znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 496/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti C., a. s., H., zastúpenej advokátom JUDr. D. F., H., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 Obdo 7/2009   a jeho   rozsudkom zo 14. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti C., a. s., o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti C., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného   práva   vyjadriť   sa   ku všetkým   navrhovaným   dôkazom   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3 Obdo 7/2009   a jeho   rozsudkom   zo 14.   októbra   2010   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou z 30. apríla 2004 domáhala pred Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) zaplatenia zmluvnej pokuty 3 000 000 Sk (99 581,76 €) s príslušenstvom na základe zmluvy o mimoriadnom práve uzavretej 30. marca 2000 (ďalej len „zmluva o mimoriadnom práve“) medzi   obchodnou   spoločnosťou   T.,   s. r. o.   (neskôr   obchodná   spoločnosť   E.,   s. r. o.), a obchodnou spoločnosťou C..., a. s., pričom svoju aktívnu legitimáciu na podanie žaloby odvodzovala z dohody o postúpení práv a povinností z uvedenej zmluvy z 19. marca 2001 (ďalej   len   „dohoda   o postúpení   z 19. marca   2001“)   uzavretej   medzi   ňou   a   obchodnou spoločnosťou   C...,   a. s.   Na   základe   dohody   o postúpení   z 19.   marca   2001   mali   byť na sťažovateľku   postúpené   všetky   práva   a povinnosti   zo   zmluvy   o mimoriadnom   práve, ktorej predmetom bolo „dojednanie prednostného práva oprávnenej strany na výstavbu Hypermaketu H... a pre prípad zabezpečenia tohto práva bola dohodnutá zmluvná pokuta“.

Okresný súd dospel k záveru, že zmluva o mimoriadnom práve a dohoda o postúpení z   19.   marca   2001   sú   neplatnými   právnymi   úkonmi,   pretože   sú   uzavreté   v   rozpore so zákonom, ale aj z dôvodu rozporu so zásadami poctivého obchodného styku, a preto nepožívajú   právnu   ochranu   podľa   § 265   Obchodného   zákonníka.   Sťažovateľke   preto nevznikol   právny   nárok   domáhať   sa   na   základe   uvedených   zmlúv   zaplatenia   zmluvnej pokuty a vzhľadom na to okresný súd rozsudkom č. k. 22 Cb 60/04-196 z 9. novembra 2006 rozhodol tak, že žalobu zamietol.

Na odvolanie sťažovateľky Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) ako súd   odvolací   rozsudkom   č. k.   4 Cob 164/2007-284   z   29.   októbra   2008   rozsudok   súdu prvého   stupňa   zmenil   tak,   že   žalovaného   zaviazal   zaplatiť   sťažovateľke   3 000 000 Sk (99 581,76 €) a vo zvyšku (čo sa týka príslušenstva) napadnutý rozsudok potvrdil (ďalej len „rozsudok   krajského   súdu“).   Podľa   krajského   súdu   obchodná   spoločnosť   C.,   a. s.   (ako postupiteľ),   listom   z 19. marca   2001   oznámila   žalovanému   postúpenie   všetkých   práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy o mimoriadnom práve.

V zmysle   § 526   ods. 2   Občianskeho   zákonníka   preto   nie   je   žalovaný   oprávnený domáhať   sa   preukázania   zmluvy   o postúpení   a   nie   je   oprávnený   domáhať   sa   ani   jej prípadnej   neplatnosti   v   zmysle   § 525   ods. 1   Občianskeho   zákonníka.   Z tohto   dôvodu odvolací   súd   nepovažoval   záver   súdu   prvého   stupňa   o neplatnosti   dohody   o postúpení pohľadávky z 19. marca 2001 za správny. Odvolací súd sa nestotožnil ani s názorom súdu prvého stupňa o neplatnosti zmluvy o mimoriadnom práve a výkon práva z tejto zmluvy nepovažoval za odporujúci zásadám poctivého obchodného styku.

Po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku krajského súdu si sťažovateľka uspokojila svoju pohľadávku proti žalovanému (obchodnej spoločnosti E., s. r. o.) núteným výkonom rozhodnutia v exekučnom konaní.

Proti rozsudku odvolacieho súdu v rozsahu jeho druhého (zaplatenie 3 000 000 Sk, t. j.   99 581,76   €)   a   tretieho   výroku   (povinnosť   hradiť   trovy   konania)   podal   žalovaný v zákonnej lehote dovolanie, ktoré odôvodnil   tým, že uvedený druhostupňový rozsudok spočíva   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci.   Podľa   dovolateľa   na   vydanie   vecne správneho rozhodnutia v prerokúvanej veci bolo nevyhnutne potrebné sa správne právne vysporiadať s otázkou platnosti dohody o postúpení z 19. marca 2001, keďže jej predmetom nebolo len postúpenie pohľadávok, ale všetkých práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy o mimoriadnom práve, a to bez súhlasu dlžníka.

Najvyšší súd ako súd dovolací bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné. Podľa názoru najvyššieho súdu   môže   byť   predmetom   postúpenia   len   určitá   pohľadávka,   t. j.   právo   na   plnenie od dlžníka, nie však celý záväzkový vzťah, z ktorého pohľadávka vznikla, keďže v tom prípade ide už o zmenu zmluvy, ktorá predpokladá v zmysle § 493 Občianskeho zákonníka dohodu zmluvných strán vrátane dlžníka. Keďže obsahom dohody nebola sledovaná zmena celého záväzku uzavretá so žalovaným, nemohla sťažovateľka ani platne nadobudnúť právo k predmetnej pohľadávke. Najvyšší súd preto rozsudok odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 2 druhej vety OSP v napadnutej časti zmenil tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Následne žalovaná, ktorá právoplatný rozsudok krajského súdu nútene splnila, podala 18. marca 2011 Okresnému súdu Humenné návrh na vydanie platobného rozkazu proti sťažovateľke,   ktorého „právnym   základom“ je   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu. Sťažovateľka   podala   11.   mája   2011   proti   vydanému   platobnému   rozkazu   odpor a v predmetnej veci v súčasnosti prebieha na Okresnom súde Humenné konanie pod sp. zn. 11 Cb/27/2011.

Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd porušil jej základné práva tým, že písomnosti v dovolacom   konaní   (podané   dovolanie   a ani   samotný   napadnutý   rozsudok   najvyššieho súdu)   neboli   doručené   jej,   ale   iba   jej   právnemu   zástupcovi   JUDr.   P.   B.,   ktorého splnomocnenie na jej zastupovanie malo skončiť právoplatnosťou rozsudku krajského súdu. V dovolacom konaní je podľa sťažovateľky potrebné osobitné splnomocnenie pre právneho zástupcu, ktoré mu však sťažovateľke neudelila. Postup najvyššieho súdu, ktorý vychádza z názoru,   že   plná   moc   udelená   na   celé   konanie   platí   aj   pre   dovolacie   konanie,   podľa sťažovateľky   popiera „základné   princípy   občianskeho   súdneho   konania“,   najmä   vedie „k popretiu   zásady   jednoty   konania   a zásady   existencie   dvojinštančnosti“. Podľa sťažovateľky je „Dovolacie konanie... samostatným konaním, začínajúcim sa na návrh, nie je teda súčasťou konania, ktoré mu predchádzalo. Prijatím... (záveru, pozn.), že uvedenú plnú   moc   je   možné   považovať   za   plnomocenstvo   aj   v dovolacom   konaní,   by   sme   však zároveň   museli   prijať   aj   právny   záver   o zásade   trojinštančného   konania,   čo   však   naša právna úprava nepozná.“.

Z uvedeného má podľa sťažovateľky vyplývať, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu doručený iba jej právnemu zástupcovi, ktorý ju zastupoval v konaní pred okresným a krajským súdom, ešte nie je ani právoplatný. Zároveň tým, že najvyšší súd nedoručil sťažovateľke   ani   dovolanie,   jej   mal   znemožniť   oboznámiť   sa   s jeho   obsahom,   a tým plnohodnotne brániť svoje práva vrátane zaujatia stanoviska k námietkam dovolateľa. Tento nedostatok   má   byť   ešte   podľa   sťažovateľky   zvýraznený   tým,   že   pojednávanie na prerokovanie dovolania nebolo najvyšším súdom nariadené.

Vzhľadom na uvedené podala sťažovateľka proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktorou   navrhuje,   aby   ju   ústavný   súd   prijal na ďalšie konanie a vyslovil, že jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2   ústavy   a právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   boli   týmto   rozsudkom   a   postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 7/2009 porušené. Zároveň navrhuje, aby ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Predseda   najvyššieho   súdu   JUDr.   Š.   H.   podal   22.   februára   2013   proti sudcovi ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi, ktorý je členom senátu, v ktorom má byť vo veci rozhodnuté,   trestné   oznámenie   a zároveň   v televíznych   reláciách   televízie   TA 3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca v tejto súvislosti (aj keď sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca 2013 (ďalej len „oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal,   aby   zabezpečila   postup   podľa   § 28   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde,   t.   j.   aby predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľky, na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení   uvedeného   sudcu   rozhodol   I.   senát   ústavného   súdu   uznesením   č. k. I. ÚS 367/2013-8   z 5.   júna   2013   tak,   že   ho   z výkonu   sudcovskej   funkcie   vo   veci sťažovateľky   nevylúčil.   Označené   uznesenie   bolo   sudcovi   doručené   21.   júna   2013. Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu v období od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľky konať a rozhodovať.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd najprv zisťoval, či vzhľadom na dobu, ktorá uplynula medzi vydaním napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   (14.   októbra   2010)   a podaním   sťažnosti (15. novembra 2012), nie je sťažnosť podaná oneskorene.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Na rozdiel od nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 259/2011, na ktorý poukazuje aj sťažovateľka vo svojej sťažnosti, v ktorom ústavný súd posudzoval postup najvyššieho súdu, keď dovolanie nebolo vôbec doručené účastníkovi konania, je v tomto prípade sporné, či   doručenie   dovolania   a následne   aj   napadnutého   rozsudku   iba   právnemu   zástupcovi sťažovateľky, ktorého si sťažovateľka zvolila na celé konanie a ktorý ju zastupoval v konaní pred okresným súdom a krajským súdom, môže mať za následok porušenie označených práv sťažovateľky. Zodpovedanie predmetnej otázky má vplyv aj na posúdenie toho, či je v okolnostiach danej veci lehota na podanie sťažnosti dodržaná.

Pri   riešení   otázky,   či   v   konaní   došlo   k namietanej   vade,   ústavný   súd   vychádzal predovšetkým z § 25 ods. 1 a § 28 ods. 1 a 2 OSP, podľa ktorých   účastník zvolenému zástupcovi   udelí   splnomocnenie   buď   na   celé   konanie,   alebo   len   pre   určité   úkony. Splnomocnenie udelené pre celé konanie alebo udelené advokátovi nemožno obmedziť. Podľa judikatúry najvyššieho súdu ak nejde o splnomocnenie vzťahujúce sa len na určitý úkon výslovne v splnomocnení uvedený, je nutné vychádzať z toho, že ide o splnomocnenie dané   na   celé   konanie   (Najvyšší   súd   ČSSR   sp. zn.   2   Cz   2/68,   R   56/1969,   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 62/2011 z 22. augusta 2012).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   Občiansky   súdny   poriadok   neupravuje   jednoznačne časové   ohraničenie   trvania   splnomocnenia,   ale ustanovuje,   že   oprávnenie   advokáta   ako zvoleného   zástupcu   je   neobmedziteľné.   Ústavný   súd   ďalej   vychádzal   z tvrdení sťažovateľky,   že   dovolanie,   ako   aj   napadnutý   rozsudok   bol   doručený   jej   právnemu zástupcovi,   ktorý   ju   zastupoval   pred   okresným   súdom   a krajským   súdom,   a že splnomocnenie tohto zástupcu sa vzťahovalo na celé konanie („... keďže súčasťou tohto konania ako celku sa rozumie aj prípadné odvolacie konanie...“).

Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany   ústavnosti   a   vzhľadom   na   svoje   postavenie   nemôže   zasahovať   do   právomoci všeobecných súdov zisťovať skutkové okolnosti a vyvodzovať právne závery, ak sú tieto ústavne   udržateľné a   všeobecné   súdy   rešpektujú   uvedené   ústavné garancie   (teda   najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Ústavný   súd   opakovane   vyslovil,   že   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   musí predchádzať   jeho   postup   zodpovedajúci   garanciám   spravodlivého   súdneho   konania v zmysle   príslušných   ustanovení   ústavy   a   príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   o   ľudských právach a základných slobodách, a to najmä garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivé súdne konanie, v princípe   rovností   zbraní a v práve na kontradiktórne   konanie (m.   m. I. ÚS 230/03).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj právo na určitú kvalitu súdneho konania,   ktorá   okrem   iných   procesných   záruk   kladie   dôraz   aj   na   zachovanie kontradiktórnosti   konania a „rovnosti   zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08).   Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu   možnosť   využiť   svoje   procesné   práva   predložiť   argumenty   a   reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   tento   právny   názor   potrebné   aplikovať aj na dovolacie konanie, a to zvlášť vtedy, ak dovolací súd vo veci rozhoduje meritórne (IV. ÚS 259/2011).

Nie   je   však   úlohou   ústavného   súdu   vykladať   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku (v tomto prípade slovné spojenie „celé konanie“). Ústavný súd súhlasí s tým, že výklad pojmu „celé konanie“, ktorý zastáva sťažovateľka, je jedným z možných výkladov, ale nie jediným možným (pozri napríklad rozdielne úvahy týkajúce sa trvania oprávnenia zastupovať účastníka ustanoveným zástupcom uvedené v uznesení Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 1 Afs 120/2006 z 24. júla 2007 na strane jednej a v uznesení Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 729/2007, z 21. marca 2007, v náleze Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. II. ÚS 16/07 z 13. septembra 2007, resp. v náleze Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 3035/07 z 24. apríla 2008 na strane druhej; ústavný súd   ale   pripomína   odlišnosť   právnej   úpravy   Českej   republiky,   ktorá   obsahuje   časové ohraničenie trvania splnomocnenia, a to do dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa končí konanie, na ktoré bolo udelené, ibaže by bolo medzi účastníkom a právnym zástupcom   dohodnuté   inak).   Ústavný   súd   zároveň   na   doplnenie   dodáva,   že   podľa   § 29 ods. 5 OSP ak súd nerozhodne inak, opatrovník ustanovený podľa ods. 1 až 4 zastupuje účastníka v konaní pred súdom prvého stupňa, v odvolacom konaní a v dovolacom konaní. Podľa   § 31   OSP   ustanovený   zástupca   má   rovnaké   postavenie   ako   zástupca   na   základe splnomocnenia na celé konanie, pokiaľ nebol ustanovený len na určité úkony. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že ustanovený opatrovník, ak nie je určené inak, môže zastupovať účastníka aj v dovolacom konaní, a teda ani samotný procesný predpis jednoznačne nebráni možnosti,   aby   jeden   procesný   zástupca   vystupoval   ako   zástupca   účastníka   v konaní do vydania   rozhodnutia,   ktorým   sa   vec   právoplatne   končí,   a   tiež   aj   na účely   konania o dovolaní.

Ústavný súd považuje za vhodné poukázať na svoje skoršie rozhodnutie (uznesenie sp. zn.   III. ÚS 120/2013   z 12.   marca   2013),   v rámci   ktorého   posudzoval doručovanie rozhodnutí   o mimoriadnom   dovolaní   iba   právnemu   zástupcovi   účastníka,   ktorého zastupoval   v konaní   pred   okresným   súdom   a krajským   súdom.   Ústavný   súd   dospel v označenej veci k záveru, že sťažovateľka si po doručení dovolania alebo napadnutého rozsudku najvyššieho súdu svojmu právnemu zástupcovi, ktorý ju zastupoval v konaní pred okresným a krajským súdom, mohla toto rozhodnutie vyžiadať predovšetkým od svojho právneho zástupcu. Najvyšší súd preto svojím postupom neporušil označené základné práva, ak doručil rozhodnutie tomu právnemu zástupcovi, ktorý zastupoval sťažovateľku v tejto veci ešte pred podaním podnetu na mimoriadne dovolanie. Vyplýva to aj z § 49 ods. 1 prvej vety   OSP,   podľa   ktorej   ak   má   účastník   zástupcu   so   splnomocnením   na   celé   konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi.

Ústavný súd nepovažuje za dôvodné odchýliť sa od uvedeného názoru ani v prípade doručovania   dovolania   na   účel   vyjadrenia   sa   a ani   v prípade   doručovania   rozhodnutia, ktorým sa dovolacie konanie končí, ak okolnosti veci takému postupu nebránia (zmena právneho zástupcu, zánik oprávnenia zastupovať účastníka konania a podobne).

Obdobne ako v už uvedenej veci (III. ÚS 120/2013) aj v okolnostiach danej veci je tento záver ústavného súdu taktiež dôležitý na posúdenie, či je sťažnosť podaná oneskorene.

Bez ohľadu na uvedené považuje ústavný súd v danom prípade za rozhodujúce to, že sťažovateľka už najneskôr od 11. mája 2011 vedela, že rozhodnutie najvyššieho súdu bolo doručené   jej   právnemu   zástupcovi   v pôvodnom   konaní   a že   rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť,   keďže   v tento   deň   podala   odpor   proti   platobnému   rozkazu, „ktorého právnym   základom   je   spomínané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu (napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu, pozn.). Sťažovateľka sa však so sťažnosťou obrátila na ústavný súd až 15. novembra 2012, a preto ústavný súd, neakceptujúc jej námietky, dospel k záveru, že jej sťažnosť proti postupu najvyššieho súdu v namietanom konaní a napadnutému rozsudku najvyššieho súdu bola podaná oneskorene. Uvedený záver je relevantný aj za predpokladu, ak by sa   ústavný   súd   mal   prikloniť   k názoru   sťažovateľky   o tom,   že   najvyšší   súd   mal doručiť dovolanie, ako aj napadnutý rozsudok najvyššieho súdu aj sťažovateľke.

Ústavný súd sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie)   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že nie je jeho úlohou v tomto prípade posudzovať prípadnú zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú porušením povinností voči klientovi. Napriek tomu, ak je sťažovateľka toho názoru, že ujmu na jej právach jej spôsobil   advokát   svojím   nekvalifikovaným postupom   pri   jej   zastupovaní   alebo po   jeho skončení, má možnosť uplatniť náhradu vzniknutej prípadnej škody v občianskoprávnom konaní [§ 26 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov]. Sťažovateľka môže v tejto súvislosti podľa uvedeného zákona tiež zvážiť možnosť podania sťažnosti na postup advokáta Slovenskej advokátskej komore (IV. ÚS 259/2010).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013