znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 497/2012-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr. B.   F.,   vo veci   namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1,   čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Skalica v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Er/607/2009   v súvislosti   s rozhodovaním   o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená podaním doručeným 30. júla 2012, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 2 Er/607/2009   v súvislosti   s rozhodovaním   o žiadosti   súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 29. mája 2009 súdnemu exekútorovi návrh vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky, ktorá jej vznikla nesplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č... Súdny exekútor postupujúc podľa procesnej úpravy obsiahnutej   v   zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z.   o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) následne požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho   povinnosti   rozhodnúť   o nej   v rámci   priznanej   právomoci   v zákonom   ustanovených lehotách.

Sťažovateľka   uvádza,   že   okresný   súd   o   žiadosti   súdneho   exekútora   o udelenie poverenia   na   vykonanie   exekúcie   do   dňa   podania   tejto   sťažnosti   ústavnému   súdu nerozhodol   napriek   tomu,   že táto vec nevykazuje znaky mimoriadnej   právnej zložitosti a nevyžaduje   takú   spoluprácu   okresného   súdu   s účastníkmi   konania,   ktorá   by   mohla podstatne ovplyvniť jej posúdenie, resp. rozhodnutie v tejto veci.

Sťažovateľky   vzhľadom   na   podľa   jej   tvrdenia   neodôvodnenú   nečinnosť a neefektívny postup okresného súdu podala v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v tomto exekučnom konaní. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že na túto svoju sťažnosť z 25. mája 2011 nedostala dosiaľ žiadnu odpoveď.

Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu   a tiež   k porušeniu   čl. 12   ods. 2   ústavy   a čl. 14   dohovoru   upravujúcich   zákaz diskriminácie.

V petite sťažnosti   sťažovateľka navrhuje,   aby ústavný   súd vyslovil,   že   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er/607/2009 boli porušené ňou označené práva, aby okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a aby bol okresný súd zaviazaný zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov, a to aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05,   IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a v súvislosti s tým aj porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp. zn.   2 Er/607/2009   v súvislosti   s rozhodovaním   o žiadosti   súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že okresný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ešte 28. septembra 2009, keď vydal poverenie č. 5206016732, ktorým ho poveril podľa § 45 ods. 1 Exekučného poriadku vykonaním exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave sp. zn. SR 10218/08 z 13. októbra 2008. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v relatívne krátkej lehote vyhovel žiadosti súdneho exekútora a vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Preto sa sťažnosť adresovaná ústavnému súdu, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a v súvislosti s tým aj porušenie ďalších v sťažnosti označených práv a slobôd, ako aj článkov ústavy a dohovoru,   ukázala   ako   zjavne   nedôvodná   a nenáležitá,   keďže   stav   právnej   neistoty sťažovateľky bol dávno pre jej podaním odstránený.

Podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu (I. ÚS 10/98,   I. ÚS 44/99,   IV. ÚS 68/02)   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom, ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08).

Súčasťou   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   je   aj   ustálený   právny   názor (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy,   ak   v   čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušovanie   základného   práva   označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd ju zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sa sťažovatelia domáhajú ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do   ústavou   chránenej   sféry   sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto, ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená,   už   k   prieťahom   v   namietanom   konaní   nemôže   dochádzať   predovšetkým z dôvodu, že vo veci bolo právoplatne rozhodnuté, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   (podobne   napr.   IV. ÚS 395/2010, III. ÚS 50/2012).

Sťažovateľka   namieta   zbytočné   prieťahy   spôsobené   postupom   okresného   súdu v konaní o rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v konaní pred ústavným súdom v čase, keď už postupom okresného súdu zjavne nemohlo dochádzať k porušovaniu ňou označených práv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2012