znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 495/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti I. s. r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. A. F., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47   ods. 3   a čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky v konaní   vedenom   pod sp. zn.   3 Sžf/17/2011 a jeho rozsudkom zo 7. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti I. s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti I.   s. r. o. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 Sžf/17/2011 a jeho rozsudkom   zo 7.   februára   2012 (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti, z dokumentov k nej pripojených a po nahliadnutí do spisu v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 6 S/160/2009 ústavný súd zistil, že dodatočným platobným výmerom č. 695/230/55743/09/Ben z 1. júla 2009 (ďalej len „dodatočný platobný výmer“) vydaným Daňovým úradom K... (ďalej len „daňový úrad“ alebo „správca dane“) bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2007 v sume 441 771,19 €. Daňový úrad ustálil, že sťažovateľka si v zdaňovacom období február 2007 neoprávnene odpočítala daň z pridanej hodnoty   (ďalej   len   „DPH“)   prevažne   z   prijatých   zdaniteľných   plnení   za   nákup   tovaru od obchodnej   spoločnosti   J.,   s. r. o.   Následne   bol   nakúpený   tovar   dodaný   do   Českej republiky v rámci tzv. „reťazového obchodu“, pri ktorom bol tento tovar (farebné kovy) predávaný   medzi   viacerými   obchodnými   spoločnosťami.   Správca   dane   na   základe vykonaného dokazovania zistil, že miesto nakládky tovaru a začatia prepravy sa nachádzalo v B.   a   v T.   a   vykládky   tovaru   sa   uskutočňovali   v   Českej   republike.   Údaje   uvedené v medzinárodných nákladných listoch, ktoré sťažovateľka predložila na opakovanú daňovú kontrolu, tak podľa daňového úradu nezodpovedajú ním zisteným skutočnostiam, keďže tovar nebol prepravený z tuzemska, ale z B. a T. Obchodnej spoločnosti J., s. r. o., preto nevznikla v tuzemsku daňová povinnosť a sťažovateľke nevznikol ani nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty vo vzťahu k obchodom uzatvoreným s obchodnou spoločnosťou J., s. r. o., keďže pri takomto dodaní tovaru nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku a nemohla byť voči nej uplatnená iným platiteľom v tuzemsku. Proti dodatočnému platobnému výmeru sa   sťažovateľka   odvolala   namietajúc   nedostatočne   zistený   skutkový   stav   a nesprávne vyhodnotenie dôkazov.

Rozhodnutím Finančného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „finančné riaditeľstvo“) č. 1/223/14496-113010/2009/992517-r   zo   7.   októbra   2009   (ďalej   len „rozhodnutie   finančného   riaditeľstva“)   bol   dodatočný   platobný   výmer   potvrdený.   Proti uvedenému rozhodnutiu podala sťažovateľka žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho   orgánu   namietajúc,   že   správne   orgány   nedostatočne   zistili   skutkový   stav, nesprávne   vyhodnotili   dôkazy   a   nimi   prijatý   výklad   odporuje   záverom   vyplývajúcim z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“). Sťažovateľka neskôr svoju   argumentáciu   rozšírila   tvrdením,   že   správne   orgány   konali   s osobou,   ktorá   nemá oprávnenie vystupovať v jej mene.

Rozsudkom krajského súdu č. k. 6 S/160/2009-50 z 25. novembra 2010 bola žaloba sťažovateľky   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   finančného riaditeľstva   zamietnutá, pretože   krajský   súd   neidentifikoval   také   relevantné   dôvody,   pre   ktoré   by   malo   byť rozhodnutie   finančného   riaditeľstva   nezákonné.   Proti   rozsudku   krajského   súdu   podala sťažovateľka odvolanie.

Napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   bol   prvostupňový   rozsudok   krajského súdu   potvrdený   ako   vecne   správny.   Najvyšší   súd   sa   s   prihliadnutím   na   § 219   ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením prvostupňového   rozsudku   a uviedol   ďalšie   dôvody   na   zdôraznenie   správnosti   dôvodov obsiahnutých   v predmetnom   rozsudku   krajského   súdu.   Podľa   najvyššieho   súdu   správne orgány   postupovali   a rozhodli   v súlade   so   zákonom   a na   základe   dostatočne   zisteného skutkového   stavu,   keď   dospeli   k záveru,   že   sťažovateľka   vzhľadom   na   jej   postavenie v rámci „reťazového obchodu“ nebola oprávnená odpočítať si DPH na dané tovary, keďže miesto, odkiaľ boli prepravované, sa nenachádzalo v tuzemsku, ako tvrdí sťažovateľka, ale v zahraničí.

Proti   napadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu   a postupu   predchádzajúcemu   jeho vydaniu   podala   sťažovateľka   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktorou   navrhla,   aby ústavný   súd   rozhodol,   že   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   boli   porušené   jej základné   práva   podľa   čl. 46   ods. 1,   čl. 47   ods. 3   a   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka ďalej navrhuje, aby ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   dodáva,   že   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   viazaný návrhom   sťažovateľky,   ktorá   je   v   tomto   prípade   zastúpená   kvalifikovaným   právnym zástupcom.   Preto   sa   v   danej   veci   zaoberal   iba   možnosťou   porušenia   tých   práv   a   tými orgánmi verejnej moci, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie,   t. j.   v   petite   sťažnosti.   Tvrdenia   o   porušení   ďalších   základných   práv, resp. článkov ústavy, ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľky (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 287/2011).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Sťažovateľka odôvodnila svoju sťažnosť dvoma základnými námietkami:

1.   Prvá   námietka   sa   týka   namietaného   porušenia   procesných   pravidiel   orgánmi daňovej   správy   (daňovým   úradom   a finančným   riaditeľstvom),   ktoré   podľa   tvrdenia sťažovateľky   neboli   odstránené   v rámci   správneho   súdnictva,   osobitne   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Podstata prvej námietky sa týka toho, že „v konaní pred daňovými   orgánmi   došlo   k   závažnej   chybe   daňového   konania,   ktorá   mohla   mať   vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia DR SR a napriek tomu, že na túto chybu podľa § 250   i   ods. 3   O. s. p.   boli   súdy   povinné   prihliadať   z   úradnej   povinnosti,   súdy   na   túto závažnú procesnú chybu neprihliadali“.

Medzi   spomenuté   chyby   podľa   sťažovateľky   patrí   to,   že „vo   veci   neprebehlo prvostupňové   daňové   konanie,   čím...   bola   znemožnená   možnosť   preukázať   skutočnosti rozhodujúce   pre   správne   určenie   a   vyrubenie   dane“, keďže   daňové   úrady   podľa   nej vykonali iba „daňovú kontrolu, ktorá nie je daňovým konaním... Za daňové – vyrubovacie prvostupňové   konanie   nemožno   považovať   jediný   úkon   správcu   dane,   a   to   vydanie prvostupňového   rozhodnutia.   Navyše,   ak   Daňové   riaditeľstvo   SR   rozhodlo   o   našom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu bez akejkoľvek našej účasti, tým sme sa vlastne daňového konania, tak prvostupňového, ako i odvolacieho, vôbec nezúčastnili, čím nám boli odňaté naše základné procesné práva.“.

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že v jej veci „vôbec nesmela prebehnúť opakovaná daňová kontrola...   Daňové   riaditeľstvo...   nemá   zákonom   danú   kompetenciu   zrušiť   rozhodnutie a vrátiť   vec   na   opakovanú   daňovú   kontrolu,   len   na   daňové   konanie...   Správca   dane, ak vykonal opakovanú daňovú kontrolu, tak konal bez zákonnej kompetencie, teda v rozpore so   zákonom...   Správca   dane   vykonaním   opakovanej   daňovej   kontroly   prekročil   svoje kompetencie, pretože takýto postup neumožňuje žiaden právny predpis... zbytočne zaťažuje duplicitnými   úkonmi   tzv.   opakovanej   daňovej   kontroly,   ktorá   vôbec   nesmie   prebehnúť a všetky doklady, ktoré potreboval pre rozhodnutie už mal správca dane z riadnej daňovej kontroly. Nezákonný postup správcu dane je i v rozpore s ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy SR podľa ktorého,   môže   verejný   orgán   konať   len   podľa   zákona   alebo   len   na   základe   zákona... Je vylúčené, aby v tej istej veci prebiehala súčasne s daňovým vyrubovacím konaním... i opakovaná   daňová   kontrola...   Tento   nezákonný   postup   správcu dane je jednoznačným prejavom svojvôle verejného orgánu, ktorá je v právnom štáte vylúčená (čl. 1 ústavy SR).“.

Podľa sťažovateľky okrem toho správca dane porušil zákonom ustanovené lehoty, v rámci ktorých musí vykonávať jednotlivé úkony správy daní. Sťažovateľka tvrdí, že v jej prípade   mal   správca   dane   povinnosť   vydať   rozhodnutie   (dodatočný   platobný   výmer) v 15-dňovej   lehote   od   skončenia   daňovej   kontroly.   Podľa   sťažovateľky   táto   lehota predstavuje „časový úsek kompetencie správcu dane, v rámci ktorého musí úkon vydania rozhodnutia vykonať. Ak v tejto lehote úkon nevykoná, zaniká jeho kompetencia (právomoc) vydať   takéto   rozhodnutie...   keď   správca   dane   takéto   rozhodnutie   vydal,   ide o administratívny   paakt,   ktorý   nevyvoláva   žiadne   právne   účinky...   jeho   rozhodnutie   je nulitné, keďže na vydanie takéhoto rozhodnutia nemal kompetenciu.“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že „Dôvody rozsudku najvyššieho súdu k tejto námietke vôbec nie sú, a tým je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné... rozsudok Najvyššieho súdu SR mal obsahovať v odôvodnení dostatočné a relevantné dôvody, na základe ktorých bolo rozhodnuté.“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   všetky   uvedené   námietky   sú   založené   na   spoločnom základe, v zmysle ktorého na ne podľa sťažovateľky mal prihliadnuť najvyšší súd ex offo. Sťažovateľka opakovane uviedla, že ňou namietané nedostatky v postupe daňových orgánov vedú   k záveru,   že   orgán,   ktorý   rozhodnutie   vydal,   nemal   právomoc   vydať   takéto rozhodnutie, a krajský súd, ako aj najvyšší súd mali na tento nedostatok prihliadať ex offo bez ohľadu na obsah žaloby v správnom súdnictve. Sťažovateľka v sťažnosti ani netvrdila a ani nepreukázala, že by uvedené námietky zahrnula do žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia   finančného   riaditeľstva.   Rovnako   ani   nenamietala,   že   by   sa   najvyšší   súd vysporiadal s takouto jej námietkou. Sťažovateľka iba tvrdila, že najvyšší súd neprihliadol na určitú okolnosť, na ktorú mal prihliadať z úradnej povinnosti, pričom túto povinnosť odvodzuje z § 250i ods. 3 OSP.

Podľa § 250i ods. 3 OSP pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Ak   sťažovateľka   tvrdí,   že   krajský   súd   a najvyšší   súd   sa   v rámci   preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu mali ex offo zaoberať uvedenými pochybeniami vedúcimi   k záveru   o nedostatku   právomoci   správneho   orgánu   na   vydanie   rozhodnutia, zjavne tým namieta porušenie § 250j ods. 3 druhej a tretej vety OSP, podľa ktorých súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd viazaný.

Ústavný   súd   na   základe   nahliadnutia   do   súvisiaceho   súdneho   spisu   vedeného krajským súdom pod sp. zn. 6 S/160/2009 zistil, že sťažovateľka tieto námietky neuplatnila v rámci   konania   o   žalobe   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu (finančného riaditeľstva) pred všeobecnými súdmi, a to ani v žalobe z 18. decembra 2009, ani v rozšírení žalobných námietok (podanie z 8. februára 2010 adresované krajskému súdu) a taktiež   ani   v odvolaní   proti   prvostupňovému   rozsudku   krajského   súdu,   uplatnila   ich až v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   uvádza,   že   zmyslom   a   účelom   princípu   subsidiarity   zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených   kompetencií.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú   (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). V zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde musia byť pred podaním sťažnosti   vyčerpané   všetky   procesné   prostriedky,   ktoré   zákon   sťažovateľovi   na ochranu jeho práv priznáva, inak je sťažnosť neprípustná. Zmysel tejto právnej úpravy nie je iba v tom, aby bola vec posúdená tým orgánom, ktorý je na posúdenie danej veci príslušný, ale aj v tom, aby prípadné nedostatky mohli byť predmetom posúdenia v opravnom konaní pred správnymi orgánmi alebo súdmi a odstránené spôsobom predpokladaným zákonom. Z toho taktiež vyplýva, že námietky, ktoré neboli uplatnené v konaní pred všeobecným súdom, hoci v tomto konaní už uplatnené byť mohli, nemôžu byť úspešne uplatnené až v konaní o sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   a ako   také   sú   neprípustné   a ústavný   súd   na   ne nemôže prihliadať.

Navyše,   podľa   názoru   ústavného   súdu   je   daňový   úrad   nepochybne   oprávnený vydávať dodatočné platobné výmery. Prípadné procesné a hmotnoprávne nedostatky tohto výmeru alebo konania, ktoré mu predchádzalo, ktoré sťažovateľka namieta, nespochybňujú právomoc tohto orgánu   vydať dodatočný   platobný výmer,   ale mohli by mať vplyv iba na jeho   zákonnosť,   ktorá   musí   byť   skúmaná   v rámci   správneho   súdnictva   v rozsahu ustanovenom Občianskym súdnym poriadkom. Argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej nedodržanie   procesných   pravidiel   pri   vydávaní   rozhodnutia   správneho   orgánu   vedie k záveru   o nedostatku   právomoci   tohto   orgánu   na   vydanie   predmetného   rozhodnutia, považuje   ústavný   súd   za   účelovú,   majúcu   zakryť   skutočnosť,   že   tieto   námietky   neboli uplatnené v konaní pred všeobecnými súdmi v rámci správneho súdnictva, a teda neboli ani predmetom konania a rozhodovania týchto súdov.

2.   Druhá   skupina   námietok   korešponduje   s námietkami   uplatnenými   v konaní o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu   a ich   podstatou   je   nesúhlas sťažovateľky so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci najvyšším súdom.

Podľa   sťažovateľky   bol „závažným   pochybením   Najvyššieho   súdu   SR...   prijatý skutkový záver, ktorý je... v úplnom rozpore so skutočným obsahom spisu“. Sťažovateľka tvrdí, že vo vzťahu k priebehu predmetných obchodov, pri ktorých si uplatnila odpočet DPH,   bola   dobromyseľná,   keďže,   ako   uvádza,   sa   tieto   obchody „tak,   ako   boli deklarované... i uskutočnili. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že tovar musí byť fyzicky dodaný každému odberateľovi.“. Podľa sťažovateľky najvyšší súd pochybil, keď sa stotožnil   s názorom správcu   dane, pokiaľ ide o začiatok a cieľ prepravy, keďže „ide o dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu EÚ“. Najvyšší súd mal preto podľa názoru sťažovateľky prihliadnuť na závery vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, a to na rozsudok,   ale aj návrhy   generálnej   advokátky   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   C-409/09, a rozhodnutie finančného riaditeľstva mal zrušiť. Sťažovateľka bez toho, aby označila, čo konkrétne   považuje   za   porušenie   záverov   vyplývajúcich   z rozhodnutia   Súdneho   dvora vo veci vedenej pod sp. zn. C-409/09, v sťažnosti uviedla: „Tvrdenie Najvyššieho súdu SR, že   na   nami   uvádzané   námietky   v   súvislosti   s   nespolupracujúcim   subjektom   v   daňovom konaní, sa skutkovo nezhoduje stanovisko generálnej advokátky zo dňa 11. 1. 2007, vo veci C-409/04, ako i rozsudok Európskeho súdneho dvora C-409/04 zo dňa 27. septembra 2007, považujeme za nesprávne, pretože toto rozhodnutie sa principiálne práve vzťahuje na takýto prípad, keď niektorý z daňových subjektov nespolupracuje s verejnými orgánmi.“

Uvedené   námietky   sťažovateľky   smerujú   voči   nasledujúcej   časti   odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu:

„V zmysle záverov Súdneho dvora Európskej Únie, hoci dve po sebe nasledujúce dodávky   zakladajú   iba   jediný   pohyb   tovaru,   musia   byť   považované   za   časovo   po   sebe nasledujúce. Sprostredkujúci nadobúdateľ môže previesť na druhého nadobúdateľa právo disponovať s tovarom ako vlastník, iba ak ho predtým dostal od prvého predajcu, a preto k druhej dodávke môže dôjsť až po vykonaní prvej dodavky, preto ak je miestom dodania pri dodávke   tovaru   žalobcom (žalobcom   je   sťažovateľka,   pozn.)... B.   a T.,   musí   tak   byť i v prípade dodávky tovaru spoločnosťou J., s. r. o., pre žalobcu. Dodávka tovaru vo vnútri Spoločenstva predstavuje jedno a to isté hospodárske plnenie a dodávka tovaru má byť zdanená len jedenkrát, čo bolo splnené priznaním nadobudnutia tovaru z iného členského štátu   spoločnosťou   D.,   a. s.,   Brno...   Uvedený   spor   (rozsudok   Súdneho   dvora   vo veci C-409/09, pozn.) sa líši od prejednávanej veci v tom, že vo veci... C-409/09 tovar fyzicky neopustil   územie   členského   štátu   dodania,   pričom   v   prejednávanej   veci   správca   dane dodanie tovaru nespochybňoval. Žalobca sa dovolával aplikácie druhého výroku rozsudku súdneho dvora C-409/09, najmä v tom, že mu nesmie byť v postavení odberateľa na území Slovenskej   republiky   odopreté   uplatnenie   nároku   na odpočet   dane   z pridanej   hodnoty, pokiaľ sa dodatočne preukáže, že doklad vystavený zhotoviteľom bol nepravdivý, daňový subjekt o tom nevedel a vedieť nemohol a vykonal všetko v dobrej viere. V danom prípade však   prepravu   tovaru   zabezpečoval   žalobca   prostredníctvom   prepravných   spoločností... Faktúry za prepravu boli vystavené pre žalobcu, ktorý ich má zaúčtované a zaevidované v záznamoch pre účely dane z pridanej hodnoty, na základe ktorých si uplatnil odpočítanie dane. Spoločnosť... na vystavených faktúrach za prepravu, ako aj v prepravných dokladoch CMR uviedla miesto nakládky T. a G., T. a miesto vykládky Č., Česká republika. Prepravná spoločnosť... vystavila... faktúry, kde uvádzala miesto nakládky tovaru A., B., T., T. a miesto vykládky   B.,   Česká   republika...,   preto   podľa   názoru   senátu   odvolacieho   súdu   vedel (sťažovateľka, pozn.) o mieste nakládky tovaru v B. a v T... Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca   vedel   o   mieste   dodania   tovaru,   teda   vedel,   že   miestom   dodania   tovaru   nie   je tuzemsko tak, ako to bolo uvedené na sporných faktúrach, napriek tomu si na základe nepravdivých údajov a faktúr odpočítal daň z pridanej hodnoty na vstupe za dodávku tovaru od spoločnosti J., s. r. o., K. Vo   veci   rozsudku   Súdneho   dvora   C-409/09   ako   už   bolo   vyššie   uvedené,   bolo preukázané,   že...   nemal   dodávateľ   žiaden   dôvod   pochybovať   o   údajoch   obsiahnutých v nákladných listoch CMR, ani o ich vierohodnosti, čo však v tomto prípade vo vzťahu k žalobcovi   nebolo   preukázané,   keďže   sám   zabezpečoval   subdodávateľským   spôsobom dodávku predmetného tovaru do Českej republiky a mal teda vedomosť z akého miesta a do akého miesta sa dodávka tovaru realizovala. Z tohto záveru potom senát usúdil, že dôkazy   predložené   žalobcom   o   preprave   tovaru   na   územie   Slovenska   a   zo   Slovenska do Českej republiky sú nepravdivé.“

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   a osobitne jeho odôvodnenia zohľadnil to, že tento rozsudok bol vydaný v rámci správneho súdnictva podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Súd rozhodujúci v správnom súdnictve (napríklad o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov) nie je „skutkovým súdom“, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, a jeho úlohou nie   je nahradzovať   činnosť   správnych   orgánov   pri   zisťovaní   skutkového   stavu,   ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou   rešpektovali   príslušné   hmotno-právne a procesno-právne predpisy (II. ÚS 21/09, II. ÚS 391/2010, IV. ÚS 411/2011). Ani ústavný súd   v   konaní   o   sťažnosti   v   zásade   nie   je   skutkovým   súdom,   ktorý   by   vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal posudzovať pravdivosť skutkových   tvrdení   (I. ÚS 200/2011).   Ústavný   súd   skúma   napadnutý   rozsudok   iba   z hľadiska už spomenutých kritérií jeho prípadnej zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti.

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd dostatočne vysporiadal s námietkami sťažovateľky.   Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   je   založené na skutkových zisteniach daňových orgánov týkajúcich sa priebehu dodávky tovaru vrátane záverov   o nedostatku   dobromyseľnosti   na   strane   sťažovateľky   o mieste   dodania   tovaru, ktoré   viedli   k záverom   o neoprávnenom   odpočte   DPH.   Bez   ohľadu   na   to,   či   je   daná aplikácia právnych noriem, prípadne záverov judikatúry Súdneho dvora jedinou možnou, nepochybne nie je zjavne neodôvodnenou ani arbitrárnou či inak ústavne neudržateľnou. Osobitne   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   najvyšší   súd   sa   v dostatočnom   rozsahu vysporiadal s námietkou týkajúcou sa použitia judikatúry Súdneho dvora nielen podrobným popisom skutkového stavu a rozsudku Súdneho dvora, ale aj poukázaním na rozdiely oproti prerokúvanej   veci,   čím   zároveň   odôvodnil   aj   to,   prečo   nemôže   byť   sťažovateľka považovaná za dobromyseľnú, pokiaľ ide o miesto začatia prepravy tovaru. Podľa názoru ústavného   súdu   nie   je   predmetná   interpretácia   taká, ktorá   by   zásadne   popierala   účel a význam   aplikovanej   právnej   normy.   Rozhodnutie   obsahuje   dôvody,   na   ktorých   je založené,   pričom   tieto   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   hodnotiť   ako   zjavne protirečivé   ani   popierajúce   pravidlá   formálnej   alebo právnej   logiky   a nemožno   ich   tiež označiť za zjavne jednostranné alebo také, ktoré by boli v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.

Ústavný súd z uvedených dôvodov nepovažuje odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu   za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné, resp. neudržateľné do tej miery, aby indikovalo možnosť vysloviť porušenie   označených   práv   sťažovateľky   po   prípadnom   prijatí   jej   sťažnosti   na   ďalšie konanie.   Samotná   skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   s   rozsudkom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).

Navyše, sťažovateľka okrem námietok, ktoré ústavný súd už v predchádzajúcej časti odôvodnenia   tohto   uznesenia   vyhodnotil   ako   neprípustné   z dôvodu   ich   neuplatnenia v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   neoznačila   ani   žiadne   iné   okolnosti,   ktoré   by poukazovali na možnosť porušenia jej základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, porušenie ktorých postupom najvyššieho súdu a jeho napadnutým rozsudkom namieta. Práve naopak, sťažovateľka svojimi podaniami adresovanými krajskému súdu a najvyššiemu súdu mala možnosť   domáhať   sa,   a aj   sa   domáhala,   ochrany   svojich   uvedených   základných   práv. Ústavný súd rovnako tak nezistil žiadne také nedostatky v konaní pred najvyšším súdom, resp. v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu, ktoré by naznačovali možnosť porušenia týchto základných práv.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľky   odôvodňujúcu   porušenie   jej   práv   označených   v petite   sťažnosti   ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie   zistiť   a   preskúmať   spojitosť   medzi napadnutým   rozsudkom,   resp.   postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a namietaným porušením označených práv.

Ústavný   súd   preto   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky pre jej neprípustnosť a zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2012