znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 495/2011-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2012 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti MUDr. V. C., B., Ing. Ľ. L., B., A. V., B., a MUDr. V. B., B., zastúpených Advokátskou kanceláriou D., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. D., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1   a čl.   20 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   36   ods.   1 a   čl.   11   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co 16/2010 z 24. mája 2011, za účasti Krajského súdu v Trenčíne, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva MUDr. V. C., Ing. Ľ. L., A. V. a MUDr. V. B. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co 16/2010 z 24. mája 2011 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp.   zn. 5   Co   16/2010 z 24.   mája 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne j e   p o v i n n ý uhradiť MUDr. V. C., Ing. Ľ. L., A. V. a MUDr. V. B. trovy konania v sume 838,16 € (slovom osemstotridsaťosem eur a šestnásť centov) na účet ich právneho zástupcu Advokátskej kancelárie D., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 2. septembra 2011 doručená sťažnosť MUDr. V. C., B., Ing. Ľ. L., B., A. V., B. (ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“), a MUDr. V. B., B. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou D., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. D., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5   Co   16/2010 z 24. mája 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresným súdom   Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) bolo vedené na základe žaloby žalobcov A. R. a spol. (ďalej len „žalobcovia“) proti sťažovateľom konanie o určenie, že nehnuteľnosti, a to parcela č...., orná pôda o výmere 4020 m2, a parcela č...., orná pôda o výmere 472 m2, zapísané na liste vlastníctva č...., katastrálne územie H., a parcela č...., orná pôda o výmere 46109 m2, zapísaná na liste vlastníctva č...., katastrálne územie H. (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“), ako zvyšky pozemkovoknižnej parcely č. 555, katastrálne územie H., patria do dedičstva po nebohom F. Ď., narodenom..., zomrelom... Konanie bolo vedené pod sp. zn. 6 C 20/2007.

Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 20/2007-182 z 30. novembra 2009 žalobe vyhovel a určil, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom F. Ď., a zároveň zaviazal sťažovateľov spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania a právneho zastúpenia v sume 10 494,26 € k rukám právneho zástupcu žalobcov.

Proti rozsudku   okresného súdu podali odvolanie sťažovatelia, o ktorom   rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 16/2010 z 24. mája 2011 tak, že potvrdil odvolaním napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   a   sťažovateľov   zaviazal   nahradiť   žalobcom   trovy odvolacieho konania v sume 1 959,80 € k rukám právneho zástupcu žalobcov.

Sťažovatelia   tvrdia,   že   namietaným   rozsudkom   boli   porušené   nimi   označené základné práva podľa ústavy a listiny a tiež práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, keďže krajský súd „v konaní nepostupoval ústavne konformným spôsobom, keď príslušné ustanovenia O. s. p., najmä § 43 ods. 1, 2, § 79 ods. 1, 153 ods. 1, neaplikoval cez ust. čl. 152 ods. 4 Ústavy SR...“.

Sťažovatelia namietajú, že v predmetnej veci došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní, keďže na rozdiel od žalobcov nemali k dispozícii zápisnicu z 20. októbra 1943 spísanú   na   Notárskom   úrade   v M.   o   dražobnom   predaji   bývalých   židovských poľnohospodárskych usadlostí v katastrálnom území M. Z označenej notárskej zápisnice vyplýva,   že   20.   októbra   1943   bola   uskutočnená   aj   dražba   pozemkov   ich   právneho predchodcu – R. L., zapísaných v pozemnoknižnej vložke č...., katastrálne územie M.

Sťažovatelia tiež uvádzajú, že nikdy nemali k dispozícii uznesenie okresného súdu sp.   zn.   Nc   II   96/49,   ktoré   je   právnym   základom   namietaného   rozsudku   a   od   ktorého žalobcovia odvodzujú svoju dobromyseľnosť pri užívaní sporných nehnuteľností, ako aj počiatok   plynutia   lehoty   na   ich   vydržanie.   Toto   uznesenie   okresného   súdu   nebolo v priebehu   konania   pred   okresným   súdom   a   ani   krajským   súdom   podľa   tvrdenia sťažovateľov predložené, keďže sa nezachovalo, a to ani v archíve okresného súdu.

Sťažovatelia   tvrdia,   že   namietaným   rozsudkom   boli   zbavení   svojho   vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, a to bez toho, aby boli splnené základné podmienky vydržania na strane žalobcov.

Sťažovatelia   namietajú   aj   právny   záver   krajského   súdu,   podľa   ktorého   nemohli nadobudnúť sporné nehnuteľnosti dedením po nebohej poručiteľke R. L., keďže táto nebola ich   vlastníčkou, pretože už v roku   1943 boli sporné nehnuteľnosti dražobne odpredané nebohému F. Ď.

Rovnako   sťažovatelia   namietajú   aj   tú   časť   odôvodnenia   namietaného   rozsudku krajského súdu, v zmysle ktorej samotnou účinnosťou zákona č. 128/1946 Sb. o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych konaní z doby neslobody a o nárokoch z tejto neplatnosti a z iných   zásahov   do   majetku   schádzajúcich   (ďalej   len „zákon   o   neplatnosti   niektorých majetkovoprávnych   konaní“   alebo   „zákon   č.   128/1946   Sb.“)   nedošlo   k   obnoveniu vlastníckych   práv   osôb,   ktoré   tieto   práva   v   dobe   neslobody   stratili.   V   tejto   súvislosti sťažovatelia poukazujú na § 1 zákona o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych konaní.

Podľa   názoru   sťažovateľov   z   rozhodujúceho   dôkazu,   listu   dr.   H.   adresovaného nebohému F. Ď. (D.), nevyplýva, že by mu bol okresný súd v zmysle uznesenia sp. zn. Nc II 96/49 ponechal sporné nehnuteľnosti a vyzval ho zaplatiť doplatok za ne.

Za neprípustný a nezákonný považujú sťažovatelia aj postup okresného súdu, ktorý v danej   veci „použil...   analógiu   s   iným   uznesením   vydaným   pod   sp.   zn.   Nc   II   92/49 týkajúceho sa doriešenia právnych vzťahov medzi žalovanými a p. Š. B.“, keďže „v konaní ničím a nikým nebolo preukázané, že sa jednalo o pozemky, ktoré sú predmetom tohto súdneho sporu“.

Žalobcovia podľa tvrdenia sťažovateľov nikdy nepreukázali, že by boli ich právnymi predchodcami, resp. im zaplatili čo i len korunu doplatku za sporné nehnuteľnosti. Takýto záver nemožno podľa nich vyvodiť ani z výpovedí svedkov.

Sťažovatelia opakovane poukazujú na skutočnosť, že rozhodujúci dôkaz – uznesenie okresného   súdu   sp.   zn.   Nc   II   96/49,   nikto,   okrem   právneho   zástupcu   žalobcov,   nikdy nevidel. Spis okresného súdu sp. zn. Nc II 96/49 bol podľa oznámenia okresného súdu skartovaný, pričom označené uznesenie sa nenachádza ani v spisoch bývalého Štátneho notárstva v P. sp. zn. RI 191/86 a RI 1113/91, kde malo tvoriť prílohu darovacích zmlúv z 8. apríla 1986 a 18. mája 1991.

Pokiaľ ide o konštatovanie vo veci konajúcich súdov, že sťažovatelia do roku 1989 nerušili držbu žalobcov, sťažovatelia s týmto v nijakom prípade nesúhlasia a uvádzajú, že „porušovateľ   plne   ignoroval   písomné   dôkazy   predložené   sťažovateľkou,   a   to   doklady preukazujúce nájomný vzťah medzi sťažovateľkou a S., š. p. Ž. Sťažovateľka nemala žiadny dôvod   o   užívaní   svojho   vlastníctva   komunikovať   so žalobcami,   nakoľko   jej   užívanie pozemkov   bolo   vykonávané   prostredníctvom   inej   osoby,   čo   bolo   v   danom   období štandardným právnym stavom...

Porušovateľ ani súd I. stupňa úplne ignoroval skutočnosť, že pozemky počas ním deklarovanej doby nerušenej držby neboli a nemohli byť v držbe, tobôž nie oprávnenej a dobromyseľnej, žalobcov, nakoľko tieto pozemky boli v nájme socialistickej organizácie v rámci právneho vzťahu so sťažovateľkou.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných hodnôt, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trenčíne sp. zn. 5 Co/16/2010 z 24. mája 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co/16/2010 z 24. mája 2011 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške € 15 000,- pre každú zo sťažovateliek, ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť im do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania na účet Advokátskej kancelárie D., s. r. o. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 495/2011-28 z 22. novembra 2011 ju prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti sťažnosť   odmietol.   Zároveň   ústavný   súd   čiastočne   vyhovel   aj   návrhu   sťažovateľov na odklad vykonateľnosti namietaného rozsudku krajského súdu (v časti týkajúcej sa výroku o náhrade trov odvolacieho konania a v tej jeho časti, ktorou potvrdil výrok odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu o náhrade trov konania, pozn.).

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľov a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a sudkyňa poverená plniť úlohy predsedu krajského súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia účastníkov konania, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný   súd   v   súlade   s § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sudkyňa   poverená   plniť   úlohy   predsedu   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení k sťažnosti   sp.   zn.   Spr.   352/11   z   9.   decembra   2011   uviedla,   že   sťažnosť   považuje za nedôvodnú, pričom sa konkrétne vyjadrila len k námietke sťažovateľov, podľa ktorej nemali na rozdiel od žalobcov k dispozícii zápisnicu z 20. októbra 1943, a k námietke týkajúcej sa v konaní nepredloženého uznesenia okresného súdu sp. zn. Nc II 96/49, keď uviedla, že „... predmetná zápisnica bola súčasťou spisu sp. zn. 6 C 20/2007 Okresného súdu v Považskej Bystrici a do tohto spisu bola založená ešte v prvostupňovom konaní. Súd I. stupňa,   ktorý   vykonával   dokazovanie,   obsah   zápisnice   ako   dôkaz   v   konaní   riadne oboznámil.

...   K   uvedenému   je   potrebné   uviesť,   že   túto   skutočnosť   účastníci   konania   tvrdili od začiatku   súdneho   konania   a   ani   súdu   sa   v   priebehu   konania   predmetné   uznesenie nepodarilo zabezpečiť z dôvodu jeho skartovania. Preto súd vychádzal pri rozhodovaní z nepriamych dôkazov o existencii takéhoto rozhodnutia a to v ich logickej nadväznosti, vzájomnej súvislosti a kontextu udalosti.“.

Zo stanoviska sťažovateľov z 25. januára 2012, ktoré bolo reakciou na vyjadrenie krajského súdu, vyplýva, že zápisnica z 20. októbra 1943 bola do súdneho spisu založená na poslednom pojednávaní vo veci pred vynesením rozsudku okresného súdu. Sťažovatelia zároveň vo svojom stanovisku poukázali na to, že ak by v ich veci konajúce súdy vychádzali z   logickej   nadväznosti,   vzájomnej   súvislosti   a   kontextu   udalostí,   museli   by   dospieť k pochybnostiam   o   tom,   prečo   sa   sťažovatelia   nedomáhajú   určenia   vlastníckeho   práva k sporným nehnuteľnostiam, ktoré na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. Nc II 92/49 nadobudol Š. B. Sťažovatelia vo svojom stanovisku opakovane poukázali na skutočnosť, že žalobcovia nepredložili dôkaz o úhrade kúpnej ceny za sporné nehnuteľnosti, ako aj na skutočnosť, že sporné pozemky, resp. ich časť boli v nájme socialistickej organizácie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 5 Co 16/2010 z 24. mája 2011.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny   každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Z citovaného vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základné právo podľa čl. 36 ods. 1 listiny sú v podstate formulované identicky, čo umožňuje vysloviť záver, že medzi ich obsahom neexistuje žiadny rozdiel.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97)   vyjadreným predovšetkým v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu neexistuje v obsahu týchto práv zásadná odlišnosť, čo umožňuje, aby bola ich akceptácia v namietanom rozsudku krajského súdu posudzovaná spoločne.

Základné právo vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujú predovšetkým každému právo na prístup k súdu, ale tiež právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, materializovanú v podobe práva na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 233/04, IV. ÚS 95/07). Avšak obsah týchto práv nedáva účastníkovi záruku, že súdny spor sa skončí právoplatným rozhodnutím v jeho prospech.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   opakovane   zdôrazňuje,   že   neodmysliteľnou súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu   (m.   m.   IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 60/04).   Potreba   náležite   odôvodniť   súdne   rozhodnutie   je daná   tiež   vo   verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).

Aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vo   svojej   judikatúre zdôrazňuje,   že   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (Ruiz   Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov bolo úlohou ústavného súdu preskúmať ústavnú   akceptovateľnosť   a   udržateľnosť   namietaného   rozsudku   krajského   súdu.   Pri preskúmavaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal   zo   svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný   súd   preto   v   prvom   rade   preskúmal   rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 6 C 20/2007 z 30. novembra 2009, ktorým   bolo určené, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom F. Ď.

Z   rozsudku   okresného   súdu   vyplýva,   že   súd   prvého   stupňa   svoje   rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), § 115 a § 116 ods. 1, ako aj § 145 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník [tzv. Starý občiansky zákonník (ďalej len „Starý občiansky zákonník“)] a tou skutočnosťou, že   v   danej   veci   žalobcovia   preukázali   naliehavý   právny   záujem   na   určení,   že   sporné nehnuteľnosti   patria   do   dedičstva   po   poručiteľovi   F.   Ď.,   keďže   v pozemkovej   knihe a následne aj na listoch vlastníctva č.... a č.... sú ako vlastníci zapísaní sťažovatelia, resp. ich právni predchodcovia, aj napriek tomu, že tieto nehnuteľnosti dlhú dobu užívajú ako dedičia pôvodného vlastníka žalobcovia; majú tam postavené domy.

Okresný   súd   vo   svojom   rozsudku   v   zmysle   príslušných   ustanovení   Občianskeho zákonníka konštatoval, že na vydržanie je potrebné splniť dve podmienky, a to preukázanie nadobúdacieho titulu a 10-ročné nerušené užívanie nehnuteľnosti. Podľa okresného súdu F. Ď. na základe dražby v roku 1943 nadobudol parcelu č...., ktorej pôvodným vlastníkom bola R. L.– právna predchodkyňa sťažovateľov, pričom táto parcela mu bola odovzdaná do držby   v   roku   1944.   V   roku   1949   bola   podaná   sťažovateľmi,   resp.   ich   právnymi predchodcami, žaloba na súd o reštitúciu pozemkov (konanie bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. NC II 96/49) a hoci sa rozhodnutie z tohto konania nezachovalo, okresný súd sa stotožnil s tvrdeniami žalobcov, že v danom prípade sa dá postupovať analogicky ako v prípade Š. B., ktorého vec sa prerokúvala pod sp. zn. NC II 92/49.

Z rozsudku súdu prvého stupňa ďalej vyplýva, že sťažovatelia predložili v konaní list dr. H., ktorým F. Ď. vyzýval na zaplatenie doplatku, úžitkov a súdnych trov za konanie. Na rovnaké plnenie bol zaviazaný aj Š. B. v uvádzanom konaní sp. zn. NC II 92/49. Okresný súd bol toho názoru, že „nadobúdací titul existoval, pretože s ním štátne orgány ako s nadobúdacím titulom pracovali a uznávali ho. Zo spisov štátneho notárstva vyplynulo, že štátne notárstvo ani Obecný úrad H. nemali žiadne námietky proti registrácii darovacích zmlúv, ktorými F. Ď. časť pozemkov previedol na svojich synov.“.

Sťažovatelia taktiež namietali, že F. Ď. im, resp. ich právnym predchodcom, nikdy žiadnu kúpnu cenu nezaplatil, čo ale podľa názoru okresného súdu vyvrátila svedkyňa E. F., „ktorá potvrdila,   že   F.   Ď.   pozemky   skutočne odkúpil   a na vyplatenie,   resp.   doplatenie kúpnej ceny si peniaze požičal“.

Okresný súd vo svojom rozsudku ďalej uviedol, že od roku 1949 sa sťažovatelia, resp. ich právni predchodcovia „svojich vlastníckych práv nedožadovali, až v roku 1989 sťažovateľka   v   druhom   rade   zaslala   F.   Ď.   list,   v   ktorom   ho   žiadala   o predloženie vlastníckych   dokladov“. Okresný   súd   z toho   vyvodil,   že „právny   predchodca   žalobcov nerušene   užíval   predmetné   pozemky   v   dobrej   viere,   že   tieto   mu   patria   a   riadne   za ne zaplatil. Túto skutočnosť potvrdil aj už spomínaný fakt, že štátne notárstvo bez akýchkoľvek námietok, alebo spochybnenia nadobúdacieho titulu zaregistrovalo zmluvy o dare. Hoci v spisoch o registrácii zmlúv sa rozhodnutie Okresného súdu v Považskej Bystrici Nc II 96/49 nenachádza, je zrejmé, že pôvodne bolo súčasťou spisu Štátneho notárstva v P. RI 191/86 tak, ako je to konštatované aj v spise Štátneho notárstva v P. RI 1113/91, kde v zmluve o dare je uvedené, že uznesenie Okresného súdu v Považskej Bystrici Nc II 96/49, bolo pripojené k zmluve Štátneho notárstva v P. RI 191/86.“.

Na základe týchto skutočností okresný súd dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené všetky podmienky na vydržanie v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka, a preto návrhu v celom rozsahu vyhovel.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 16/2010-224 z 24. mája 2011 vyplýva, že krajský súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu z 30. novembra 2009. V odôvodnení namietaného rozsudku krajského súdu sa najmä uvádza, že «Z doplneného dokazovania odvolacím súdom, výťahom zo zápisnice o pojednávaní pozostalosti po neb. R. L.,   rod.   K.   vyplýva,   že   predmetom   dedenia   boli   okrem   iného   nehnuteľnosti   zapísané   v pozemkovej knihe k. ú. Obec M., vložka č...., pričom dedičmi sa stali A. V. v 1/3, H. C., rod. L. v 1/3 a E. V. v 1/3. Takto bolo vlastnícke právo týchto dedičov zapísané aj v predmetnej vložke č.... k. ú. M. (titulom dedenia z roku 1948 po R. L. - D 168/48). Napriek skutočnosti, že predmetné nehnuteľnosti boli prededené v roku 1948 v dedičskom konaní po R. L., s ohľadom na to, že už v uvedenom čase právna predchodkyňa žalovaných nebola vlastníčkou uvedených nehnuteľností (už v roku 1943 boli tieto nehnuteľnosti dražobne odpredané - viď nasledujúci odsek), žalovaní ich nemohli nadobudnúť dedením.

Ďalej z výsledkov vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, a to zo zápisnice zo dňa   20.   októbra   1943,   spísanej   na   Notárskom   úrade   v M.   o   dražobnom   odpredaji bývalých židovských poľnohospodárskych nehnuteľností v k. ú. M., že uvedeného dňa bola uskutočnená   dražba   nehnuteľností   židovských   vlastníkov,   kde   okrem   iného   bola nehnuteľnosť vdovy R. L. zapísaná v pozemnoknižnej vložke č.... k. ú. M. ako parcela č.... „ P.“ - role, paša, o výmere 9 katastrálnych jutár, 45 siah, bola vyvolaná výkričnou cenou 16.000,- Ks, najvyššie podanie v sume 24.120,- Ks urobil právny predchodca žalobcov F. Ď.   (označovaný   ako   D.),   bytom   v M.,   pričom   tento   bol   vyhlásený   za   vydržiteľa   tejto nehnuteľnosti. Z bodu 3 tejto zápisnice ďalej vyplýva, že takto nehnuteľnosť po nebohej R. L. vydražil aj Š. B. (parcela č....,..., zapísané v pozemnoknižnej vložke č.... k. ú. M. o výmere   asi   2 katastrálnych   jutár).   Ďalej   zo   zápisnice napísanej   dňa   30.   mája 1944 na Obecnom úrade v M. ohľadne odovzdania držby - úžitku nehnuteľností v k. ú. M. vyplýva, že zástupca štátneho pozemkového úradu odovzdal držbu - úžitok predmetných nehnuteľností nadobúdateľom, pričom v bode 7 je uvedený D. F., M., pričom išlo o nehnuteľnosti zapísané vo vložke č...., parcela č.... v podiele 1/1. Prevzatie týchto nehnuteľností nadobúdatelia potvrdili v zápisnici svojím podpisom.

Zákon č. 128/1946 Sb. umožňoval vyhlásiť za neplatné prevody a prechody majetku uskutočnené   po   29.   09.   1938,   pričom   nárok   patril   tomu,   kto   bol   neplatným   prevodom (prechodom) poškodený, prípadne právnym nástupcom týchto osôb (s výnimkou osôb štátne nespoľahlivých). Samotnou účinnosťou zákona č. 128/1946 Sb. (16. mája 1946) nedošlo k obnoveniu   vlastníckych   práv   osôb,   ktoré   tieto   práva   stratili   v   dobe   neslobody (od 29. 09. 1938 do 04. 05. 1945) na základe majetkových prevodov, prípadne prechodov, uskutočnených podľa neplatného právneho predpisu alebo akýmkoľvek spôsobom, najmä úradným výrokom vydaným na základe takéhoto predpisu.

Z výsledkov vykonaného dokazovania ďalej nepochybne vyplýva, že dňa 14. 06. 1949 bola Okresnému súdu v Považskej Bystrici doručená reštitučná žiadosť žiadateliek A. V., E. V. a H. C., ktorá bola na tomto súde vedená pod sp. zn. NC II 96/49, ktorou sa žiadateľky domáhali vrátenia nehnuteľností zapísaných v pozemkovej knihe k. ú. M. parcela č...., rola, lúka a pasienok „P.“ o výmere 9 kj 45 siah, pod B 7 - abc, s tým, že tieto nadobudol na dražbe konanej dňa 20. 10. 1943 a odkúpil od bývalého Slovenského štátu F. D., roľník v M. za kúpnu cenu 24.120,- Sk. Zároveň sa domáhali zaplatiť aj náhradu za odňaté úžitky vo výške, ktorú určí súd. Rozhodnutie - uznesenie sa však v tejto veci nezachovalo.

Listom zo dňa 15. júna 1950 Dr. Ľ. H. ako likvidátor advokátskej kancelárie Dr. Z. S. vyzval   F.   D.   v   právnej   veci   A.   V.   a   spol.   o   reštitúciu   nehnuteľností   s   príslušenstvom, vychádzajúc z právoplatného uznesenia okresného súdu sp. zn. NC II 96/49, zaplatiť titulom doplatku 3.880,- Kčs, titulom náhrady za úžitky 4.800,- Kčs, 2.997,70 Kčs trov pravotných a 100,- Kčs trov odhadu úhrnom teda 11.777,70 Kčs, pritom zaplatil iba 1.000,- Kčs. Žiadal, aby   predmetnú   pohľadávku   a   trovy   upomienky   úhrnom   v   sume   10.803,70   Kčs   F.   D. najneskôr   do   22.   júna   1950   zaplatil,   lebo   v   opačnom   prípade   bude   pohľadávku   súdne vymáhať, resp. v súdnom vymáhaní pokračovať.

Ako je zrejmé, tento list bol napísaný likvidátorom advokátskej kancelárie Dr. Z. S. Dr.   Ľ.   H.   po   tom   ako   právny   predchodca   žalobcov   neplnil   v   zmysle   právoplatného uznesenia Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. NC II 96/49. V danej veci ako už bolo uvedené, sa však toto uznesenie nezachovalo a súd prvého stupňa vychádzal z konania vedeného proti ďalšiemu z vydražiteľov nehnuteľností po neb. R. L. a to Š. B., ktorá vec bola vedená na Okresnom súde v Považskej Bystrici pod sp. zn. NC II 92/49. V tejto veci bolo dňa 1. októbra 1949 právoplatne vydané uznesenie sp. zn. NC II 92/49, ktoré uznáva, že kúpa, ktorou Š. B. nadobudol od bývalého Slovenského štátu nehnuteľnosti po R. L., rod. K., je neplatná, avšak súd podľa § 6 ods. 3 zákona č. 128/1946 Sb. v znení čl. I ods. 3 zákona č. 79/1948 Sb. ponecháva tieto nehnuteľnosti vo vlastníctve a držbe odporcu a nariadil   v   pozemkovej   knihe   katastrálne   územie   M.   v   protokole   č.  ...   na   jednotlivé nehnuteľnosti vložiť vlastnícke právo titulom § 6 ods. 3 zákona č. 128/46 Sb. v znení čl. I ods. 3 zákona č. 79/48 Sb. na Š. B., zároveň súd podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona zaviazal odporcu Š. B., aby zaplatil do 15 dní žiadateľom 4.490,- Kčs titulom doplatku obecnej   ceny,   sumu   1.200,-   Kčs   titulom   náhrady   odňatých   úžitkov,   sumu   1.248,50   Kčs titulom trov zastupovania a sumu 216,- Kčs titulom trov odhadu, všetko k rukám právneho zástupcu žiadateľov.

V   predmetnej   veci   z   výsledkov   vykonaného   dokazovania   vyplýva,   že   žalobcovia počiatok   ich   držby   neodvodzujú   od   dražby   z   roku   1943,   aj   keď   fakticky   od   tejto   doby nehnuteľnosti ich právny predchodca užíval, ale počiatok držby opierajú o rozhodnutie Okresného   súdu   v   Považskej   Bystrici   sp.   zn.   NC   II   96/49,   v   ktorom   konaní   sa   riešil reštitučný nárok žalovaných (a ich právnych predchodcov). Je teda pravdou, že žalovaní a ich právni predchodcovia si riadne uplatnili nárok na vydanie ich majetku v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 128/1946 Sb. o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych konaní z doby neslobody a o nárokoch z tejto neplatnosti a z iných zásahov do majetku schádzajúcich v znení novely č. 79/1948 Sb., avšak vychádzajúc aj z ďalších podporných a nepriamych dôkazov, a to predovšetkým z výzvy Dr. H. z 15. 06. 1950 je zrejmé, že právny predchodca žalobcov bol vyzývaný na doplatenie predmetných súm v zmysle uznesenia NC II 96/49 tak, ako takáto povinnosť bola uložená aj v obdobnej veci Š. B. v konaní vedenom pod sp. zn. NC II 92/49, v ktorom spore súd konštatoval, že kúpna zmluva, ktorou boli odpredané nehnuteľnosti od Slovenského štátu je síce neplatná, ale napriek tomu súd v zmysle § 6 ods. 3 zákona č. 128/1946 Sb. v znení novely ponechal tieto nehnuteľnosti vo vlastníctve a držbe Š. B., s tým, aby žiadateľom reštitúcie doplatil obecnú cenu, náhradu odňatých úžitkov, trovy   zastupovania   a   trovy   titulom   odhadu   tak,   ako   k   tejto   povinnosti   bol   vyzývaný   v predmetnom liste aj právny predchodca žalobcov. Teda od tohto momentu možno počítať počiatok vydržacej doby ohľadne predmetných nehnuteľností.

Je   pritom   potrebné   uviesť,   že   podľa   obyčajového   práva   platného   na   Slovensku do 31. decembra 1950 nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez vkladu vlastníctva do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť po dobu 32 rokov mal ako svoju v pokojnej držbe. Nehnuteľnosť teda musel užívať vo svojom mene a nie v mene iného, prípadne ako používateľ alebo užívateľ. Vlastníctvo nemohol vydržať ten, kto nebol dobromyseľný, kto už na začiatku držby vedel o tom,   že nehnuteľnosť patrí inému. Platila   pritom zásada, že zápisom   vlastníckeho   práva   inej   osoby   do   pozemkovej   knihy   vydržanie   sa   prerušilo. Výnimku z tejto zásady pripustila súdna prax vtedy, ak skorší dobromyseľný držiteľ užíval nehnuteľnosť naďalej nerušene bez toho, aby sa dozvedel, že vlastníctvo k nej nadobudol vkladom do pozemkovej knihy iný. Podobné podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti stanovil aj Občiansky zákonník č. 141/1950 Sb. v § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s § 145. Podľa týchto ustanovení vlastníctvo nadobudol ten, kto nehnuteľnosť oprávnene držal po dobu 10 rokov, pričom za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Jeho dobromyseľnosť mohla založiť skutočnosť, ktorá   mohla   v   ňom   vyvolať   presvedčenie,   že   sa   stal   vlastníkom   nehnuteľností.   Pritom obyčajové právo vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení do držby a podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Sb. bola potrebná počas celého priebehu vydržacej doby. Podľa obyčajového, ako aj podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. platila zásada, že kto nadobúdal oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, mohol si započítať vydržaciu dobu svojho predchodcu.

Berúc v úvahu uvedené skutočnosti zhodne so žalobcami bol aj odvolací súd toho názoru, že minimálne od roku 1949, kedy bolo vydané uznesenie NC II 96/1949 užíval právny predchodca žalobcov a následne aj žalobcovia predmetné nehnuteľnosti nerušene a dobromyseľne a to až do roku 1989, kedy A. V. zaslala v októbri právnemu predchodcovi žalobcov list, aby preukázal doklady, na základe ktorých nadobudol vlastníctvo k parcele č.... Teda minimálne za obdobie od roku 1949 do roku 1989, t. j. 40 rokov žalovaní, resp. ich právni predchodcovia neprejavili o predmetné nehnuteľnosti u právneho predchodcu žalobcov a následne žalobcov záujem. Ďalšími nepriamymi dôkazmi, na ktoré poukazuje aj správne   súd   prvého   stupňa,   preukazujúcimi,   že   právny   predchodca   žalobcov   bol oprávneným držiteľom týchto nehnuteľností je aj fakt, že v roku 1986 daroval zmluvou o dare z 08. 04. 1986 z predmetnej parcely č.... vyčlenenú časť o výmere 599 m2 svojmu synovi J. Ď., ktorá zmluva bola registrovaná na Štátnom notárstve v P. pod č. RI 191/86 a následne darovacou zmluvou zo dňa 18. 05. 1991 právny predchodca žalobcov daroval F. Ď. ml. a R. Ď. ďalšiu vyčlenenú časť parcely č.... o výmere 588 m2, 591 m2 a 593 m2. Táto zmluva   bola   registrovaná   na   Štátnom   notárstve   v P.   pod   RI 1113/91.   V   oboch   týchto zmluvách sa poukazuje na predmetné uznesenie o nadobudnutí vlastníctva k parcele... sp. zn. NC II 96/49 (aj keď v týchto spisoch sa toto rozhodnutie nenachádza). Z oboch týchto registrových   spisov   mal   aj   odvolací   súd   nepochybne   preukázané,   a   to   z   potvrdenia Miestneho národného   výboru H.,   že   Miestny národný výbor   v H.   nemal námietky   proti prevodu   nehnuteľností.   V   tomto   smere   sú   potom   námietky   žalovaných   v   odvolaní nedôvodné.

Pokiaľ   ide   o   zaplatenie   kúpnej   ceny   za   predmetné   nehnuteľnosti   odvolací   súd poukazuje   na   výpovede   svedkov   J.   M.   a E.   F.,   ktorí   mali   vedomosť   o zaplatení   týchto nehnuteľností (dokonca svedok J. M. uvádzal, že v roku 1949 museli byť zaplatené ešte raz, ktorá skutočnosť by poukazovala na postup po vydaní uznesenia NC II 96/49 a následnej výzve Dr. H. o doplatok kúpnej ceny a ostatných položiek) a E. F. v konaní poukazovala na to, že jej rodičia požičali F. Ď. peniaze na vyplatenie kúpnej ceny za pozemky, ktoré boli predmetom konania; nevedela však uviesť o akú konkrétnu sumu išlo.

Vychádzajúc z týchto skutočností bol zhodne so súdom prvého stupňa aj odvolací súd toho   názoru,   že   v   danom   prípade   súd   prvého   stupňa   postupoval   správne,   ak   návrhu na určenie,   že   v   petite   uvedené   nehnuteľnosti   ako   zvyšky   pozemnoknižnej   parcely   č.  ... zapísanej vo vložke č.... k. ú. H. patria do dedičstva po neb. F. Ď. vyhovel, keď predmetné nehnuteľnosti boli právnym predchodcom žalobcov vydržané v zmysle § 116 v spojení s § 115 a § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Sb. (a nie podľa § 134 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení noviel ako uviedol súd prvého stupňa).

Je pritom potrebné uviesť, že od roku 1949, teda za účinnosti obyčajového práva platného na území Slovenska do 31. decembra 1950 začala plynúť vydržacia lehota ohľadne predmetných nehnuteľností a skončila za účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Sb. Podľa prechodných a záverečných ustanovení tohto Občianskeho zákonníka § 566 ods. 1, 2 lehota, ktorá začala bežať pred 01. 01. 1951 sa skončí, ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie   uplynutím   tejto kratšej   lehoty,   počítanej odo   dňa 01.   01.   1951;   ak určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej odo dňa, keď lehota začala bežať; pričom to isté platí o vydržacej a premlčacej lehote. Keďže Občiansky zákonník č. 141/1950 Sb.   pre   vydržanie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam   stanovoval   10-ročnú   lehotu,   v danom prípade táto uplynula k 01. 01. 1961.

Z   týchto   dôvodov odvolací súd   rozsudok súdu   prvého   stupňa ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa správne rozhodol aj o náhrade trov konania súdu prvého stupňa.».

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd preskúmal, či sa krajský súd v namietanom rozsudku   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vysporiadal   s jednotlivými   námietkami sťažovateľov,   ktoré   formulovali   tak   v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu,   ako   aj vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 30. novembra 2009.

Vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľov,   prostredníctvom   ktorej   vyslovili   nesúhlas s právnym   názorom   krajského   súdu   týkajúceho   sa   otázky,   či   oni,   resp.   ich   právni predchodcovia zdedili v roku 1948 sporné nehnuteľnosti po nebohej R. L., ústavný súd poznamenáva, že posúdenie tejto otázky vzhľadom na podstatu odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu, ako aj krajského súdu nemá zásadnejší význam. Žalobcovia totiž, rovnako ako súdy oboch stupňov odvodzujú počiatok plynutia lehoty vydržania, a teda aj svoje vlastnícke   právo   (resp.   vlastnícke   právo   ich   právneho   predchodcu   nebohého   F.   Ď.)   od rozhodnutia okresného súdu vo veci reštitučnej žaloby sťažovateľov (resp. ich právnych predchodcov) vedenej pod sp. zn. Nc II 96/49, ktorým malo byť určené, že kúpa, ktorou právny predchodca žalobcov − nebohý F. Ď. − nadobudol od bývalého Slovenského štátu nehnuteľnosti   po   právnej   predchodkyni   sťažovateľov   R.   L.,   rod.   K.,   je neplatná,   avšak okresný súd podľa § 6 ods. 3 zákona č. 128/1946 Sb. v znení čl. I ods. 3 zákona č. 79/1948 Sb., kterým se mění a doplňuje zákon ze dne 16. května 1946, č. 128 Sb., o neplatnosti některých majetkově-právních jednání z doby nesvobody a o nárocích z této neplatnosti a z jiných zásahů do majetku vzcházejících (ďalej len „zákon č. 79/1948 Sb.“) ponechal (mal ponechať)   tieto   nehnuteľnosti   vo vlastníctve   a držbe   právneho   predchodcu   žalobcov nebohého F. Ď. Z uvedeného dôvodu považuje ústavný súd túto námietku sťažovateľov za nepodstatnú z hľadiska posudzovania ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku.

Podľa   názoru   ústavného súdu   nemožno súhlasiť ani s tvrdením   sťažovateľov,   že samotnou   účinnosťou   zákona   o   neplatnosti   niektorých   majetkovoprávnych   konaní (16. mája 1946) došlo k obnoveniu vlastníckych práv osôb, ktoré tieto práva stratili v dobe neslobody (od 29. septembra 1938 do 4. mája 1945) na základe majetkových prevodov, prípadne prechodov uskutočnených podľa neplatného právneho predpisu alebo akýmkoľvek spôsobom, najmä úradným výrokom vydaným na základe takéhoto predpisu.

Podľa § 4 ods. 1 zákona o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych konaní „nárok přísluší tomu, kdo neplatným převodem pozbyl věci (práva) nebo kdo jiným neplatným majetkově-právním jednáním byl poškozen, anebo jejich právním nástupcům; nárok nemůže býti uplatněn jménem toho, jehož pobyt není znám, jménem pozůstalosti pak jenom tehdy, je-li   znám   pobyt   aspoň   jednoho   dědice.   Byla-li   by   však   oprávněna   osoba   státně nespolehlivá,   přísluší   nárok   státu   jako   majetek   konfiskovaný   podle   dekretu   presidenta republiky ze dne 25. října 1945, č. 108 Sb., o konfiskaci nepřátelského majetku a Fondech národní   obnovy.   Pokud   nárok   uplatňuje národní   správa   zavedená   do   podniků   (závodů) a jiných majetkových podstat podle dekretu presidenta republiky ze dne 19. května 1945, č. 5 Sb., o neplatnosti některých majetkově-právních jednání z doby nesvobody a národní správě majetkových hodnot Němců, Maďarů, zrádců a kolaborantů a některých organisací a ústavů, na Slovensku podle nařízení Slovenské národní rady ze dne 5. června 1945, č. 50 Sb. n. SNR, o národní správě, hledí se na ni jako na osobu státně spolehlivou“.

Podľa § 4 ods. 2 zákona o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych konaní „nárok směřuje proti tomu, kdo věci (práva) neplatným převodem nabyl nebo kdo měl z jiného neplatného majetkově-právního jednání prospěch, anebo proti jejich právním nástupcům, ačli právní nástupce, který není osobou státně nespolehlivou, neprokáže, že nevěděl ani nemusil věděti, že k majetkovému převodu anebo k jinému majetkově-právnímu jednání, z něhož se nárok odvozuje, došlo pod tlakem okupace nebo národní, rasové nebo politické persekuce. Směřuje-li nárok zároveň proti několika osobám, zejména zároveň proti osobám podle   předchozí   věty   na   prvním   místě   zavázaným   a   proti   jejich   právním   nástupcům, odpovídají všichni rukou společnou a nerozdílnou.“.

Podľa   § 8 zákona o neplatnosti niektorých   majetkovoprávnych   konaní „nárok se promlčuje ve třech letech ode dne, kdy tento zákon nabude účinnosti, jde-li však o nárok vzcházející ze zrušení nebo ze změny soudního nebo úředního výroku (§ 2), ve třech letech od právní moci rozhodnutí, které onen soudní nebo úřední výrok zrušilo nebo změnilo.“.

Z citovaných ustanovení zákona o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych konaní zjavne vyplýva, že oprávnené osoby si svoj nárok na vrátenie vlastníctva, ktorého boli pozbavené v dobe neslobody, museli uplatniť na súde v zákonom ustanovenej premlčacej lehote. K obnoveniu ich vlastníckeho práva teda nedošlo ex lege.

Pokiaľ   sťažovatelia   poukazujú   na   porušenie   princípu   rovnosti   zbraní   v   súvislosti so skutočnosťou, že na rozdiel od žalobcov nemali k dispozícii zápisnicu z 20. októbra 1943 spísanú na Notárskom úrade v M. o dražobnom predaji sporných nehnuteľností právnemu predchodcovi   žalobcov   −   nebohému   F.   Ď.,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   zápisnica   o dražobnom predaji sporných nehnuteľností bola predložená okresnému súdu žalobkyňou v 9. rade na pojednávaní konanom 12. novembra 2009 ako dôkaz, ktorý sa stal súčasťou spisu. Pojednávanie konané 12. novembra 2009 bolo odročené na 30. november 2009 na vyhlásenie   rozsudku.   Sťažovatelia,   ktorí   boli   zastúpení   na pojednávaní   konanom   12. novembra 2009, mali teda možnosť sa s týmto dôkazom oboznámiť. Z tohto hľadiska je námietka   sťažovateľov   o tom,   že   nemali   predmetnú   zápisnicu   k dispozícii,   nedôvodná. Navyše, ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že už na pojednávaní konanom 11. mája 2009 bol právnym zástupcom žalobcov súdu predložený zoznam vydražiteľov nehnuteľností dražených na dražbe v roku 1943.

Rovnako   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   nedôvodná   aj   ďalšia   námietka sťažovateľov, v zmysle ktorej bol porušený princíp rovnosti zbraní tým, že sťažovatelia nemali k dispozícii uznesenie okresného súdu sp. zn. Nc II 96/49. Toto uznesenie totiž nemali rovnako ako sťažovatelia k dispozícii ani žalobcovia, ani súd prvého stupňa a ani súd   druhého   stupňa.   Jeho   existencia   vyplýva   podľa   záverov   okresného   súdu,   ako   aj krajského súdu nepriamo z iných právnych dokumentov – spisov štátneho notárstva sp. zn. RI 191/86 a sp. zn. RI 1113/91, ako aj z listu dr. H. Ústavný súd považuje tento záver vo veci konajúcich súdov z ústavného hľadiska za udržateľný.

Sťažovatelia tiež namietajú, že namietaným rozsudkom boli porušené ich základné práva, aj tým, že súd „v konaní nepostupoval ústavne konformným spôsobom, keď príslušné ustanovenia O. s. p., najmä § 43 ods. 1, 2, § 79 ods. 1, 153 ods. 1, neaplikoval cez ust. čl. 152 ods. 4 Ústavy SR...“. Z odôvodnenia sťažnosti vôbec nie je zrejmé, prečo mali vo veci konajúce súdy postupovať v danom prípade podľa § 43 ods. 1 a 2 OSP (odmietnutie podania,   ktoré   je   nesprávne,   neúplné   alebo   nezrozumiteľné,   pozn.)   a   prečo   malo   byť porušené ustanovenie § 79 ods. 1 OSP („Konanie sa začína na návrh, z ktorého musí byť zrejmé,   čoho   sa   navrhovateľ   domáha.“).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   táto   námietka sťažovateľov „trpí“ nedostatkom odôvodnenia, a preto nezakladá dôvod na spochybnenie namietaného rozsudku krajského súdu ani postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.Sťažovatelia ďalej namietajú, že vo veci konajúce súdy uplatnili analógiu s prípadom Š. B. a tiež nesprávne interpretovali list dr. Ľ. H. z 15. júna 1950. Z dôkazov vykonaných v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   vyplýva,   že   listom   z 15. júna   1950   dr.   Ľ.   H.   ako likvidátor   advokátskej   kancelárie   dr. Z.   S.   vyzval právneho   predchodcu   žalobcov   F.   D. v právnej   veci   A.   V.   a   spol.   o reštitúciu   nehnuteľností   s   príslušenstvom,   vychádzajúc z právoplatného uznesenia okresného súdu sp. zn. NC II 96/49, zaplatiť z titulu doplatku 3 880 Kčs, z titulu náhrady za úžitky 4 800 Kčs, 2 997,70 Kčs trov pravotných a 100 Kčs trov odhadu, úhrnom teda 11 777,70 Kčs. Zároveň v tomto liste dr. H. uviedol, že právny predchodca žalobcov zaplatil iba 1 000 Kčs. Žiadal, aby predmetnú pohľadávku a trovy upomienky úhrnom v sume 10 803,70 Kčs F. D. najneskôr do 22. júna 1950 zaplatil, lebo v opačnom   prípade   bude   pohľadávku   súdne   vymáhať,   resp.   v   súdnom   vymáhaní pokračovať.

Z   konania   vedeného   proti   ďalšiemu   z   vydražiteľov   nehnuteľností   po   právnej predchodkyni sťažovateľov nebohej R. L., a to proti Š. B., ktoré bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. NC II 92/49, vyplýva, že v tejto veci bolo 1. októbra 1949 právoplatne vydané uznesenie sp. zn. NC II 92/49, ktoré uznáva, že kúpa, ktorou Š. B. nadobudol od bývalého Slovenského štátu nehnuteľnosti po právnej predchodkyni sťažovateľov nebohej R. L., rod. K., je neplatná, avšak súd podľa § 6 ods. 3 zákona o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych konaní v znení čl. I ods.   3 zákona č.   79/1948 Sb. ponecháva tieto nehnuteľnosti vo vlastníctve a držbe odporcu a nariadil v pozemkovej knihe katastrálne územie M. v protokole č.... na jednotlivé nehnuteľnosti vložiť vlastnícke právo titulom § 6 ods.   3 zákona o   neplatnosti   niektorých   majetkovoprávnych   konaní v   znení čl.   I   ods.   3 zákona č. 79/48 Sb. na Š. B., zároveň súd podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona zaviazal odporcu   Š.   B.,   aby   zaplatil   do   15   dní   žiadateľom   (sťažovateľom,   resp.   ich   právnym predchodcom) sumu 4 490 Kčs z titulu doplatku obecnej ceny, sumu 1 200 Kčs z titulu náhrady odňatých úžitkov, sumu 1 248,50 Kčs z titulu trov zastupovania a sumu 216 Kčs z titulu trov odhadu, všetko k rukám právneho zástupcu žiadateľov.

Z už   uvedených   skutočností   je   teda   zrejmé,   že   platobné   povinnosti   vyplývajúce z uznesenia okresného súdu sp. zn. NC II 92/49 − doplatok obecnej ceny, náhrada odňatých úžitkov, trovy zastupovania a trovy odhadu − sú identické ako položky, ktoré vo svojom liste požadoval od právneho predchodcu žalobcov F. D. dr. Ľ. H.– doplatok, náhrada za úžitky, trovy pravotné a trovy odhadu.

Z vykonaného dokazovania tiež vyplýva, že 14. júna 1949 bola okresnému súdu doručená reštitučná žiadosť žiadateliek A. V., E. V. a H. C. (teda sťažovateľky v 3. rade a právnych predchodcov ostatných sťažovateľov), ktorá bola na tomto súde vedená pod sp. zn.   NC   II   96/49,   ktorou   sa   žiadateľky   domáhali   vrátenia   nehnuteľností   zapísaných   v pozemkovej knihe katastrálneho územia M., parcela č...., roľa, lúka a pasienok „P.“ o výmere 9 kj 45 siah, pod B 7 − abc, s tým, že tieto nadobudol na dražbe konanej 20. októbra 1943 a odkúpil od bývalého Slovenského štátu F. D., roľník v M., za kúpnu cenu 24 120 Sk. Zároveň sa domáhali zaplatiť aj náhradu za odňaté úžitky vo výške, ktorú určí súd.

Z § 6 ods. 1 zákona o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych konaní vyplýva, že „nárok jde na vrácení věci (práva) nebo na jiné navrácení k předešlému stavu, a není-li to dobře možno anebo nemá-li ten, komu nárok přísluší, zájem na vrácení věci (práva) nebo na jiném navrácení k předešlému stavu, na peněžitou náhradu ve výši obecné ceny. Vrácení věci (práva) nebo jiné navrácení k předešlému stavu je považovati za nikoliv dobře možné i tehdy,   když   by   tím   byly   ohroženy   důležité   zájmy   veřejné.   Prohlásí-li   ministerstvo spravedlnosti   v   dohodě   s   věcně   příslušným   ministerstvem,   na   Slovensku   též   v dohodě s příslušnými pověřenectvy, že důležité zájmy veřejné by byly ohroženy, jsou tím strany i soud vázány.“.

Podľa   §   6   ods.   2   zákona   o   neplatnosti   niektorých   majetkovoprávnych   konaní „v případech zvláštního zřetele hodných může se poskytnouti peněžitá náhrada také tehdy, měly-li by se vrátit věci, kterých ten, proti komu nárok směřuje, nezbytně potřebuje pro sebe, svou rodinu a svou domácnost a bez kterých se ten, komu nárok přísluší, může slušně obejít“.

Podľa § 6 ods. 3 zákona o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych konaní „to platí zejména, jde-li o vrácení zemědělského majetku (§ 4 dekretu presidenta republiky ze dne 21. června 1945, č. 12 Sb., o konfiskaci a urychleném rozdělení zemědělského majetku Němců, Maďarů, jakož i zrádců a nepřátel českého a slovenského národa, § 2 nařízení Slovenské   národní   rady   ze   dne   23.   srpna   1945,   č.   104   Sb.   n.   SNR,   o   konfiskaci a urychleném rozdělení zemědělského majetku Němců, Maďarů, jakož i zrádců a nepřátel slovenského národa), pokud by pak tomu, proti komu nárok směřuje, zbylo celkem méně než 15 ha zemědělské půdy, a

1.   ten,   proti   komu   nárok   směřuje,   předloží   osvědčení   o   státní   spolehlivosti   – na Slovensku   osvědčení   místního   národního   výboru,   potvrzené   okresním   národním výborem, o tom, že se neexponoval za nacismus nebo fašismus, ani nebyl funkcionářem nacistických nebo fašistických organisací, ani horlivě nepůsobil v takových organisacích anebo v organisacích, které nacistickému nebo fašistickému režimu přisluhovaly, a že se ani jinak neprovinil proti zájmům Československé republiky a českého a slovenského národa -, dále potvrzení místního národního výboru o tom, že sám jako výkonný zemědělec na půdě hospodaří,   jsa   existenčně   na   zemědělství   převážně   odkázán,   jakož   i   o   tom,   že   celková výměra jeho zemědělské půdy je menší než 15 ha, anebo o tom, při vrácení jaké výměry požadovaného majetku by mu zůstalo zachováno celkem 15 ha zemědělské půdy, a

2. ten, kdo nárok uplatňuje, není výkonným zemědělcem, který by na vrácené půdě hospodařil.“.

Z citovaných   ustanovení   § 6   zákona   o neplatnosti niektorých   majetkovoprávnych konaní vyplýva, že pri rozhodovaní mohlo dôjsť buď k situácii, keď by vo veci konajúci súd rozhodol   o vrátení   veci,   resp.   o   inom   spôsobe   obnovenia   predošlého   stavu,   ale   tiež k situácii, keď by vo veci konajúci súd rozhodol o ponechaní vlastníctva nadobúdateľovi a toho zaviazal na doplatenie príslušnej peňažnej náhrady vo výške všeobecnej ceny. Zákon upravoval   rôzne   situácie,   za   ktorých   prichádzalo   do   úvahy   priznanie   peňažnej   náhrady vo výške všeobecnej ceny. Išlo napríklad o situáciu, keď pôvodný vlastník nemal záujem o navrátenie vlastníctva (čo vzhľadom na požadovaný petit reštitučnej žaloby nebol prípad sťažovateľov,   resp.   ich   právnych   predchodcov),   ale   aj   o situáciu,   kedy   išlo   o   vrátenie poľnohospodárskeho majetku za zákonom ustanovených podmienok.

Postup   súdov   oboch   stupňov,   ktoré   v   danej   právnej   veci   vyvodili   z vykonaných dôkazov záver, že uznesením okresného súdu sp. zn. NC II 96/49, ktoré sa nezachovalo, bolo   rozhodnuté   obdobným   spôsobom   ako   v   konaní   vedenom   sťažovateľmi   (resp.   ich právnymi predchodcami) proti Š. B., nemožno za danej situácie považovať za arbitrárny, a preto   ústavný   súd   nevidí   dôvod,   aby   do   tohto   záveru   všeobecných   súdov   akýmkoľvek spôsobom zasahoval a nahrádzal ho svojimi závermi. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom sudkyne   poverenej   plniť   úlohy   predsedu   krajského   súdu,   že   tento   záver   vyplýva z nepriamych dôkazov o existencii takéhoto rozhodnutia, a to v ich logickej nadväznosti, vzájomnej súvislosti a kontexte udalostí.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na výpoveď sťažovateľky v 3. rade, ktorá bola priamou účastníčkou oboch konaní – teda konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn.   NC   II   96/49,   ako   aj   súčasného   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 6 C 20/2007,   a   ktorá   v   rámci   svojho   výsluchu   13.   mája   2008   pred   dožiadaným súdom   (Okresný súd Bratislava I) uviedla, že „V   rámci reštitúcie sme žiadali vrátenie nášho majetku pričom vec vybavoval Dr. S., spomínam si že vec ale nebola dotiahnutá dokonca od p. Ď. ani od nikoho iného sme nedostali žiadnu kompenzáciu. Ja som niekedy v 90   rokoch žiadala pána   Ď.   listom,   aby   sa   situácia   doriešila pričom na   môj list   vôbec nereagoval.“.

Sťažovateľka   v 3.   rade   teda   v   rámci   svojho   výsluchu   neuviedla,   že   v   konaní sp. zn. NC II 96/49 bolo vydané rozhodnutie, ktorým sťažovateľke v 3. rade a jej sestrám bolo vrátené vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Jej vyjadrenie skôr nasvedčuje tomu, že právny predchodca žalobcov mal sťažovateľom, resp. ich právnym predchodcom poskytnúť doplatok, teda peňažnú náhradu vo výške všeobecnej ceny, avšak túto povinnosť si nesplnil.

K námietke sťažovateľov, že v konaní pred všeobecnými súdmi nebolo preukázané, že právny predchodca žalobcov zaplatil sťažovateľom (resp. ich právnym predchodcom) doplatok všeobecnej kúpnej ceny, ústavný súd poukazuje na tieto skutočnosti:

Krajský súd v namietanom rozsudku uvádza, že „Pokiaľ ide o zaplatenie kúpnej ceny za predmetné nehnuteľnosti odvolací súd poukazuje na výpovede svedkov J. M. a E. F., ktorí mali vedomosť o zaplatení týchto nehnuteľností (dokonca svedok Jozef Mišík uvádzal, že v roku 1949 museli byť zaplatené ešte raz, ktorá skutočnosť by poukazovala na postup po vydaní uznesenia NC II 96/49 a následnej výzve Dr. H. o doplatok kúpnej ceny a ostatných položiek) a E. F. v konaní poukazovala na to, že jej rodičia požičali F. Ď. peniaze na vyplatenie kúpnej ceny za pozemky.“.

Z výpovedí svedkov J. M. a svedkyne E. F. teda možno vyvodiť, že F. D. zaplatil za sporné nehnuteľnosti „ešte raz“. V prospech záveru o zaplatení doplatku všeobecnej kúpnej ceny   právnym   predchodcom   žalobcov   sťažovateľom,   resp.   ich   právnym   predchodcom, okrem výpovedí svedkov M. a F. nasvedčuje aj skutočnosť, že sťažovatelia netvrdili ani nepreukazovali, že by oni, resp. ich právni predchodcovia, exekučne vymáhali (tak, ako na to upozorňoval dr. H. vo svojom liste) doplatok všeobecnej ceny.

Krajský súd sa však v súvislosti so zaplatením doplatku kúpnej ceny nevysporiadal s listom dr. H. z 15. júna 1950, ktorým tento vyzval právneho predchodcu žalobcov F. D., aby okrem iného zaplatil z titulu doplatku 3 880 Kčs a z titulu náhrady za úžitky 4 800 Kčs. Zároveň v tomto liste dr. H. uviedol, že právny predchodca žalobcov zaplatil iba 1 000 Kčs. Rovnako   sa   krajský   súd   pri   hodnotení   výsledkov   dokazovania   vo   vzťahu   k   zaplateniu doplatku všeobecnej kúpnej ceny nijako nevysporiadal s výpoveďou priamej sťažovateľky 3. rade, ktorá tvrdila, že nijaký doplatok im nikdy zaplatený nebol, pričom práve ona je jedinou žijúcou osobou, ktorá sa zúčastnila tak konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. NC II 96/49, ako aj posudzovaného konania vedeného žalobcami proti sťažovateľom. Z uvedeného hľadiska nie je záver vo veci konajúcich súdov vo vzťahu k otázke zaplatenia doplatku kúpnej ceny za sporné nehnuteľnosti podľa názoru ústavného súdu dostatočne presvedčivý.

Z pohľadu ústavného súdu treba ale za kľúčovú považovať námietku sťažovateľov, podľa   ktorej   žalobcovia,   resp.   ich   právny   predchodca,   neužívali   sporné   nehnuteľnosti v celosti po dobu ustanovenú zákonom (teda 10 rokov podľa § 116 Stredného Občianskeho zákonníka, pozn.), keďže tieto, resp. ich podstatná časť – les, boli v nájme socialistickej organizácie, ktorá ich mala prenajaté od sťažovateľov, resp. ich právnych predchodcov.

V   súvislosti   s   touto   námietkou   sťažovateľov   považuje   ústavný   súd   za   potrebné predovšetkým   poukázať na   skutočnosť,   že   ani   jeden   zo   všeobecných   súdov   sa   s   touto námietkou sťažovateľov nezaoberal. Okresný súd argumentáciu sťažovateľov týkajúcu sa užívania   lesov   socialistickou   organizáciou   vo   svojom   rozsudku   ani len   neuviedol,   a   to napriek tomu, že sťažovatelia túto líniu obrany svojho práva k sporným nehnuteľnostiam v spore so žalobcami uplatňovali od počiatku súdneho konania.

V spise okresného súdu sp. zn. 6 C 20/2007 sa nachádzajú dôkazy (list S., š. p., Ž. z 1. októbra 1992 a z 9. mája 1996, žiadosť sťažovateľov o vydanie lesných pozemkov, porastov a iného majetku z 24. augusta 1992, identifikácia parciel z 11. februára 1992), ktoré nasvedčujú užívaniu lesov patriacich sťažovateľom, resp. ich právnym predchodcom, S., š.   p.,   Ž.,   avšak tieto   dôkazy sú   z rokov 1992 až 1996. Krajský súd v namietanom rozsudku túto námietku sťažovateľov uvedenú aj v rámci ich odvolania síce uviedol, avšak nijakým spôsobom na ňu nereagoval, t. j. nevysporiadal sa s ňou.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   uvedenú   námietku   sťažovateľov   považovať za podstatnú,   t.   j.   takú,   na   ktorú   boli   vo   veci   konajúce   súdy,   a teda   aj   krajský   súd v namietanom rozsudku povinné dať primeranú odpoveď, pretože len na jej základe by sa mohol   považovať   jeho   právny   záver   o tom,   že   žalobcovia   splnili   všetky   zákonom ustanovené   podmienky   na   vydržanie   vlastníckeho   práva   k sporným   nehnuteľnostiam, za ústavne   konformný.   Za   okolností,   keď   na   túto   otázku   nemožno   nájsť   v namietanom rozsudku krajského súdu žiadnu odpoveď, nemožno ho považovať z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich z obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a nadväzujúcej judikatúry ústavného súdu a ESĽP za ústavne akceptovateľný a udržateľný.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že namietaným rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na to,   že ústavný súd rozhodol   o   tom,   že rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 5 Co 16/2010 z 24. mája 2011 boli porušené základné práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľov aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde krajskému súdu na nové prerokovanie (bod 2 výroku nálezu).

Po zrušení namietaného rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie bude krajský súd povinný   opätovne   rozhodnúť   o odvolaní   sťažovateľov,   pričom   bude   viazaný   právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

V danom prípade bude predovšetkým potrebné, aby sa krajský súd v novom konaní ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vysporiadal   s   odvolacou   námietkou   sťažovateľov, v zmysle ktorej žalobcovia, resp. ich právny predchodca, neužívali sporné nehnuteľnosti v celosti po dobu stanovenú zákonom vzhľadom na skutočnosť, že podstatná časť sporných nehnuteľností   (les)   mala   byť   podľa   tvrdenia   sťažovateľov   v   nájme   socialistickej organizácie;   ide   totiž   o skutočnosť,   ktorá   je   zásadná   z hľadiska   splnenia   podmienok vydržania, a teda rozhodnutia sporu o vlastníctvo sporných nehnuteľností medzi žalobcami a sťažovateľmi.

Rovnako   bude   povinnosťou   krajského   súdu   vysporiadať   sa   s   námietkou sťažovateľov,   že   v   konaní   nebolo   preukázané,   že   právny   predchodca   žalobcov   zaplatil sťažovateľom (resp. ich právnym predchodcom) doplatok všeobecnej kúpnej ceny, a to pri zohľadnení   všetkých   v   konaní   vykonaných   dôkazov   vrátane   výpovede sťažovateľky v 3. rade, tak ako to predpokladá § 132 OSP („Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.“), keďže táto skutočnosť je podľa názoru ústavného súdu zásadnou z pohľadu posúdenia dobromyseľnosti vydržiteľov.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovatelia   sa   domáhali   tiež   toho,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   namietaným rozsudkom krajského súdu došlo aj k porušeniu ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady   medzinárodného práva...

Namietaný rozsudok krajského súdu sa nepochybne dotýka aj ich vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, resp. ich práva na ochranu majetku podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   Napriek   tomu   ústavný   súd   v tejto   časti   sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu); vychádzal pritom z toho, že krajský súd po vrátení veci bude pokračovať v odvolacom konaní, v ktorom budú mať sťažovatelia k dispozícii dostatok procesných prostriedkov na ochranu týchto práv. Navyše, ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti štandardne uplatňuje zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných   orgánov   verejnej   moci,   keďže   nálezom   zrušujúcim   sťažnosťou   napadnuté rozhodnutie, ktorým sa zároveň vráti vec na opätovné prerokovanie príslušného orgánu verejnej   moci   (v   danom   prípade   krajskému   súdu),   sa   vytvára   priestor   na   zabezpečenie dôslednej ochrany týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. IV. ÚS 128/07, IV. ÚS 24/2010), t. j. aj k náprave pochybení, na ktoré ústavný súd poukázal v tomto náleze.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   žiadali,   aby   ústavný   súd   každému   z nich   priznal   finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené predpoklady na priznanie finančného zadosťučinenia. Podľa názoru ústavného súdu totiž pre efektívnu ochranu práv sťažovateľov, ktorých porušenie namietali, postačuje vyslovenie ich porušenia v spojení so zrušením namietaného rozsudku a vrátenie veci   na opätovné prerokovanie krajskému súdu. Ústavný súd preto   tejto časti   sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd napokon   rozhodol   aj o   úhrade trov   konania sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom Advokátskou kanceláriou D., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. D. Ústavný súd pri priznaní náhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2011, ako aj z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €, keďže   jeden   z úkonov   právnej   služby   bol   vykonaný   v   roku   2012.   Úhradu   ústavný   súd priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti, vyjadrenie z 25. januára 2012) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Základná   sadzba   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   vykonaný   v   roku   2011 predstavuje sumu 123,50 €, pričom pri súčasnom zastupovaní 4 sťažovateľov aplikáciou § 13 ods.   2 vyhlášky   odmena   za jeden   úkon   právnej   služby predstavuje po   jej   znížení o 50 % sumu 61,75 €. Pri štyroch sťažovateľoch táto suma po zvýšení o režijný paušál (4 x 7,41 €) predstavuje spolu sumu 276,64 €. Keďže za rok 2011 vykonal právny zástupca sťažovateľov dva úkony právnej služby, patrí sťažovateľom za ne úhrada v sume 2-krát po 276,64 €, t. j. v sume 553,28 €. Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby vykonaný   v   roku   2012   predstavuje   sumu   127,16   €,   pričom   pri   súčasnom   zastupovaní 4 sťažovateľov odmena za tento úkon právnej služby predstavuje po jej znížení o 50 % sumu 63,58 € a po zvýšení o režijný paušál (4 x 7,63 €) celkovo sumu 284,88 €. Celkovo tak   ústavný   súd   priznal   úhradu   trov   konania za   uvedené   úkony   právnej   služby   v sume 838,16 €. Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP); bod 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2012