znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 494/2013-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti V. Y., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., Záhradnícka 68, Bratislava, konajúcou   prostredníctvom   advokáta   a konateľa   JUDr.   Juraja   Baláža,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 3 Tpo 5/2013-47 z 22. januára 2013, za účasti Krajského súdu v Trnave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva V. Y. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd   uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 3 Tpo 5/2013-47 z 22. januára 2013 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 3 Tpo 5/2013-47 z 22. januára 2013 z r u š u j e.

3. Krajský   súd   v Trnave j e   p o v i n n ý   uhradiť   V.   Y.   trovy   konania   v sume 331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet jeho právneho zástupcu Advokátskej kancelárie Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., Záhradnícka 68, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2013 doručená sťažnosť V. Y. (ďalej len,,sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len,,krajský súd“) č. k. 3 Tpo 5/2013-47 z 22. januára 2013, ktorým zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa   o zamietnutí   jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

Sťažovateľ je trestné stíhaný za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. f) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení zákona č. 10/1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Trestný zákon (ďalej len „Trestný zákon“), formou účastníctva ako organizátor podľa § 10 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

Sťažovateľ podal 20. decembra 2012 Okresnému súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“)   žiadosť   o prepustenie   z väzby,   v ktorej   žiadal,   aby   bolo   o nej   rozhodnuté   v jeho neprítomnosti.   V sťažnosti   uviedol,   že   svoju   neúčasť   si   neskôr   rozmyslel   a čakal na oznámenie   termínu   výsluchu,   aby   mohol   okresnému   súdu   oznámiť,   že   sa   ho   chce zúčastniť. Okresný súd ho o termíne výsluchu neinformoval, ani mu neposkytol poučenie o jeho právach podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku, a preto namieta, že mu okresný súd týmto   postupom   odňal   možnosť   konať   pred   súdom   a porušil   zásadu   kontradiktórnosti konania. Sťažovateľ namieta, že toto pochybenie okresného súdu neodstránil ani krajský súd, ktorý jeho sťažnosť zamietol.

Krajský súd v uznesení konštatoval, že naďalej trvajú dôvody väzby, pretože je daná obava, že sťažovateľ ako cudzinec ujde, aby sa vyhol trestnému stíhaniu, prípadne trestu, ktorý mu hrozí. Sťažovateľ namieta arbitrárnosť uznesenia krajského súdu, z ktorého nie sú zrejmé konkrétne skutočnosti preukazujúce existenciu dôvodu pre ďalšie trvanie jeho väzby, ani či sa krajský súd zaoberal skúmaním, či jeho väzba trvá nevyhnutnú dobu s ohľadom na predchádzajúce   kumulatívne väzby   trvajúce   spolu   viac   ako   desať   rokov.   Sťažovateľ prostredníctvom obhajcu pri výsluchu, ako aj v sťažnosti poukazuje na uznesenie ústavného súdu   č.   k.   III.   ÚS   314/2012-26,   podľa   ktorého   na   skutkové   okolnosti,   ktoré   mali   byť dôvodom   na   uvalenie   útekovej   väzby   v danom   trestnom   konaní,   možno   prihliadať   len v počiatočnom štádiu konania, a preto namieta, že tieto okolnosti už nemohli byť dostatočné pre ďalšie trvanie jeho väzby po uplynutí desiatich mesiacov. Uviedol, že neschopnosť orgánov činných v trestnom konaní pri obstarávaní dôkazov nemôže byť dávaná na ťarchu jemu s odôvodnením   zložitosti   prípadu   pre veľký   časový   odstup   od   skutku.   Sťažovateľ nesúhlasí ani s názorom krajského súdu o neprijateľnosti jeho argumentácie, že v prípade jeho   prepustenia   z väzby   je   vylúčená   možnosť   jeho   úteku   vzhľadom   na   rozhodnutie o administratívnom vyhostení, na základe ktorého by bol okamžite zadržaný a umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v M. Krajský súd odmietol tento argument s odôvodnením, že uvedený postup nie je inštitútom nahrádzajúcim väzbu.

Sťažovateľ namieta aj účelovosť jeho trestného stíhania za skutok, o ktorom bolo vedené vyšetrovanie ešte v roku 1999 so záverom, že boli zistené okolnosti vylučujúce protiprávnosť, pretože „k usmrteniu M. Ž. došlo konaním neznámej osoby, ktoré konanie napĺňa   pojmové   znaky   nutnej   obrany   podľa   §   13   Tr.   zákona“.   Obvinenie   sťažovateľa má byť založené na výpovediach svedkov, ktorí mali tieto skutočnosti oznámiť orgánom polície ešte v roku 2006, pričom orgány činné v trestnom konaní uviedli, že sa ich dozvedeli mesiac pred prepustením sťažovateľa z predchádzajúcej väzby. Sťažovateľ preto považuje vznesenie   obvinenia   za   účelové   a   poukazuje   na   časovú   súvislosť   medzi   vznesením obvinenia a prepustením z väzby v inom konaní na základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 5/2012 z 22. februára 2012.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod spis. zn.: 3 Tpo 5/2013-47 uznesením zo   dňa   22.   01.   2013   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   osobnú   slobodu   zaručenú v čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, právo na slobodu zaručené v čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 22. 01. 2013, č. k.: 3 Tpo 5/2013-47 sa v plnom rozsahu zrušuje a Krajskému súdu v Trnave sa prikazuje, aby V. Y. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

Sťažovateľovi sa v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie   vo   výške   50.000,-   eur,   ktoré   je   Krajský   súd   v Trnave   povinný   vyplatiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Krajský súd v Trnave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 331,12 Eur (2 úkony právnej pomoci á 130,16 Eur + 2 x 7,81 Eur režijný paušál   +   20 %   DPH)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 494/2013-25 z 15. augusta 2013 ju prijal na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. V nadväznosti na to   ústavný   súd   vyzval   predsedu   krajského   súdu,   aby   sa   vyjadril   k prijatej   sťažnosti, ako aj k tomu, či krajský súd trvá na konaní ústneho pojednávania.

Predseda   krajského   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   prípisom   č. Spr 521/13 zo 14. októbra 2013, v ktorom uviedol:

„Pokiaľ obvinený (V. Y.) v ústavnej sťažnosti namieta porušenie jeho základných práv v tom smere, že sa nezúčastnil konania súvisiaceho s podanou žiadosťou o prepustenie z väzby   na   slobodu   na   Okresnom   súde   Trnava,   som   zistil,   že   sám   obvinený   v podanej žiadosti   požiadal,   aby   okresný   súd   o tejto   (žiadosti)   o prepustenie   z väzby   na slobodu rozhodol v jeho neprítomnosti. V rámci samotného konania o žiadosti sa tohto zúčastnil obhajca obvineného B. Tento v rámci samotného úkonu neavizoval zmenu postoja klienta (obvineného V. Y.) v smere zmeny postoja k jeho účasti na konaní o jeho žiadosti. Neurobil tak   ani   samotný   obvinený   prípadným   doplnením   jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby na slobodu.

Porušenie   jeho   práva   na   obhajobu   avizoval   až   v rámci   podanej   sťažnosti adresovanej tunajšiemu odvolaciemu súdu, ktorá sťažnosť bola doručená krajskému súdu 16. 1. 2013.

Keďže samotný obvinený v rámci rozhodovania o jeho prepustení z väzby na slobodu bol   zastúpený   advokátom,   teda   jeho   obhajoba   bola   zabezpečená,   zastávam   názor, že nedošlo k porušeniu jeho základných práv v súvislosti s jeho obhajobou.

Vzhľadom na charakter trestnej činnosti majúcej sa spáchať samotným obvineným V. Y. mám za to,   že samotné rozhodnutie okresného resp. krajského súdu v smere jeho ponechania vo väzbe bolo rozhodnutím zákonným. Rešpektujem súčasne nález Ústavného súdu SR pod č. I. ÚS 47/2013 zo dňa 5. 6. 2013, ktorým ústavný súd rozhodol o porušení práva na slobodu a bezpečnosť podľa článku 5 ods. 1 – 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   iným   rozhodnutím   tunajšieho   krajského   súdu   pod   sp.   zn. 5 Tpo/36/2012 z 11. 9. 2012. Súčasne však poukazujem na uznesenie Ústavného súdu SR pod č. k. III. ÚS 314/2012 z 3. 7. 2012, kde tento (ústavný súd) konštatoval, že útekové dôvody   väzby   uvedené   v ust.   §   71   ods.   1   písm.   a)   Tr.   por.   sú   ústavne   resp.   zákonne udržateľné u obvineného v počiatočných štádiách trestného konania, pričom v neskorších štádiách tohto (trestného) konania bez pristúpenia ďalších okolností sa tieto (dôvody väzby) budú zoslabovať.

V kontexte   vyššie   uvedeného   mám   za   to,   že   konajúci   tunajší   súd   bol   oprávnený vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu zisťovať, či v predmetnej veci uvedený (útekový dôvod väzby) pretrváva, berúc do úvahy okolnosti aktuálne šetreného prípadu.

V podrobnostiach v tomto smere poukazujem na znenie uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tpo/5/2013 z 22. 1. 2013.

Navrhujem sťažnosti obvineného v kontexte vyššie uvedeného nevyhovieť. Súčasne súhlasím,   aby   ústavný   súd   v konkrétnej   veci   upustil   od   ústneho   pojednávania   v prijatej sťažnosti.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   krajského   súdu poukázal   na   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   47/2013   z 5.   júna   2013   a uviedol, že zotrváva na podanej sťažnosti.

Účastníci konania oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

II.1   K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   v súvislosti s posudzovaním dôvodov ďalšieho trvania jeho väzby

Obsahom čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu sú tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o   zákonnosti   väzby   a nariadil   prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná,   ako   aj   právo   nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05), pričom prepustenie z väzby na slobodu   môže   byť   v   zákonom   ustanovených   prípadoch   podmienené   zárukou (III. ÚS 7/00, IV. ÚS 181/07). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu vyplýva, že   z   hľadiska   rozsahu   práv   garantovaných   prostredníctvom   čl.   17   ústavy   a   práv vyplývajúcich z čl. 5 dohovoru nie sú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže čl. 17 ústavy   zahŕňa   aj   práva   vyplývajúce   z   čl.   5   dohovoru   (pozri   napr.   III.   ÚS   255/03, III. ÚS 199/05, IV. ÚS 181/07). Ústavný súd preto v predmetnej veci posudzoval možnosť prípadného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu spoločne, pričom zohľadňoval judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   každé   pozbavenie   slobody   musí   byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné s účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je ochrana   jednotlivca   proti   svojvôli   (mutatis   mutandis II. ÚS   55/98,   I.   ÚS   177/03,   III.   ÚS   7/00).   Ústavný   súd   preto   v   prípade   namietaného porušenia čl. 17 ústavy môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl.   124   ústavy)   je   preskúmať   zlučiteľnosť   opatrenia,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený slobody,   s   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v súvislosti so zamietnutím jeho žiadosti o prepustenie   z väzby v trestnom   konaní,   v ktorom   je obvinený   z trestného   činu   vraždy formou účastníctva ako organizátor podľa § 10 ods. 1 písm. a) a § 219 ods. 1 a 2 písm. f) Trestného zákona za skutok usmrtenia M. Ž. Do väzby bol vzatý uznesením okresného súdu sp.   zn. 0 Tp   12/2012 z 24. februára 2012 v spojení s uznesením   krajského súdu   sp.   zn. 5 To 10/2012 z 13. marca 2012 s tým, že lehota väzby začala plynúť 22. februára 2012 o 15.40   h,   od   času,   keď   bol   sťažovateľ   zadržaný   bezprostredne   po prepustení   z väzby v inej trestnej veci na základe uznesenia Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 5/2012 z 22. februára 2012. Obvinenie za trestný čin vraždy poškodeného M. Ž. bolo sťažovateľovi vznesené uznesením z 21. februára 2012.

Sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby   z dôvodu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   Trestného poriadku,   ktorý   krajský   súd   odôvodnil   tým,   že   sťažovateľ „je   dôvodne   podozrivý zo spáchania trestného činu vraždy ako organizátor podľa § 10 ods. 1 písm. a), § 219 ods. 1, ods. 2 písm. f) Tr. zák., pri ktorom v prípade uznania viny hrozí uloženie trestu odňatia slobody najmenej 12 rokov. Ide teda o hrozbu vysokým trestom a naviac v osobe obvineného   ide o cudzieho štátneho príslušníka,   ktorý by   mohol   ujsť,   a tak   sa   vyhýbať trestnému stíhaniu.“.

Sťažovateľ   napadol   rozhodnutie   o vzatí   do   väzby   sťažnosťou   na   ústavnom   súde, o ktorej   ústavný   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   III.   ÚS   314/2012   z 3.   júla   2012   tak, že ju odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Ústavný   súd   v odôvodnení   uznesenia konštatoval,   že „na   skutkové   okolnosti,   ktoré   podľa   názoru   krajského   súdu   mali   byť dôvodom na uvalenie útekovej väzby, možno prihliadať len v začiatočnom štádiu trestného konania“ a „napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   sa   javí   ešte   ako   ústavne   udržateľné, ale uplynutím krátkej doby sa bude tento väzobný dôvod podložený len obavou z úteku pred hrozbu vysokého trestu a odkazom na to, že sťažovateľ je cudzím štátnym príslušníkom, zoslabovať“.

Sťažovateľ   podal   25.   júla   2012   okresnému   súdu   žiadosť   o prepustenie   z väzby, ktorú okresný súd zamietol uznesením sp. zn. Tp 59/2012 zo 17. augusta 2012. Krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa uznesením sp. zn. 5 Tpo 36/2012 z 11. septembra 2012.

Sťažovateľ podal aj proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu sťažnosť ústavnému súdu, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn. I. ÚS 47/2013 z 5. júna 2013 tak, že uznesením krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5   ústavy   a jeho   právo   podľa   čl.   5   ods.   1   a 4   dohovoru,   a v nadväznosti   na   to   zrušil uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   v tomto   náleze   poukázal   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   nachádza vo väzbe vo viacerých súbežne či následne vedených konaniach už viac ako desať rokov, a aj v kontexte týchto osobitých okolností dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu nie je presvedčivo odôvodnené, keď krajský súd videl dôvod pre ďalšiu väzbu sťažovateľa v kombinácii   faktov,   že   (i)   sťažovateľ   sa   nezdržiaval   v mieste   svojho   pobytu,   (ii) je cudzincom, (iii) mu hrozí vysoký trest a že (iv) vec je v štádiu prípravného konania, s možnou potrebou vykonať procesné úkony za účasti sťažovateľa. Ústavný súd poukázal aj na   tú   skutočnosť,   že   medzi   uznesením   krajského   súdu   z 13. marca 2012,   ktoré   bolo preskúmavané v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 314/2012, a uznesením krajského súdu z 11. septembra 2012, ktoré bolo predmetom konania vedeného pod sp. zn. I. ÚS 47/2013, uplynula doba pol roka, pričom skutkové okolnosti odôvodňujúce väzobný dôvod, na ktoré poukázal krajský súd, sa nezmenili, resp. nepristúpil žiadny relevantný dôvod na podporu ďalšieho trvania väzby sťažovateľa.

Uznesenie   krajského   súdu,   v súvislosti   s ktorým   sťažovateľ   namieta   porušenie svojich práv v tomto konaní, bolo vydané 22. januára 2013 (t. j. po viac ako 4 mesiacoch od ústavným   súdom   neskôr   zrušeného   uznesenia)   a   krajský   súd   ním   zamietol   sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby. V danom čase sa trestná vec sťažovateľa nachádzala v štádiu prípravného konania a   väzba   sťažovateľa   v tomto   konaní   trvala   11   mesiacov   na   základe   jej   predĺženia do 22. februára 2013 uznesením okresného súdu z 23. augusta 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 42/2012 z 30. augusta 2012. Aj ostatne označené rozhodnutie krajského súdu sťažovateľ napadol sťažnosťou, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. III. ÚS 352/2013 z 28. augusta 2013 tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Krajský súd v aktuálne napadnutom uznesení sp. zn. 3 Tpo 5/2013 z 22. januára 2013 dospel k záveru, že dôvody pre ďalšiu väzbu sťažovateľa stále trvajú, čo odôvodnil takto: „Na   základe   obsahu   spisového   materiálu   dospel   odvolací   súd   k záveru,   že   formálne podmienky   väzby   u obvineného   sú   dané   aj   v súčasnej   dobe   tak,   ako   konštatovali   súdy v predchádzajúcich rozhodnutiach. Obvinenému bolo obvinenie riadne vznesené a výsledky doteraz vykonaného dokazovania nasvedčujú nielen na to, že skutok, ktorý mu je kladný za vinu sa stal a tento má znaky trestného činu, ale odôvodňujú aj podozrenie, že sa ho dopustil obvinený.

Naviac   mal   odvolací   súd   za   to,   že   vzhľadom   na   závažnosť   vyšetrovanej   trestnej činnosti   a plynulosť   vyšetrovania,   nemožno   považovať   dobu,   ktorá   uplynula od rozhodovania ústavného súdu, za tak krátku, že by bol dôvod útekovej väzby natoľko oslabený, aby mohol byť obvinený prepustený na slobodu.

Úlohou   odvolacieho   súdu   v zmysle   sťažnosti   obvineného   je   posúdiť   existenciu dôvodov   väzby   v konkrétnom   konaní,   preto   nemožno   prihliadať   na   to,   že   v iných kumulovaných trestných veciach bol obvinený vo väzbe viac ako 10 rokov.

V prejednávanej veci konajú orgány činné v trestnom konaní plynule, preto nemožno uvažovať o tom, že väzbou obvineného je porušené jeho právo na jeho osobnú slobodu, ktoré mu zaručuje Ústava SR v článku 17 odsek 2 a 5.

Dôkazy   zabezpečené   po   dni   03.   07.   2012,   kedy   rozhodoval   Ústavný   súd   SR, zásadným   spôsobom   neoslabili   podozrenie,   že   obvinený   sa   dopustil   stíhanej   trestnej činnosti.   Doterajšiu   dĺžku   trvania   väzby   o obvineného,   vzhľadom   na   závažnosť   trestnej činnosti, ktorá mu je kladená za vinu a obťažnosť veci, možno považovať za primeranú. Krajský súd poukazuje na obťažnosť veci, keď vzhľadom na veľký časový odstup od skutku, sa dôkazy obstarávajú zložitejšie a bolo potrebné zabezpečiť aj výsluch svedkov v zahraničí,   nebolo   zistené,   že   by,   postupom   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   bolo porušené právo obvineného na osobnú slobodu zaručené č. 17 odsek 2 a 5 ústavy SR. Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   krajský   súd   naďalej   zastáva   názor, že u obvineného   trvajú   dôvody   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku aj v tomto štádiu konania, nakoľko je naďalej dôvodná obava, že obvinený, ako cudzinec, ujde, aby sa vyhol trestnému stíhaniu prípadne trestu, ktorý mu hrozí.

Akékoľvek   úvahy   o tom,   že   by   bol   obvinený,   v prípade   prepustenia   z väzby na slobodu, umiestnený ÚPZC M., považoval odvolací súd za neprijateľné najmä z toho dôvodu,   že   existencia   dôvodu   väzby   je   u obvineného   daná   a účel   väzby   nemožno   takto zabezpečiť.   Nejedná   sa   totiž   o taký   inštitút   nahradenia   väzby,   ktorý   by   vyplýval z ustanovenia § 80 odsek 1 písm. a), písm. b), písm. c) trestného poriadku.

Napokon odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že skutkové okolnosti, za ktorých   bol   obvinený   vzatý   do   väzby,   sa   doposiaľ   významným   spôsobom   nezmenili. Na tieto   skutkové   okolnosti   vo   svojich   rozhodnutiach   poukázali   súdy   oboch   stupňov už v minulosti.   V rámci   rozhodovania   o žiadosti   obvineného   o prepustenie   z väzby na slobodu, odvolací súd preskúmal najmä to, či na základe výsledkov doposiaľ vykonaného dokazovania   je dôvodné   očakávať   zastavenie trestného   stíhania   postupom podľa   § 215 odsek 1 Trestného poriadku, ktoré dôvody nezistil.“

Podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná   obava,   že   ujde   alebo   sa   bude   skrývať,   aby   sa   tak   vyhol   trestnému   stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest.

Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ústavy stabilne uvádza, že ústavné záruky osobnej   slobody   jednotlivca   sa   v   prípade   väzby   len   odkazom   na zákonnú   úpravu nevyčerpávajú. V materiálnom zmysle slova ústava vyžaduje, aby rozhodnutie súdu o väzbe zodpovedalo   jednak   významu   zaručenej   osobnej   slobody   a   jednak   „dôvodom   a   času ustanovenému zákonom“. Z čl. 17 ods. 5 ústavy je evidentné, že „rozhodnutie“, „dôvody“ a „čas, na ktorý možno vziať do väzby“, tvoria jeden celok. Vzhľadom na to, že „osobná sloboda“ je ústavne garantovaným princípom a „pozbavenie slobody – väzba“ je výnimkou z   neho,   musí   úvaha   súdu   o   existencii   zákonom   ustanovených   dôvodov   a   času   väzby v konkrétnom   prípade   zodpovedať   vždy   tomuto   vzťahu   medzi   princípom   a výnimkou. Výnimočnosti   tohto   prostriedku   musí   zodpovedať   aj   jeho   čas   použitia   tak,   aby   väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu. Trvanie väzby   možno   totiž   v   konkrétnom   prípade   ospravedlniť,   len   ak   existujú   jasné   náznaky skutočného   verejného   záujmu,   ktoré   napriek   prezumpcii   neviny   prevažujú   nad   právom obvineného na osobnú slobodu (I. ÚS 165/02).

Ústavný   súd   konštantne   poukazuje   na   judikatúru   ESĽP,   podľa   ktorej   pojem „zákonnosti“ väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru má ten istý význam ako v odseku 1 tohto článku. Otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru, všeobecné zásady v ňom obsiahnuté a účel obmedzení, ktoré pripúšťa čl. 5 ods. 1 dohovoru. V zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená   na preskúmanie   procesných   a hmotných   podmienok,   ktoré   sú   podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok vo veci Brogan and Others v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154-B, bod 65; a už citovaný rozsudok vo veci Jecius v. Litva, bod 100).

Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená povinnosť   preskúmať   okolnosti   svedčiace   pre   a proti   väzbe   a rozhodnúť,   s poukazom na kritériá   právne,   či   sú   dané   dôvody   opodstatňujúce   väzbu,   ako   aj prepustiť   osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979,   séria   A,   č.   34,   bod   31).   Táto   povinnosť   zahŕňa   aj preskúmanie odôvodnenosti   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu,   na   základe   ktorého   došlo k zadržaniu, a preskúmanie, či zadržanie a následná väzba sledujú legitímny účel (Ilijkov v. Bulharsko,   rozsudok   z 26.   7.   2001,   bod   94).   Odôvodnenosť   podozrenia   predpokladá existenciu skutočností alebo informácií, ktoré objektívnemu pozorovateľovi umožnia urobiť záver, že daná osoba mohla spáchať trestný čin (Michalko v. Slovenská republika, rozsudok z 21. 12. 2010, body 112 a 113). Konanie musí vykazovať znaky, ktoré v danom čase podľa platného   vnútroštátneho   práva   napĺňa   skutkovú   podstatu   trestného   činu   (rozhodnutie Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997), a musí byť jasné, o aký konkrétny trestný čin ide (rozhodnutie vo veci Berktay c. Turecko z 1. 3. 2001).

Vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   účelového   vznesenia   obvinenia v čase, keď bol prepustený z väzby v inom konaní, sa ústavný súd už vyjadril v uznesení sp. zn. III. ÚS 314/2012 z 3. júla 2012, ktorým odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.   Ústavný   súd   sa   stotožňuje   so   závermi   v tomto   uznesení   a nepovažuje za potrebné   vyjadrovať   sa   už   v tejto   veci.   Ústavný   súd   sa   v tomto   konaní   zameral na posúdenie, či sa krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti zaoberal námietkou sťažovateľa o neodôvodnenosti jeho obvinenia.

Krajský   súd   konštatoval,   že   dôkazy   zabezpečené   v trestnom   konaní   k času   jeho rozhodovania   neoslabili   zásadným   spôsobom   podozrenie,   že   sa   sťažovateľ   dopustil trestného   činu   vraždy.   Z trestného   spisu   vo   veci   sťažovateľa   ústavný   súd   zistil, že na sťažovateľa   bola   v tejto   veci   podaná   obžaloba   a okresný   súd   vedie   o nej   konanie pod sp.   zn.   2   T   5/2013.   Ústavný   súd   preto   považuje   základnú   materiálnu   podmienku väzobného trestného stíhania sťažovateľa, a to dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, za ktorý mu bolo vznesené obvinenie, za splnenú.

Z legálnej definície dôvodu tzv. útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vyplýva, že hrozba vysokého trestu a absencia väzby obvineného na určité miesto (nemá   stále bydlisko)   sú   okolnosťami,   ktoré   legitímne   odôvodňuje   obavu,   že   obvinený môže ujsť v snahe vyhnúť sa trestnému stíhaniu alebo trestu.

Obdobne   tak   ESĽP   považuje   závažnosť   obvinenia   a s tým   súvisiacu   hrozbu vysokého   trestu   za   relevantný   faktor   pri   posudzovaní   nebezpečenstva   úteku   alebo pokračovania v trestnej činnosti. Súčasne však zdôrazňuje, že závažnosť obvinenia sama osebe nemôže ospravedlňovať dlhú dobu väzby (Ilijkov v. Bulharsko, rozsudok z 26. 7. 2011, body 80 a 81).

V prípade   sťažovateľa   nebola   hrozba   vysokým   trestom   (trestná   sadzba   12   až   15 rokov   odňatia   slobody)   jedinou   okolnosťou,   ktorou   krajský   súd   odôvodnil   existenciu dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Ďalšou bola skutočnosť, že sťažovateľ   je   cudzinec,   ktorý   nemá   v   Slovenskej   republike   povolený   trvalý ani tolerovaný pobyt, čo v kombinácii so závažnosťou obvinenia podľa názoru krajského súdu odôvodnilo nevyhnutnosť väzby sťažovateľa pre dosiahnutie účelu trestného konania ako   legitímneho   verejného   záujmu,   ktorý   prevážil   nad   právom   sťažovateľa   na   osobnú slobodu.

Uznesenie krajského súdu neobsahuje ďalšie okolnosti týkajúce sa osoby sťažovateľa alebo trestnej veci, ktoré by boli relevantné pri posúdení dôvodu   ďalšieho trvania jeho väzby. Úlohou ústavného súdu nie je zisťovať, či takéto ďalšie okolnosti existujú/existovali v čase   rozhodovania   krajského   súdu,   pretože   ústavný   súd   nemôže   dopĺňať   rozhodnutie krajského   súdu,   ktorý   v tomto   prípade   disponoval   právomocou   rozhodnúť   o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. Ústavný súd môže vychádzať len z obsahu napadnutého uznesenia.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd neskúmal, či s prihliadnutím na predchádzajúce kumulatívne väzby trvajúce spolu viac ako 10 rokov možno jeho väzbu odôvodnenú obavou z úteku pred hrozbou vysokého trestu a poukazom na cudziu štátnu príslušnosť považovať za nevyhnutnú. Sťažovateľ kladie dôraz na celkovú dobu, ktorú dosiaľ strávil vo väzbe. Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že jeho úlohou je posúdiť existenciu dôvodov väzby   v konkrétnom   trestnom   konaní,   a preto   nemôže   prihliadať   na   väzbu, ktorá sa vzťahovala na iné trestné obvinenia sťažovateľa.

Sťažovateľ bol prvýkrát vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. Tp 36/02 z 27. júna 2002 s tým, že väzba začala plynúť 25. júna 2002 o 13.45 h. Do väzby   bol   vzatý   v konaní   vedenom   pre   podozrenie   z trestného   činu   podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1, 4 písm. a) a ods. 5 Trestného zákona. V ďalšom období bol sťažovateľ postupne obvinený z viacerých rôznych trestných činov a v týchto konaniach bol buď súčasne, alebo následne vzatý do väzby. Dôvody väzby boli osobitne skúmané v každom konaní.

Podľa názoru ústavného súdu bez ďalšieho nemožno tvrdiť, že celková doba, ktorú sťažovateľ   dosiaľ   strávil   vo   väzbe,   sama   osebe   relativizuje existenciu   dôvodu   ďalšieho trvania jeho väzby. Dôvody väzby je potrebné skúmať vo vzťahu ku každému konaniu samostatne.   Je   tiež   potrebné   podotknúť,   že   sťažovateľ   vo   svojej   argumentácii   o dosiaľ vykonanej väzbe nezohľadňuje dobu pripadajúcu na právoplatne uložený a vykonaný trest odňatia slobody.

Na   druhej   strane   nemožno   špecifickú   okolnosť   dlhého   obdobia   väzby   v rôznych konaniach opomínať ako irelevantnú a je potrebné ju zohľadniť v kontexte stavu a výsledku trestných konaní, na dosiahnutie účelu ktorých boli väzby sťažovateľa nariadené. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol dosiaľ právoplatne odsúdený jedenkrát − rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 3 T 72/2009 z 12. apríla 2009 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 To 74/2010 z 13. júla 2010 za trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 3 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody   v trvaní   štyroch   rokov.   Sťažovateľ   trest   vykonal   13.   júla   2010.   V ďalšom právoplatne   skončenom   súdnom   konaní   bol   sťažovateľ   oslobodený   spod   obžaloby pre trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 4 T 106/09 z 21. júla 2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave z 18. apríla 2013. V tomto kontexte sa ďalšia väzba sťažovateľa (bez pristúpenia iných okolností) legitimizovaná napadnutým rozhodnutím   krajského   súdu   nejaví   ako   nevyhnutný   prostriedok   na   dosiahnutie   účelu trestného konania.

Sumarizujúc   všetky   uvedené   okolnosti,   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté uznesenie krajského súdu bolo vydané štyri mesiace a jedenásť dní po tom, ako krajský súd rozhodol   v tom   istom   trestnom   konaní   o väzbe   sťažovateľa   uznesením   z 11.   septembra 2012, ktoré ústavný súd zrušil nálezom sp. zn. I. ÚS 47/2013 v nadväznosti na rozhodnutie, že   ďalšia   väzba   sťažovateľa   na   základe   dôvodov   uvedených   v predmetnom   uznesení nie je v súlade so základným právom sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právom podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru. Krajský súd neuviedol v napadnutom uznesení ďalšie, t. j. iné   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   trvanie   dôvodu   útekovej   väzby, resp. by odôvodňovali existenciu iného väzobného dôvodu.

Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   uznesením   krajského   súdu č. k. 3 Tpo 5/2013-47 z 22. januára 2013 v súvislosti s posudzovaním dôvodov ďalšieho trvania väzby sťažovateľa bolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a jeho právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa v súvislosti s jeho vypočutím pred rozhodnutím o väzbe

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s jeho vypočutím pred rozhodnutím o väzbe.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   uvádza,   že   čl.   5   ods.   4   dohovoru   nevyžaduje uplatňovanie   jednotného,   nemenného   štandardu,   ktorý   by   sa   mal   aplikovať   bez   ohľadu na konkrétne   okolnosti   a kontext   veci.   Hoci   konanie,   na   ktoré   sa   vzťahuje čl.   5   ods.   4 dohovoru, nemusí byť vždy doprevádzané rovnakými zárukami, ktoré predpisuje čl. 6 ods. 1 pre občianskoprávne a trestné konanie, je nutné, aby malo súdny charakter a poskytovalo záruky adekvátne danému pozbaveniu osobnej slobody (Reinprecht v. Rakúsko, rozsudok z 15. 11. 2005, bod 31).

Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku vo veci Sanchez – Reisse v. Švajčiarsko z 21.   10. 1986   vyslovil   názor,   že možnosť   osoby   pozbavenej   osobnej slobody   „osobne sa vyjadriť“   je   jednou   zo   základných   procesných   záruk   spravodlivého   procesu.   Toto rozhodnutie ESĽP sa týkalo vydávacej väzby podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Pokiaľ ide   o   osobu,   ktorej   osobná   sloboda   bola   obmedzená   v   súlade   s   čl. 5   ods. 1   písm. c) dohovoru,   ESĽP   sa   prikláňa   k nutnosti   a   nevyhnutnosti   výsluchu   dotknutej   osoby   pred súdom,   ako   aj   k   zásade   kontradiktórnosti   konania   a   rovnosti   zbraní   (rozsudok   vo   veci Nikolov v. Bulharsko z 25. 3. 1999, rozsudok vo veci Kampanis v. Grécko z 13. 7. 1995). Európsky súd pre ľudské práva vychádza za daných okolností z predpokladu, že osobná prítomnosť   dotknutej   osoby   je   sama   osebe   zárukou   spravodlivého   procesu   a   zároveň aj zárukou eliminácie možného porušenia základných práv a slobôd.

Rešpektujúc citovanú judikatúru ESĽP ústavný súd už v konaní sp. zn. IV. ÚS 45/08 a sp. zn. III. ÚS 318/06 zdôraznil, že ani judikatúru ESĽP k čl. 5 ods. 4 dohovoru nemožno vykladať   tak   bezmedzne,   že   by   z nej   vyplývala   povinnosť   všeobecného   súdu   a zvlášť druhostupňového súdu   rozhodovať o ďalšom   trvaní po vypočutí obvineného,   bez ohľadu na konkrétne   okolnosti   prípadu.   Všeobecný súd   by   bol   povinný   vypočuť   sťažovateľa napr. vtedy,   ak   by   v okolnostiach   posudzovanej   veci   nebol   vypočutý   ani   pred prvoinštančným   súdnym   orgánom   ku   skutočnostiam,   na ktoré   ho ako   obvineného treba vypočuť, alebo za situácie, ak by pred rozhodnutím odvolacieho súdu vyvstali nové, dosiaľ nepoznané   skutočnosti   a obvinený   výslovne   na   svojom   výsluchu   k týmto   okolnostiam trval z dôvodu, že sú významné pre rozhodnutie súdu k otázke jeho zotrvania vo väzbe (m. m. IV. ÚS 290/07).

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému   otázky   týkajúce   sa   rozhodnutia o   väzbe;   bez výsluchu   obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch.

Podľa   §   83   ods.   1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o   väzbe   je   prípustná sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   192   ods.   3   Trestného   poriadku   o   sťažnosti   podľa   §   190   ods.   3   proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby rozhodne nadriadený súd na verejnom zasadnutí a o   sťažnosti   proti   uzneseniu   o   vzatí   obvineného   do   väzby   na   neverejnom   zasadnutí do piatich pracovných dní od predloženia veci na rozhodnutie.

Podľa   §   301   Trestného   poriadku   na   neverejnom   zasadnutí   rozhoduje   senát   tam, kde nie je zákonom predpísané, že sa rozhoduje na hlavnom pojednávaní alebo na verejnom zasadnutí.

Podľa   §   302   ods.   1   Trestného   poriadku   neverejné   zasadnutie   sa   koná   za   stálej prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa.

Podľa § 302 ods. 2 Trestného poriadku iné osoby sú z účasti na neverejnom zasadnutí vylúčené;   pri   rozhodovaní   o   väzbe   má   právo   zúčastniť   sa   na   neverejnom   zasadnutí aj prokurátor,   obvinený   a   jeho   obhajca;   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   proti   rozhodnutiu o väzbe   môže   predseda   senátu   účasť   týmto   osobám   umožniť.   Predseda   senátu postupuje pri zabezpečovaní účasti prokurátora, obvineného a obhajcu podľa § 72 ods. 2. Ak je to potrebné,   predseda   senátu   pri   rozhodovaní   o   väzbe   alebo   o   sťažnosti   proti rozhodnutiu o väzbe upovedomí o neverejnom zasadnutí aj zástupcu záujmového združenia alebo inú osobu ponúkajúcu záruku alebo peňažnú záruku a umožní ich účasť.

Podľa   §   304   ods.   2   Trestného   poriadku   ak   sa   má   rozhodnúť   o   väzbe   alebo ak sa má rozhodnúť o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe a predseda senátu umožnil účasť osobám uvedeným v § 302 ods. 2, predseda senátu vypočuje obvineného, postupuje pritom primerane   podľa   §   72   ods.   2;   ak   ide   o   zástupcu   záujmového   združenia   alebo   osobu ponúkajúcu   záruku   alebo   peňažnú   záruku,   postupuje   predseda   senátu   podľa   povahy ponúkanej náhrady väzby a okolností prípadu.

Zo sťažovateľom predloženej dokumentácie a spisu okresného súdu ústavný zistil tieto skutočnosti:

Sťažovateľ   podal   20.   decembra   2012   žiadosť   o prepustenie   z väzby,   v   ktorej namietal, že bol vzatý do väzby účelovo, bezprostredne po prepustení z väzby v inej veci. V závere   žiadosti   uviedol: „žiadam,   aby   o mojej   terajšej   žiadosti   súd   rozhodol   v mojej neprítomnosti.“

Okresný   súd   rozhodol   o žiadosti   sťažovateľa 10.   januára 2013.   Sťažovateľ   nebol na tomto konaní prítomný, zúčastnil sa ho jeho obhajca J. B. Okresný súd doručil obhajcovi zamietavé vyjadrenie prokurátora k žiadosti sťažovateľa a obhajca sa vyjadril k predmetu konania a bezprostredne   po   vyhlásení rozhodnutia podal   proti   nemu sťažnosť.   Obhajca nenamietal neprítomnosť sťažovateľa.

Sťažovateľ   bol   oboznámený   s rozhodnutím   okresného   súdu   nasledujúci deň, t. j. 11. januára   2013,   a   sťažnosť   písomne   odôvodnil   obhajca   a   aj   sťažovateľ samostatným podaním.

Sťažovateľ v podaní označenom ako „Sťažnosť“ z 12. januára 2013 namietal, že mu nebolo doručené upovedomenie o termíne výsluchu nariadenom okresným súdom. Uviedol: „svoje   rozhodnutie   o konaní   v mojej   neprítomnosti   som   uvažoval   zmeniť   a chcel   som požiadať o možnosť a právo byť prítomný pri rozhodovaní o mojej žiadosti o prepustenie z väzby, ale sudca mi túto šancu svojvoľne odobral.“ Sťažovateľ nepožiadal o vypočutie v konaní pred krajským súdom.

Krajský súd rozhodol o sťažnosti na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa.

Z už   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   nebol   vypočutý   nie   z dôvodu   na   strane krajského súdu, ale v dôsledku svojho rozhodnutia vopred sa vzdať práva byť prítomný na výsluchu   pred   okresným   súdom,   pričom   nepožiadal   o vypočutie   ani   v sťažnostnom konaní pred krajským súdom. Sťažovateľ pritom mal možnosť namietať svoju neprítomnosť prostredníctvom   obhajcu,   ktorý   bol   o termíne   výsluchu   pred   okresným   súdom upovedomený a na tomto úkone sa zúčastnil. Obhajca sťažovateľa predniesol na výsluchu argumentáciu proti väzbe, sťažovateľ mal možnosť ju doplniť v písomne podanej sťažnosti proti   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa.   Po preskúmaní   obsahu   sťažnosti   podanej sťažovateľom, ako aj prostredníctvom obhajcu ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v nej opakoval argumentáciu predloženú v žiadosti o prepustenie z väzby a neuviedol žiadne nové skutočnosti, na ktoré by mal byť v konaní eventuálne vypočutý.

Z § 302 ods. 2 Trestného poriadku vyplýva fakultatívna možnosť, nie obligatórna zákonom   uložená   povinnosť   predsedu   senátu   súdu   druhého   stupňa   uskutočniť   v konaní o sťažnosti   proti   rozhodnutiu   o väzbe   neverejné   zasadnutie   za   prítomnosti   obvineného a jeho obhajcu. Vzhľadom na to, že sťažovateľ o vypočutie nežiadal a práva byť vypočutý v konaní pred okresným súdom sa vopred vzdal a zmenu svojho rozhodnutia okresnému súdu neoznámil, ústavný súd nepovažuje námietku sťažovateľa v tejto časti za dôvodnú.

Ústavný   súd preto   s poukazom   na zistené   skutočnosti   považuje postup krajského súdu, keď o sťažnosti sťažovateľa rozhodol na neverejnom zasadnutí bez jeho prítomnosti, za zlučiteľný s požiadavkami vyplývajúcimi z obsahu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Ústavný   súd   zruší   aj   iný   zásah,   ktorým   sa   porušilo   základné   právo   alebo   sloboda, ak to pripúšťa povaha tohto iného zásahu.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 3 Tpo 5/2013-47 z 22. januára 2013 (bod 2 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd má vedomosť, že po tom, ako nálezom sp. zn. I. ÚS 47/2013 z 5. júna 2013 zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 36/2012 z 11. septembra 2012 a vec mu vrátil na   ďalšie   konanie,   krajský   súd   17.   septembra   2013   rozhodol   o prepustení   sťažovateľa z väzby a sťažovateľ bol následne vyhostený na U.

Z tohto dôvodu neprichádza do úvahy, aby ústavný súd vrátil vec krajskému súdu na ďalšie   konanie.   V   súčasnosti   už   nie   je   možné   skúmať   dôvodnosť   trvania   väzby sťažovateľa so spätnou účinnosťou, teda za dobu minulú (II. ÚS 116/2011).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiada, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 € vzhľadom   na   intenzitu   zásahu   do   jeho   práv,   s odôvodnením,   že   je   potrebné   prihliadať na celkovú dobu dosiaľ vykonanej väzby v konaniach vedených proti nemu.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Ústavný   súd   nálezom   sp.   zn.   I.   ÚS   47/2013   z 5.   júna   2013   nevyhovel   návrhu sťažovateľa   na   priznanie   finančného   zadosťučinia   s odôvodnením,   že   nie   je účelné ani vhodné, keďže vyslovenie porušenia sťažovateľom označených práv a priznanie náhrady trov   konania   považoval   v okolnostiach   danej   veci   za   dostačujúce.   Vzhľadom   na to, že sťažovateľ   bol   následne   prepustený   z väzby   uznesením   krajského   súdu,   čím   bola dovŕšená náprava namietaného porušenia jeho práv, ústavný súd konštatuje, že v danom prípade   bude   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľa   vyslovenie   porušenia   ním označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru a zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj priznanie úhrady trov konania. Ústavný súd nevidí dôvod ani v tejto veci rozhodnúť inak, ako rozhodol vo veci sp. zn. I. ÚS 47/2013. Z uvedeného dôvodu   ústavný   súd   žiadosti   sťažovateľa   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

V súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom Advokátskou kanceláriou Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o.,   ktorá   je   podľa   predloženého   osvedčenia   platcom   dane   z   pridanej   hodnoty. Sťažovateľ sa domáhal úhrady trov konania za dva úkony právnej služby v celkovej sume 331,12 €. Uplatnená čiastka zodpovedá vyčísleniu podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 30. júna 2013, a preto ústavný súd priznal úhradu trov konania v uplatnenej sume (bod 3 výroku toho nálezu).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v   spojení   s §   149   Občianskeho súdneho poplatku).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2014