znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 495/2013-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a   sudcu   Jána   Lubyho   o   sťažnosti   V.   Y.,   zastúpeného   Advokátskou kanceláriou Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., Záhradnícka 68, Bratislava, konajúcou   prostredníctvom   advokáta   a konateľa   JUDr.   Juraja   Baláža,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 5 Tos 18/2013-639 z 12. februára 2013, za účasti Krajského súdu v Trnave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva V. Y. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 5 Tos 18/2013-639 z 12. februára 2013 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 5 Tos 18/2013-639 z 12. februára 2013 z r u š u j e.

3. Krajský   súd   v Trnave j e   p o v i n n ý   uhradiť   V.   Y.   trovy   konania   v sume 331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet jeho právneho zástupcu Advokátskej kancelárie Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., Záhradnícka 68, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2013 doručená sťažnosť V. Y. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   Krajského   súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Tos 18/2013-639 z 12. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ je trestné stíhaný za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. f) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení zákona č. 10/1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Trestný zákon (ďalej len „Trestný zákon“) formou účastníctva ako organizátor podľa § 10 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

Prokurátor Krajskej prokuratúry v Trnave podal na sťažovateľa obžalobu Okresnému súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“), ktorý vedie konanie pod sp. zn. 2 T 5/2013. Okresný súd nariadil na účely rozhodnutia o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa neverejné zasadnutie na 5. február 2013. O termíne upovedomil obhajcu sťažovateľa e-mailom 28. januára 2013. Obhajca požiadal okresný   súd   o preloženie termínu   o 3 hodiny   v ten istý   deň   z dôvodu kolízie pojednávaní. Okresný súd jeho požiadavke nevyhovel. Sťažovateľ podal 1. februára 2013   okresnému   súdu   návrh   na   odňatie   veci   a jej   prikázanie   Okresnému   súdu Bratislava I z dôvodu zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu.

Po   otvorení   neverejného   zasadnutia   a   oboznámení   sa   s dôvodom   neprítomnosti obhajcu sťažovateľ požiadal o jeho odročenie, čomu okresný súd nevyhovel. Sťažovateľ následne vzniesol námietku zaujatosti proti predsedníčke senátu a prísediacim. Okresný súd napriek sťažovateľom podanému návrhu rozhodol o jeho ponechaní vo väzbe. Sťažovateľ namieta   postup   okresného   súdu,   keď   senát   prv   rozhodol   o jeho   ponechaní   vo   väzbe a až následne rozhodol o námietke zaujatosti tak, že predsedníčka senátu a prísediaci nie sú vylúčení z vykonávania úkonov v jeho veci. Sťažovateľ podal proti uzneseniam sťažnosti bezprostredne po ich vyhlásení.

Dňa 6. februára 2013 podal obhajca sťažovateľa návrh na odňatie veci krajskému súdu   a jej   prikázanie   Krajskému   súdu   v Žiline.   Uznesenia   okresného   súdu   o ponechaní vo väzbe   a   o nevylúčení   z 5.   februára   2013   boli   obhajcovi   sťažovateľa   doručené 13. februára 2013. Obhajca podal 18. februára 2013, v posledný deň lehoty, sťažnosť proti uzneseniu o nevylúčení, čo v rovnaký deň oznámil krajskému súdu.

Krajský   súd   rozhodol   uznesením   č.   k.   5   Tos   19/2013-635   z 12.   februára   2013 o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o nevylúčení a v ten istý deň rozhodol uznesením č. k. 5 Tos 18/2013-639 z 12. februára 2013 o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o ponechaní vo väzbe.

Sťažovateľ uvádza, že za závažné pochybenie primárne považuje postup okresného súdu, keď vykonal neverejné zasadnutie bez prítomnosti jeho obhajcu, čím porušil princíp rovnosti strán a kontradiktórnosti konania. Ďalej namieta, že okresný súd nebol oprávnený rozhodnúť   o jeho   ponechaní   vo   väzbe,   a to   z dôvodu   podaného   návrhu   na   odňatie a prikázanie veci pre namietanú zaujatosť všetkých sudcov okresného súdu. Podľa názoru sťažovateľa   mal   okresný   súd   odložiť   rozhodnutie   až   do   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   o jeho   návrhu.   Okresný   súd   nebol oprávnený rozhodovať o ponechaní sťažovateľa vo väzbe aj z dôvodu podanej námietky zaujatosti.   Podľa   sťažovateľa   mohol   okresný   súd   vykonať len   jeho   výsluch,   rozhodnúť o námietke   zaujatosti   a vyčkať   na   rozhodnutie   nadriadeného   súdu   o sťažnosti   proti tomuto uzneseniu.   Namietané   pochybenia   v postupe   okresného   súdu   krajský   súd neodstránil,   čo   má   podľa   sťažovateľa   za   následok   nezákonnosť   napadnutého   uznesenia (o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o ponechaní vo väzbe).

Sťažovateľ ďalej namieta, že krajský súd nemohol rozhodovať v sťažnostnom konaní až   do   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o   návrhu   na   odňatie   veci   krajskému   súdu a jej prikázanie Krajskému súdu v Žiline. Okrem toho s poukazom na § 32 ods. 4 Trestného poriadku   tvrdí,   že   krajský   súd   mal   rozhodnúť   o sťažnosti   proti   uzneseniu   o ponechaní vo väzbe až po rozhodnutí o sťažnosti proti uzneseniu o námietke zaujatosti. Vzhľadom na to, že obhajca nebol prítomný na konaní okresného súdu, krajský súd mal vyčkať, kým bude uznesenie o námietke zaujatosti doručené obhajcovi, a na uplynutie lehoty na podanie sťažnosti   a až   po   jej   doručení   mohol   rozhodnúť   o tejto   sťažnosti   a až   následne   potom o sťažnosti   proti uzneseniu o ponechaní vo väzbe. Obhajca podal sťažnosť 18. februára 2013, a preto krajský súd nemohol 12. februára 2013 rozhodnúť o sťažnosti proti uzneseniu okresného   súdu   o nevylúčení,   a teda   ani   o sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu o ponechaní sťažovateľa vo väzbe.

Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o ponechaní vo väzbe napriek podanému návrhu na odňatie a prikázanie veci, pretože išlo o neodkladný úkon. Sťažovateľ s tým nesúhlasí a s poukazom na § 10 ods. 17   Trestného   poriadku   uvádza,   že   neodkladným   úkonom   sa   rozumie   len   úkon vykonaný pred začatím trestného stíhania.

Sťažovateľ tiež namieta, že uznesenie krajského súdu je arbitrárne, nepreskúmateľné a nezákonné. Krajský súd v uznesení uviedol, že naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom sťažovateľ je vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1   písm.   a)   Trestného   poriadku.   Okrem   konštatovania,   že   sťažovateľ   je   podozrivý zo spáchania   mimoriadne   závažnej   trestnej   činnosti,   neuviedol   krajský   súd   podľa sťažovateľa žiadne relevantné reálne existujúce a preukázateľné dôvody pre ďalšie trvanie jeho väzby a nezaoberal sa ani posúdením, či jeho väzba trvá nevyhnutnú dobu s ohľadom na predchádzajúce kumulatívne väzby trvajúce spolu   viac ako   desať rokov.   Sťažovateľ poukázal   aj   na   uznesenie   ústavného   súdu   č.   k.   III.   ÚS   314/2012-26,   podľa   ktorého na skutkové   okolnosti,   ktoré   mali   byť   dôvodom   na   uvalenie   útekovej   väzby   v danom trestnom konaní, možno prihliadať len v počiatočnom štádiu konania, a preto tieto okolnosti už po uplynutí jedenástich mesiacov nemohli byť dostatočné pre ďalšie trvanie jeho väzby.

Krajský   súd uviedol   v odôvodnení uznesenia z 12.   februára   2013,   že   sa   zaoberal aj podnetom   sťažovateľa,   ktorý   bol   doručený   14.   februára   2013,   čo   vyvoláva   dojem antidatovania tohto rozhodnutia a podľa sťažovateľa vzbudzuje pochybnosti o zákonnosti postupu krajského súdu a jeho rozhodnutia, ktoré preto nemôže byť zákonným podkladom pre ďalšiu väzbu.

Sťažovateľ cituje viaceré rozhodnutia ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa väzby a s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 32/2007 namieta, že súčasťou výroku uznesenia krajského súdu z 12. februára 2013 nie je lehota trvania ďalšej väzby, čo považuje za ústavne neudržateľné.

Sťažovateľ namieta aj účelovosť jeho trestného stíhania za skutok, o ktorom bolo vedené vyšetrovanie ešte v roku 1999 so záverom, že boli zistené okolnosti vylučujúce protiprávnosť, pretože „k usmrteniu M. Ž. došlo konaním neznámej osoby, ktoré konanie napĺňa   pojmové   znaky   nutnej   obrany   podľa   §   13   Tr.   zákona“.   Obvinenie   sťažovateľa má byť založené na výpovediach svedkov, ktorí mali tieto skutočnosti oznámiť orgánom polície ešte v roku 2006, pričom orgány činné v trestnom konaní uviedli, že sa ich dozvedeli mesiac pred prepustením sťažovateľa z väzby. Sťažovateľ poukázal na časovú súvislosť medzi vznesením obvinenia a prepustením z väzby v inom konaní na základe uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 5/2012 z 22. februára 2012.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Krajský   súd   v Trnave   v konaní   vedenom   pod   spis.   zn.:   5   Tos   18/2013-639 uznesením zo dňa 12. 02. 2013 porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručenú v čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, právo na slobodu zaručené v čl.   5   ods. 1   a 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   právo   na spravodlivý proces zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 12. 02. 2013, č. k.: 5 Tos 18/2013-639 sa v plnom rozsahu zrušuje a Krajskému súdu v Trnave sa prikazuje, aby V. Y. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

Sťažovateľovi sa v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie   vo   výške   50.000,-   eur,   ktoré   je   Krajský   súd   v Trnave   povinný   vyplatiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Krajský súd v Trnave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 331,12 Eur (2 úkony právnej pomoci á 130,16 Eur + 2 x 7,81 Eur režijný paušál   +   20   %   DPH)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 495/2013-30 z 15. augusta 2013 ju prijal na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu. Sťažnosť vo zvyšnej časti ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V nadväznosti na prijatie sťažnosti v uvedenej časti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval   predsedu   krajského   súdu,   aby   sa   vyjadril   k prijatej   sťažnosti,   ako   aj   k tomu, či krajský súd trvá na konaní ústneho pojednávania.

Predseda krajského súdu sa k sťažnosti vyjadril prípisom č. Spr 522/13 z 11. októbra 2013, v ktorom uviedol:

«Vo vzťahu k rozhodnutiu tunajšieho súdu o sťažnosti obvineného proti uzneseniu o ponechaní tohto (obvineného) vo väzbe a o nevylúčení sudcov okresného súdu z 5. 2. 2013 som   zistil,   že   sťažnosť   voči   príslušným   rozhodnutiam   okresného   súdu   podal   obvinený v zákonnej   lehote.   O podaných   sťažnostiach   mohol   tunajší   krajský   súd   rozhodnúť   dňa 12. 2. 2013 bez toho, aby vyčkal doručenie uznesenia obhajcovi a na prípadné písomné zdôvodnenie   tejto   sťažnosti.   V prípade,   že   by   tunajší   odvolací   súd   musel   čakať na zdôvodnenie   sťažnosti   podanej   obhajcom   zrejme   by   nemohol   rozhodnúť   v súlade s požiadavkami zakotvenými v ust. § 238 ods. 3 Tr. por. resp. § 76 ods. 3 Tr. por.

V súvislosti s namietanou skutočnosťou v podobe nepredloženia spisu na rozhodnutie o delegácii   do   obvodu   iného   krajského   súdu   resp.   v podobe   skoršieho   rozhodovania o sťažnosti   smerujúcej   do   pretrvávania   väzobných   dôvodov   ako   o sťažnosti   smerujúcej čo do nevylúčenia sudcov okresného súdu zastávam stanovisko, že v prípade týchto úkonov je potrebné primárne pri posudzovaní dôvodov väzby postupovať urýchlene a prednostne, tak aby pokiaľ sa týka o väzbu v prípravnom konaní resp. po podaní obžaloby bolo možné právoplatne   o tejto   (väzbe)   rozhodnúť   do   uplynutia   lehoty,   ktorá   by   bola   väzbou v prípravnom   konaní.   O námietke   zaujatosti   pritom   rozhodoval   Najvyšší   súd   SR   dňa 23. 2. 2012 s tým, že spis mu bol predložený dňa 22. 2. 2013.

K námietke smerujúcej k nesprávnej citácii ustanovenia viažuceho sa k ustáleným dôvodom väzby   [správne malo   byť uvedené v   § 71   ods.   1   písm.   a)   Tr.   por.,   namiesto nesprávne uvedeného ust. § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.], mám za to, že sa zrejme týkalo o pisársku chybu tunajším súdom nepostrehnutú, keďže z kontextu rozhodovania tunajšieho odvolacieho súdu je nepochybne zrejmé, že došlo k rozhodovaniu vo vzťahu k dôvodom väzby uvedeným ust. § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. Pokiaľ samotný obvinený namieta dĺžku trvania väzby v tomto kontexte poukazujem na nález ÚS SR pod č. k. III. ÚS 314/2012-26 zo dňa 3. 7. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 13. 8. 2012, kde tento (ústavný) súd konštatoval, že „útekový dôvod väzby“ je u obvineného ústavne udržateľný. Tento (útekový dôvod   väzby)   bol   pritom   konštatovaný   aj   v predchádzajúcich   uzneseniach   tunajšieho odvolacieho súdu.

Z procesného   postupu   zákonnej   predsedníčky   senátu   som   súčasne   nezistil,   že   by pri jej   rozhodovaní   došlo   k akémukoľvek   antidatovaniu   rozhodnutia.   Pokiaľ   táto v napadnutom uznesení uvádza, že sa mala zoznámiť pri rozhodovaní zo dňa 12. 2. 2013 so skutočnosťami doručenými krajskému súdu 14. 2. 2013, došlo k takémuto postupu zrejme omylom, keďže v príslušnom spisovom materiáli sa v tom období nahromadilo množstvo písomných   podaní   obvineného,   pričom   predsedníčka   senátu   zrejme   omylom   odcitovala podanie, ktoré malo byť do spisu doručené neskôr ako bolo vydané samotné rozhodnutie. Vzhľadom na vyššie konštatované skutočnosti navrhujem ústavnému súdu sťažnosti obvineného nevyhovieť a súčasne súhlasím,   aby tento (ústavný súd) upustil od súdneho pojednávania o prijatej sťažnosti obvineným.»

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   krajského   súdu poukázal   na   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   47/2013   z 5.   júna   2013   a uviedol, že zotrváva na podanej sťažnosti.

Účastníci konania oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

II.1   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   v súvislosti s posudzovaním dôvodov ďalšieho trvania jeho väzby

Obsahom označených ustanovení čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru týkajúcich sa práva   na   osobnú   slobodu   sú   tak   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a nariadil   prepustenie, ak je táto nezákonná,   ako   aj   právo   nebyť   vo   väzbe   dlhšie   ako   po   dobu   nevyhnutnú, resp. primeranú dobu,   alebo   byť   prepustený   počas   konania   (napr.   III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03,   III.   ÚS   199/05),   pričom   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   môže   byť v zákonom ustanovených prípadoch podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, IV. ÚS 181/07). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu vyplýva, že z hľadiska rozsahu práv garantovaných   prostredníctvom   čl.   17   ústavy   a   práv   vyplývajúcich   z   čl.   5   dohovoru nie sú medzi   týmito   právami   zásadné   rozdiely,   keďže   čl.   17   ústavy   zahŕňa   aj   práva vyplývajúce z čl. 5 dohovoru (pozri napr. III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, IV. ÚS 181/07). Ústavný súd preto v predmetnej veci posudzoval možnosť prípadného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým   uznesením   krajského   súdu   spoločne,   pričom   zohľadňoval   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   každé   pozbavenie   slobody   musí   byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné s účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je ochrana   jednotlivca   proti   svojvôli   (mutatis   mutandis II. ÚS   55/98,   I.   ÚS   177/03,   III.   ÚS   7/00).   Ústavný   súd   preto   v   prípade   namietaného porušenia čl. 17 ústavy môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl.   124   ústavy)   je   preskúmať   zlučiteľnosť   opatrenia,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený slobody,   s   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   v súvislosti   s rozhodnutím   o jeho ponechaní   vo   väzbe   po   podaní   obžaloby.   Prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v T.   podal 21. januára   2013   obžalobu   na   sťažovateľa   pre trestný   čin   vraždy   spáchaný   formou účastníctva ako organizátor podľa § 10 ods. 1 písm. a) a § 219 ods. 1 a 2 písm. f) Trestného zákona za skutok usmrtenia M. Ž.

Sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby   v tomto   konaní   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 0 Tp   12/2012   z 24.   februára   2012   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 5 To 10/2012 z 13. marca 2012 s tým, že lehota väzby začala plynúť 22. februára 2012 o 15.40   h,   od   času,   kedy   bol   sťažovateľ   zadržaný   bezprostredne   po   prepustení   z väzby v inej trestnej veci na základe uznesenia Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 5/2012 z 22. februára 2012. Obvinenie za trestný čin vraždy poškodeného M. Ž. bolo sťažovateľovi vznesené uznesením z 21. februára 2012.

Sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby   z dôvodu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   Trestného poriadku,   ktorý   krajský   súd   odôvodnil   tým,   že   sťažovateľ „je   dôvodne   podozrivý zo spáchania trestného činu vraždy ako organizátor podľa § 10 ods. 1 písm. a), § 219 ods. 1, ods. 2 písm. f) Tr. zák., pri ktorom v prípade uznania viny hrozí uloženie trestu odňatia slobody najmenej 12 rokov. Ide teda o hrozbu vysokým trestom a naviac v osobe obvineného   ide o cudzieho štátneho príslušníka,   ktorý by   mohol   ujsť,   a tak   sa   vyhýbať trestnému stíhaniu.“.

Sťažovateľ   napadol   rozhodnutie   o vzatí   do   väzby   sťažnosťou   na   ústavnom   súde, o ktorej   ústavný   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   III.   ÚS   314/2012   z 3.   júla   2012   tak, že ju odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Ústavný   súd   v odôvodnení   uznesenia konštatoval,   že „na   skutkové   okolnosti,   ktoré   podľa   názoru   krajského   súdu   mali   byť dôvodom na uvalenie útekovej väzby, možno prihliadať len v začiatočnom štádiu trestného konania“ a „napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   sa   javí   ešte   ako   ústavne   udržateľné, ale uplynutím krátkej doby sa bude tento väzobný dôvod podložený len obavou z úteku pred hrozbu vysokého trestu a odkazom na to, že sťažovateľ je cudzím štátnym príslušníkom, zoslabovať“.

Dňa 25. júla 2012 sťažovateľ podal okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú okresný súd zamietol uznesením sp. zn. Tp 59/2012 zo 17. augusta 2012. Krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa uznesením sp. zn. 5 Tpo 36/2012 z 11. septembra 2012.

Sťažovateľ podal aj proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu sťažnosť ústavnému súdu, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn. I. ÚS 47/2013 z 5. júna 2013 tak, že uznesením krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5   ústavy   a jeho   právo   podľa   čl.   5   ods.   1   a 4   dohovoru   a v nadväznosti   na   to   zrušil uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   v tomto   náleze   poukázal   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   nachádza vo väzbe vo viacerých súbežne či následne vedených konaniach už viac ako desať rokov, a aj v kontexte týchto osobitých okolností dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu nie je presvedčivo odôvodnené, keď krajský súd videl dôvod pre ďalšiu väzbu sťažovateľa v kombinácii   faktov,   že   (i)   sťažovateľ   sa   nezdržiaval   v mieste   svojho   pobytu,   (ii) je cudzincom, (iii) mu hrozí vysoký trest a že (iv) vec je v štádiu prípravného konania, s možnou potrebou vykonať procesné úkony za účasti sťažovateľa. Ústavný súd poukázal aj na   tú   skutočnosť,   že   medzi   uznesením   krajského   súdu   z 13.   marca   2012,   ktoré   bolo preskúmavané v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 314/2012, a uznesením krajského súdu z 11. septembra 2012, ktoré bolo predmetom konania vedeného pod sp. zn. I. ÚS 47/2013, uplynula doba pol roka, pričom skutkové okolnosti odôvodňujúce väzobný dôvod, na ktoré poukázal krajský súd, sa nezmenili, resp. nepristúpil žiadny relevantný dôvod na podporu ďalšieho trvania väzby sťažovateľa.

Uznesenie   krajského   súdu,   v súvislosti   s ktorým   sťažovateľ   namieta   porušenie svojich práv v tomto konaní, bolo vydané 12. februára 2013 (t. j. 5 mesiacov od ústavným súdom neskôr zrušeného uznesenia krajského súdu z 11. septembra 2012) a krajský súd ním zamietol sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o ponechaní vo väzbe po podaní obžaloby. V danom čase sa trestná vec sťažovateľa nachádzala v štádiu konania pred súdom a väzba sťažovateľa v tomto konaní trvala 11 mesiacov a 21 dní na základe jej predĺženia do 22. februára 2013 uznesením okresného súdu z 23. augusta 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 42/2012 z 30. augusta 2012. Aj ostatne označené rozhodnutie krajského súdu sťažovateľ napadol sťažnosťou, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. III. ÚS 352/2013 z 28. augusta 2013 tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Krajský súd v aktuálne napadnutom uznesení sp. zn. 5 Tos 18/2013 z 12. februára 2013 dospel k záveru, že dôvody pre ďalšiu väzbu sťažovateľa stále trvajú, čo odôvodnil takto: „Po preskúmaní spisového materiálu dospel aj krajský súd k záveru, že od posledne citovaného rozhodnutia krajského súdu sa vo veci nevyskytli žiadne dôkazy a okolnosti, ktoré by mali vplyv na záver, že u obvineného trvá dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c)   Tr.   por.   aj   v danom   štádiu   konania,   teda   po   podaní   obžaloby.   Predovšetkým   treba zvýrazniť, že obvinený je stíhaný ako dôvodne podozrivý zo spáchania mimoriadne závažnej trestnej činnosti. Dôvodnosť tohto podozrenia vo veci doposiaľ zabezpečenými dôkazmi nebola   oslovená.   Z uvedeného   je   zrejmé,   že   skutkové   okolnosti   vo   vzťahu   k existencii väzobného dôvodu u obvineného sa nezmenili, tak ako to vyplýva aj z vyššie citovaných rozhodnutí tak okresného aj krajského súdu. Záverom treba uviesť, že rozhodnutie o väzbe nie je rozhodnutím v merite veci, teda rozhodnutím o vine a treste, a otázka viny a trestu bude predmetom dokazovania na hlavnom pojednávaní.

Krajský   súd   rozhodol   v predmetnej   veci   o sťažnosti   obvineného   aj   napriek   tomu, že obvinený vzniesol námietku zaujatosti všetkých sudcov Krajského súdu Trnava a rovnako žiadal vec odňať Krajskému súdu v Trnave a prikázať ju na rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline, keďže išlo o neodkladný úkon.

Okresný súd rozhodol v zmysle § 238 ods. 3 Tr. por. v zákonom stanovenej lehote a vec so sťažnosťou bola krajskému súdu rovnako predložená v lehote uvedenej v § 76 ods. 3 Tr. por.

Keďže krajský súd nezistil dôvod pre zmenu prvostupňového uznesenia v žiadnom smere, sťažnosť obvineného V. Y. zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por.“

Podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest.

Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ústavy stabilne uvádza, že ústavné záruky osobnej   slobody   jednotlivca   sa   v   prípade   väzby   len   odkazom   na zákonnú   úpravu nevyčerpávajú. V materiálnom zmysle slova ústava vyžaduje, aby rozhodnutie súdu o väzbe zodpovedalo   jednak   významu   zaručenej   osobnej   slobody   a   jednak   „dôvodom   a   času ustanovenému   zákonom“.   Z   čl.   17   ods.   5   ústavy   je   evidentné,   že   „rozhodnutie“, „dôvody“ a „čas, na ktorý možno vziať do väzby“, tvoria jeden celok. Vzhľadom na to, že „osobná sloboda“ je ústavne garantovaným princípom a „pozbavenie slobody – väzba“ je výnimkou z neho, musí úvaha súdu o existencii zákonom ustanovených dôvodov a času väzby   v   konkrétnom   prípade   zodpovedať   vždy   tomuto   vzťahu   medzi   princípom a výnimkou. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak, aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu. Trvanie   väzby   možno   totiž   v   konkrétnom   prípade   ospravedlniť,   len   ak   existujú   jasné náznaky   skutočného   verejného   záujmu, ktoré   napriek   prezumpcii   neviny   prevažujú nad právom obvineného na osobnú slobodu (I. ÚS 165/02).

Ústavný   súd   konštantne   poukazuje   na   judikatúru   ESĽP,   podľa   ktorej   pojem „zákonnosti“ väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru má ten istý význam ako v odseku 1 tohto článku. Otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru, všeobecné zásady v ňom obsiahnuté a účel obmedzení, ktoré pripúšťa čl. 5 ods. 1 dohovoru. V zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená   na preskúmanie   procesných   a hmotných   podmienok,   ktoré   sú   podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok vo veci Brogan and Others v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154-B, bod 65; a už citovaný rozsudok vo veci Jecius v. Litva, bod 100).

Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená povinnosť   preskúmať   okolnosti   svedčiace   pre   a proti   väzbe   a rozhodnúť   s   poukazom na kritériá   právne,   či   sú   dané   dôvody   opodstatňujúce   väzbu,   ako   aj prepustiť   osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979,   séria   A,   č.   34,   bod   31).   Táto   povinnosť   zahŕňa   aj   preskúmanie odôvodnenosti   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu,   na   základe   ktorého   došlo k zadržaniu, a preskúmanie, či zadržanie a následná väzba sledujú legitímny účel (Ilijkov v. Bulharsko,   rozsudok   z 26. 7. 2001,   bod   94). Odôvodnenosť   podozrenia   predpokladá existenciu skutočností alebo informácií, ktoré objektívnemu pozorovateľovi umožnia urobiť záver, že daná osoba mohla spáchať trestný čin (Michalko v. Slovenská republika, rozsudok z 21. 12. 2010, body 112 a 113). Konanie musí vykazovať znaky, ktoré v danom čase podľa platného   vnútroštátneho   práva   napĺňa   skutkovú   podstatu   trestného   činu   (rozhodnutie Lukanov   v.   Bulharsko   z 20. 3. 1997),   a musí   byť   jasné,   o aký   konkrétny   trestný   čin ide (rozhodnutie vo veci Berktay c. Turecko z 1. 3. 2001).

Vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   účelového   vznesenia   obvinenia v čase, keď bol prepustený z väzby v inom konaní, sa ústavný súd už vyjadril v uznesení sp. zn. III. ÚS 314/2012 z 3. júla 2012, ktorým odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.   Ústavný   súd   sa   stotožnil   so   závermi   v tomto   uznesení   a nepovažuje za potrebné   sa   k   tejto   veci   už   vyjadrovať.   Ústavný   súd   sa   v tomto   konaní   zameral na posúdenie, či sa krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti zaoberal námietkou sťažovateľa o neodôvodnenosti jeho obvinenia.

Krajský súd v napadnutom uznesení konštatoval, že dôkazy zabezpečené v trestnom konaní   k času   jeho   rozhodovania   nespochybnili   dôvodnosť   podozrenia,   že   sťažovateľ sa dopustil skutku kvalifikovaného ako obzvlášť závažný trestný čin, pre ktorý bola na neho podaná obžaloba a je vedené konanie pod sp. zn. 2 T 5/2013. Ústavný súd preto považuje základnú materiálnu podmienku väzobného trestného stíhania sťažovateľa, a to dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, za ktorý mu bolo vznesené obvinenie, za splnenú.

Z legálnej definície dôvodu tzv. útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vyplýva, že hrozba vysokého trestu a absencia väzby obvineného na určité miesto (nemá   stále bydlisko)   sú   okolnosťami,   ktoré   legitímne   odôvodňuje   obavu,   že   obvinený môže ujsť v snahe vyhnúť sa trestnému stíhaniu alebo trestu.

Obdobne   tak   ESĽP   považuje   závažnosť   obvinenia   a s tým   súvisiacu   hrozbu vysokého   trestu   za   relevantný   faktor   pri   posudzovaní   nebezpečenstva   úteku   alebo pokračovania v trestnej činnosti. Súčasne však zdôrazňuje, že závažnosť obvinenia sama osebe   nemôže ospravedlňovať   dlhú   dobu   väzby   (Ilijkov   v.   Bulharsko,   rozsudok   z 26. 7. 2011, body 80 a 81).

Krajský súd odôvodnil existenciu dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku   v napadnutom uznesení odkazom   na predchádzajúce uznesenie krajského súdu o väzbe sťažovateľa z 22. januára 2013 v tejto trestnej veci a konštatovaním, že od tohto rozhodnutia   sa   nevyskytli   vo   veci   žiadne   dôkazy   alebo   okolnosti,   ktoré   by   mali vplyv na záver, že u sťažovateľa trvá dôvod väzby aj v danom štádiu konania. Z uznesenia súdu prvého stupňa, ktoré bolo preskúmavané v napadnutom sťažnostnom konaní, a z uznesenia, na   ktoré   odkázal   krajský   súd,   vyplýva,   že   krajský   súd   odôvodnil   ďalšie   trvanie   väzby sťažovateľa závažnosťou trestného činu, pre ktorý bola podaná obžaloba a s tým súvisiacou hrozbou vysokého trestu (trestná sadzba 12 až 15 rokov odňatia slobody) v kombinácii so skutočnosťou,   že   sťažovateľ   je   cudzinec,   ktorý   nemá   väzby   v   Slovenskej   republike. Podľa názoru krajského súdu tieto okolnosti odôvodňovali nevyhnutnosť väzby sťažovateľa pre dosiahnutie účelu trestného konania ako legitímneho verejného záujmu, ktorý prevážil nad právom sťažovateľa na osobnú slobodu.

Uznesenie krajského súdu neobsahuje ďalšie okolnosti týkajúce sa osoby sťažovateľa alebo trestnej veci, ktoré by boli relevantné pri posúdení dôvodu   ďalšieho trvania jeho väzby. Úlohou ústavného súdu nie je zisťovať, či takéto ďalšie okolnosti existujú/existovali v čase   rozhodovania   krajského   súdu,   pretože   ústavný   súd   nemôže   dopĺňať   rozhodnutie krajského   súdu,   ktorý   v tomto   prípade   disponoval   právomocou   rozhodnúť   o sťažnosti sťažovateľa proti ďalšiemu trvaniu jeho väzby. Ústavný súd môže vychádzať len z obsahu napadnutého uznesenia.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd neskúmal, či s prihliadnutím na predchádzajúce kumulatívne   väzby   trvajúce   spolu   viac   ako   10   rokov,   možno   jeho   väzbu   odôvodnenú obavou   z úteku   pred   hrozbou   vysokého   trestu   a poukazom   na cudziu   štátnu príslušnosť považovať za nevyhnutnú. Sťažovateľ kladie dôraz na celkovú dobu, ktorú dosiaľ strávil vo väzbe. Krajský súd nepovažoval tento argument sťažovateľa za relevantný pri skúmaní dôvodov trvania jeho väzby v danom trestnom konaní.

Sťažovateľ bol prvýkrát vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. Tp 36/02 z 27. júna 2002 s tým, že väzba začala plynúť 25. júna 2002 o 13.45 h. Do väzby   bol   vzatý   v konaní   vedenom   pre   podozrenie   z trestného   činu   podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1, 4 písm. a) a 5 Trestného zákona. V ďalšom období bol sťažovateľ postupne obvinený z viacerých rôznych trestných činov a v týchto konaniach bol buď súčasne alebo následne vzatý do väzby. Dôvody väzby boli osobitne skúmané v každom konaní.

Podľa názoru ústavného súdu bez ďalšieho nemožno tvrdiť, že celková doba, ktorú sťažovateľ   dosiaľ   strávil   vo   väzbe,   sama   osebe   relativizuje existenciu   dôvodu   ďalšieho trvania jeho väzby. Dôvody väzby je potrebné skúmať vo vzťahu ku každému konaniu samostatne.   Je   tiež   potrebné   podotknúť,   že   sťažovateľ   vo   svojej   argumentácii   o dosiaľ vykonanej väzbe nezohľadňuje dobu pripadajúcu na právoplatne uložený a vykonaný trest odňatia slobody.

Na   druhej   strane   nemožno   špecifickú   okolnosť   dlhého   obdobia   väzby   v rôznych konaniach opomínať ako irelevantnú a je potrebné ju zohľadniť v kontexte stavu a výsledku trestných konaní na dosiahnutie, ktorých účelu boli väzby sťažovateľa nariadené. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol dosiaľ právoplatne odsúdený jedenkrát − rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 3 T 72/2009 z 12. apríla 2009 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 To 74/2010 z 13. júla 2010 za trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 3 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody   v trvaní   štyroch   rokov.   Sťažovateľ   trest   vykonal   13.   júla   2010.   V ďalšom právoplatne   skončenom   súdnom   konaní   bol   sťažovateľ   oslobodený   spod   obžaloby pre trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 4 T 106/09 z 21. júla 2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave z 18. apríla 2013. V tomto kontexte sa ďalšia väzba sťažovateľa (bez pristúpenia iných okolností) legitimizovaná napadnutým rozhodnutím   krajského   súdu   nejaví   ako   nevyhnutný   prostriedok   na   dosiahnutie   účelu trestného konania.

Sumarizujúc   všetky   uvedené   okolnosti,   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté uznesenie krajského súdu bolo vydané päť mesiacov po tom, ako krajský súd rozhodol v tom istom trestnom konaní o väzbe sťažovateľa uznesením z 11. septembra 2012, ktoré ústavný súd zrušil nálezom sp. zn. I. ÚS 47/2013 v nadväznosti na rozhodnutie, že ďalšia väzba sťažovateľa na základe dôvodov uvedených v predmetnom uznesení nie je v súlade so základným právom sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právom podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru. Krajský súd neuviedol v napadnutom uznesení ďalšie, t. j. iné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali trvanie dôvodu útekovej väzby, resp. by odôvodňovali existenciu iného väzobného dôvodu.

Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   uznesením   krajského   súdu č. k. 5 Tos 18/2013-639 z 12. februára 2013 v súvislosti s posudzovaním dôvodov ďalšieho trvania väzby sťažovateľa bolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a jeho právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

II.2   K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   postupom krajského súdu pri rozhodovaní o ďalšom trvaní jeho väzby

Sťažovateľ odôvodňuje namietané porušenie svojich práv v tejto časti sťažnosti tým, že

1. krajský   súd   zamietnutím   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   o ponechaní   vo   väzbe neodstránil vady v postupe okresného súdu spočívajúce v tom, že okresný súd rozhodol, hoci   nebol   prítomný   obhajca   sťažovateľa   a nebolo   rozhodnuté   o návrhu   sťažovateľa na delegáciu konania, ktorý podal 4. februára 2013, ani o námietke zaujatosti, ktorú vzniesol na neverejnom zasadnutí 5. februára 2013,

2. krajský   súd   rozhodol   o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   o   ponechaní   vo väzbe napriek tomu, že nebolo rozhodnuté o návrhu na delegáciu konania Krajskému súdu v Žiline, ktorý sťažovateľ podal 7. februára 2013,

3. krajský   súd   rozhodol   o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu o nevylúčení skôr, ako bolo toto uznesenie doručené jeho obhajcovi.

Sťažovateľom   označený   čl.   17   ústavy   odkazuje   na   viacerých   miestach   na zákon, z čoho vyplýva, že pri posudzovaní jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd   do   úvahy   zákonnú   úpravu   a   jej   aplikáciu   príslušným   orgánom   verejnej   moci, pričom v konkrétnych   okolnostiach   posudzovanej   veci   môže   závažné   porušenie zákonnosti nadobudnúť   ústavnoprávny   rozmer,   t.   j.   spôsobiť   aj   porušenie   ústavnosti (m. m. III. ÚS 48/00).   Príslušná   zákonná   úprava   obsiahnutá   predovšetkým   v   Trestnom poriadku je preto vo svojej podstate neodmysliteľnou súčasťou ústavou zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98).

Z   judikatúry   ESĽP   vyplýva,   že   konanie   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   musí   mať charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti orgánu   rozhodujúceho   vo   veci   musí   poskytovať   garancie   procesnej   povahy   primerané povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. 10. 1998, rozsudok vo veci Wloch c. Poľsko z 19. 10. 2000).

O zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru rozhoduje súd, t. j. musí ísť o orgán nezávislý od výkonnej moci a od strán, ako i nestranný. Procesné záruky uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4 dohovoru. Určité základné procesné záruky sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Tieto záruky nemusia byť nutne rovnaké, ako sú tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípade rozhodovania vo veci samej (De Wilde v. Belgicko, Winterwerp v. Holandsko).

Právo   obvineného   na zákonného   sudcu   ako   súčasť   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru treba považovať nepochybne aj za súčasť konania o väzbe. Treba ho teda považovať za súčasť procesných práv obvineného aj podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, resp. čl. 17 ústavy (IV. ÚS 588/2012).

Podľa   §   23   ods.   1   Trestného   poriadku   z   dôležitých   dôvodov   môže   byť   vec príslušnému súdu   odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

Podľa § 23 ods. 3 Trestného poriadku návrh strany na odňatie a prikázanie veci nebráni vykonaniu nariadeného úkonu trestného konania, ak podľa súdu návrh neobsahuje dôležitý dôvod podľa odseku 1. O návrhu strany, ktorý je založený na tých istých dôvodoch, pre ktorý už bolo rozhodnuté, sa nekoná.

Podľa   §   31   ods.   1   Trestného   poriadku   z   vykonávania   úkonov   trestného   konania je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“)..., u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon   priamo   týka,   k   obhajcovi,   zákonnému   zástupcovi,   splnomocnencom   alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa § 31 ods.   3 Trestného poriadku   o vylúčení z dôvodov   uvedených   v § 31 na základe námietky vznesenej niektorou zo strán v iných prípadoch ako podľa odseku 2 rozhoduje   orgán,   ktorého   sa   tieto   dôvody   týkajú.   O   tom,   či   je   vylúčený   sudca   alebo prísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne tento senát.

Podľa   §   31   ods.   4   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   podľa   odsekov   2   a   3 je prípustná   sťažnosť,   po   jej   podaní   sa   vykoná   len   nariadený   úkon   trestného   konania s výnimkou rozhodovania vo veci samej a úkon, ktorého nevykonanie by mohlo ohroziť účel trestného konania. Ak je výsledkom tohto úkonu uznesenie a proti tomuto uzneseniu je prípustná   sťažnosť,   má   sa   za   to,   že   strana   podala   sťažnosť   popri   sťažnosti   proti rozhodnutiu   podľa   odseku   2   alebo   3;   vziať   späť   možno   len   obe   sťažnosti   spoločne. O sťažnosti   proti   uzneseniu,   ktoré   je   výsledkom   úkonu,   sa   rozhodne   až   po   rozhodnutí o sťažnosti proti rozhodnutiu podľa odseku 2 alebo 3.

Podľa   §   76   ods.   3   Trestného   poriadku súd   alebo   sudca   pre   prípravné   konanie rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá by bola lehotou   väzby   v   prípravnom   konaní   alebo   pred   uplynutím   lehoty   väzby   v   prípravnom konaní;   nadriadený   súd   rozhodne   do   uplynutia   lehoty,   ktorá   by   bola   lehotou   väzby v prípravnom konaní alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda senátu nadriadeného súdu   prepustí   obvineného   z   väzby   na   slobodu   písomným   príkazom,   ktorý   musí   byť primerane odôvodnený. Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2 tohto ustanovenia bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie lehoty   väzby   môže   trvať   až   sedem   mesiacov,   lehota   väzby   v   prípravnom   konaní   však nesmie   presiahnuť   dĺžku   podľa   odseku   7   tohto   ustanovenia.   Pri   späťvzatí   návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby sa postupuje primerane podľa § 72 ods. 3.

Podľa § 83 ods. 2 Trestného poriadku proti uzneseniu o nevzatí do väzby alebo uzneseniu o prepustení zatknutého obvineného na slobodu môže prokurátor podať sťažnosť len ihneď po vyhlásení uznesenia; to platí aj pre podanie sťažnosti obvineným, obhajcom mladistvého obvineného alebo prokurátorom proti rozhodnutiu o väzbe, ak súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodoval podľa § 76 ods. 3 alebo ods. 4, § 186 ods. 2 sa v tomto prípade nepoužije.

Podľa   §   238 ods.   3 Trestného   poriadku   ak je obvinený vo   väzbe,   rozhodne súd o väzbe   prednostne   a   urýchlene   a   ak   to   okolnosti   prípadu   umožňujú,   tak   súčasne s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1, najneskôr však tak, aby postupom   podľa   §   76   ods.   3   alebo   4   došlo   k   právoplatnému   rozhodnutiu   o   väzbe do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom konaní.

II.2.1 Predmetom   namietaného   konania   krajského   súdu   bolo   rozhodovanie o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o ponechaní sťažovateľa vo väzbe po podaní obžaloby podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku. Krajský súd bol povinný v tomto konaní rozhodnúť do   22.   februára   2013,   keď   vtedy   mala sťažovateľovi   uplynúť lehota   trvania jeho väzby v prípravnom konaní (pozri uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 63/2012 z 23. augusta 2012, právoplatné 30. augusta 2012).

Sťažovateľ podal v tomto konaní viacero procesných návrhov, ktoré podľa neho boli prekážkou rozhodovania okresného súdu a krajského súdu. Krajský súd nepovažoval postup okresného súdu pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby za nesúladný so zákonom, a preto nemal   dôvod   na   námietky   sťažovateľa   reagovať   a výslovne   sa   vyjadriť   k procesným návrhom   sťažovateľa   napriek   tomu,   že   nebol   prítomný   obhajca   (návrhu   na   delegáciu a námietke zaujatosti predsedníčky a prísediacich senátu okresného súdu).

Okresný   súd   upovedomil   obhajcu   sťažovateľa   o termíne   neverejného   zasadnutia určeného na 5. február 2013 o 8.00 h dňa 30. januára 2013. Obhajca sťažovateľa požiadal 30. januára 2013 o presun termínu na neskorší čas v určený deň z dôvodu kolízie so skôr určeným   termínom   pojednávania   v obchodnoprávnej   veci   na   inom   okresnom   súde. Predsedníčka okresného súdu mu oznámila, že žiadosti nemôže vyhovieť, pretože v rovnaký deň má na neskorší čas nariadené pojednávanie v inej väzobnej veci. Obhajca sťažovateľa sa na neverejnom zasadnutí nezúčastnil.

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku bol okresný súd povinný upovedomiť obhajcu sťažovateľa   o   mieste   a   čase   výsluchu   vhodným   spôsobom   za   predpokladu,   že   bol dosiahnuteľný.   V   danom   prípade   ide   o   väzobnú   vec,   ktorá   si   vyžadovala   prednosť, bezodkladnosť a urýchlenosť pri rozhodovaní (§ 2 ods. 6 a § 238 ods. 3 Trestného poriadku a čl. 5 ods. 4 dohovoru). Na strane okresného súdu pritom existovala relevantná prekážka, ktorá   bránila   preloženiu   neverejného   zasadnutia   na   neskorší   čas   v určenom   termíne. Ústavný   súd   preto   nepovažuje   postup   krajského   súdu   za   svojvoľný,   keď   sa   stotožnil s procesným   postupom   okresného   súdu   tým,   že   sťažnosť   sťažovateľa   namietajúcu aj neprítomnosť obhajcu zamietol. Takýto postup je v súlade aj s doterajšou judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej nemožno úspešne namietať porušenie určitého ústavou alebo medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody takým postupom dotknutého všeobecného   súdu,   ktorý   by   mohol   mať   za   následok   porušenie   iného,   ústavou, resp. medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody (IV. ÚS 62/08).

Ústavný súd poukazuje aj na § 18 ods.   2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon)   v   znení   neskorších   predpisov,   podľa   ktorého   je   advokát   povinný   pri   výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. V posudzovanej veci bol obhajca sťažovateľa upovedomený o termíne neverejného zasadnutia v dostatočnom časovom predstihu, ktorý mu umožňoval prípadne zabezpečiť zastúpenie klienta na neverejnom zasadnutí substitútom. Túto možnosť nevyužil.

Vo vzťahu k procesným návrhom sťažovateľa ústavný súd poukazuje na príslušné ustanovenia   Trestného   poriadku,   podľa   ktorých   podanie   námietky   zaujatosti   a návrhu na delegáciu   nie   je   prekážkou   vykonania   nariadeného   úkonu   trestného   konania, resp. pri námietke zaujatosti aj vykonania úkonu, ktorého nevykonanie by mohlo ohroziť účel trestného konania (§ 23 ods. 3 a § 32 ods. 4 Trestného poriadku). Sťažovateľ podal návrhy po nariadení úkonu neverejného zasadnutia, na ktorom okresný súd vykonal jeho výsluch.   Obidva   návrhy   sťažovateľa   boli   posúdené   príslušnými   súdmi   ako   nedôvodné. Okresný   súd   rozhodol   o nevylúčení   predsedníčky   senátu   a prísediacich   uznesením z 5. februára   2013   a krajský   súd   zamietol   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu uznesením   sp.   zn.   5 Tos   19/2013 z 12.   februára 2013.   Najvyšší   súd   rozhodol   o návrhu sťažovateľa   podľa   §   23   ods.   1   Trestného   poriadku   uznesením   sp.   zn.   1   Ndt   4/2013 z 27. februára 2013 tak, že vec sa okresnému súdu neodníma. Ústavný súd preto nepovažuje námietku   sťažovateľa   týkajúcu   nezákonného   postupu   krajského   súdu   v nadväznosti na porušenie zákona postupom okresného súdu za relevantnú.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   uvádza,   že   nie   je   jeho   úlohou   vyjadrovať sa k procesnému   postupu   namietaného   súdu,   pokiaľ   tento   postup   nemal   za   následok porušenie základných práv sťažovateľa. Ústavný súd preto nepovažuje za potrebné reagovať na námietku sťažovateľa týkajúcu sa poradia, v ktorom okresný súd rozhodol, keď najskôr rozhodol   o väzbe   a následne   o námietke   zaujatosti,   ktorej   nevyhovel,   pretože ju nepovažoval za dôvodnú.

II.2.2 Vo vzťahu k postupu krajského súdu sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd nemohol   rozhodnúť   skôr,   ako   najvyšší   súd   rozhodol   o jeho   návrhu   na   delegáciu   veci Krajskému   súdu   v Žiline,   ktorý   podal   pred   nariadením   neverejného   zasadnutia na rozhodnutie o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe. Najvyšší súd rozhodol o tomto návrhu uznesením sp. zn. 1 Ndt 5/2013 z 27. februára 2013 tak, že mu nevyhovel a vec krajskému súdu neodňal.

Odňatie veci príslušnému súdu a jej prikázanie inému súdu z dôležitých dôvodov je výnimkou z ústavného princípu, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Dôležité   dôvody   v zmysle   citovaného   ustanovenia   §   23   Trestného   poriadku   môžu   byť dôvody,   ktoré   zabezpečujú   nestranné   a   zákonné   prerokovanie   veci,   náležité   zistenie skutkového   stavu   potrebného   na   rozhodnutie,   ako   aj   uplatnenie   všetkých   do   úvahy prichádzajúcich základných zásad trestného konania. Pri dodržaní týchto zásad môže ísť aj o dôvody procesnej ekonómie v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 101/2000).

Vzhľadom na uvedené je tak delegácia procesno-právnym inštitútom, ktorý musí mať iba výnimočnú povahu, a preto dôležité dôvody na delegáciu musia byť zreteľné, zrejmé a nepochybné a ich existencia musí byť jednoznačne preukázaná (II. ÚS 448/2010). Sťažovateľ odôvodnil svoj návrh podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku námietkou zaujatosti všetkých sudcov krajského súdu z dôvodu ich predpokladaného osobného vzťahu k jednému zo svedkov, ktorý bol «osobne prítomný na mieste činu v čase usmrtenia osoby poškodeného Ž., ktorý mal byť zároveň aj Ž. obchodným partnerom a spoločníkom podniku „D.“, ktorý bol nútený po prestrelke zavrieť, čím mohol prísť o značnú časť príjmov, pričom p. Ľ.   P.   pôsobil   v trnavskom   kraji   ako   súdny   exekútor   a   určite   mal   osobné   kontakty so sudcami nielen Okresného súdu v Trnave ale aj Krajského súdu v Trnave.». Iné dôvody sťažovateľ neuviedol ani vo svojom vlastnoručne písanom podaní.

Podľa   stabilizovanej súdnej   praxe je dôvodom   na odňatie veci príslušnému súdu a jej prikázanie   inému   súdu   toho   istého   druhu   a stupňa   aj   vylúčenie   všetkých   sudcov príslušného súdu. Najvyšší súd taký dôvod vo veci sťažovateľa nezistil.

Sťažovateľ nevzniesol konkrétnu námietku zaujatosti predsedu alebo členov senátu krajského súdu rozhodujúceho v jeho veci, o ktorej by mal krajský súd rozhodnúť predtým, ako rozhodol o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe. Práve námietka zaujatosti je účinným procesným   prostriedkom,   ktorý   sťažovateľ   mal   k dispozícii   na   ochranu   svojho   práva na nestranného sudcu, pokiaľ mal pochybnosti o nezaujatosti v jeho veci konajúceho senátu.

Podľa názoru ústavného súdu z týchto konkrétnych okolností vyplýva, že základné právo sťažovateľa na nestranného sudcu   nemohlo byť namietaným postupom krajského súdu v časovo limitovanom väzobnom konaní dotknuté.

II.2.3 Sťažovateľ napokon namieta, že krajský súd porušil jeho práva aj postupom predchádzajúcim   rozhodnutiu   o väzbe v súvislosti   s rozhodovaním   o jeho sťažnosti   proti uzneseniu okresného súdu o nevylúčení z 5. februára 2013, a to z toho dôvodu že rozhodol o sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o nevylúčení   skôr,   ako   bolo   uznesenie okresného súdu doručené jeho obhajcovi.

Proti   uzneseniu   o väzbe,   o ktorej   súd   rozhoduje   podľa   §   238   ods.   3   Trestného poriadku po podaní obžaloby, možno podať sťažnosť len ihneď po vyhlásení uznesenia (§ 83 ods. 2 Trestného poriadku). Sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu o ponechaní vo väzbe   aj   proti   následne   vyhlásenému   uzneseniu   o nevylúčení   bezprostredne   po   ich vyhlásení. Do termínu rozhodovania o sťažnostiach (12. februára 2013) sťažovateľ ani sám, ani prostredníctvom   svojho   obhajcu   nedoplnil   dôvody   svojich   sťažností.   Obhajca sťažovateľa pritom   vedel,   ako rozhodol   okresný   súd,   o čom   svedčí   obsah   jeho podania zo 6. februára 2013 označeného ako „Návrh na odňatie veci podľa § 23 Tr. poriadku“, v ktorom poukázal na to, že mu nebolo doručené uznesenie, ktorým okresný súd rozhodol, že   namietaní   členovia   senátu   okresného   súdu   nie   sú   vylúčení   z vykonávania   úkonov trestného   konania   vo veci   sťažovateľa,   hoci   podľa   §   179   ods.   3   Trestného   poriadku je povinnosťou súdu mu toto uznesenie doručiť.

Podľa § 179 ods. 3 Trestného poriadku ak sa však oznamuje obvinenému, ktorý je pozbavený spôsobilosti   na právne   úkony   alebo ktorého   spôsobilosť na právne úkony je obmedzená,   uznesenie,   proti   ktorému   môže   podať   sťažnosť,   treba   ho   oznámiť obvinenému, jeho obhajcovi a zákonnému zástupcovi. Ak je obvinený vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, treba uznesenie, proti ktorému je prípustná sťažnosť, oznámiť obvinenému a jeho obhajcovi aj vtedy, ak obvinený nemá obmedzenú spôsobilosť na právne úkony.

Podľa § 187 ods. 1 Trestného poriadku sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti proti uzneseniam podľa § 83 ods. 2 Trestného poriadku; ak sa koná podľa § 204 ods. 1 Trestného poriadku,   sťažnosť   sa   podáva   do   skončenia   skráteného   vyšetrovania.   Ak   sa   uznesenie oznamuje   tak   obvinenému,   ako   aj   jeho   zákonnému   zástupcovi   alebo   obhajcovi,   plynie lehota od toho oznámenia, ktoré bolo vykonané najneskoršie.

Obhajcovi   sťažovateľa   bolo   uznesenie   okresného   súdu   o námietke   zaujatosti z 5. februára   2013   doručené   13.   februára   2013.   Krajský   súd   rozhodol   o sťažnosti sťažovateľa   už   12.   februára   2013,   teda   skôr   ako   sťažovateľ   mohol   eventuálne   doplniť odôvodnenie   svojej   sťažnosti   prostredníctvom   obhajcu   po   tom,   ako   mu   bolo   doručené uznesenie okresného súdu.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 5 Tos 19/2013-635 z 12. februára 2013 vyplýva, že krajský súd považoval za odôvodnenie sťažnosti námietky, ktoré boli obsahom návrhu sťažovateľa na odňatie veci a jej prikázanie Okresnému súdu Bratislava I. Inú argumentáciu odôvodňujúcu   námietku   zaujatosti   senátu   okresného   súdu   konajúceho   v jeho   veci sťažovateľ   nepredniesol   ani   v písomnom   doplnení   dôvodov   sťažnosti,   ktoré   podal prostredníctvom obhajcu a ktoré bolo doručené krajskému súdu 21. februára 2013. Obsah argumentácie sťažovateľa a jeho obhajcu spochybňujúcej nestrannosť senátu rozhodujúceho o trvaní   jeho   väzby   po   podaní   obžaloby   predloženej   v   konaní   pred   okresným   súdom a v konaní   o   sťažnosti   pred   krajským   súdom   bol   v   podstate   rovnaký,   založený na všeobecnom tvrdení sťažovateľa o predpokladanom osobnom vzťahu sudcov okresného súdu k jednému zo svedkov v konaní.

Z uvedeného vyplýva, že aj keď krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu nemal k dispozícii jej písomné odôvodnenie, ktoré bolo krajskému súdu doručené až 21. februára 2013, mal pri svojom rozhodovaní k dispozícii všetky argumenty, ktoré v ňom boli (následne) uvedené. Toto zistenie je pre ústavný   súd   rozhodujúce   z   hľadiska   uplatňovania   materiálneho   prístupu   k ochrane základných práv a slobôd a posudzovania tejto časti sťažnosti sťažovateľa.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietaný   postup   krajského   súdu   v   konečnom dôsledku nemohol mať z materiálneho hľadiska za následok neprípustný zásah do ústavou garantovaných   práv   sťažovateľa,   keďže   v   písomnom   odôvodnení   sťažnosti   nebola obsiahnutá žiadna skutočnosť, ktorá nebola krajskému súdu známa z obsahu príslušného spisu   a   ktorá   by   mohla   prípadne   založiť   relevantné   dôvody   na   iné   rozhodnutie   o   jeho sťažnosti, t. j. uvedené procesné pochybenie krajského súdu v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nemalo ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávnu intenzitu (podobne napr. IV. ÚS 362/09 a IV. ÚS 62/08).

Ústavný   súd   preto   s poukazom   na   zistené   skutočnosti   považuje   sťažovateľom namietaný   postup   krajského   súdu   za   zlučiteľný   s požiadavkami   vyplývajúcimi   z obsahu jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Na základe uvedených čiastkových záverov ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti nie je dôvodná, a preto jej v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Ústavný   súd   zruší   aj   iný   zásah,   ktorým   sa   porušilo   základné   právo   alebo   sloboda, ak to pripúšťa povaha tohto iného zásahu.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 5 Tos 18/2013-639 z 12. februára 2013 (bod 2 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd má vedomosť, že po tom, ako nálezom sp. zn. I. ÚS 47/2013 z 5. júna 2013 zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 36/2012 z 11. septembra 2012 a vec mu vrátil na   ďalšie   konanie,   krajský   súd   17.   septembra   2013   rozhodol   o prepustení   sťažovateľa z väzby   a sťažovateľ   bol   následne   vyhostený   na   Ukrajinu.   Z tohto   dôvodu   neprichádza do úvahy, aby ústavný súd vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie. V súčasnosti už nie je možné skúmať dôvodnosť trvania väzby sťažovateľa so spätnou účinnosťou, teda za dobu minulú (II. ÚS 116/2011).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiada, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 € vzhľadom   na   intenzitu   zásahu   do   jeho   práv   s odôvodnením,   že   je   potrebné   prihliadať na celkovú dobu dosiaľ vykonanej väzby v konaniach vedených proti nemu.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Ústavný   súd   nálezom   sp.   zn.   I.   ÚS   47/2013   z 5.   júna   2013   nevyhovel   návrhu sťažovateľa   na   priznanie   finančného   zadosťučinia   s odôvodnením,   že   nie   je účelné   ani vhodné, keďže vyslovenie porušenia sťažovateľom označených práv a priznanie náhrady trov   konania   považoval   v okolnostiach   danej   veci   za   dostačujúce.   Vzhľadom   na to, že sťažovateľ   bol   následne   prepustený   z väzby   uznesením   krajského   súdu,   čím   bola dovŕšená náprava namietaného porušenia jeho práv, ústavný súd konštatuje, že v danom prípade   bude   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľa   vyslovenie   porušenia   ním označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru a zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj priznanie úhrady trov konania. Ústavný súd nevidí dôvod ani v tejto veci rozhodnúť inak, ako rozhodol vo veci sp. zn. I. ÚS 47/2013.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

V súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom Advokátskou kanceláriou Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o.,   ktorá   je   podľa   predloženého   osvedčenia   platcom   dane   z   pridanej   hodnoty. Sťažovateľ sa domáhal úhrady trov konania za dva úkony právnej služby v celkovej sume 331,12 €. Uplatnená čiastka zodpovedá vyčísleniu podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom do 30. júna 2013, a preto ústavný súd priznal úhradu trov konania v uplatnenej sume (bod 3 výroku toho nálezu).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v   spojení   s §   149   Občianskeho súdneho poplatku).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2014