znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 494/2012-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. I. Š., S., vo veci namietaného porušenia   jeho základných   práv   podľa   čl. 46   Ústavy   Slovenskej   republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Prešov v konaniach vedených pod sp. zn. 19 Cb 120/2008 a sp. zn. 21 Rob/370/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. P. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra 2011 doručená sťažnosť V. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47   Charty   základných   práv   Európskej   únie   (ďalej   len   „charta“),   ako   aj   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 19 Cb 120/2008 a sp. zn. 21 Rob/370/2007.

Zo sťažnosti a z predložených podkladov ústavný súd zistil, že podstatou sťažnosti je nesúhlas   sťažovateľa   so   spôsobom,   akým   okresný   súd   konal   o jeho   námietkach   proti platobnému rozkazu vydanému 26. novembra 2007 pod č. k. 21 Rob/370/2007-30 (ďalej len „platobný   rozkaz“).   Týmto   platobným   rozkazom   okresný   súd   uložil   sťažovateľovi,   aby do 15 dní od jeho doručenia zaplatil navrhovateľovi v ňom uvedenú sumu a nahradil mu trovy konania alebo aby v tej istej lehote podal na tomto súde odôvodnený odpor. Platobný rozkaz bol 5. decembra 2007 doručený sťažovateľovi do vlastných rúk.

Sťažovateľ   19.   decembra   2007   doručil   okresnému   súdu   písomné   podanie,   ktoré označil ho „Vyjadrenie k platobnému rozkazu“. V texte tohto podania výslovne uvádza: „Svoj   dlh   voči   spoločnosti   C.,   a. s.,   uznávam.   Nechcel   som   spoločnosť   okradnúť   ani podviesť, spôsobila to moja nemoc a potom aj nevyplácané mzdy z predchádzajúcej práce. Napriek tomu som aj zopár splátok uhradil podľa možnosti, čo si myslím, že to poukazuje aj o tom, že som to mal snahu uhradiť a aj komunikoval som s nimi. Platobný rozkaz beriem na   vedomie   avšak   nie   som   schopný   vyplatiť   celú   sumu   naraz,   tak   chcem   požiadať o splátkový kalendár, kde by sa táto suma rozrátala na splátky desať mesiacov, poprípade jedného   roka.“ Okresný   súd zaslal   predmetnú   žiadosť   sťažovateľa   navrhovateľovi na zaujatie stanoviska.

Podaním doručeným okresnému súdu 28. januára 2008 označeným ako „Vyjadrenie žalobcu k odporu žalovaného“ zaslal navrhovateľ „z dôvodu odstránenia zrejmej chyby v počítaní“ opravený návrh na začatie konania (žalobu) a zároveň súhlasil so splácaním dlhu sťažovateľom v mesačných splátkach v sume 6 000 Sk pod hrozbou straty výhody splátok. V prílohe tohto podania bola priložená upravená žaloba s návrhom na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy zníženej oproti pôvodnému platobnému rozkazu.Okresný   súd   30.   januára   2008   zaslal   (stále   ešte   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 21 Rob/370/2007)   sťažovateľovi   podanie   navrhovateľa   spolu   s   výzvou   na   vyjadrenie, v ktorom uviedol, že „bolo tunajšiemu súdu dňa 19. 12. 2007 doručené podanie, v ktorom žiadate   o   možnosť   zaplatenia   dlžnej   sumy   75.093,97   Sk   v   mesačných   splátkach   počas obdobia   10   mesiacov   alebo   jedného   roka   vzhľadom   na   Vašu   finančnú   situáciu.   Súd posudzuje každé podanie podľa svojho obsahu,   aj keď je nesprávne označené.   Z Vami doručeného podania však nie je zrejmé, čoho sa domáhate s prihliadnutím na to, ako by mal súd rozhodnúť. Ak sa svojím podaním domáhate len odkladu zaplatenia dlžnej sumy, ktorú inak bez výhrad uznávate, čo do dôvodu i výšky, je v takomto prípade potrebné obrátiť sa priamo na navrhovateľa – C., a. s. a dohodnúť sa s ním, že od Vás nebude vymáhať dlžnú čiastku okamžite, ale povolí Vám zaplatenie dlhu v splátkach. Vaše podanie bolo zaslané žalobcovi na vyjadrenie, pričom jeho odpoveď Vám prikladáme v tejto výzve. V prípade, že ste svojím podaním mienili dosiahnuť iného rozhodnutia vo veci, teda máte výhrady voči uplatnenému nároku navrhovateľa a podávate týmto odpor voči platobnému rozkazu, je potrebné túto skutočnosť oznámiť v lehote 10 dní od doručenia tejto výzvy. Ak ostane táto výzva bezvýsledná a v poskytnutej lehote nebude súdu predložené vyjadrenie, či má podanie zo dňa 19. 12. 2007 považovať za odpor proti platobnému rozkazu, súd v zmysle § 43 ods. 3 O. s. p. už na toto podanie nebude prihliadať.“.

Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 13. februára 2008 oznámil, že jeho predchádzajúce podanie nebolo podaním odporu proti platobnému rozkazu a ani podaním smerujúcim   proti   výroku   o   trovách   konania. Ďalej   uviedol: „Ja   som   vo   Vyjadrení k Platobnému rozkazu zobral jeho obsah na vedomie. Oznamoval som Okresnému súdu v Prešove,   že   nie   som   schopný   uhradiť   celú   vynesenú   čiastku   vo   výške   75.093,97   Sk s 29,99 % úrokom zúčtovanú zo sumy 63.250,00 od 13. 7. 2006 do zaplatenia, nahradiť trovy konania vo výške 12.115,00 Sk. Žiadal som Okresný súd, aby rozhodol a povolil pre mňa   splátkový   kalendár   na   dobu   jedného   roka...   Opakovane   zdôrazňujem,   že   uznávam záväzok k úhrade 75.093,97 Sk s príslušenstvom včítane trov konania. Poznamenávam, že v čase podpísania úverovej zmluvy dňa 2. 2. 2005 uvedená C., a. s. poukázala na môj účet v banke čiastku 55.000,00 Sk. Uvedená banka si hneď k poskytnutému úveru naúčtovala poplatok vo výške 8.250,00 Sk, čím pre mňa ostala celková dlžná čiastka 63.250,00 Sk. Ja   ako   dlžník   som   uvedenej   banke   v   13   splátkach   uhradil   41.824,21   Sk.   Ostalo uhradiť   21.426,00   Sk   istiny   plus   úroky.   Je   až   neuveriteľný   zisk   žalobcu,   keď   z   úveru 55.000,00 Sk uhradil som 41.824,21 Sk. Považujem to všetko za neoprávnené obohacovanie žalobcu. Je neuveriteľné, keď žalobca v návrhu tvrdí, že zaslal na moju adresu 13x výzvu na úhradu dlhu a za každú výzvu či upomienku si účtuje po á 300,- Sk čo spolu naúčtovali ďalších 3.900,- Sk. Toto tvrdenie namietam, popieram a neuznávam.

Navrhujem, aby Okresný súd v Prešove obsah môjho vyjadrenia právne prehodnotil. Aby po predložení splátkového kalendára žalobcom C., a. s. rozhodol o reálnych splátkach, ktoré ja zo svojej mesačnej mzdy budem môcť uhrádzať.“

Sťažovateľ   8.   apríla   2008   osobne   doručil   okresnému   súdu   podanie   k sp. zn. 21 Rob/370/2007 označené   ako „Návrh   na   zrušenie   platobného   rozkazu   zo   dňa 26. 11. 2007“, ktorým ho požiadal, aby vydaný platobný rozkaz zrušil. V danom podaní okrem   iného   uviedol: „Prehodnocujem   moje   príjmy   a   výdaje   v   rodine,   oznamujem Okresnému   súd   Prešov   aj   navrhovateľovi,   že   nie   som   spôsobilý   mesačne   uhrádzať pohľadávku   navrhovateľa   C.,   a. s.   uhrádzať   po   6.000   Sk   ale   len   po   3.000   Sk   počnúc mesiacom apríl 2008. Navrhujem Okresnému súdu Prešov, aby tento môj návrh odobril a schválil.“

Následne   9.   apríla   2008   bol   spis   doteraz   vedený   pod   sp. zn.   21 Rob/370/2007 z dôvodu   procesného   úkonu   sťažovateľa   preradený   do   registra   Cb   pod   sp. zn. 19 Cb 120/2008. Okresný súd uznesením č. k. 19 Cb 120/2008-50 z 29. júla 2008 návrh sťažovateľa na zrušenie   platobného rozkazu zamietol.   Podľa   okresného súdu   sťažovateľ nepodal   proti   platobnému   rozkazu   v zákonom   ustanovenej   lehote   odpor,   v   ktorom   by namietal základ a výšku pohľadávky. Okresný súd vychádzal z toho, že podanie sťažovateľa z 19. decembra 2007 bolo iba vyjadrením sa k platobnému rozkazu, a nie odporom a že sťažovateľ   v   ňom   nespochybňoval   povinnosť   uvedenú   v   platobnom   rozkaze.   Platobný rozkaz   preto   nadobudol   právoplatnosť   a   vykonateľnosť.   Návrh   sťažovateľa   na   zrušenie predmetného platobného rozkazu okresný súd zamietol ako nedôvodný, čo odôvodnil tým, že na takéto rozhodnutie nie je žiaden právny podklad, keďže návrh na vydanie platobného rozkazu možno zrušiť iba z dôvodov taxatívne uvedených v § 173 ods. 2 a § 174 ods. 2 a ods. 4   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   a   v   danom   prípade   nebol naplnený ani jeden z týchto zákonných dôvodov. Sťažovateľ nepodal proti predmetnému uzneseniu   odvolanie. V príslušnom   registri   vedenom   okresným   súdom   bola   vyznačená právoplatnosť a vykonateľnosť predmetného uznesenia a následne bol daný pokyn preradiť spis   do   registra   Rob   (opätovne   pod   sp. zn.   21 Rob/370/2007)   z   dôvodu   vyznačenia právoplatnosti platobného rozkazu.

Sťažovateľ   neskôr   opakovane   adresoval   okresnému   súdu   podania   (označené   ako „Sťažnosť“ z 8. marca 2010 a „Doplnenie dôvodov odporu“ zo 6. júla 2010), v ktorých poukazoval   na   to,   že   jeho   vyjadrenia   mali byť považované za odpor   proti   platobnému rozkazu.

Okresný súd zaslal sťažovateľovi písomnosť označenú ako „Podanie žalovaného zo dňa 8. 3. 2010 a 6. 7. 2010 – odpoveď“ z 29. júla 2010, v ktorej rekapituloval doterajší priebeh   konania   a uviedol,   prečo   nepovažoval   podania   sťažovateľa   za   odpor   proti platobnému   rozkazu,   a zároveň   poukázal   aj   na   nepodanie   odvolania   proti   uzneseniu okresného   súdu   č. k.   19 Cb 120/2008-50   z 29.   júla   2008.   Predmetná   písomnosť   nemala formu rozhodnutia.

Sťažovateľ 9.   augusta 2010 podal „odvolanie“ proti „právnemu aktu Okresného súdu Prešov z 29. 07. 2010...“, v ktorom tvrdil, že písomnosť z 29. júla 2010 mala mať podobu rozhodnutia, a žiadal, aby sa vecou začal zaoberať nadriadený súd ako odvolací orgán.

Podľa   sťažovateľa   tak   existuje   platobný   rozkaz,   ktorý   nie   je   právoplatný, a sťažovateľ nedokáže dosiahnuť, aby v jeho veci konal nadriadený súd, hoci podľa jeho názoru podal opravný prostriedok. Podľa sťažovateľa „nemal možnosť zaplatiť do 15 dní, a preto podal odpor, no z neskúsenosti ho tak neoznačil a naviac nechcel, aby to vyznelo tak, že nechce platiť“.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že «Vo vzájomnej komunikácii so súdom, sa „mu“ nepodarilo, napriek rôznym sťažnostiam, dosiahnuť také procesné rozhodnutie Okresného súdu Prešov, aby dosiahol predloženie veci odvolaciemu súdu, prípadne dovolaciemu súdu. Podľa okresného súdu je vec právoplatne skončená a odmieta sa ňou ďalej zaoberať. Tento stav neistoty pretrváva a exekúciu súd nezastavil, pretože pre exekučný súd je dôležitý pečiatkou vykonateľnosti opatrený platobný rozkaz. Sťažovateľ je presvedčený, že na jeho procesný návrh, na nariadenie pojednávania, by mal súd reflektovať rozhodnutím, hoci aj nevyhovujúcim,   proti   ktorému   by   bolo   možné   podať   opravný   prostriedok.   Ak   je   súd presvedčený o oneskorene podanom odpore alebo o odpore podanom bez odôvodnenia, mal správne odpor odmietnuť, čím by sa vytvorili podmienky na inštančný postup. Takýto postup predpokladá zákon v § 174 ods. 3 písm. a) OSP.».

Sťažovateľ zastáva názor, že protiprávny stav trvá. Podľa neho je exekúcia proti nemu   vedená   na   základe   neprávoplatného   platobného   rozkazu   a navyše   dochádza aj k porušovaniu   európskeho   práva.   Exekúcia   vedená   na   základe   uvedeného   platobného rozkazu bola síce uznesením okresného súdu sp. zn. 20 Er 360/2010 z 3. novembra 2011 odložená do času, kým vo veci rozhodne Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“), avšak sťažovateľ tvrdí, že okresný súd odmieta predložiť vec odvolaciemu súdu.

Z toho dôvodu podal sťažovateľ proti postupu okresného súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorej navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho základné práva podľa čl. 46   ústavy   a podľa   čl. 47   charty,   ako   aj právo   podľa   čl. 6   dohovoru   boli   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 120/2008 a sp. zn. 21 Rob/370/2007 porušené,   a aby   prikázal   okresnému   súdu   v uvedených   konaniach   konať   a vo   veci rozhodnúť.

Ústavný   súd   6.   decembra   2011   zaslal   sťažnosť   na   vyjadrenie   okresnému   súdu. Predsedníčka okresného súdu sa vo vyjadrení z 19. decembra 2011 doručenom ústavnému súdu   27.   decembra   2011   v celom   rozsahu   stotožnila   s priloženým   vyjadrením   zákonnej sudkyne, podľa ktorej „Za daného právneho stavu, pokiaľ žalovaný (sťažovateľ, pozn.) v lehote na podanie odporu nepodal proti tomuto platobného rozkazu odpor, t. j. v ktorom by nesúhlasil so základom a výškou pohľadávky /podanie zo dňa 19. 12. 2007 jednoznačne nebolo odporom a ani sa nejednalo o neurčitý a nezrozumiteľný právny úkon, ktorý by vyžadoval následné poučovacie úkony súdu a následný nesúhlas preto tento právny stav nemohol   zvrátiť   a   priznať   odporcovi   práva,   ktoré   mu   nepatria/,   preto   súd   postupoval v zmysle platných procesných v tom čase platných predpisov. Procesnými úkonmi žalovaný raz pohľadávku uznal, potom ju sčasti poprel a následne aj popretú časť uznal a voči uzneseniu zo dňa 29. 7. 2008 odvolanie nepodal. Nemožno teda súdu vyčítať, že vo veci nekonal, keď rozhodnutie vydal a bolo na žalovanom, aby využil opravný prostriedok voči tomuto rozhodnutiu. Žalovaný sa teda svojou procesnou aktivitou, keď neustále menil svoje tvrdenia a nečinnosťou voči vydanému rozhodnutiu súdu, dostal do terajšej situácie, hoci ak žalobca uplatňuje v exekučnom konaní pohľadávku v rozpore s hmotným právom, aj keď na   základe   právoplatného   platobného   rozkazu,   bolo   možné   v   exekučnom   konaní prostredníctvom   námietok   voči   exekúcii   zvrátiť   tento   stav,   o   čom   svedčí   aj   súčasná rozhodovacia prax súdov. Keďže však od vydania platobného rozkazu v predmetnej veci a ostatných úkonov vo veci 19 Cb 120/08 došlo k takému vývoju spotrebiteľskej legislatívy, z ktorého   vyplynuli   nielen   hmotnoprávne   úpravy,   ale   aj   procesnoprávne   úpravy s retrospektívnymi účinkami a za daného právneho stavu by súd nevydal platobný rozkaz s poukazom na ustanovenie § 172 ods. 9 OSP, nakoľko sa jedná o zaplatenie peňažnej sumy zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá obsahuje neprijateľné podmienky, a ak by ho aj napriek tomu vydal, jednalo by sa o nulitný právny úkon.“.

Ústavný súd si vyžiadal spisy v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 19 Cb 120/2008 a sp. zn. 21 Rob/370/2007, postup v ktorých sťažovateľ namieta. Ústavný súd opakovane (výzva zo 6. decembra 2011 a následné urgencie z 8. marca 2012, 24. mája 2012, 14. augusta 2012 a zo 17. augusta 2012) vyzýval okresný súd na predloženie spisu tak,   aby   mohol   po   jeho   preštudovaní   vec   predbežne   prerokovať   [§ 25 ods. 1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Po informácii, že vo veci koná krajský súd, bol   predmetný   spis   (pripojený   ku   spisu   vedenému   krajským   súdom   pod sp. zn. 7 Cob 108/2011) vyžiadaný z krajského súdu a 27. augusta 2012 bol doručený ústavnému súdu.

Ústavný súd tak z vyžiadaného spisu zistil, že vec, o ktorej konal okresný súd pod sp. zn.   21 Rob/370/2007,   bola   20.   decembra   2011   predložená   krajskému   súdu na rozhodnutie   o opravnom   prostriedku   (odvolaní   sťažovateľa   z 9.   augusta   2010),   a že krajský súd doteraz vo veci nerozhodol.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,   ale   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií. Všeobecné súdy,   ktoré v   občianskom   súdnom   konaní sú   povinné vykladať a   aplikovať príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v   danej   veci   ústavný   súd   rozhodoval   o   porušení   tých   práv   tými   orgánmi,   vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení ďalších základných práv, resp. článkov charty (čl. 38 charty), ktoré sťažovateľ   uvádza   v   texte   sťažnosti   mimo   petitu,   je   v   súlade   s   doterajšou   judikatúrou ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   argumentácie   sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 287/2011).

Ústavný súd ďalej považuje za potrebné zdôrazniť, že obe veci vedené pod sp. zn. 19 Cb 120/2008   a sp. zn.   21 Rob/370/2007   sa   týkajú   toho   istého   platobného   rozkazu a predstavujú rôzne štádia konania, v rámci ktorých sa rozhodovalo o viacerých procesných návrhoch   navrhovateľa   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   (sp. zn.   21 Rob/370/2007   – konanie   o návrhu   na   vydanie   platobného   rozkazu   –   žalobe)   a   sťažovateľa   (sp. zn. 19 Cb 120/2008 – odvolacie konanie o návrhu na zrušenie platobného rozkazu).

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod   sp. zn.   19 Cb 120/2008   o zrušenie   platobného   rozkazu   ústavný   súd   uvádza,   že sťažovateľ   sťažnosťou   výslovne   nenapadol   uznesenie   okresného   súdu   sp. zn. 19 Cb 120/2008 z 29. júla 2008, ktorým bol jeho návrh na zrušenie platobného rozkazu zamietnutý, ale iba postup okresného súdu v tomto konaní. Sťažovateľ mal možnosť podať proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn.   19 Cb 120/2008   z 29.   júla 2008   riadny   opravný prostriedok – odvolanie, ktoré mohol odôvodniť aj prípadnými námietkami proti postupu okresného súdu v danom konaní. Ústavný súd z vyžiadaného spisu zistil, že sťažovateľ proti uvedenému   uzneseniu   okresného   súdu   odvolanie   nepodal   a predmetné   uznesenie   tak nadobudlo právoplatnosť.

Podľa   princípu   subsidiarity   obsiahnutého   v čl. 127   ods. 1   ústavy   a v zmysle   § 53 ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   musia   byť   pred   podaním   sťažnosti   vyčerpané   všetky procesné prostriedky, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv priznáva, inak je sťažnosť neprípustná. Zmysel tejto právnej úpravy nie je iba v tom, aby bola vec posúdená tým   orgánom,   ktorý   je   na   posúdenie   danej   veci   príslušný,   ale   aj   v tom,   aby   prípadné nedostatky mohli byť predmetom posúdenia v opravnom konaní pred správnymi orgánmi alebo   súdmi   a odstránené   spôsobom   predpokladaným   zákonom.   Z toho   vyplýva,   že námietky, ktoré neboli uplatnené v konaní pred všeobecným súdom, hoci v tomto konaní už uplatnené byť mohli, nemôžu byť úspešne uplatnené až v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Sťažnosť   sťažovateľa   je   preto   v časti   namietajúcej   porušenie   jeho   označených základných práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 120/2008 neprípustná podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   navyše   dodáva,   že   v zmysle   § 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, z čoho je zrejmé, že by sťažnosť sťažovateľa v tejto časti bolo možné odmietnuť aj ako návrh podaný oneskorene.

Sťažovateľ   sa   vo   svojej   sťažnosti   taktiež   domáha,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že okresný súd je povinný konať vo veci vedenej pod sp. zn. 21 Rob/370/2007 a predložiť vec na rozhodnutie krajskému súdu. Sťažovateľ tvrdí, že protiprávny stav trvá (okresný súd odmieta   vec predložiť   odvolaciemu   súdu)   a domáha   sa   jeho   odstránenia.   Ústavný   súd z vyžiadaného spisu zistil, že vec bola 20. decembra 2011 predložená krajskému súdu, ktorý vo veci koná. Sťažovateľom zamýšľaný výsledok sťažnosti v tejto časti, a to predloženie veci na rozhodnutie krajského súdu, bol teda podľa zistenia ústavného súdu   medzičasom dosiahnutý. O námietkach sťažovateľa už koná krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cob 108/2011,   ktorý   má   povinnosť   zabezpečiť   plnú   realizáciu   a ochranu   označených základných práv sťažovateľa, a to nielen s ohľadom na aplikáciu vnútroštátneho práva, ale aj dôsledkov práva Európskej únie, osobitne záverov vyplývajúcich z judikatúry Súdneho dvora   Európskej   únie (vo   vzťahu   k danej   veci   ide   osobitne o   rozsudok   Súdneho   dvora Európskej únie vo veci vedenej pod sp. zn. C-618/10 Banco Español de Crédito SA proti Joaquín Calderón Camino zo 14. júna 2012).

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   takými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle,   že   musí   ísť   o   rozhodnutia,   ktorými   sa   konanie   právoplatne   skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Ústavný   súd   nemôže   paralelne   konať   o tej   istej   veci,   o ktorej   sa   koná   pred všeobecným súdom. V podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty nie   je prípustné,   aby o jednej   veci   mali súčasne   rozhodovať dva   orgány   súdneho typu, pretože   by   tým   mohlo   dôjsť   k   vydaniu   dvoch   rozdielnych   rozhodnutí   v   tej   istej   veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci krajského súdu vo veci sťažovateľa predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možno   považovať   podanie   sťažnosti ústavnému   súdu   ešte   pred   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   za   predčasné   (m. m. IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 232/2011).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   aj   v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Rob/370/2007 meritórne nezaoberal, ale podľa   zásady ratio   temporis ju   odmietol   ako   neprípustnú   pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

So zreteľom na všetky uvedené skutočnosti a závery ústavný súd po predbežnom prerokovaní rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v petite sťažnosti sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2012