znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 493/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. V., nar..., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. P., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, v konaní vedenom pod sp. zn. BB 3 T 25/2012 a jeho uznesením z 29. apríla 2013, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 19/2013 a jeho uznesením zo 6. júna 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2013 doručená   sťažnosť   M.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   podľa   čl.   8   ods.   1,   2   a   5   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. BB 3 T 25/2012 a jeho   uznesením   z   29.   apríla   2013,   ako   aj   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 19/2013 a jeho uznesením zo 6. júna 2013 (ďalej len „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením špecializovaného súdu sp. zn. Tp 20/2011 z 3. marca 2011 z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ podal 24. apríla 2013 žiadosť o prepustenie z väzby, o ktorej rozhodol špecializovaný súd uznesením z 29. apríla 2013 tak, že ju zamietol a neprijal návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Sťažovateľ podal proti uzneseniu sťažnosť bezprostredne po jeho vyhlásení a odôvodnil ju po doručení písomného vyhotovenia uznesenia (17. mája 2013) podaním z 20. mája 2013. Pretože sťažnosť nebola bezodkladne predložená na rozhodnutie najvyššiemu súdu, sťažovateľ podal 3. júna 2013 sťažnosť   predsedovi   špecializovaného   súdu.   V   oznámení   o   jej   prijatí   zo   4.   júna   2013 špecializovaný súd uviedol, že spis bol predložený najvyššiemu súdu 4. júna 2013.

Sťažovateľ   namieta,   že   postup   špecializovaného   súdu   nezodpovedá   požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, hoci rozhodol piaty deň od podania   žiadosti,   pretože   do   predloženia   spisu   najvyššiemu   súdu,   resp.   do   rozhodnutia najvyššieho   súdu   uplynulo   39   dní.   Sťažovateľ   osobitne   poukazuje   na   to,   že   písomné vyhotovenie uznesenia bolo jeho obhajcovi doručené až po opakovaných urgenciách a spis bol predložený najvyššiemu súdu až po podaní sťažnosti predsedovi špecializovaného súdu. Sťažovateľ   poukazuje   ďalej   aj   na   to,   že   počas   uvedeného   obdobia   špecializovaný   súd vyhotovoval rozsudok v jeho veci, ktorý bol vyhlásený 18. apríla 2013.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   aj   uznesením   špecializovaného   súdu z 29. apríla 2013 a uznesením najvyššieho súdu zo 6. júna 2013. V tejto súvislosti tvrdí, že nie sú splnené materiálne podmienky väzby, pretože je nevinný a trestné konanie proti nemu je   vykonštruované,   na   preukázanie   čoho   navrhol   vykonať   v   trestnom   konaní   ďalšie dokazovanie. Jeho návrhy špecializovaný súd zamietol a vyhlásil odsudzujúci rozsudok. Sťažovateľ   s   poukazom   na   to,   že   rozhodovanie   o   jeho   odvolaní   patrí   do   pôsobnosti najvyššieho súdu, namieta, že neobstojí odôvodnenie ďalšieho trvania väzby po vyhlásení rozsudku   priebehom   a   výsledkom   hlavného   pojednávania.   Sťažovateľ   nesúhlasí   ani s názorom   špecializovaného   súdu,   že   z   jeho   žiadosti   nevyplývajú   skutočnosti,   ktoré   by odôvodňovali   záver,   že   hrozba   pokračovania   v   trestnej   činnosti   pominula,   prípadne zoslabla. Po uplynutí viac ako dvoch rokov od vzatia do väzby už podľa názoru sťažovateľa neexistujú konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu z pokračovania v trestnej činnosti. Sťažovateľ   považuje   odôvodnenie   uznesenia   špecializovaného   súdu   za   účelové, neopierajúce sa o žiadne konkrétne skutočnosti, ale o svojvoľné závery súdu prijaté na základe   jeho   obrany   v   trestnom   konaní,   z   ktorej   súd   vyvodil   účelovým   vytrhnutím jednotlivých   viet   z   kontextu   absurdné   závery   odporujúce   základom   logiky.   Sťažovateľ považuje za neodôvodnené aj rozhodnutie o zamietnutí jeho návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Tieto   výhrady   sťažovateľa   sa   týkajú   aj   uznesenia   najvyššieho   súdu,   ktorý   sa v odôvodnení   uznesenia   zo   6.   júna   2013   odvolal   na   dôvody   uvedené   v   uznesení špecializovaného súdu. Sťažovateľ namieta, že uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne, pretože   najvyšší   súd   sa   nevysporiadal   s   argumentmi   uvedenými   v   jeho   sťažnosti. Sťažovateľ poukazuje aj na to, že spis bol najvyššiemu súdu predložený 4. júna 2013 po 11.00 h a najvyšší súd rozhodol o sťažnosti už 6. júna 2013, pričom nie je fyzicky možné oboznámiť   sa   so   spisom   v   rozsahu   15   zväzkov   a 8   000   strán,   ktorého   súčasťou   je   aj vyšetrovací spis v rozsahu cca 80 zväzkov a 40 000 strán, v priebehu jedného dňa. Preto, ak najvyšší súd rozhodol bez znalosti dôkazov, je jeho rozhodnutie nezákonné a arbitrárne. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 v spojení s čl. 1 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, obsiahnuté v čl. 5 ods. 1 ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v čl. 8 ods. 1, ods. 2, ods.   5   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   v   spojení   s   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   bolo   postupom,   zásahmi   a   rozhodnutiami   Špecializovaného   trestného   súdu, pracovisko   Banská   Bystrica,   BB   3T   25/2012   zo   dňa   29.   04.   2013,   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 19/2013 zo dňa 06. 06. 2013 porušené.

2. Základné právo sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru bolo   postupom,   zásahmi a   rozhodnutiami   Špecializovaného   trestného   súdu pracovisko   Banská   Bystrica,   BB   3T   25/2012   zo   dňa   29.   04.   2013,   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 19/2013 zo dňa 06. 06. 2013 porušené.

3. Základné právo sťažovateľa, aby súdy urýchlene rozhodli o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a   podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   bolo   v   konaní vedenom na Špecializovanom trestnom súde, pracovisko Banská Bystrica, BB 3T 25/2012, Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 6 Tost 19/2013 porušené.

4. Špecializovanému trestnému súdu, pracovisko Banská Bystrica v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. BB 3T 25/2012 zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa zaručených Ústavou Slovenskej republiky a Listinou základných práv a slobôd a práva zaručeného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5. Špecializovanému trestnému súdu, pracovisko Banská Bystrica v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. BB 3T 25/2012 prikazuje ihneď prepustiť M. V., nar..., trvale bytom M. z väzby na slobodu.

6. Sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie v celkovej výške 10.000 EUR, ktoré   mu   je   povinný   vyplatiť   Špecializovaný   trestný   súd   do   30   dní   od   právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.

7.   Špecializovaný   trestný   súd   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ľ. P., advokáta, Advokátska kancelária K. do 30 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd sa zaoberal námietkami sťažovateľa v rozsahu, ako uviedol v petite sťažnosti.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy, podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a práva   podľa   čl.   5   ods.   1,   3   a   4   dohovoru   uznesením   špecializovaného   súdu z 29. apríla 2013 a uznesením najvyššieho súdu zo 6. júna 2013

a)   Právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu   základným   právam   a   slobodám v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity a je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Preskúmanie uznesenia špecializovaného súdu, a tým aj poskytnutie ochrany právam, ktoré   označil   sťažovateľ,   patrilo   do   kompetencie   najvyššieho   súdu   v   rámci   riadneho opravného   konania.   Ústavný   súd   sa   preto   nemohol   samostatne   zaoberať   námietkami sťažovateľa   vo   vzťahu   k   uzneseniu   špecializovanému   súdu   z 29.   apríla   2013,   a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

b) Ústavný súd sa ďalej zaoberal posúdením opodstatnenosti sťažnosti vo vzťahu k namietanému uzneseniu   najvyššieho   súdu.   Predmetom   konania   najvyššieho   súdu   bolo rozhodovanie   o   väzbe,   a   teda   o   prípustnosti   dočasného   pozbavenia   osobnej   slobody sťažovateľa, ktorej ochrana je zaručená prostredníctvom čl. 17 ústavy, čl. 8 listiny, resp. čl. 5 dohovoru. Sťažovateľ namieta v tejto časti sťažnosti aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uvádza, že na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu (napr. III.   ÚS   135/04,   III.   ÚS   277/07,   II.   ÚS   131/08).   Z   tohto   dôvodu   ústavný   súd   odmietol sťažnosť v časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ uvádza v petite týkajúcom sa tejto časti sťažnosti aj čl. 5 ods. 3 dohovoru. Žiadosť o prepustenie z väzby podal 24. apríla 2013 po tom, ako ho špecializovaný súd rozsudkom   vyhláseným 18.   apríla   2013 uznal za vinného zo spáchania trestných   činov uvedených v obžalobe. Od tohto okamihu sa sťažovateľ nenachádzal vo väzbe podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ale bol pozbavený osobnej slobody z dôvodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru (zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom, pozn.; pozri k tomu napr. X v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 5. novembra 1981, § 39). Preto sa na jeho väzbu od uvedeného okamihu nevzťahoval ani čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorý tvorí celok s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

Ústavný súd preto odmietol sťažnosť aj v časti namietaného porušenia čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   každé   pozbavenie   slobody   musí   byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné s účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je ochrana   jednotlivca   proti   svojvôli   (mutatis   mutandis II. ÚS   55/98,   I.   ÚS   177/03,   III.   ÚS   7/00).   Ústavný   súd   preto   v   prípade   namietaného porušenia čl. 17 ústavy môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám   hodnotil   skutočnosti,   ktoré   viedli   všeobecný   súd   k   tomu,   že   uprednostnil   určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl.   124   ústavy)   je   preskúmať   zlučiteľnosť   opatrenia,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený slobody,   s   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).

Súčasťou   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ústavy   je   aj   právo   obvineného iniciovať konanie na preskúmanie zákonnosti jeho väzby. Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva (ďalej len „ESĽP“) k čl.   5 ods.   4 dohovoru   vyplýva, že súd nemusí odpovedať   na   každý   argument   v   podaní   obvineného,   ktorým   sa   domáha   preskúmania rozhodnutia o väzbe, sudca sa však musí vysporiadať s konkrétnymi skutočnosťami v ňom uvedenými, ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu nevyhnutných podmienok na zákonné pozbavenie   osobnej   slobody.   Pritom   argumenty   súdu   pre   a   proti   väzbe   nemôžu   byť všeobecné a abstraktné, ale musia sa opierať o konkrétne skutočnosti týkajúce sa danej osoby a veci (napr. Boicenco v. Moldavsko, rozsudok z 11. júla 2006, § 142).

Ústavný   súd   pri   skúmaní   opodstatnenosti   námietok   sťažovateľa   proti   uzneseniu najvyššieho súdu vzal do úvahy aj obsah uznesenia špecializovaného súdu z 29. apríla 2013, vychádzajúc pritom   zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa   ktorého odôvodnenia rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a   odvolacieho,   resp.   sťažnostného   súdu   nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Špecializovaný   súd   v   uznesení   z   29.   apríla   2013   konštatoval,   že   zo   žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a z jeho vyjadrenia na neverejnom zasadnutí nezistil zásadné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že pominul dôvod preventívnej väzby alebo zoslabol do tej miery, že možno väzbu nahradiť ponúknutou zárukou, a preto žiadosť zamietol.   V   odôvodnení   poukázal,   že   aj   pri   rešpektovaní   princípu   prezumpcie   neviny nemožno prehliadať výsledky dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ neuskutočnil obchody s euročkami a lykožrútmi v rozsahu podanej obžaloby, a preto trestné stíhanie nie je vedené bezdôvodne alebo vykonštruované tak, ako tvrdí sťažovateľ. S prihliadnutím na výsledky hlavného pojednávania nepovažoval za reálne ani pominutie obavy, že by sťažovateľ po prepustení z väzby pokračoval v podobných podnikateľských   aktivitách.   Špecializovaný   súd   v   uznesení   podrobne   odôvodnil   svoje úvahy, ktoré ho viedli k tomuto záveru. Vzhľadom na osobu sťažovateľa, s poukazom na to, že   sťažovateľ   nerešpektoval   autoritu   daňového   úradu   (nerešpektoval   jeho   výzvy   na predloženie dokladov ani predvolania), špecializovaný súd konštatoval, že niet rozumného dôvodu sa domnievať, že by rešpektoval probačného a mediačného úradníka. Spochybnil tiež   reálnu   možnosť   probačného   a   mediačného   úradníka   efektívne   kontrolovať   zákaz podnikania, ktorého uloženie sťažovateľ navrhol v rámci dohľadu.

Najvyšší   súd   uznesením   zo   6.   júna   2013   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   ako nedôvodnú.   Po   preskúmaní   uznesenia   špecializovaného   súdu   dospel   k   záveru,   že   sú   aj naďalej dané všetky zákonné podmienky na ďalšie trvanie väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku tak, ako ich zistil špecializovaný súd, a preto odkázal v plnom   rozsahu   na   jeho   rozhodnutie.   V   prvom   rade   s   poukazom   na   prvostupňový odsudzujúci   rozsudok   uviedol,   že   nedošlo   k   rozptýleniu   dôvodného   podozrenia zo spáchania trestných činov sťažovateľom, práve naopak. Ďalej poukázal na kontinuálnu existenciu   skutočností   odôvodňujúcich   väzobné   stíhanie   sťažovateľa   konštatovaných v predošlých   rozhodnutiach,   ktorými   sú   okrem   charakteru   trestnej   činnosti,   jej   rozsahu, závažnosti a dlhšieho časového obdobia jej páchania i výsledky dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní a v rámci toho aj vyjadrenia sťažovateľa. Najvyšší súd konštatoval, že od ostatného rozhodnutia nenastala žiadna zásadná zmena, ktorá by znamenala oslabenie väzobného   dôvodu.   Najvyšší   súd   sa   stotožnil   aj   s   názorom   špecializovaného   súdu,   že vzhľadom na osobu sťažovateľa nemožno predpokladať naplnenie účelu väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Posúdiac obsah napadnutého uznesenia z hľadiska námietok sťažovateľa, je ústavný súd   tohto   názoru,   že   najvyšší   súd   sa   ústavne   prijateľným   spôsobom   vysporiadal s argumentáciou   sťažovateľa.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   posudzované   v   spojitosti s uznesením špecializovaného súdu obsahuje konkrétne, logické a presvedčivé odôvodnenie o   trvaní   dôvodu   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku,   a   tým   aj   na zamietnutie sťažnosti. Takou okolnosťou je možnosť sťažovateľa reálne prevziať riadenie firiem, prostredníctvom ktorých by mohol pokračovať v spôsobe podnikania, ktorý viedol pred   vzatím   do   väzby.   Špecializovaný   súd   podporil   svoj   názor   dôkazmi   vyplývajúcimi z vykonaného   dokazovania   na   hlavnom   pojednávaní.   Ako   dôkaz   uviedol   aj   (nielen) výpovede sťažovateľa a v ich kontexte hodnotil osobu sťažovateľa. Sťažovateľ neuviedol žiadny ústavnoprávne relevantný argument pre jeho názor o neprípustnosti odôvodnenia väzby skutočnosťami zistenými z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní.

Spôsob   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   odkazom   na   preskúmavané rozhodnutie považuje ústavný súd z hľadiska jeho preskúmateľnosti za prípustný, pretože sťažovateľ   bol   s   obsahom   rozhodnutia   špecializovaného   súdu   oboznámený   (obdobne rozhodnutie o predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa IV. ÚS 614/2012).

Sťažovateľ   namieta   v   sťažnosti   arbitrárnosť   uznesenia   najvyššieho   súdu   aj v súvislosti s krátkym časom, ktorý uplynul od predloženia veci do rozhodnutia o sťažnosti, a s poukazom na veľký rozsah súdneho spisu spochybnil reálne oboznámenie sa najvyššieho súdu s jeho obsahom. Podľa názoru ústavného súdu však najvyšší súd nepotreboval na rozhodnutie o sťažnosti preštudovať celý súdny spis, ale len jeho časti priamo súvisiace s rozhodovaním o väzbe a tie časti, ktoré sa týkali námietok sťažovateľa. V tomto rozsahu nemožno považovať dva dni za nedostatočný čas na prípravu pre rozhodnutie o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe.

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   uznesenie   najvyššieho   súdu   zo   6.   júna   2013 nemožno   považovať za   arbitrárne   a   ani   za   zjavne   neodôvodnené,   a   preto   nemá   dôvod zasiahnuť   do   právnych   záverov   najvyššieho   súdu.   Z   toho   dôvodu   posúdil   sťažnosť vo vzťahu   k   uzneseniu   najvyššieho   súdu   aj   v tejto   jej   časti   ako   zjavne   neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom špecializovaného súdu a najvyššieho súdu v súvislosti s právom na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   ako   všeobecné   východisko   stabilne uvádza,   že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. III. ÚS 255/03, IV. ÚS 253/05, III. ÚS 345/06).

Pri posudzovaní namietaného porušenia práva na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby ústavný súd v zhode s judikatúrou ESĽP (napr. R.M.D. v. Švajčiarsko, rozsudok z 26. septembra 1997, § 42; Kolompar v. Belgicko, rozsudok z 24. septembra 1992, § 42) zohľadňuje   konkrétne   okolnosti   prípadu,   najmä   postup   a   úkony   namietaného   orgánu, okolnosti na strane sťažovateľa a iné faktory, ktorých dôsledkom boli prieťahy a ktoré nemožno pripísať konajúcemu orgánu.

Z   priebehu   konania,   ako   ho   uviedol   sťažovateľ   v sťažnosti,   vyplýva,   že špecializovaný súd konal o jeho žiadosti od 24. apríla 2013 do 4. júna 2013, keď bol spis predložený najvyššiemu súdu. O žiadosti rozhodol piaty deň od jej doručenia, t. j. 29. apríla 2013. Sťažovateľ podal po vyhlásení uznesenia sťažnosť, ktorú odôvodnil prostredníctvom obhajcu po tom, ako mu bolo 17. mája 2013 doručené písomné vyhotovenie uznesenia, podaním doručeným špecializovanému súdu 20. mája 2013.

Špecializovaný súd v tomto období súčasne vyhotovoval rozsudok, ktorý vyhlásil 18. apríla   2013   a   ktorým   uznal   sťažovateľa   za   vinného   zo   spáchania   pokračovacieho trestného   činu   skrátenia   dane   a   poistného   podľa   §   276   ods.   1   a   4   Trestného   zákona a pokračovacieho trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a 4 Trestného zákona. Ústavný súd zistil, že sťažovateľovi bol rozsudok doručený 23. mája 2013 a jeho obhajcovi 31. mája 2013.

Najvyšší   súd   rozhodol   o   sťažnosti   o   dva   dni   od   predloženia   spisu   uznesením zo 6. júna 2013.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby   na   slobodu   urýchlene.   Následne   však   potreboval   jeden   mesiac   a   štyri   dni   na predloženie   veci   na   rozhodnutie   o   sťažnosti   najvyššiemu   súdu.   Ústavný   súd   nemohol prehliadnuť, že špecializovaný súd vykonával v tomto období aj úkony nadväzujúce na vyhlásenie   rozsudku.   V   kontexte   celkovej   doby   konania   od   doručenia   žiadosti   do právoplatného rozhodnutia o nej, ktorá nepresiahla jeden a pol mesiaca, a s prihliadnutím na úkony, ktoré v rámci tejto lehoty špecializovaný súd musel vykonať vo veci samej, ústavný súd dospel k záveru, že špecializovaný súd postupoval v konaní o žiadosti sťažovateľa tak, aby nebolo neprípustným spôsobom zasiahnuté do jeho práva na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby.

Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namieta aj postup najvyššieho súdu. Podľa názoru ústavného   súdu   však   najvyšší   súd   nemohol   porušiť   právo   sťažovateľa   na   urýchlené preskúmanie väzby tým, že o jeho sťažnosti rozhodol vo veľmi krátkom čase po predložení veci.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatoval, že vo vzťahu k tejto časti sťažnosti existujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom špecializovaného súdu a najvyššieho súdu v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby

Sťažovateľ navrhuje v petite sťažnosti vysloviť aj porušenie základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a   uznesením špecializovaného súdu a najvyššieho súdu v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   na   ktorú   odkázal v bodoch   1   a   2   tohto   uznesenia,   z   ktorej   vyplýva,   že   právo   na   urýchlené   rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby spadá ratione materiae pod čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru, ktoré obsahujú základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení (obdobne napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010). Ústavný súd preto posúdil sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   na základe   sumarizácie svojich   čiastkových   záverov   k sťažnosti   pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013