znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 497/2011-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť C. P., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 55/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť C. P.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2011 doručená sťažnosť C. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., B.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Komárno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 Er 55/2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako povinný je účastníkom exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 Er 55/2009.

Sťažovateľ v sťažnosti, okrem iného uviedol: «1) V   apríli   2009   bola   na   podnet   a.   s.   L.   voči   sťažovateľovi   začatá   exekúcia (exekútorkou je JUDr. H. C., B., príslušným súdom je Okresný súd v Komárne).,,... OS v Komárne o sťažovateľovej žiadosti odložiť výkon tohto „paaktu“ rozhodol právne necitlivo a „bezducho“. Voči Uzneseniu OS v Komárne č. 9 Er 55/2009 z 04. 08. 2009 sťažovateľ podal   odvolanie   18.   08.   2009   (cit   uznesenie   bolo   vydané   vyšším   súdnym   úradníkom). Sťažovateľ argumentáciu doplnil podaniami z 29. 09. 2009, 18. 01. 2010 a 13. 05. 2010. O spomenutom odvolaní z 18. 08. 2009 dodnes nie je z pozície OS v Komárne (porušovateľa) rozhodnuté....

2)... Ústavný súd SR Nálezom č. IV. ÚS 303/2009 z 10. 12. 2009 konštatoval, že ústavne   garantované   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces   boli porušené.   Súčasne   ÚS   SR   konštatoval,   že   Najvyšší   súd   SR   konal   o   jeho   dovolaní   voči rozsudku KS v   Bratislave č.   1 Cob   329/2006 z 22.   01.   2007   (paakte,   tvoriacom qausi „exekučný titul“ voči sťažovateľovi) v hrubom rozpore s platným právom. Preto ÚS SR zrušil rozsudok NS SR č. 4 Obdo 25/2007 z 06. 08. 2008 a potom - sťažovateľ tvrdí, že tiež pod tlakom ÚS SR (keď ten prijal jeho ďalšiu ústavnú sťažnosť voči nečinnosti NS SR 1 ) - musel NS SR zrušiť cit. rozsudok KS v Bratislave č. 1 Cob 329/2006 z 22. 01. 2007.

3) Rozsudok KS v Bratislave č. 1 Cob 329/2006 z 22. 01. 2007, ktorý tvoril podklad na vykonanie exekúcie, bol teda zrušený rozhodnutím NS SR č. 3 Obdo 3/2010 z 27. 10. 2010. Tým aj formálnoprávne cca v novembri 2010 zanikla právna báza pre tangované exekučné konanie.

4)   Bolo   teda   z   pozície   OS   v   Komárne   nevyhnutné   podľa   §   57   ods.   1   písm.   b/ Exekučného poriadku predmetnú exekúciu zastaviť, lebo rozsudok KS v Bratislave č. 1 Cob 329/2006 z 22. 01. 2007, ktorý tvoril podklad na vykonanie exekúcie, bol v celosti zrušený.

5)... OS v Komárne má ex offo povinnosť konať (v intenciách § 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku v spojení s § 58 ods. 1 cit. zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).»

Podľa názoru sťažovateľa ,,medzi nedostatočným hodnotením podmienok exekučného konania, ignorovaním faktov, neefektívnou činnosťou a sprievodnými prieťahmi zo strany porušovateľa na strane jednej a základnými právami sťažovateľov na strane druhej existuje priama   príčinná   súvislosť.   Postupom   porušovateľa   (OS   v   Komárne)   došlo   k   hrubému porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   v   súdnom   konaní   bez zbytočných prieťahov. Konkrétne porušovateľ svojím postupom porušil čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   keď   bez   zjavných   príčin   a   najmä   vzhľadom   na   charakter prejednávanej   veci,   svojou   neefektívnou   procesnou   prácou   a   trvajúcou   nečinnosťou spôsoboval a stále spôsobuje sťažovateľom mimoriadne ťažkosti.“.

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Okresný súd v Komárne v konaní vedenom pod sp. zn.: 9 Er 55/2009 porušil právo p. C. P., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu v Komárne sa v konaní vedenom pod sp. zn.: 9 Er 55/2009 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. C. P., bytom: B., sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- € (slovom jedentisíc eur), ktoré je Okresný súd v Komárne povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd v Komárne je povinný uhradiť C. P., bytom: B., trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. J. F. č. ú.:... vedeného vo V., a. s. B.“

Ústavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal vyjadrenie okresného súdu.

Okresný súd vo vyjadrení sp. zn. Spr 319/11 z 27. júna 2011 k veci uviedol: ,,Predmetné   exekučné   konanie,   ktoré   sa   vedie   na   Okresnom   súde   Komárno   pod sp. zn. 9Er/55/2009 je t. č. v štádiu kedy bola exekúcia zastavená a to uznesením Okresného súdu Komárno č. k. 9Er/55/2009-135, zo dňa 20. 4. 2011. Nakoľko povinný podal odvolanie predmetné uznesenie nenadobudlo právoplatnosť.

V podrobnostiach poukazujem na chronológiu všetkých úkonov vykonaných v rámci predmetného konania.

Oprávnený   sa   návrhom   na   vykonanie   exekúcie   zo   dňa   5.   2.   2009   domáhal   voči povinnému vykonania exekúcie na vymoženie pohľadávky vo výške 3.488,22 eur a trov exekúcie, keď exekučným titulom bol právoplatný a vykonateľný rozsudok Okresného súdu Bratislava III. č. k. 22Cb/35/05-175, zo dňa 18. 4. 2006, v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1Cob 329/2006-233, zo dňa 22. 2. 2007 a v spojitosti s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Obdo 25/2007 zo dňa 6. 8. 2008. Návrh na vykonanie exekúcie bol súdnemu exekútorovi doručený dňa 9. 2. 2009.

Dňa 13. 5. 2009 bol Okresnému súdu Komárno doručený návrh povinného na odklad exekúcie z dôvodu, že má právoplatný a vykonateľný rozsudok Okresného súdu Bratislava III.,   podľa   ktorého   on   je   veriteľom   oprávneného,   lebo   jemu   má   oprávnený   povinnosť zaplatiť.   Tvrdil,   že   predmetnej   exekúcii   chýba   právny   základ.   Preto   povinný   žiadal rozhodnúť o odklade exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku, lebo vedením exekúcie by bol priamo existenčne ohrozený a v súlade s § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj preto, že možno očakávať zastavenie exekúcie. V tom čase však nedisponoval žiadnym právoplatným rozhodnutím súdu.

Okresný súd   Komárno   prostredníctvom   vyššieho   súdneho   úradníka   rozhodol o nepovolení odkladu exekúcie uznesením č. k. 9Er/55/2009-53, zo dňa 4. 8. 2009. Povinný podal   voči   predmetnému   rozhodnutiu   odvolanie   v   zákonom   stanovenej   lehote,   preto   sa v zmysle § 374 ods. 4 O. s. p. toto uznesenie zo zákona zrušilo a vo veci musel rozhodnúť sudca. Povinný vo svojom odvolaní uviedol, že z prvostupňového rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III. vyplýva, že existuje právoplatné rozhodnutie vydané v jeho prospech. Dňa 5. 10. 2009 bolo na súd doručené doplnenie odvolania povinného, v ktorom uviedol, že medzičasom si Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením č. k. IV. ÚS 303/2009, zo dňa 10. 9. 2009 osvojil podstatnú časť jeho argumentácie. Zároveň povinný pripojil k doplneniu odvolania kópiu uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 303/2009-28, zo dňa 10. 9. 2009, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky prijal sťažnosť povinného v časti, v ktorej namietal porušenie svojich základných práv, na ďalšie konanie. Následne na výzvu súdu zaslal oprávnený svoje vyjadrenie k odvolaniu povinného, v ktorom uviedol, že zásadne nesúhlasí s návrhom povinného na odklad exekúcie a stotožňuje sa so závermi a odôvodnením   napadnutého   uznesenia.   Podľa   oprávneného   odvolanie   povinného   bolo nedôvodné, nakoľko neobsahuje preukázanie relevantných dôvodov odvolania. K návrhu na vykonanie exekúcie boli priložené vykonateľné exekučné tituly, z ktorých nepochybne vyplýval nárok oprávneného na uplatňované plnenie voči povinnému. Povinný disponoval iba prvostupňovým rozhodnutím v jeho prospech, ktoré však bolo zmenené a jeho žaloba v konečnom   dôsledku   v   rámci   odvolacieho konania zamietnutá.   Povinný   teda   nemohol disponovať rozhodnutím v jeho prospech, ktoré by bolo právoplatné a vykonateľné a preto exekučný súd v tom čase nemal podklad na zastavenie exekúcie.

Dňa 21. 1. 2010 bolo súdu doručené podanie povinného, v ktorom uviedol, že v jeho prospech existuje nález Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 303/2009 z 10. 12. 2009, ktorý jasne a jednoznačne hovorí, že rozsudok Okresného súdu Bratislava III. č.   k. 22Cb 35/2005, zo dňa 18. 4. 2006 možno považovať za riadne a účinne doručený oprávnenému. Preto v súlade splatným právom (§ 56 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 57 Exekučného poriadku) treba v predmetnom exekučnom konaní odklad povoliť. Neexistuje totiž právne relevantný právny titul a možno očakávať, že exekúcia bude zastavená. K tomuto svojmu podaniu pripojil povinný kópiu nálezu Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 303/2009-49, zo dňa 10. 12. 2009.

Ústavný súd Slovenskej republiky svojím nálezom č. k. IV. ÚS 303/2009-49, zo dňa 10. 12. 2009 rozhodol okrem iného o tom, že sa rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Obdo 25/2007, zo dňa 6. 8. 2008 zrušuje.

Exekučný   súd   vyzval   povinného,   aby   predložil   originál,   alebo   overenú   kópiu uvedeného   nálezu   spolu   s   vyznačenou   doložkou   právoplatnosti. Povinný namiesto   toho doručil na súd podanie, v ktorom opätovne uviedol, že exekúcii voči nemu chýba právny základ a aj formálnoprávne zanikla právna báza pre tangované exekučné konanie. Je teda nevyhnutné podľa § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku predmetnú exekúciu zastaviť, lebo rozhodnutie (rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 329/2006 zo dňa 22. 1. 2007), ktoré tvorilo podklad na vykonanie exekúcie, bolo zrušené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Obdo 3/2010 zo dňa 27. 10. 2010 a vo veci samotnej povinný disponuje titulom na začatie exekúcie voči oprávnenému. K svojmu podaniu povinný pripojil kópiu uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 422/2010-418, zo dňa 19. 1. 2011. Dňa 7. 3. 2011 boli Okresnému súdu Komárno na základe žiadosti o poskytnutie súčinnosti doručené z Okresného súdu Bratislava III rozsudky Okresného súdu Bratislava III. č. k. 22Cb/35/05-175, zo dňa 18. 4. 2006 a Krajského súdu v Bratislave č. k. 1Cob 422/2010-418,   zo   dňa   19.   1.   2011   s   vyznačenými   doložkami   právoplatnosti   a vykonateľnosti.

Nakoľko povinný ani na opakovanú výzvu súdu nepredložil originál, resp. overenú kópiu   nálezu   Ústavného   súdu   SR   č.   k. IV. ÚS   303/2009-49,   zo   dňa   10.   12.   2009 s vyznačenou doložkou   právoplatnosti,   exekučný   súd   sa   priamo   obrátil   na   Ústavný súd Slovenskej republiky, aby mu oznámil dátum právoplatnosti uvedeného nálezu Ústavný súd SR.   Podľa   následného   oznámenia   Ústavného   súdu   SR   predmetný   nález   nadobudol právoplatnosť dňa 11. 1. 2010.

Na základe vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že na základe nálezu Ústavného   súdu   SR   č.   k.   IV.   ÚS   303/2009-49,   zo   dňa   10.   12.   2009   došlo   k   zrušeniu exekučných   titulov,   a   teda   ďalšiemu   výkonu   exekúcie   chýba   právny   základ,   preto   súd rozhodol o zastavení exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku. S tvrdeniami pána C. P., ktorý namieta postup súdu v predmetnej veci nie je možné súhlasiť v celom rozsahu. Sťažovateľ si neuvedomil, že v čase začatia exekučného konania bol v pozícii povinného, pričom v tom čase skutočne existoval právoplatný a vykonateľný exekučný titul, ktorý až počas dokazovania, čiže v priebehu exekučného konania, zanikol a to na základe rozhodnutí súdov, v súvislosti s nálezom Ústavného súdu. V tejto súvislosti však treba poukázať aj na okolnosti a priebeh vzniku a zániku exekučného titulu, ktorý bol v konečnom dôsledku zrušený až po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 422/2010-418, zo dňa 19. 1. 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 2. 2011. V súvislosti so zánikom exekučného titulu, poukazujem predovšetkým na to, akým   spôsobom   a   v akom   časovom   horizonte   sa   o   tom   súd   dozvedel,   akým   spôsobom predkladal   pán   C.   P.   relevantné   rozhodnutia,   akým   spôsobom   si   ich   mohol   súd zabezpečovať, pretože konanie medzi oprávneným a povinným medzitým ako bol vydaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky naďalej pokračovalo vo veci samej, či   už na Krajskom súde v Bratislave, ako aj na Najvyššom súde Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj na základe informácií poskytnutých mu okresným súdom zistil tento priebeh konania:

Dňa 9. februára 2009 oprávnený (L., a. s.) doručil súdnemu exekútorovi návrh z 5. februára 2009, ktorým sa domáhal vymoženia pohľadávky proti sťažovateľovi (povinnému) v celkovej sume 3 488,22 €.

Dňa 30. marca 2009 okresný súd na základe návrhu oprávneného a žiadosti súdneho exekútora vydal poverenie na vykonanie exekúcie č. 5401*033003 pre súdnu exekútorku JUDr. H. C.

Dňa 13. mája 2009 sťažovateľ doručil okresnému súdu návrh na odklad exekúcie. Dňa 4. augusta 2009 okresný súd uznesením č. k. 9 Er 55/2009-53 prostredníctvom vyššieho   súdneho   úradníka   rozhodol   o nepovolení odkladu   exekúcie,   pričom   sťažovateľ podal proti predmetnému uzneseniu odvolanie.

Dňa   5.   októbra   2009   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   doplnenie   odvolania, v ktorom uviedol, že ústavný súd si v uznesení sp. zn. IV. ÚS 303/2009 z 10. septembra 2009 osvojil podstatnú časť jeho argumentácie.

Dňa   21.   januára 2010   sťažovateľ   doručil   okresnému   ďalšie   doplnenie   odvolania, v ktorom uviedol, že v jeho prospech existuje nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 303/2009 z 10. decembra 2009 (ďalej len „nález“), pričom k podaniu pripojil kópiu tohto nálezu.Dňa   8.   decembra   2010   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   žiadosť   o podanie informácie o stave exekučného konania z 3. decembra 2010, v ktorej uviedol, že ,,zanikla právna báza pre tangované exekučné konanie...“, a to zrušením exekučného titulu v tejto veci nálezom ústavného súdu.

Dňa 23. decembra 2010 okresný súd zaslal sťažovateľovi výzvu, ktorou ho žiadal o doloženie   jeho   procesných   podaní   týkajúcich   sa   zastavenia   exekúcie,   najmä   nálezu ústavného   súdu   s vyznačenou   doložkou   právoplatnosti   vo   forme   overenej   kópie   alebo originálu.

Dňa   17.   februára   2011   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   podanie,   v ktorom opakovane uviedol, že „exekúcia voči nemu stratila právny základ“.

Okresnému súdu 7. marca 2011 doručil Okresný súd Bratislava III svoj rozsudok č. k. 22 Cb/35/05-175 z 18. apríla 2006 a Krajský súd v Bratislave svoj rozsudok   č. k. 1 Cob 422/2010-418 z 19. januára 2011 aj s vyznačenými doložkami právoplatnosti. Keďže sťažovateľ ani na opakovanú výzvu okresného súdu nedoložil nález, okresný súd požiadal o podanie informácie o právoplatnosti nálezu priamo ústavný súd.

Dňa   20.   apríla   2011   okresný   súd   uznesením   č.   k.   9   Er   55/2009-135   rozhodol o sťažovateľovom návrhu na odklad exekúcie tak, že odklad exekúcie nepovolil, exekúciu zastavil a rozhodol o trovách exekúcie.

Dňa 3. mája 2011 vydal okresný súd opravné uznesenie sp. zn. 9 Er 55/2009, ktorým zmenil výrok III (týkajúci sa trov exekučného konania) uznesenia.

Vec   sa   v súčasnosti   nachádza   (od   31.   augusta   2011)   na   Krajskom   súde   v Nitre z dôvodu odvolania podaného sťažovateľom 16. mája 2011.

Ústavný súd zároveň zisťoval, či sťažovateľ využil možnosť podať sťažnosť podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“)   a ako   bola   jeho   sťažnosť vybavená.

Podľa informácie získanej z okresného súdu sťažovateľ sťažnosť na orgán štátnej správy do doručenia sťažnosti ústavnému súdu nepodal.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   predovšetkým   vtedy,   ak   namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (III.   ÚS   263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu (najmä tým,   že   ku   dňu   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   nerozhodol   okresný   súd   o návrhu na odklad exekúcie) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 55/2009 došlo k porušeniu jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (28.   marca   2011)   okresný   súd   o návrhu   sťažovateľa   na   odklad   exekúcie   nerozhodol; o návrhu rozhodol až 20. apríla 2011 uznesením č. k. 9 Er 55/2009-135 tak, že odklad exekúcie nepovolil a exekúciu zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Tunajší   súd   prostredníctvom   vyššieho   súdneho   úradníka   rozhodol   o   nepovolení odkladu exekúcie uznesením č. k. 9 Er/55/2009-53 zo dňa 4. 8. 2009. Povinný podal voči predmetnému rozhodnutiu odvolanie v zákonom stanovenej lehote, preto sa v zmysle § 374 ods. 4 O. s. p. toto uznesenie zo zákona zrušilo a vo veci musí rozhodnúť sudca. Povinný vo svojom odvolaní uviedol, že z prvostupňového rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III. vyplýva, že existuje právoplatné rozhodnutie vydané v jeho prospech. Dňa 5. 10. 2009 bolo na súd doručené doplnenie odvolania povinného, v ktorom uviedol, že medzičasom si Ústavný súd SR uznesením č. k. IV. ÚS 303/2009 z 10. 9. 2009 osvojil podstatnú časť jeho argumentácie. Zároveň povinný pripojil k doplneniu odvolania kópiu uznesenia Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 303/2009-28 zo dňa 10. 9. 2009, ktorým ústavný súd prijal sťažnosť povinného v časti, v ktorej namietal porušenie svojich základných práv, na ďalšie konanie. Následne na výzvu súdu zaslal oprávnený svoje vyjadrenie k odvolaniu povinného, v ktorom uviedol, že zásadne nesúhlasí s návrhom povinného na odklad exekúcie a stotožňuje sa so závermi   a   odôvodnením   napadnutého   uznesenia.   Podľa   oprávneného   odvolanie povinného je nedôvodné, nakoľko neobsahuje preukázanie relevantných dôvodov odvolania. K   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   boli   priložené   vykonateľné   exekučné   tituly,   z   ktorých nepochybne vyplýva nárok oprávneného na uplatňované plnenie voči povinnému. Povinný môže disponovať iba prvostupňovým rozhodnutím v jeho prospech, ktoré však bolo zmenené a jeho žaloba zamietnutá. Povinný teda v žiadnom prípade nemôže disponovať rozhodnutím v jeho prospech, ktoré by bolo právoplatné a vykonateľné.

Dňa 21. 1. 2010 bolo na tunajší súd doručené ďalšie podanie povinného, v ktorom uviedol, že v jeho prospech existuje nález Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 303/2009 z 10. 12. 2009, ktorý jasne a jednoznačne hovorí, že rozsudok Okresného súdu Bratislava III. č. k. 22Cb 35/2005 z 18. 4. 2006 možno považovať za riadne a účinne doručený oprávnenému. Preto v súlade s platným právom (§ 56 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 57 Exekučného poriadku) treba v predmetnom exekučnom konám odklad povoliť. Neexistuje totiž   právne   relevantný   právny   titul   a   možno   očakávať,   že   exekúcia   bude   zastavená. K tomuto   svojmu   podaniu   pripojil   povinný   kópiu   nálezu   Ústavného   súdu   SR   č.   k. IV. ÚS 303/2009-49 zo dňa 10. 12. 2009.

Inštitút odkladu exekúcie zabezpečuje ochranu povinného v exekučnom konaní pred nepriaznivými následkami neodkladnej exekúcie, ktorej dôsledky by sa neskôr mohli ukázať ako   neodvratné,   nakoľko   už   uskutočnenú   exekúciu   nieje   možné   vrátiť   späť   (§   61 Exekučného poriadku). Konanie o povolenie odkladu exekúcie sa začína na návrh, ale v prípade, keď sa očakáva zastavenie exekúcie, možno toto konanie začať aj bez návrhu, spravidla na podnet exekútora. V zmysle § 56 ods. 2 Exekučného poriadku odklad exekúcie môže   byť   spojený   aj   s tým,   že   možno   dôvodne   očakávať,   že   na   základe   zákonom vymedzených skutočností dôjde k zastaveniu exekúcie. Pred povolením odkladu podľa tohto ustanovenia by malo byť aspoň osvedčené, že sa začalo konanie alebo iný právny postup, ktorých výsledkom môže byť právna skutočnosť vyvolávajúca zastavenie exekúcie.

Aj bez návrhu môže súd odložiť exekúciu, avšak iba vtedy, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57 Exekučného poriadku). Súd pri posudzovaní predpokladov na odklad exekúcie z tohto dôvodu v podstate iba posudzuje pravdepodobnosť toho, či v krátkej   budúcnosti   môže   dôjsť   k   naplneniu   niektorého   z   dôvodov   uvedených   v   §   57 Exekučného poriadku na zastavenie exekúcie. V čase rozhodovania teda nie je tento dôvod naplnený, len možno dôvodne očakávať, že sa tak stane.

Za danej procesnej situácie nemá povolenie odkladu svoj procesný význam, nakoľko súd rozhodol o zastavení exekúcie. Tým, že bol exekučný titul právoplatne zrušený, je tu dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku. Nejde tu len o pravdepodobnosť vzniku zákonného dôvodu na zastavenie exekúcie, ale o jeho reálnu existenciu v čase rozhodovania súdu o odklade, resp. o zastavení exekúcie.

Povolenie odkladu zastavenej exekúcie by bolo nezmyselné, pričom rozhodovanie jedným uznesením zvlášť o odklade exekúcie a druhým uznesením o zastavení exekúcie by odporovalo zásade hospodárnosti konania. S poukazom na tieto skutočnosti súd odklad exekúcie nepovolil.

Podľa   §   57   ods.   1   písm.   b)   Exekučného   poriadku   exekúciu   súd   zastaví,   ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.

Ústavný súd   SR   svojím   nálezom   č.   k.   IV.   ÚS 303/2009-49   zo dňa 10.   12.   2009 rozhodol okrem iného o tom, že sa rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Obdo 25/2007 zo dňa 6. 8. 2008 zrušuje.

Exekučný   súd   vyzval   povinného,   aby   predložil   originál,   alebo   overenú   kópiu uvedeného   nálezu   spolu   s   vyznačenou   doložkou   právoplatnosti.   Povinný   namiesto   toho doručil na súd podanie, v ktorom opätovne uviedol, že exekúcii voči nemu chýba právny základ a aj formálnoprávne zanikla právna báza pre tangované exekučné konanie. Je teda nevyhnutné podľa § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku predmetnú exekúciu zastaviť, lebo rozhodnutie (rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 329/2006 zo dňa 22. 1. 2007), ktoré tvorilo podklad na vykonanie exekúcie, bolo zrušené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Obdo 3/2010 zo dňa 27. 10. 2010 a vo veci samotnej povinný disponuje titulom na začatie exekúcie voči oprávnenému. K svojmu podaniu povinný pripojil kópiu uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 422/2010-418 zo dňa 19. 1. 2011. Dňa 7. 3. 2011 boli na tunajší súd na základe žiadosti o poskytnutie súčinnosti doručené z Okresného súdu Bratislava III. rozsudok Okresného súdu Bratislava III. č. k. 22Cb/35/05-175   zo   dňa   18.   4.   2006   a   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k. 1 Cob 422/2010-418 zo dňa 19. 1. 2011 s vyznačenými doložkami právoplatnosti.

Nakoľko povinný ani na opakovanú výzvu súdu nepredložil originál, resp. overenú kópiu nálezu Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 303/2009-49 zo dňa 10. 12. 2009 s vyznačenou doložkou právoplatnosti, dotazoval sa exekučný súd na dátum právoplatnosti uvedeného nálezu Ústavný súd SR. Podľa oznámenia Ústavného súdu SR predmetný nález nadobudol právoplatnosť dňa 11. 1. 2010.

Na základe vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že na základe nálezu Ústavného   súdu   SR   č.   k.   IV.   ÚS   303/2009-49   zo   dňa   10.   12.   2009   došlo   k   zrušeniu exekučných   titulov,   a   teda   ďalšiemu   výkonu   exekúcie   chýba   právny   základ,   preto   súd rozhodol o zastavení exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Vychádzajúc z uvedeného právneho názoru ústavný súd konštatuje, že v čase podania sťažnosti na základe nálezu ústavného súdu už zanikol exekučný titul, o čom sťažovateľ mal nepochybne   vedomosť,   pretože   to   potvrdzuje   aj   jeho   komunikácia   s okresným   súdom. Zo zistení ústavného súdu   vyplynulo, že sťažovateľ okresnému   súdu   náležitú   súčinnosť neposkytol   (nepredložil   mu   napr.   nález   ústavného   súdu,   od   ktorého   závisel   jeho   ďalší postup, keďže na jeho základe exekučný titul zanikol). Za tejto procesnej situácie stratilo opodstatnenie, aby sa sťažovateľ domáhal rozhodnutia o odklade exekúcie; v čase doručenia sťažnosti   ústavnému   súdu   toto   muselo   byť   sťažovateľovi   známe.   Vzhľadom   na   zánik exekučného   titulu   k namietanému porušeniu   základného práva sťažovateľa podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy preto z dôvodu, že okresný súd nerozhodol o odklade exekúcie, už nemohlo v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   dochádzať.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť sťažovateľa odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Účinným   právnym   prostriedkom   nápravy   v   súvislosti   s   námietkou   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní je podanie sťažnosti predsedovi okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch. Sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v konaní orgánu štátnej správy nepodal.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky,   ktoré   mal   k   dispozícii   podľa   zákona   o   súdoch,   alebo   ak   sa   preukáže,   že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   so   základným   právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03,   IV.   ÚS   278/04).   Zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný   súd   opierajúc   sa   o   svoju   stabilnú   judikatúru   (napr.   IV.   ÚS   44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel   k záveru, že vzhľadom   na okolnosti danej veci niet dôvodu   predpokladať,   že   by   využitie   sťažnosti   podľa   §   62   a   nasl.   zákona   o   súdoch neumožnilo v   danej   veci   účinnú   ochranu   základného   práva   sťažovateľa   priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Keďže ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh navyše nezistil, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol jeho sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako neprípustnú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa bolo bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania v časti týkajúcej sa rozhodovania o trovách dochádzalo k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011