znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 496/2011-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2012 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti V. F., K., zastúpeného advokátom JUDr. S. R., Advokátska kancelária, P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 177/2001, za účasti Okresného súdu Trenčín, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 177/2001 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Trenčín p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 11 C 177/2001 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. F. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur),   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Trenčín p o v i n n ý   vyplatiť do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Trenčín j e   p o v i n n ý   uhradiť   V.   F.   trovy   konania   v   sume 314,18 €   (slovom   tristoštrnásť   eur   a   osemnásť centov)   na   účet   jeho právneho   zástupcu JUDr. S. R., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2011 doručená sťažnosť V. F., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. R.,   P.,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 11 C 177/2001 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 3. marca 2001 proti M. B., súkromnej podnikateľke so sídlom D. (ďalej len „žalovaná“), žalobu o náhradu škody z choroby z povolania. Vec je okresným súdom vedená pod sp. zn. 11 C 177/2001.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „Od   podania   tohto   návrhu   uplynulo   viac   ako   10   rokov,   za   toto   obdobie sa uskutočnilo niekoľko pojednávaní, bolo nariadené znalecké dokazovanie, napriek tomu nedošlo k ukončeniu veci.

Tvrdím, že takýmto postupom v súdnom konaní, ktoré trvá viac ako 10 rokov došlo k porušeniu môjho ústavného práva vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2/ Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Vo   veci   sa uskutočnili   pojednávania: 10.   09.   2001,   21.   10.   2005,   14.   12.   2005, 23. 09. 2009,   pojednávanie   z   23.   09.   2009   bolo   odročené   na   neurčito.   Medzitým   došlo k ustanoveniu znalca MUDr. F. J., CSc., ktorého som písomne urgoval, znalec požadoval zálohu na znalecké dokazovanie, ja som túto zálohu zložil na účet súdu a z tohto dôvodu som aj požiadal, aby súd znalcovi poskytol primeranú zálohu.

Poukazujem tiež na to, že ja som v priebehu súdneho konania urgoval postup v tomto konaní   a   žiadal   som   súd   o   odstránenie   prieťahov   v   konaní,   a   to   najmä   listami z 10. 11. 2008, z 15. 01. 2009. Listom Spr 2004/09 z 20. 01. 2009 som obdržal odpoveď z OS Trenčín. V tomto liste sa uvádza, že konajúca sudkyňa bola upozornená na povinnosť konať vo veci plynule a bez zbytočných prieťahov, že plynulosť konania bude sledovaná v trojmesačných intervaloch a že za dĺžku konania sa mi súd ospravedlňuje. Ani napriek takémuto stanovisku zo strany súdu nedošlo k urýchleniu konania a zo strany súdu som naposledy   obdržal   uznesenie   o   priznaní   odmeny   znalcovi   MUDr.   J.,   ktoré   mi   bolo prostredníctvom právneho zástupcu doručené 18. 05. 2011, predchádzajúce uznesenie súdu z 09. 11. 2010, ktoré mi bolo doručené 15. 11. 2010 sa týkalo vyššie uvedenej zálohy znalcovi.

Tvrdím, že postup súdu nie je efektívny, úkony súdu neboli vykonávané účinne, resp. medzi   jednotlivými   úkonmi   dochádzalo   k   veľkým   časovým   odstupom,   čo   spôsobovalo nedôvodné prieťahy v konaní.

Náhrada   škody   z   titulu   choroby   z   povolania   je   takým   plnením,   ktoré   má   vplyv na realizáciu mojich životných potrieb, konanie o takejto náhrade trvá neprimerane dlho a lehota prekračujúca 10 rokov je nevyhnutne kvalifikovaná ako prieťahy v konaní. Týmto spôsobom nedošlo k naplneniu príslušného ustanovenia Ústavy SR, čl. 48 ods. 2/, nedošlo k naplneniu   základných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorého   účelom   je poskytnutie   účinnej   a   spravodlivej   ochrany   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov. Základnou zásadou uvedenou v § 6 O. s. p. je, že v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Trenčín v konaní 11 C 177/2001 v tejto právnej veci porušil ústavné právo sťažovateľa V. F., nar...., aby sa jeho vec o náhradu škody z choroby z povolania prerokovala bez zbytočných prieťahov čím došlo k porušeniu práva zaručeného v čl. 48 ods. 2/ Ústavy SR.

Okresnému   súdu   v   Trenčíne   v   konaní   11   C   177/2001   sa   prikazuje   konať   bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi V. F. súd priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000,- € tak, že túto čiastku 2 000,- € vyplatí sťažovateľovi V. F. Okresný súd v Trenčíne do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.

Súd   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   380,30   €   s   DPH sťažovateľovi V. F., ktorú je povinný Okresný súd Trenčín zaplatiť sťažovateľovi k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. S. R. na účet..., VS:... do 30 dní od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 496/2011-17 z 22. novembra 2011 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a podpredsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Podpredsedu okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a podpredseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenie právneho zástupcu sťažovateľa a podpredsedu okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podpredseda   okresného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   v   prípise   č.   Spr   964/2011 z 2. novembra   2011,   v   ktorom   popísal   doterajší   postup   okresného   súdu   v   namietanom konaní, pričom v jeho záverečnej časti uviedol, že „k prieťahom v súdnom konaní došlo i na základe tej skutočnosti, že od nápadu návrhu vo veci koná už piaty sudca“.

Právny zástupca sťažovateľa 16. decembra 2011 reagoval na vyjadrenie podpredsedu okresného   súdu   podaním   zo   7.   novembra   2011,   v   ktorom   okrem   iného   uviedol,   že „... dôvody uvedené vo vyjadrení nie sú takými dôvodmi, ktoré by vo veci posudzovania prieťahov   boli   relevantné,   pretože   prvostupňový   súd   mal   dostatok   možnosti   urobiť opatrenia na urýchlenie konania vo veci aj v tom prípade, že došlo k zmene zákonného sudcu“.

Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu zistil tento priebeh namietaného konania:Dňa 8.   marca   2001   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   žalobu   o   náhradu   škody z titulu choroby z povolania proti žalovanej.

Dňa 28. marca 2001 okresný súd doručil žalobu na vyjadrenie žalovanej; žalovaná doručila okresnému súdu vyjadrenie k žalobe 12. apríla 2001.

Dňa   30.   apríla   2001   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   na   21.   máj   2001 (žalovaná sa z účasti na pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti ospravedlnila podaním doručeným   okresnému   súdu   9.   mája   2001;   preto   bol   termín   pojednávania   určený   na 14. jún 2001).

Dňa 14. júna 2001 sa uskutočnilo pojednávanie bez prítomnosti právneho zástupcu sťažovateľa   (ospravedlnil   sa   z   dôvodu   kolízie   pojednávaní,   pozn.);   pojednávanie   bolo odročené na 10. september 2001.

Na   pojednávaní   konanom   10.   septembra   2001   okresný   súd   vypočul   účastníkov konania, ako aj vedľajšieho účastníka (S., a. s., pozn.); pojednávanie bolo odročené na neurčito,   s   tým,   že   okresný   súd   nariadi   znalecké   dokazovanie   z   odboru   pracovného lekárstva.

Dňa 30. novembra 2001 zákonná sudkyňa oznámila skutočnosti zakladajúce dôvody na jej vylúčenie z rozhodovania, keďže otec sťažovateľa je prísediacim okresného súdu; k tejto skutočnosti   sa   vyjadrili aj ostatní   sudcovia   okresného   súdu   [spis bol   predložený Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) 8. januára 2002].

Krajský súd uznesením z 31. januára 2002 rozhodol o vylúčení zákonnej sudkyne a ďalších sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľa, pričom zároveň rozhodol, že siedmi sudcovia okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania veci nie   sú   vylúčení   (spis   bol   doručený   okresnému   súdu   15.   marca   2002);   opatrením z 5. apríla 2002 bola vec pridelená novej zákonnej sudkyni.

Dňa   9.   mája   2002   právny   zástupca   sťažovateľa   oznámil   okresnému   súdu,   kde sa nachádza zdravotná dokumentácia sťažovateľa; prípisom zo 16. júla 2002 okresný súd požiadal o zapožičanie zdravotnej dokumentácie sťažovateľa (zdravotná dokumentácia bola okresnému súdu doručená 29. júla 2002, resp. 8. augusta 2002).

Uznesením   z   13.   septembra   2002   okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie znalcom   z   odboru   pracovného   lekárstva   (MUDr.   J.);   znalec   si   spis   prebral 20. novembra 2002 a 11. decembra 2002 doručil okresnému súdu znalecký posudok spolu s vyúčtovaním odmeny (okresný súd uznesením z 19. decembra 2002 rozhodol o priznaní znalečného).

Dňa   22.   januára   2003   bolo   okresnému   súdu   doručené   oznámenie   vedľajšieho účastníka o tom, že výkon poistenia zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania prešiel s účinnosťou od 1. apríla 2002 do pôsobnosti S.Dňa 5. februára 2003 zaslala žalovaná okresnému súdu vyjadrenie k znaleckému posudku,   v   nasledujúci   deň   sa   k   znaleckému   posudku   vyjadril   aj   právny   zástupca sťažovateľa (sťažovateľ so závermi znalca vyslovil súhlas, pozn.). Dňa 14. apríla 2003 sa k znaleckému posudku vyjadrila aj S. a po predchádzajúcej výzve okresného súdu zo 6. mája 2004 v podaní doručenom okresnému súdu 20. mája 2004 oznámila, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník.

Dňa   16.   mája   2005   bola   vec   pridelená   novému   zákonnému   sudcovi   a   následne pokynom predsedu okresného súdu z 21. júna 2005 novej zákonnej sudkyni.

Dňa   5.   septembra   2005   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania na 21. október 2005,   ktoré   sa   uskutočnilo   za   účasti   účastníkov   konania   a   znalca; pojednávanie bolo odročené na 14. december 2005 na účely ďalšieho dokazovania.Na pojednávaní konanom 14. decembra 2005 okresný súd medzitýmnym rozsudkom rozhodol,   že   nárok   sťažovateľa   je   dôvodný   (rozsudok   nadobudol   právoplatnosť 4. februára 2006).

Prípismi z 13. marca 2006 okresný súd vyzval účastníkov konania na predloženie listinnej dokumentácie (oznámenie doterajších zamestnávateľov sťažovateľa, mzdové listy, doklady o príjme); žalovaná doručila požadované podklady okresnému súdu 24. marca 2006 a sťažovateľ 5. apríla 2006.

Dňa 3. decembra 2007 bol súdny spis pridelený novej zákonnej sudkyni.Podaním z 12. novembra 2008 právny zástupca sťažovateľa urgoval ďalší postup okresného súdu vo veci; v spise sa nachádza úradný záznam z 20. januára 2009, podľa ktorého bola zákonná sudkyňa upozornená na povinnosť konať z dôvodu podanej sťažnosti na prieťahy v konaní.

Dňa 3. augusta 2009 okresný súd nariadil termín pojednávania na 23. september 2009, na ktorom sa nezúčastnila žalovaná; pojednávanie bolo odročené na neurčito na účely vyžiadania mzdových podkladov od žalovanej (podklady boli okresnému súdu doručené 7. októbra 2009).

Dňa   11.   februára   2010   okresný   súd   uznesením   ustanovil   znalca   z   odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia infektológie; spis bol 6. apríla 2010 zaslaný Okresnému súdu Košice II na jeho doručenie ustanovenému znalcovi.

Ustanovený   znalec   3.   mája   2010   okresnému   súdu   oznámil,   že   bol   vyčiarknutý zo zoznamu znalcov (spis bol okresnému súdu vrátený 10. mája 2010).

Uznesením   z   9.   júna   2010   okresný   súd   ustanovil   nového   znalca,   ktorý   doručil okresnému súdu znalecký posudok 18. februára 2011; uznesením z 18. apríla 2011 okresný súd rozhodol o priznaní odmeny znalcovi.

V ďalšom   období   bol   okresný   súd   vo   veci   v podstate   nečinný   (termín   ďalšieho pojednávania vo veci do dňa rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti nebol nariadený).

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 177/2001.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Predmetom   konania,   v   ktorom   sťažovateľ   namieta   zbytočné   prieťahy,   je rozhodovanie o jeho žalobe, ktorou sa domáha proti žalovanej zaplatenia náhrady škody z titulu   choroby   z povolania.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   konštatoval,   že   povaha namietaného   konania   vyžaduje   zo   strany   konajúceho   súdu   mimoriadnu   starostlivosť. Ústavný súd po preskúmaní spisu dospel k záveru, že vec nie z právneho hľadiska zložitá, pričom zo skutkového hľadiska pripustil, že vec je pomerne zložitá, a to najmä vzhľadom na znalecké dokazovanie, ktoré v priebehu konania treba vykonať v záujme spravodlivého rozhodnutia   vo   veci.   Skutkovou   zložitosťou   veci   ale   nemožno   ospravedlňovať neodôvodnenú nečinnosť, príp. neefektívnu činnosť okresného súdu v namietanom konaní.

2. Po preskúmaní spisu ústavný súd konštatoval, že sťažovateľ ako účastník súdneho konania   neprispel   k   predĺženiu   doterajšieho   priebehu   namietaného   konania,   naopak, v priebehu   konania   bol   aktívny   (dvakrát   žiadal   okresný   súd   o   odstránenie   prieťahov v konaní) a poskytoval vo veci konajúcemu súdu požadovanú súčinnosť.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa,   bol   postup   okresného   súdu   v   namietanom konaní.   Ústavný   súd   pritom   vychádzal   zo   svojej   konštantnej   judikatúry,   podľa   ktorej zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   (II.   ÚS   32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný súd zo súdneho spisu zistil, že okresný súd vo veci konal v zásade plynulo od podania žaloby (8. marca 2001) až do 19. decembra 2002 (uznesenie o priznaní znaleckej odmeny). Následne však v namietanom konaní došlo k viacerým obdobiam neodôvodnenej nečinnosti   okresného   súdu;   od   19.   decembra   2002   do   6.   mája   2004   a   následne   až do 5. septembra   2005.   Rovnako   bol   okresný   súd   bez   relevantného   dôvodu   nečinný od 13. marca 2006 (výzvy účastníkom konania na predloženie listinnej dokumentácie) až do 5. augusta 2009, keď bol nariadený termín pojednávania na 23. september 2009. Ďalší postup   okresného   súdu   zameraný   na   zabezpečenie   znaleckého   posudku   z   odboru zdravotníctva   a   farmácie,   odvetvia   infektológie   ústavný   súd   hodnotí   ako   nesústredený a neefektívny. V dôsledku neodôvodnenej nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu nie je vo veci právoplatne rozhodnuté ani po uplynutí takmer 11 rokov od začatia konania, čo   je   z   ústavného   hľadiska   neakceptovateľné   (m.   m.   IV.   ÚS   160/03,   IV.   ÚS   19/04, IV. ÚS 261/07).   Obranu   okresného   súdu   založenú   na   tom,   že   v   doterajšom   priebehu namietaného konania došlo   k piatim   zmenám zákonných   sudcov,   ústavný súd   nemohol akceptovať, keďže ide o dôvody na strane súdu, ktoré nemôžu byť pripísané na ťarchu účastníka   konania,   ktorý   sa   domáha,   aby   súd   vo   veci   rozhodol   v   primeranom   čase od podania žaloby.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   rozhodol,   že   v   doterajšom   priebehu   namietaného konania došlo k zbytočným prieťahom, a teda aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ   sa   tiež   domáhal,   aby   ústavný   súd   okresnému   súdu   uložil   konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. V čase rozhodovania o sťažnosti nebolo namietané konanie právoplatne skončené, a preto ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľa a prikázal okresnému   súdu,   aby v   namietanom   konaní konal   bez zbytočných   prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

V zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   alebo slobody boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04). Ústavný súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   existujú   dôvody   na   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2 000   € s poukazom na to, že „... v dôsledku prieťahov v konaní nebola poskytnutá ochrana mojim právam,   nemohol   som   sa   dlhodobo   domôcť   uspokojenia   môjho   nároku,   tým   som   bol ukrátený   na   možnosti   takýto   nárok   využiť   pri   realizácii   svojich   životných   a   sociálnych potrieb...“.

Ústavný   súd   pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v   ktorom   došlo   k   zbytočným   prieťahom v konaní,   jeho   doterajšiu   zjavne   neprimeranú   dĺžku,   ako   aj   správanie   sťažovateľa   ako účastníka   konania   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   bude   priznanie finančného   zadosťučinenia   v   sume   požadovanej   sťažovateľom   primerané   konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľovi,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátom (bod 4 výroku tohto nálezu). V zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14   ods.   1   písm.   a),   c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 patrí odmena 123,50 €, čo spolu s režijným paušálom 7,41 € predstavuje odmenu za jeden úkon právnej služby 130,91 €. Ústavný súd priznal úhradu trov konania za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom úhradu v sume 261,82 € (dvakrát po 130,91 €) zvýšil o 20 % DPH (52,36 €) vzhľadom na skutočnosť, že právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH. Celková suma trov konania tak predstavuje sumu 314,18 €, ktorú je okresný súd povinný uhradiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012