znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 493/2012-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   decembra   2012 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. K., D., Z. H., Š., H., a M. K., Š., zastúpených advokátom JUDr. A. S., D., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/140/2008, za účasti Okresného súdu Martin, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. K., Z. H., Ľ. B. a M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   ich záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Martin   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 7 C/140/2008   p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Martin   p r i k a z u j e,   aby v   konaní vedenom   pod   sp. zn. 7 C/140/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M.   K.,   Z.   H.,   Ľ.   B.   a M.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   každému v sume po 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré im j e Okresný súd Martin   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Martin   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. K., Z. H., Ľ. B. a M. K. trovy konania v sume 943,02 € (slovom deväťstoštyridsaťtri eur a dva centy) na účet ich právneho zástupcu JUDr. A. S., D., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 493/2012   z 18.   septembra   2012   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   M. K.,   Z. H.,   Ľ. B.   a M. K.   (ďalej   len „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie svojej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/140/2008 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú v konaní začatom na okresnom súde 25. júla 2008 v procesnom postavení žalovaných v 8. až 11. rade.

Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo namietané konanie právoplatne skončené.

Okrem toho, že sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň sa domáhajú prikázať okresnému súdu   konať   v   namietanom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Napokon   sa   domáhajú priznania finančného zadosťučinenia (každému) v sume 6 000 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   prípisom sp. zn. Spr 834/12 doručeným ústavnému súdu 26. októbra 2012, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Po   skutkovej   stránke   sa   jedná   o   náročnú   vec   a   to   vzhľadom   na   veľký   okruh účastníkov a aj úmrtia v priebehu konania. Ďalej sú tu problémy ohľadom stotožnenia parciel,   nakoľko   súd   rozdiely   v   parcelách   v   pozemkovej   knihe,   komasačných   hárkoch a v listoch vlastníctva, ktoré boli vytvorené ROEP-om v obci Š., bol vyhotovených vo veľmi zlej kvalite. Až po vyjasnení skutkového stavu, čo sa týka parciel okruhu účastníkov súd môže pristúpiť k riešeniu samotnej merity veci. Po odstránení týchto skutkových problémov po právnej stránke je možné vo veci rozhodnúť. Navrhovateľ po právnej stránke podľa zákonného   sudcu   nepodal   správny   návrh,   nemalo   by   sa   jednať   o   návrh   na   určenie vlastníctva, resp. spoluvlastníctva, ale na určenie, či nehnuteľnosti, resp. ich podiely patria do dedičstva po právnych predchodcoch. Ak súd tak posúdi danú vec, je možné, že dôjde k zamietnutiu so zreteľom na nedostatočnú aktívnu legitimáciu.

Prekážky   postupu   konania   podľa   § 107   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku. V priebehu konania zomrela odporkyňa v rade 12), preto bolo potrebné upresniť okruh účastníkov, ktorých upravil právny zástupca navrhovateľa v mesiaci september 2009. Prieťahy, ktoré podľa názoru súdu spôsobili sťažovatelia. Zákonný sudca poukazuje na   svoje   vyjadrenie   k   sťažnosti   riešenej   predsedníčkou   súdu   pod   Spr   2018/11   zo   dňa 20. 05. 2011.

Prieťahy,   ktoré   boli   spôsobené   súdom,   ak   pripúšťate,   že   k   nim   došlo.   Som   toho názoru, že vo veci zákonný sudca koná štandardne bez zbytočných prieťahov, sústredene tak, aby vo veci čo najskôr meritórne rozhodol.

Iné okolnosti, ktoré mali podľa Vášho názoru vplyv na prieťahy v konaní. Zmeny znalcov   a   nedodržiavanie   súdnej   lehoty   na   vypracovanie   znaleckého   posudku,   žiadosti právnych zástupcov na odročenie pojednávania, ktorým sudca vyhovel.“

Okresný súd pripojil k vyjadreniu k sťažnosti aj tento prehľad dosiaľ vykonaných procesných úkonov v priebehu namietaného konania:

„-   11. 08. 2008   –   súd   vyzval   navrhovateľa   na   predloženie   listinných   dokladov v lehote 10 dní

-23. 09. 2008 - súd vydal uznesenie, ktorým navrhovateľovi nepriznal oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku za návrh na začatie konania a za návrh na vydanie predbežného opatrenia

-04. 11. 2008 – súd vydal predbežné opatrenie a návrhu navrhovateľa vyhovel

-19. 12. 2008 – výzva na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie

-10. 02. 2009   –   súd   zistil,   že   chýba   doručenka   od   odporcu   v   rade   3)   (doručenie predbežného opatrenia), reklamácia na pošte

-20. 05. 2009 – spis doručený Krajskému súdu Žilina na rozhodnutie

-10. 07. 2009 – Krajský súd Žilina vrátil spis, predbežné opatrenie potvrdil

-13. 08. 2009 – súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľa na úpravu účastníkov konania

-19. 09. 2009 – pokyn sudcu na zisťovanie okruhu účastníkov v dedičskom konaní po nebohom odporcovi v rade 12)

-02. 11. 2009   –   súd   vyzval   právneho   zástupcu   navrhovateľa,   aby   oznámil   adresu odporcu v rade 10), nakoľko na adrese uvedenej v návrhu je neznámy

-24. 11. 2009 – súd vytýčil termín pojednávania na deň 07. 01. 2010

-07. 01. 2010   –   vypočutí   účastníci   konania,   odročené   na   neurčito   s   uložením povinnosti právnemu zástupcovi navrhovateľa doložiť doklady

-08. 03. 2010 – súd vyzval navrhovateľa na vyjadrenie sa

-19. 03. 2010   –   pokyn   súdu   na   expedovanie   uznesenia   Krajského   súdu   Žilina odporcovi v rade 12)

-16. 04. 2010 – urgencia právneho zástupcu navrhovateľa o vyjadrenie sa

-07. 05. 2010 – na Notárskom úrade JUDr. M. D. zistený okruh dedičov po nebohom F. K.

-21. 07. 2010 – opätovná urgencia právneho zástupcu navrhovateľa

-13. 08. 2010 – vytýčený termín pojednávania na deň 13. 09. 2010

-13. 09. 2010   –   vypočutí   účastníci   konania,   odročené   na   neurčito   z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania

-30. 09. 2010 – vypracované uznesenie, ktorým súd v konaní ustanovil znalca

-30. 09. 2010   –   expedované   uznesenie   o   nariadení   znaleckého   dokazovania   spolu s príkazom na úhradu preddavku na trovy spojené s dokazovaním

-04. 11. 2010 – pokyn na zaslanie spisu znalcovi

-09. 02. 2011   –   súd   vydal   uznesenie,   ktorým   zrušil   poverenie   znalca   Ing.   L.   T. a poveril znalca Ing. J. M. vypracovať znalecký posudok v lehote 90 dní od prevzatia spisu

-22. 03. 2011 – 15. 04. 2011 – súd zisťoval adresu odporcov v rade 1) a 2), nakoľko nepreberá zásielky

-28. 04. 2011 – vypracované uznesenie, ktorým súd poveril znalca ďalšou znaleckou úlohou

-11. – 12. 05. 2011 – súdu vrátené niektoré doručenky od expedovaného uznesenia s tým, že po vrátení všetkých doručeniek bude spis zaslaný znalcovi,

-14. 06. 2011 – súd uznesením zrušil poverenie Ing. J. M. a znaleckou úlohou poveril znalca   Ing.   I.   Š.,   ktorý   zásielku   súdu   neprevzal,   vrátila   sa   ako   nedoručená

15. 07. 2012

-20. 07. 2011 – súd telefonicky zistil, že znalec Ing. I. Š. nemôže vypracovať znalecký posudok zo zdravotných dôvodov, nakoľko je po operácii srdca

-27. 07. 2011 – súd uznesením zrušil poverenie znalca Ing. I. Š. a znaleckou úlohou poveril znalca Ing. J. P.

-29. 02. 2012 – súdu doručený znalecký posudok

-01. 03. 2012 – pokyn sudcu na expedovanie znaleckého posudku a vyjadrenie sa k nemu

-17. 04. 2012 – súd vytýčil termín pojednávania na 03. 05. 2012

-30. 04. 2012 – sudca zrušil vytýčený termín pojednávania

-01. 08. 2012 – právna zástupkyňa navrhovateľa bola vyzvaná súdom na zaslanie potrebného počtu pripomienok k znaleckému posudku a fotokópii listín

-07. 09. 2012 – súd vytýčil termín pojednávania na deň 04. 10. 2012

-04. 10. 2012 – súd vykonal pojednávanie výsluchom prítomných účastníkov konania a ich právnych zástupcov, ktoré odročil na 22. 10. 2012 z dôvodu úpravy návrhu navrhovateľom.“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 22. októbra 2012, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd zo zapožičaného súvisiace súdneho súdu okresného súdu zistil, že jeho ostatným úkonom bolo pojednávanie 22. októbra 2012, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorý nebol dosiaľ písomne vypracovaný.

K vyjadreniu okresného súdu sťažovatelia zaujali stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 13. novembra 2012, v ktorom okrem iného uviedli:

„Z hľadiska právnej a faktickej zložitosti prejednávanej veci sa nemožno stotožniť s názorom   porušovateľa.   Už   v   písomnom   vyjadrení   zo   dňa   13. 10. 2010   sťažovatelia poukazovali na skutočnosť, že žalobný návrh je nesprávne formulovaný, a teda že tituly nadobudnutia u žalobcu nemôžu zakladať vzhľadom na všetky okolnosti dobromyseľnosť v držbe   nehnuteľností   a   takáto   držba   nemôže   viesť   k   nadobudnutiu   vlastníckeho   práva vydržaním (na neexistenciu dobromyseľnosti žalobcu sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukazovali už aj na pojednávaní konanom dňa 13. 09. 2010). Rovnako sťažovatelia vo svojom písomnom vyjadrení poukazovali na to, že vo veci je správnejšie formulovať žalobný návrh tak, že právni predchodcovia žalobcu boli ku dňu svojej smrti vlastníkmi nehnuteľnosti. Sú to všetko skutočnosti a vady žaloby, ktoré tu boli od počiatku jej podania u porušovateľa a v konečnom dôsledku na tieto nedostatky poukázal aj zákonný sudca   vo   svojom   písomnom   vyjadrení   k sťažnosti   sťažovateľov.   Z   tohto   dôvodu   postup porušovateľa   v   tomto   konaní   bol   nehospodárny,   pokiaľ   vo   veci   nariadil   znalecké dokazovanie, ktoré nariadenie z procesného hľadiska taktiež vykazovalo vady, na ktoré sme už upozornili v ústavnej sťažnosti a v ďalšom sa tohto nášho stanoviska pridržiavame. Porušovateľ žalobcovi neštandardne poskytol priestor na úpravu žalobného návrhu, na ktorý nedostatok sťažovatelia poukazovali podľa vyššie uvedeného ešte v roku 2010 a za týmto účelom bolo odročené aj pojednávanie konané dňa 04. 10. 2012. S odročením pojednávania   za   týmto   účelom   sťažovatelia   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu nesúhlasili   a   poukazovali   práve   na   zachovanie   hospodárnosti   konania.   Žalobca   bol v konaní   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   teda   mal   dostatok   priestoru na úpravu žalobného návrhu...

Porušovateľ   sa   taktiež   vo   veci   dopustil   vážnej   procesnej   vady,   nakoľko   žalobca podaním doručenom porušovateľovi dňa 06. 06. 2012 navrhol okrem iného aj s poukazom na   ust.   § 92,   ods. 1   O. s. p.   pripustiť   vstup   ďalšieho   účastníka   do   konania   na   strane žalovaných. O tomto procesnom návrhu súd však pozabudol rozhodnúť aj napriek tomu, že o takomto procesnom navrhuje potrebné rozhodnúť osobitným uznesením, ktoré je potrebné doručovať   všetkým   účastníkom   súdneho   konania,   keďže   proti   takémuto   rozhodnutiu   je prípustný opravný prostriedok. Porušovateľ na pojednávaní dňa 04. 10. 2012 rozhodol iba o nepripustení zmeny žalobného návrhu. Aj existencia takejto vady v konaní sama o sebe zakladá   odvolací   dôvod   podľa   ust.   § 205,   ods. 2,   písm. b)   O. s. p.   aj   napriek   tomu,   že meritórne rozhodnutie sa môže javiť z právneho aj skutkového hľadiska ako správne, ale z dôvodu   aj   tohto   procesného   pochybenia   môže   dôjsť   zo   strany   odvolacieho   súdu k zbytočnému   zrušeniu   rozhodnutia   a   vrátenia   veci   na   ďalšie   konanie,   čo   v   konečnom dôsledku neprispeje k efektivite samotného konania.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietajú aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP v znení účinnom v relevantnom čase, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom namietaného konania je rozhodovanie o žalobe o určenie vlastníckeho práva   k nehnuteľnostiam.   Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd konštatuje, že konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nie sú po právnej stránke v zásade zložité. Keďže v okolnostiach danej veci bolo pre rozhodnutie potrebné nariadiť   znalecké   dokazovanie   a v konaní   vystupuje   veľký   počet   účastníkov,   z ktorých niektorí v priebehu konania zomreli, ústavný súd pripúšťa určitú mieru faktickej zložitosti namietaného   konania.   Uvedená   skutočnosť   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemôže okresný súd zbaviť zodpovednosti za stav, v akom sa namietané konanie nachádzalo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu.

2.   Čo   sa   týka   správania   sťažovateľov   ako   účastníkov   namietaného   konania v procesnom postavení žalovaných, ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by bolo z hľadiska doterajšej dĺžky konania potrebné pripísať na ich ťarchu. Na takéto skutočnosti výslovne nepoukázal ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

3.   Ústavný   súd   napokon   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu   z hľadiska posudzovania, či v právnej veci sťažovateľov došlo k zbytočným prieťahom.

Ústavný súd hodnotiac doterajší priebeh namietaného konania, ktoré od jeho začiatku (25.   júla   2008)   až   do   meritórneho   rozhodnutia   vo   veci   (rozsudok   okresného   súdu   bol vyhlásený 22. októbra 2012 a dosiaľ nebol písomne vypracovaný) trvalo viac ako 4 roky, konštatuje, že napriek tomu, že v uvedenom konaní nie sú evidentné obdobia nečinnosti, konanie je poznačené nesústredeným a neefektívnym postupom okresného súdu.

V uvedenej   súvislosti   ústavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol,   že ak je konanie pred všeobecným súdom poznačené zbytočnými prieťahmi v dôsledku neefektívnej činnosti, postačuje len vymedzenie najzávažnejších príkladov takejto neefektívnej činnosti, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (m. m. II. ÚS 131/02).

Podľa názoru ústavného súdu bolo namietané konanie neefektívne najmä v súvislosti s priebehom nariadeného znaleckého dokazovania. Okresný súd prvýkrát ustanovil znalca z odboru geodézie a kartografie uznesením z 30. septembra 2010, avšak ustanovený znalec vrátil spis okresnému súdu 19. novembra 2010 bez vypracovaného znaleckého posudku z dôvodu „enormnej pracovnej zaneprázdnenosti“. Okresný súd po vrátení predmetného spisu 9. februára 2011 (až takmer po 3 mesiacoch) ustanovil nového znalca, ktorý obdobne ako prvý ustanovený znalec vrátil súdny spis 18. mája 2011 bez vypracovaného znaleckého posudku s odôvodnením, že je „zdravotne postihnutý a nemôže do terénu“. Okresný súd uznesením zo 14. júna 2011 ustanovil v poradí tretieho znalca, ktorý mu však 20. júla 2011 vrátil   súdny   spis   a oznámil,   že   znalecký   posudok   nemôže   vypracovať   zo zdravotných dôvodov. Až následne uznesením z 27. júla 2011 ustanovený znalec vypracoval znalecký posudok a predložil ho okresnému súdu 29. februára 2012.

Ústavný súd považuje za neakceptovateľné, aby vypracovanie znaleckého posudku trvalo 17 mesiacov od nariadenia znaleckého dokazovania, keďže za týchto okolností došlo k takému predĺženiu namietaného konania, že postup okresného súdu nemožno kvalifikovať ako ústavne konformný.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre uviedol, že všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup tak, aby sa čo najskôr   odstránil   ten   stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   naň   fyzická   osoba   alebo právnická   osoba   obrátila   so   žiadosťou   o rozhodnutie,   zodpovedá   za   adekvátne   a účelné využitie   procesných   prostriedkov,   ktoré   mu   na   tento   účel   zákon   zveruje   (vrátane poriadkových opatrení v zmysle § 53 OSP), aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi. Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu znalca pri vypracovaní znaleckého posudku (III. ÚS 111/01, III. ÚS 56/02).

Skutočnosť, že okresný súd napriek vedomosti o tom, že odporca v 7. rade F. K. zomrel (uvedené to bolo už v zápisnici z pojednávania uskutočneného 7. januára 2010), menovaného aj v ďalšom priebehu súdneho konania bez ďalšieho uvádza ako účastníka vo svojich   procesných   uzneseniach,   ústavný   súd   považuje   za   nesústredenosť   v postupe okresného súdu, rovnako ako nerozhodnutie o procesnom návrhu žalobcu zo 6. júna 2012 na pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd zastáva názor, že pri sústredenejšom a najmä efektívnejšom postupe okresného súdu bolo možné vo veci meritórne rozhodnúť skôr, ako sa tak napokon stalo na ostatnom pojednávaní uskutočnenom 22. októbra 2012, keď bol vyhlásený rozsudok vo veci samej.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súdu v namietanom konaní bol síce plynulý, avšak neefektívnym zabezpečovaním znaleckého dokazovania došlo zo strany okresného súdu k zbytočným prieťahom, čím bolo zasiahnuté aj do ústavou garantovaného základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   resp.   do   práva   na prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie   ich   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru bolo postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   v   záujme   zavŕšenia   ochrany označených práv vo veci (dosiaľ právoplatne neskončenej) konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   sa   domáhajú   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia každému   v sume   6 000   €   z   dôvodov   uvedených   v   sťažnosti,   pričom   poukázali   najmä na pretrvávajúcu právnu neistotu, v ktorej sa nachádzajú v súvislosti s tým, že namietané konanie vedené okresným súdom nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 7 C/140/2008 a najmä na jeho nesústredený a neefektívny postup a zároveň berúc do úvahy konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   ako   aj   skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy 1 500 € každému zo sťažovateľov za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd napokon   rozhodol   aj o   úhrade trov   konania sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. A. S. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd   pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov konania za tri úkony právnej služby spolu v sume   943,02   €   je   nižšia,   ako   suma   vypočítaná   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a neodporuje tejto   vyhláške.   Ústavný   súd   preto   priznal   sťažovateľom   úhradu   trov   konania   v sume uplatnenej ich právnym zástupcom.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012