   a obchodnou   spoločnosťou   P.,   a. s.   v   konkurze,   resp.   s jej   správcom konkurznej podstaty.

Správca konkurznej podstaty obchodnej spoločnosti P., a. s. v konkurze, podal proti sťažovateľke   žalobu   o vydanie   bezdôvodného   obohatenia   za   užívanie   predmetnej nehnuteľnosti   s odvolaním   sa   na   neplatnosť   uzatvorenej   nájomnej   zmluvy,   ktorá   mala nastať   v dôsledku   dispozičných   obmedzení   obchodnej   spoločnosti   v konkurze   nakladať so svojím majetkom, ako aj o zaplatenie dlžnej sumy na nájomnom.

Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C/62/2005-153 z 21. apríla 2008 vyhovel žalobnému návrhu a zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi sumu 75 558,76 € (2 276 283,10 Sk) s príslušenstvom.   Okresný   súd   považoval   za   preukázané,   že   sťažovateľka v   období od 24. septembra 2001 až do 21. augusta 2003 užívala nehnuteľnosti patriace obchodnej spoločnosti P., a. s. v konkurze, a to na základe neplatnej nájomnej zmluvy. Zmluva bola posúdená   ako   neplatná,   keďže   ju   sťažovateľka   uzavrela   s úpadcom   konajúcim prostredníctvom svojho štatutárneho orgánu aj napriek tomu, že v tom čase už bol na jej majetok   vyhlásený   konkurz.   Sťažovateľke   bola   preto   uložená   povinnosť   uhradiť navrhovateľovi   z titulu   bezdôvodného   obohatenia   peňažnú   náhradu   zodpovedajúcu ekonomickej   hodnote   bezdôvodného   obohatenia.   Pri   vyčíslení   výšky   bezdôvodného obohatenia za toto obdobie vychádzal okresný súd z neskoršej nájomnej zmluvy, ktorá bola uzavretá   21.   augusta   2003   medzi   správcom   konkurznej   podstaty   spoločnosti P.,   a. s. v konkurze, JUDr. F. M. a sťažovateľkou. Za nasledujúce obdobie od 21. augusta 2003 až do   30.   apríla   2004   mala   sťažovateľka   plniť   v prospech   konkurznej   podstaty   obchodnej spoločnosti P.,   a. s.   v konkurze, nájomné podľa   platnej   nájomnej zmluvy. Sťažovateľka podľa   okresného   súdu   preukázala   zaplatenie   iba   časti   uvedených   záväzkov,   a to   či   už úpadcovi   priamo   alebo   aj   správcovi   konkurznej   podstaty   úpadcu.   Okresný   súd   preto zaviazal sťažovateľku splniť zvyšnú časť záväzku. Proti uvedenému rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie.

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu s odvolaním sa na jeho dôvody podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Proti   uvedenému   potvrdzujúcemu   rozsudku   podala   sťažovateľka dovolanie z dôvodov   uvedených   v   § 241   ods. 2   písm. a),   b)   a   c)   OSP.   V dovolaní   argumentovala najmä tým, že krajský súd v predmetnom rozsudku neuviedol, ako sa vo veci vyjadrila, ako aj to,   že   nevysvetlil,   ktoré   skutočnosti   považoval za preukázané a ktoré   nie, z   ktorých dôkazov pritom vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, a tiež nezdôvodnil, prečo   nevykonal   aj   ďalšie   navrhnuté   dôkazy.   Podľa   sťažovateľky   uvedené   nedostatky odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu   majú   za následok   jeho   nepreskúmateľnosť,   čo považovala za odňatie možnosti konať pred súdom [§ 241 ods. 2 písm. a) v spojení s § 237 písm. f) OSP].

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   dovolanie   sťažovateľky   odmietol   ako neprípustné,   keďže   dospel   k názoru,   že   neboli   splnené   podmienky   ustanovené   v   § 237 a § 238   OSP.   Podľa   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   nezakladá   nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, ale mohlo by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktorá sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného namieta, že najvyšší súd sa týmto právnym názorom vyjadreným v napadnutom uznesení odchýlil od svojho iného predchádzajúceho rozhodnutia   v podobnej   veci   (rozsudok   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom   pod sp. zn. 2 Cdo 170/2005), v ktorej naopak založil prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP na dôvode nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Najvyšší súd mal podľa sťažovateľky nesprávnym výkladom § 237 písm. f) OSP porušiť jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   najvyšší   súd   napadnutým uznesením porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36   ods. 1   listiny,   ako   aj   právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   a v nadväznosti   na   to napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   zároveň   žiadala,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o   dočasnom   opatrení a odložil   vykonateľnosť   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   v spojení   s napadnutým rozsudkom okresného súdu.

Podaním doručeným ústavnému súdu 24. augusta 2010 označeným ako „Ústavná sťažnosť“ z 19.   augusta   2010   (ďalej   len   „podanie   z 19.   augusta   2010“)   rozšírila sťažovateľka petit svojej sťažnosti s odvolaním sa na jej text navrhujúc, aby ústavný súd nálezom vyslovil   porušenie   jej   základného práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu,   napadnutým   rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom okresného súdu, a zároveň navrhla zrušenie týchto rozhodnutí a vrátenie veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiadala, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a napadnutých rozsudkov krajského súdu a okresného súdu.

Ústavný   súd   15.   marca   2011   vyzval   najvyšší   súd   na   vyjadrenie   sa   k sťažnosti. Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení z 5. apríla 2011 uviedol, že najvyšší súd v napadnutom   uznesení   uskutočnil   výklad   ustanovení   zákona   o prípustnosti   dovolania v súlade s vlastnou judikatúrou, pričom vzal do úvahy aj ústavný aspekt danej veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. rozhodnutia   sp. zn.   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   namietajúcej porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (IV. ÚS 115/07).   Podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich namietané porušenie skúma spoločne. Obdobné platí aj pre základné právo podľa čl. 36 ods. 1 listiny.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1 ústavy,   podľa čl. 36   ods. 1 listiny   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 67/2010 z 27. mája 2010

Sťažovateľka namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv predovšetkým napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s postupom najvyššieho súdu pri výklade § 237 písm. f) OSP, ktorý vymedzuje podmienky prípustnosti dovolania. Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, ale mohlo by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktorá sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania. Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd sa týmto právnym názorom vyjadreným   v napadnutom   uznesení   odchýlil   od   iného   svojho   predchádzajúceho rozhodnutia   v podobnej   veci   (rozsudok   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom   pod sp. zn. 2 Cdo 170/2005), v ktorej naopak založil prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP na nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

Ústavný súd uvádza, že právny názor najvyššieho súdu, ktorým založil prípustnosť dovolania   podľa   § 237   písm. f)   OSP   z   dôvodu   nedostatku   riadneho   odôvodnenia rozhodnutia súdu, bol predmetom posudzovania aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Ústavný súd väčšinovým názorom senátu rozhodol, že najvyšší súd týmto neprekročil limity ústavnosti garantovanej čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a jeho postup nie je ani v rozpore s čl. 6 ods. 1 dohovoru, a najvyšší súd preto týmto svojím rozhodnutím neporušil sťažovateľom   označené   základné   právo,   ktorého   porušenie   v danom   prípade   namietal (II. ÚS 261/06).

Ústavný   súd   musel   posúdiť,   či   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu,   podľa ktorého nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, mohlo dôjsť v okolnostiach   daného   prípadu   k porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   v takej intenzite, ktorá by odôvodňovala prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej   činnosti   uviedol, že vada konania podľa § 237 písm. f) OSP znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06). Ústava neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva na súdnu ochranu a jednotlivé procesné pochybenia, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavou garantovaného   práva   na   súdnu   ochranu   obsahuje   Občiansky   súdny   poriadok,   ktorý predpokladá   aj   možnosť   vzniku   procesných   pochybení   v   občianskom   súdnom   konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný kódex   aj   podmienky,   za   ktorých   možno   procesné   nesprávnosti   napraviť   v   dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam, avšak – na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvod [pozri § 241 ods. 2 písm. b) OSP], ktorý   možno   uplatniť   iba   v   takom   dovolaní,   ktoré   je   procesne   prípustné   [vada   takejto povahy   sama   osebe   však   prípustnosť   dovolania   nezakladá   (nález   ústavného   súdu č. k. II. ÚS 142/09-32   z 9.   apríla   2009)].   Ústavný   súd   v   spojitosti   s   uvedeným   ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr. IV. ÚS 238/07).

So zreteľom na právne závery ústavného súdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch (II. ÚS 261/06,   I. ÚS 393/08   a   I. ÚS 342/2010)   treba   dodať,   že   je   vždy   vecou individuálneho   posúdenia   v   každom   jednotlivom   prípade,   aké   dôsledky   majú   procesné nedostatky,   ku   ktorým   došlo   v   postupe   súdov   v   rámci   občianskeho   súdneho   konania (II. ÚS 148/09).   Keďže   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorým   možno výnimočne   (len   v   osobitne   zákonom   ustanovených   prípadoch)   napadnúť   právoplatné rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   už   nadobudlo   atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku stretu dvoch do určitej miery protichodných (verejných) záujmov, a to záujmu na ochrane základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a záujmu na ochrane právnej istoty ako ústavného princípu vyplývajúceho z čl. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené základné práva (m. m. II. ÚS 148/09).

Ústavný   súd   sa   už   k tejto   otázke   vyjadril   v náleze   sp. zn.   IV. ÚS 481/2011 z 10. novembra   2011,   v   ktorom   k obdobnej   argumentácii.   ako   uplatnila   sťažovateľka vo svojej   sťažnosti.   citoval   z uznesenia   najvyššieho   súdu   č. k.   3 Cdo 97/2010-124 z 22. septembra 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov vyplývajúcich z ustanovenia § 237 písm. f) OSP – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 (správne   má   byť   R 11/1998,   pozn.) uverejnený   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v zmysle ktorého „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.)   aj   vtedy,   ak   odvolací   súd   svoj   právny   záver   riadne   neodôvodnil,   takže   jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Dovolací súd nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že je neudržateľný názor zaujatý v judikáte R 111/1998 (správne má byť R 11/1998, pozn.). Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní vždy dôsledne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237   písm. f/   O. s. p.   (porovnaj   napríklad   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 338/2009). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí iných senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (viď   napríklad   rozhodnutia   sp. zn. 1 Cdo 140/2009,   2 M Cdo 18/2008, 4 Cdo 310/2009 a 5 Cdo 290/2009).»

V označenom   náleze ústavný   súd   citovaný   názor   najvyššieho   súdu   v plnej   miere akceptoval a považoval ho za ústavne konformný.

Najvyšší   súd   preto   v okolnostiach   danej   veci   nemohol   brať   na   zreteľ   len sťažovateľkou   zdôrazňované právo   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia,   ale musel   dbať aj na   to,   aby   zachoval   ústavnoprávne   relevantnú   rovnováhu   medzi   týmto   právom a ústavným princípom právnej istoty vyplývajúcim z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu. Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti   podaného   dovolania   nemohol   nedať   prednosť   ústavnému   princípu   právnej istoty,   lebo   sťažovateľkou   namietaný   nedostatok   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu (ako aj okresného súdu) nevykazoval podľa jeho názoru znaky odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. Zo spisu totiž vyplýva, že krajský súd stručne uviedol rozhodujúci skutkový stav vychádzajúci z rozsudku okresného súdu, opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a citoval právne predpisy aplikované na prípad, z ktorých vyvodil svoje právne závery. Krajský súd svoje právne závery podľa názoru ústavného súdu aj náležite vysvetlil.

Najvyšší súd tak vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové a právne závery krajského súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a že odôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP). Za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v žiadnom prípade   nemožno   považovať   to,   že   krajský   súd   neodôvodnil   svoje   rozhodnutie   podľa predstáv sťažovateľky.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa odklonu od iného rozhodnutia najvyššieho   súdu   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napríklad IV. ÚS 75/09), podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty   práva   môžu   odôvodnene   očakávať,   že   príslušné   štátne   orgány   budú   konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09).

Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej,   ako   aj v oblasti   aplikácie   práva,   keďže   práve   na   ňom   sa   hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom   verejnej   moci   (IV. ÚS 92/09).   Diametrálne   odlišná   rozhodovacia   činnosť všeobecného   súdu   o   tej   istej   právnej   otázke   za   rovnakej   alebo   analogickej   skutkovej situácie,   pokiaľ   ju   nemožno   objektívne   a   rozumne   odôvodniť,   je   ústavne   neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky   charakter   precedensu,   ktorý   by ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Najvyšší súd by mal vždy rozhodovať so zreteľom na svoje vrcholné postavenie v sústave všeobecných súdov, ako aj so zreteľom na svoju funkciu zabezpečovať jednotný výklad   a   používanie   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov [§ 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)], a to bez ohľadu na to, že v danom prípade neuplatňoval svoju právomoc podľa § 22 zákona o súdoch, ale svoju právomoc vyplývajúcu   mu   z jeho   postavenia   ako   súdu   dovolacieho   súdu   rozhodujúceho o mimoriadnom   opravnom   prostriedku   podľa   § 236   a nasl.   OSP   (obdobne   pozri   m.   m. II. ÚS 177/06, IV. ÚS 92/09).

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   (IV. ÚS 209/2010)   v   zhode a s poukazom   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“) konštatoval,   „že   rozdiely   v   súdnych   rozhodnutiach   sú   prirodzene   obsiahnuté v   každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou územnou   pôsobnosťou“,   ale   zároveň   zdôraznil,   že   „úlohou   najvyššieho   súdu   je   práve usmerňovať tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59). Podľa názoru ESĽP je preto v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí   jeden   zo   základných   elementov   právneho   štátu,   situácia,   keď   najvyšší   súd   (ako zjednocovateľ   rozdielnych   právnych   názorov)   je   sám   zdrojom   hlbokých   a   trvalých inkonzistencií   (m. m.   Beian   v.   Rumunsko,   sťažnosť   č. 30658/05, Baranowski   v Poľsko, sťažnosť č. 28358/95). Rozporné právne názory najvyššieho súdu na identické situácie sú tak   v   konečnom   dôsledku   spôsobilé   podkopávať   dôveru   verejnosti   v   súdny   systém (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, sťažnosť č. 48553/99).“.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k okolnostiam   tohto   prípadu   dodáva,   že   dôveru   v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé rozhodnutie   súdu.   Požiadavka   právnej   istoty   taktiež   automaticky   neznamená,   že   sa judikatúra   najmä   najvyššieho   súdu   nemôže   vyvíjať,   resp.   že   v prípade,   ak   je   prijaté ojedinelé rozhodnutie, vybočujúce z doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa konajúci súd nemôže vrátiť na pôvodnú líniu rozhodovacej činnosti.

Najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   rovnako,   ako   už   v predtým   citovanej   veci, poukázal na to, že «„na základne uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   bol   v   Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdu   a   rozhodnutí   súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 (správne má byť R 11/1998, pozn.) uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v zmysle   ktorého   konanie   je   postihnuté   inou   vadou,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.] aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver   riadne   neodôvodnil,   takže   jeho   rozsudok   zostal   nepreskúmateľný“.   Tento   právny názor a klasifikácia dovolateľom namietanej nesprávnosti ako vady nevykazujúcej znaky uvedené v § 237 O. s. p.) je plne opodstatnený aj v preskúmavanej veci. Odporcom tvrdená nepreskúmateľnosť súdnych rozhodnutí nezakladá prípustnosť jeho dovolania, lebo nejde o procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.».

Tento   postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru, poukazujúc   na   judikát   publikovaný   v Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdu   a   rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, nemožno v danom prípade považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný, a v okolnostiach   danej   veci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, či práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

S odvolaním   sa   na   tieto   skutočnosti   a závery   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1 ústavy,   podľa čl. 36   ods. 1 listiny   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   č. k. 9 Co/339/2008-184 z 19. februára 2009

Sťažovateľka   doplnila   a   rozšírila   sťažnosť   o časť   smerujúcu   proti   napadnutému rozsudku krajského súdu v podaní z 19. augusta 2010. V uvedenom podaní sťažovateľka neuviedla žiadne ďalšie dôvody, pre ktoré malo dôjsť napadnutým rozsudkom krajského súdu k porušeniu jej základných práv. V texte samotnej sťažnosti ústavný súd identifikoval viaceré námietky sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu, pričom všetky sa týkajú sťažovateľkou tvrdených nesprávnych právnych záverov krajského súdu. Ústavný súd opakovane pripomína, že skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). Navyše, nie je úlohou ústavného súdu do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).

Z napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   stotožnil s odôvodnením   namietaného   rozsudku   okresného   súdu   a ďalšie   odôvodnenie   uvedené krajským   súdom   možno   považovať   za   dôvody   na   zvýraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia v zmysle § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   mohlo   byť   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny   a právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   teda   otázky,   či   nie   je   napadnutý   rozsudok krajského súdu zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, je preto potrebné zohľadniť nielen jeho odôvodnenie, ale aj napadnutý rozsudok okresného súdu, s odôvodnením ktorého sa krajský súd stotožnil.

Sťažovateľka   poukazuje   na   nedostatočné   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku krajského súdu, keď tvrdí, že krajský súd „neuviedol, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, nevysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov pritom vychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   ich   hodnotení   riadil,   prečo   nevykonal   aj   ďalšie navrhnuté dôkazy (napr. navrhovaný dôkaz v súvislosti s výškou bezdôvodného obohatenia, vo   vzťahu   ku   ktorej   súd   iba   stručne   konštatoval,   že   žalobcovi   prislúcha   náhrada zodpovedajúca   ekonomickej   hodnote   bezdôvodného   obohatenia   v   čase   jeho   získania, pričom pojem bezdôvodné obohatenie zodpovedajúce ekonomickej hodnote bezdôvodného obohatenia bližšie nezdôvodnil...)“. Krajský súd mal ďalej podľa sťažovateľky nesprávne použiť § 219 ods. 2 OSP, keďže neboli dané podmienky jeho aplikácie.

Krajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil s názormi okresného súdu aj vo veci určenia   výšky   bezdôvodného   obohatenia.   Okresný   súd   pri   určení   ekonomickej   hodnoty bezdôvodného   obohatenia   v   čase   jeho   získania   vychádzal   z ceny   nájomného,   s ktorou sťažovateľka súhlasila, keď uzavrela zmluvu z 21. augusta 2003.

Ústavný   súd   považuje   postup   okresného   súdu   pri   určovaní   výšky   bezdôvodného obohatenia za ústavne udržateľný.

V tejto súvislosti ústavný súd už vyslovil, že v prípade, ak je namietané rozhodnutie všeobecného   súdu   správne   (z   hľadiska   jeho   výroku),   potom   vada   nedostatku   dôvodov rozhodnutia sama osebe (a pri inak správnom rozhodnutí) nemusí disponovať potrebnou ústavnoprávnou   intenzitou   smerujúcou   k   porušeniu   označených   práv   (obdobne III. ÚS 228/06, III. ÚS 99/08, I. ÚS 53/2010, I. ÚS 216/2010).

Zásadným   v   spore   bolo   najmä   posúdenie   otázky,   či   plnenia   realizované sťažovateľkou v prospech úpadcu znížili rozsah jej záväzku (či už na zaplatenie nájomného alebo na vrátenie peňažného ekvivalentu bezdôvodného obohatenia) voči úpadcovi. Podľa sťažovateľky nemalo vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu za následok zánik všetkých oprávnení štatutárneho orgánu úpadcu a prevzatie nájomného nie je nakladaním s majetkom podstaty, keďže nájomné sa majetkom podstaty stáva až jeho prevzatím, či už správcom alebo štatutárnym orgánom úpadcu. Sťažovateľka nesúhlasila s právnym názorom krajského súdu   a okresného   súdu,   podľa   ktorého   majú   plnenia   realizované   dlžníkom   úpadcu po vyhlásení   konkurzu   účinok   splnenia   záväzku   iba   vtedy,   ak   sa   dostali   do   podstaty. Sťažovateľka namietala, že okresný súd a krajský súd pristúpili k nesprávnemu výkladu a aplikácii § 14 ods. 1 písm. a) a ods. 4 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“).

Podľa § 14 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a vyrovnaní vyhlásenie konkurzu má ten účinok, že oprávnenie nakladať s majetkom podstaty, ako aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty, prechádzajú na správcu.

Podľa   § 14   ods. 4 zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní ak   plní   dlžník   úpadcovi po vyhlásení   konkurzu   a   toto   plnenie   má   tvoriť   podstatu,   jeho   záväzok   voči   úpadcovi nezaniká, ak sa plnenie nedostalo do podstaty.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   ak   okresný   súd   a krajský   súd   aplikovali   § 14   ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a vyrovnaní tak, že na správcu konkurznej podstaty prechádza aj   oprávnenie   uzatvoriť   nájomnú   zmluvu   týkajúcu   sa   majetku   patriacemu   úpadcovi, postupovali v súlade so zmyslom a účelom danej právnej normy, a nemohli tak zasiahnuť do základných práv uvedených sťažovateľkou. Rovnako to platí aj pre výklad § 14 ods. 4 zákona   o konkurze   a vyrovnaní   vo   vzťahu   k plneniu   sťažovateľky,   ktoré   sa   nedostalo do podstaty.

Ústavný súd skúmal aj námietku sťažovateľky, podľa ktorej záver krajského súdu, že sa   predmetné   plnenie   nájomného   nedostalo   do   podstaty   v   zmysle   § 14   ods. 4   zákona o konkurze a vyrovnaní, nebol podložený žiadnymi skutkovými zisteniami ani právnymi úvahami, a navyše, krajský súd mal nepredvídateľne použiť ustanovenie, ktoré okresný súd neaplikoval, a to bez toho, aby účastníkov konania na túto skutočnosť upozornil a umožnil im k prípadnému odlišnému právnemu posúdeniu veci náležite sa vyjadriť.

Ako   uviedol   aj   najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení, krajský súd   napadnutý rozsudok nezaložil na právnom posúdení odlišnom od posúdenia súdom prvého stupňa. Krajský súd rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval s odkazom na § 219 ods. 1 OSP za vecne správne. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia krajský súd doplnil ďalšie   dôvody,   pričom   postupoval   v súlade   s   ustanovením   § 219   ods. 2   OSP.   Takýmto postupom preto nemohlo dôjsť k porušeniu v sťažnosti označených práv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v časti   týkajúcej   sa   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1 ústavy,   podľa čl. 36   ods. 1 listiny   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu   č. k. 5 C/62/2005-153 z 21. apríla 2008

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v   tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľkou   uplatnených   námietkach porušenia   jej   práv   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu.   Ochrany   svojich   práv   sa sťažovateľka   mohla   domáhať   a aj   sa   domáhala   podaním   odvolania   proti   napadnutému rozsudku okresného súdu.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa   § 25   ods. 2   prvej   vety   zákona   o ústavnom   súde   (obdobne   napr.   IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011