znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 497/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. V. Z., M., zastúpenej advokátom Mgr. S. T., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom č. k. 7 C/47/2008-502   zo   7.   júna   2010,   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trenčíne č. k. 19 Co 248/2010-532 z 24. novembra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 212/2012 z 11. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. V. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2013 doručená sťažnosť A. V. Z. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C/47/2008-502 zo 7. júna 2010 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“),   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 19 Co 248/2010-532 z 24. novembra 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 3 Cdo 212/2012 z 11. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k. 19 Co 248/2010-532 z 24. novembra 2011 vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov konania (ďalej aj „BSM“) tak, že do výlučného vlastníctva žalobcu (bývalého manžela sťažovateľky) prikázal hnuteľné veci v celkovej hodnote 597,49 € a do výlučného vlastníctva sťažovateľky prikázal ostatné hnuteľné veci, ako aj nehnuteľnosti (rodinný dom s pozemkom a záhradou) spolu v celkovej v hodnote 60 365,45 €. Sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobcovi z titulu konečného finančného vyporiadania sumu 27 946,38 €. Rozhodol tak po ustálení okruhu vecí patriacich do BSM a určení ich hodnoty s prihliadnutím na vôľu účastníkov konania, na držbu vecí tým-ktorým účastníkom ku dňu vydania meritórneho rozhodnutia   prvostupňovým   súdom   a   na   zásadu   rovnosti   podielov   v   zmysle   § 150 Občianskeho zákonníka.

Krajský   súd   na   odvolanie   sťažovateľky   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) potvrdil. Poukázal na rozsiahle dokazovanie vykonané okresným súdom, ako aj na správnosť jeho postupov pri hodnotení dôkazov a aplikácii predpisov hmotného práva   v   prerokúvanej   veci.   Námietky   sťažovateľky   týkajúce   sa   viacerých   finančných čiastok,   ktoré   neboli   (podľa   jej   názoru   nesprávne)   do   BSM   zahrnuté,   vyhodnotil   ako nedôvodné   s tým,   že   sťažovateľka   vo   vzťahu   k nim   neuniesla   dôkazné   bremeno. Za dôvodné, naopak, uznal jej námietky súvisiace s nepresnosťami v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa, pričom ich však kvalifikoval iba ako chyby v písaní, ktoré možno odstrániť postupom podľa § 164 OSP. Na záver sa vysporiadal s námietkou sťažovateľky týkajúcou   sa   spôsobu   výpočtu   sumy,   ktorá   mala   predstavovať   jej   prínos   do   majetku patriaceho   do   BSM,   a v podrobnostiach   odkázal   na odôvodnenie   rozsudku   súdu   prvého stupňa.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré odôvodnila vadou   podľa   § 237 písm. f)   OSP a nesprávnym právnym posúdením   veci   [§ 241 ods. 1 písm. c) OSP]. Namietala, že pri určení okruhu vecí patriacich do BSM a jej rozdelení súd prvého   stupňa   vo   vzťahu   k   hnuteľným   veciam,   ktoré   pripadli   žalobcovi,   zohľadnil   ich amortizáciu, zatiaľ čo pri veciach prikázaných do jej vlastníctva vychádzal z ich kúpnej ceny. Navyše do vlastníctva sťažovateľky prikázal aj tie veci, ktoré zostali v dome, a teda v jej „užívaní“ len preto, že žalobca si ich napriek svojmu pôvodnému zámeru nevyzdvihol. Tieto   skutočnosti   ovplyvnili   podľa   názoru   sťažovateľky   vyporiadanie   BSM   v   jej neprospech. Aj prínosy sťažovateľky do BSM mali byť napriek jej námietkam vyčíslené nesprávne, odvolací súd však návrhy na ďalšie dokazovanie v tomto smere „vôbec neriešil, odmietol tieto návrhy uviesť do zápisnice“, čím sťažovateľke podľa jej tvrdenia privodil nevýhodné postavenie a poškodil ju na jej právach. Z týchto dôvodov navrhla, aby dovolací súd „rozhodnutie   zrušil   v   celom   rozsahu   a   vec   vrátil   prvostupňovému   súdu   na   ďalšie konanie“.

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   dovolanie   sťažovateľky   odmietol   ako neprípustné. Podľa najvyššieho súdu nevykonanie sťažovateľkou navrhnutých dôkazov ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 OSP. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu   vecne   nesprávne,   avšak táto   skutočnosť ešte   sama osebe   nezakladá   prípustnosť dovolania v zmysle § 237 OSP.

Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy navrhuje, aby ústavný súd po jej prijatí   na   ďalšie   konanie   nálezom   vyslovil,   že   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu v spojitosti s uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a aby napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľky   s vyporiadaním   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov.   Sťažovateľka   tvrdí,   že „Súd   nevyhovel   jej   návrhom na vykonanie dokazovania vo vzťahu k existencii finančných prostriedkov v dispozícii jej bývalého   manžela   ku   dňu   zániku   manželstva   a   uspokojil   sa   len   s preskúmaním   stavu na účtoch vedených na meno sťažovateľky a jej detí... Žiadnym spôsobom však tento spôsob dokazovania sú neodôvodnil. Rovnako žiadnym spôsobom neodôvodnil svoje rozhodnutie v časti neakceptovania započítania   darov od rodinných príbuzných sťažovateľky pre ňu a pre jej deti a dedičstva od rodinných príbuzných sťažovateľky. Rozhodnutia všeobecných súdov, najmä súdu prvého stupňa tak pôsobia arbitrárne, čo nie je želateľným a právnym poriadkom predpokladaným stavom.“. Podľa sťažovateľky okresný súd zisťoval len stav na účtoch   vedených   na   jej   meno   a na   mená   jej   detí,   nie   však   na   účtoch   jej   bývalého manžela,   ktoré   podľa   sťažovateľky   musel   mať,   keďže   od   zániku   manželstva   bývajú oddelene.   Zároveň   malo   byť   zohľadnené   to,   že   prostriedky,   ktoré   má   sťažovateľka   na účtoch vedených na jej meno, nepatria jej, ale jej deťom. Ďalšia námietka sťažovateľky sa týka toho, že okresný súd nezaradil osobný automobil či prípadný výnos z jeho predaja do podstaty,   ktorá   bola   predmetom   vyporiadania   medzi   bývalými   manželmi.   Osobitne sťažovateľka   poukazuje   na to,   že   okresný   súd   nevysporiadal   akcie   v   obchodných spoločnostiach S., a. s., a S..., a. s., nezisťoval, či niektorý z účastníkov bol ich vlastníkom, a ani neskúmal, či s nimi niektorý z účastníkova konania po zániku manželstva nakladal. Nezobral   do   úvahy   ani   vyjadrenia   svedkov   o finančných   prostriedkoch   darovaných sťažovateľke, či už na stavbu domu, alebo na krytie životných potrieb rodiny, a do BSM nesprávne zahrnul aj finančné prostriedky, ktoré získala sťažovateľka ako zamestnaneckú pôžičku.   Všeobecné   súdy   navyše   podľa   sťažovateľky   riadne   neodôvodnili,   prečo neprihliadli   na   označené   dôkazy   týkajúce   sa   majetku,   ktoré   mali   byť   zohľadnené   pri vyporiadaní BSM.

V dôsledku týchto pochybení mal byť podľa sťažovateľky nesprávne určený majetok, ktorý   bol   rozdelený   medzi   bývalými   manželmi,   a preto   sú   napadnuté   rozhodnutia nesprávne, arbitrárne a svojvoľné, a tým porušujú jej v petite sťažnosti označené základné právo.

Podaním   z 3.   júla   2013   doručeným   ústavnému   súdu   8.   júla   2013   sťažovateľka navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   by   odložil   vykonateľnosť napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   v spojitosti   s napadnutým   rozsudkom   krajského súdu. Svoj návrh odôvodňuje tým, že oprávnený z uvedených rozhodnutí uskutočňuje kroky k výkonu rozhodnutia. Zároveň navrhuje, aby ústavný súd uložil oprávnenému povinnosť zdržať sa výkonu práva, ktoré mu bolo priznané napadnutým rozsudkom okresného súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V nadväznosti na to ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.1   K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v   tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach porušenia   jej   práv   namietaným   uznesením   okresného   súdu.   Ochrany   svojich   práv   sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25   ods. 2   prvej   vety   zákona   o   ústavnom   súde   (obdobne   napr.   IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

II.2   K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   dodáva,   že   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   viazaný návrhom   sťažovateľky,   ktorá   je   v   tomto   prípade   zastúpená   kvalifikovaným   právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv tými orgánmi verejnej   moci,   vyslovenia   porušenia   ktorých   sa   sťažovateľka   domáha   v   návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení ďalších základných práv, resp. článkov   ústavy,   ktoré   sťažovateľka   uvádza   v   texte   sťažnosti   mimo   petitu,   je   v   súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jej argumentácie (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 287/2011).

Z   týchto   hľadísk   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   sťažovateľky   namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   sťažovateľky   všeobecné   súdy   vrátane   krajského   súdu   pri rozhodovaní v predmetnej právnej veci pochybili. Podľa jej názoru „súd“ zisťoval len stav na účtoch vedených na jej meno a na mená jej detí, nie však na účtoch jej bývalého manžela, ktoré podľa   sťažovateľky   musel   mať.   Zároveň   malo   byť   pri   rozhodovaní   zohľadnené   to,   že prostriedky, ktoré má sťažovateľka na účtoch vedených na jej meno, nepatria jej, ale jej deťom.   Sťažovateľka   taktiež   namieta,   že   okresný   súd   nezaradil   osobný   automobil   či prípadný   výnos   z jeho   predaja   do   podstaty,   ktorá   bola   predmetom   vyporiadania   medzi bývalými manželmi. Osobitne sťažovateľka poukazuje na to, že „súd“ nevysporiadal akcie v   obchodných   spoločnostiach   S.,   a. s.,   ani S..., a. s.,   ktorých   bol   jej   bývalý   manžel akcionárom, a ani neskúmal, či s nimi nakladal. V neposlednom rade sťažovateľka namieta, že „súd“ nezobral do úvahy vyjadrenia svedkov o finančných prostriedkoch, ktoré jej mali byť darované, či už na stavbu domu, alebo na krytie životných potrieb rodiny, a do BSM nesprávne   zahrnul   aj   finančné   prostriedky,   ktoré   získala   ako   zamestnaneckú   pôžičku. Všeobecné súdy (vrátane krajského súdu) navyše podľa sťažovateľky riadne neodôvodnili, prečo neprihliadli na označené dôkazy týkajúce sa majetku, ktoré mali byť zohľadnené pri vyporiadaní BSM.

Ústavný súd námietkam sťažovateľky, že by sa krajský súd nedostatočne vysporiadal s jej   tvrdeniami,   nemohol   prisvedčiť.   Sťažovateľkou   namietané   nedostatky   sa   totiž v skutočnosti týkajú nedostatočného zistenia skutkového stavu, resp. hodnotenia dôkazov. Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   krajský   súd   s otázkami,   ktoré   sťažovateľka   považuje za nezodpovedané,   zaoberal,   ale   dospel,   rovnako   ako   okresný   súd,   k iným   skutkovým zisteniam, ako tvrdí sťažovateľka.

Ústavný   súd   v   konaní   o   sťažnosti   v   zásade   nie   je   skutkovým   súdom,   ktorý   by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať pravdivosť skutkových tvrdení (I. ÚS 200/2011). Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že už rozhodovacia   činnosť   Komisie   pre   ľudské   práva   (sťažnosť   č. 6172/73,   X.   v.   United Kingdom,   sťažnosť   č. 10000/83,   H   v.   United   Kingdom)   pod   spravodlivým   súdnym procesom na účely čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že mu v intenciách uvedeného zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy (výsluch svedkov, znalecké dokazovanie a iné). Takýto postup by bol nielen v rozpore s jeho už spomínaným postavením, ale popieral by základné zásady ústnosti   a   bezprostrednosti   súdneho   konania,   ktoré   vytvárajú   najlepšie   predpoklady na zistenie skutkového stavu (m. m. I. ÚS 118/2011).

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdení o vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom.

Ústavný súd preto nemôže nahrádzať všeobecné súdy pri zisťovaní skutkového stavu vrátane hodnotenia dôkazov, v tomto prípade pri zisťovaní rozsahu majetku, ktorý tvorí predmet   BSM,   ale   skúma   napadnutý   rozsudok   iba   z   hľadiska   už   spomenutých   kritérií zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   v spojitosti   s napadnutým   rozsudkom okresného   súdu   dostatočným   a   zrozumiteľným   spôsobom   vyhodnotil,   prečo   považoval rozhodnutie okresného súdu za vecne správne, a v nadväznosti na to ho potvrdil. Napadnutý rozsudok   okresného   súdu   obsahuje   podľa   názoru   krajského   súdu   dostatočné   zistenia na záver o majetkovom vyporiadaní sa medzi bývalými manželmi, posudzujúc jednotlivé položky   ich   spoločného   majetku.   Krajský   súd   sa   pritom   vysporiadal   s kľúčovými námietkami   sťažovateľky,   osobitne   vo   vzťahu   k tvrdeniam   o daroch   od   rodinných príslušníkov,   či   k   predaju   akcií   v obchodných   spoločnostiach,   pričom   ústavný   súd konštatuje,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   obsahuje   v spojení   s napadnutým prvostupňovým rozsudkom dostatok skutkových argumentov a ich právne posúdenie, tieto skutkové a právne závery nie sú v logickom rozpore a neavizujú zjavný omyl v aplikácii procesných a hmotnoprávnych predpisov.

Ostatné   položky   majetku,   ktoré   mali   byť   pri   vyporiadaní   BSM   podľa   názoru sťažovateľky   zohľadnené   nesprávne,   boli   predmetom   zisťovania   okresným   súdom, k záverom   ktorého   sa   krajský   súd   priklonil   (napríklad   otázka   osobného   automobilu   či finančných prostriedkov na bankových účtoch), zdôrazňujúc, že „námietky odporkyne sú totožné ako v konaní pred súdom prvého stupňa, pričom súd prvého stupňa vykonal v tomto sme rozsiahle dokazovanie, správne zistil skutkový stav veci, aplikoval správne ustanovenia právneho   predpisu   a náležite   svoje   rozhodnutie   odôvodnil“.   Závery   krajského   súdu (v spojitosti s napadnutým rozsudkom okresného súdu) nespočívali na právnom posúdení veci,   ktoré   by   bolo   odlišné   od   názoru   sťažovateľky.   Krajský   súd   dospel   k záverom vysloveným   v napadnutom   rozsudku,   konštatujúc,   že   sťažovateľka   neuniesla   dôkazné bremeno na preukázanie jej tvrdení (a už aj z toho je zrejmé, že sa námietkami sťažovateľky zaoberal).   Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nemožno   z dôvodu,   že   krajský   súd vyhodnotil dôkazy inak, ako požaduje sťažovateľka, považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa so zistením skutkového stavu krajským súdom nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nič   nesignalizuje,   že   by   napadnutým   rozsudkom krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.3   K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bez   toho,   aby   uviedla   akékoľvek   ďalšie námietky   vzťahujúce   sa   osobitne   na   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu,   nesúhlasí so samotným odmietnutím dovolania, teda s výkladom § 237 písm. f) OSP ustanovujúceho podmienky prípustnosti dovolania.

Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nesprávne právne posúdenie veci či nedostatočne   zistený   skutkový   stav,   resp.   nedostatočné   odôvodnenie   dovolaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu nezakladajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, ale mohli by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b)   OSP majúcu   za následok   nesprávne rozhodnutie vo veci,   ktorá   síce   dovolanie odôvodňuje, ale sama osebe jeho prípustnosť nezakladá.

Podľa   § 236   ods. 1   OSP   dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa   § 237   písm. f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Ústavný súd už vo svojej stabilnej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania podľa   § 237   písm. f)   OSP   znamená   porušenie   čl. 46   ods. 1   ústavy,   ako   aj   čl. 6   ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06, IV. ÚS 499/2011). Ústava neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva na súdnu ochranu a jednotlivé procesné pochybenia, ku ktorým dochádza v konaní   pred   súdmi,   ani   neustanovuje   predpoklady   ich   možnej   nápravy   v   opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom   konaní.   V   nadväznosti   na   podstatu,   význam   a   procesné   dôsledky   pochybení upravuje tento procesný   kódex   aj podmienky, za ktorých   možno procesné   nesprávnosti napraviť   v   dovolacom   konaní.   S   niektorými   najzávažnejšími,   taxatívne   vymenovanými procesnými   vadami,   ktoré   zakladajú   tzv.   zmätočnosť,   spája   Občiansky   súdny   poriadok priamo   prípustnosť   dovolania   podľa   § 237,   pričom   vady   tejto   povahy   sú   zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým ďalším vadám   inej   procesnej   povahy   majúcim   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam, avšak – na rozdiel od   taxatívne   vymenovaných   vád   –   (len)   v   tom   zmysle,   že   ich   považuje   za   relevantný dovolací   dôvod   [pozri   § 241   ods. 2   písm. b)   OSP],   ktorý   možno   uplatniť   iba   v   takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné [vada takejto povahy sama osebe však prípustnosť dovolania   nezakladá   (nález   ústavného   súdu   č. k.   II. ÚS 142/09-32   z   9.   apríla   2009)]. Ústavný súd v spojitosti   s uvedeným   ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr. IV. ÚS 238/07).

Ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   nezistil   pri postupe najvyššieho súdu, ktorý pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania v zmysle § 237 písm. f) OSP uprednostnil princíp právnej istoty, ak sťažovateľkou namietaný nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu (prípadne aj okresného súdu) nevykazoval znaky odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP, konflikt so základným právom   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   resp.   právom   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   (napr. I. ÚS 356/2012, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 31/2013).

Ústavný súd nepovažuje za dôvodné odchýliť sa od svojej judikatúry ani v tomto prípade.   Najvyšší   súd   sa   ústavne   konformným   spôsobom   vysporiadal   s námietkami sťažovateľky v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti dovolania (bez toho, aby posudzoval správnosť skutkových alebo právnych záverov krajského súdu).

Z toho   dôvodu   ústavný   súd   nepovažoval   právny   názor   najvyššieho   súdu,   ktorým v časti dovolania proti rozsudku krajského súdu odôvodnil neprípustnosť dovolania vo veci sťažovateľky, za arbitrárny a svojvoľný, a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý by popieral ich účel a zmysel.   Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným porušením základného práva sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o jej dovolaní. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Z dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   v celom   rozsahu   nebolo   potrebné   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľky, najmä návrhom na vydanie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013