znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 498/2013-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   P.   K.   a Mgr.   B.   K.,   S.,   zastúpených   advokátom JUDr. D. M., P., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 14 Co 67/2012-140 z 3. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. K. a Mgr. B. K. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2013 doručená sťažnosť Ing. P. K. a Mgr. B. K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 67/2012-140 z 3. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   Okresný   súd   Kežmarok   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 2 C 89/2010 z 29. mája 2007 zamietol žalobu žalobcov v 1. až 4. rade o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a uložil im povinnosť nahradiť úspešným sťažovateľom   (v   procesnom   postavení   žalovaných)   spoločne   a nerozdielne   trovy prvostupňového   konania   v sume   5 462,42   €   do   15   dní   od   právoplatnosti   rozsudku. Žalobcovia   podali   proti   výroku   prvostupňového   súdu   o trovách   konania   odvolanie, vyjadrujúc   názor,   že   vychádza   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   a tvrdiac,   že v danom prípade išlo o predmet konania, ktorý nemožno oceniť peniazmi. Okresný súd mal preto podľa názoru žalobcov aplikovať § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov,   v ktorom   je   základná   sadzba   tarifnej odmeny advokáta za úkon právnej služby určená v 1/13 výpočtového základu, a nie podľa hodnoty   nehnuteľností,   ku   ktorým   navrhovali   žalobcovia   určiť   vlastnícke   právo. Sťažovatelia   vo   svojom   vyjadrení   k odvolaniu   žalobcov   odmietli   ich   odvolaciu argumentáciu. Krajský súd na základe odvolania žalobcov napadnutým uznesením zmenil rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku,   ktorým   rozhodol   o náhrade trov   konania   tak,   že neúspešným žalobcom uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne trovy prvostupňového   konania   v sume   668,02   €,   t. j.   osemnásobne   znížil   sumu   trov   konania priznanú im prvostupňovým rozsudkom.

Sťažovatelia zastávajú názor, že bolo povinnosťou odvolacieho súdu dať im na ich podrobnú a zásadnú argumentačnú obranu (relevantnú pre rozhodnutie o trovách konania v odvolacom   konaní)   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   jasnú,   zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď, tak ako mu to ukladá § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ale tiež čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva. Krajský súd im však podľa ich presvedčenia na ich argumentáciu nedal žiadnu odpoveď, čím im mal odňať možnosť konať pred súdom a v konečnom dôsledku porušiť aj ich v sťažnosti označené práva.

Vo   vzťahu   k prípustnosti   sťažnosti   v zmysle   § 53   ods. 1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovatelia poukazujú na podľa nich „neprípustnosť dovolania proti uzneseniu porušovateľa práva, ktorým bolo zmenené prvostupňové rozhodnutie o trovách konania“, v spojitosti s čím považujú svoju sťažnosť za prípustnú.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia predkladajú obšírnu argumentáciu, na základe ktorej preukazujú, v čom podľa ich názoru spočíva namietané porušenie ich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

V nadväznosti   na   uvedené   sa   sťažovatelia   domáhajú,   aby   ústavný   súd   nálezom rozhodol, že krajský súd napadnutým uznesením porušil ich v petite sťažnosti označené práva, napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhujú, aby im bola priznaná úhrada trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa   čl. 20   a čl. 46   ods. 1   ústavy   a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a podľa   čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 14 Co 67/2012-140 z 3. apríla 2013.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli, že «ustanovenie § 239 ods. 3 O. s. p. explicitne vylučuje možnosť podania dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie prvostupňového súdu o trovách konania /podľa rozhodnutia NS SR 6 Cdo   21/2010   má   rozhodnutie   o trovách   konania   vždy   povahu   uznesenia,   aj   keď   je súčasťou   výroku   rozsudku/   je   ust.   § 237   O. s. p.   a v ňom   uvedené   dovolacie   dôvody bezpredmetné; aj keby totiž boli dané dovolacie dôvody uvedené v ust. § 237 O. s. p., tak ich nemožno uplatniť proti uzneseniu, voči ktorému dovolanie nie je prípustné, napr. podľa § 238 ods. 3, § 238 ods. 4, 5, § 239 ods. 3 O. s. p. Ak je totiž dovolanie proti uzneseniu neprípustné „ex lege“, tak ho nemožno podať, aj keby existovali dovolacie dôvody uvedené v ust.   § 237   O. s. p.». Ústavný   súd   v súčinnosti   s okresným   súdom   zistil,   že   napriek uvedenému   sťažovatelia   7.   júna   2013   podali   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č. k. 14 Co 67/2012-140 z 3. apríla 2013 dovolanie, o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti ešte nebolo rozhodnuté.

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z   princípu   subsidiarity,   z   ktorého   vychádza   čl. 127   ods. 1   ústavy,   vyplýva,   že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu   predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V danom prípade sťažovatelia subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných   práv   a   slobôd   akceptovali   tým,   že   podali   v predmetnej   veci   dovolanie   ešte predtým, ako podali sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   už samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom príslušným orgánom. V okolnostiach daného prípadu sťažovatelia podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorili stav, keď by o ich veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu [Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   dovolací   súd   a ústavný   súd],   čo   nie   je   v   podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľov predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu za predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

V judikatúre ústavného súdu sa už aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   ustálil   právny   názor   (napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a súbežne   podanej sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   takáto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú až po rozhodnutí   o   dovolaní.   Zároveň   ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   vo   svojej (už stabilizovanej) judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní   bude   považovaná v zásade za zachovanú aj vo   vzťahu k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolili v okolnostiach daného prípadu sťažovatelia,   t. j.   na   paralelné   podávanie   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň   s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľov uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013