znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 492/2021-6

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša a Miroslava Duriša v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, proti rozsudku Okresného súdu Košice I č. k. 13 C 150/2013 z 24. mája 2017 a uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co 145/2020 z 9. septembra 2020 takto

r o z h o d o l :

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.

2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 11. júna 2021 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a možnosti vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 150/2013 z 24. mája 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co/145/2020-213 z 9. septembra 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Taktiež žiada, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby „vrátil stav do predošlého stavu aj s vynaloženými nákladmi na nespravodlivý proces“ a priznal mu finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 eur.

2. Sťažovateľ žiada aj o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie pred ústavným súdom v prípade, ak ním musí byť v konaní zastúpený, pričom k svojim majetkovým pomerom uviedol, že „aby som nespadol do pásma chudoby, môj dôchodok bol upravený na minimálny starobný dôchodok.“.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobca Územné bytové družstvo Košice-Ťahanovce, Bukureštská 12, Košice, IČO 00 594 725 (ďalej len „žalobca“), sa žalobou podanou na okresnom súde a vedenou pod sp. zn. 13 C 150/2013 domáhal proti sťažovateľovi a jeho manželke ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj „žalovaní“) zaplatenia spoločne a nerozdielne sumy 290 eur s príslušenstvom. O podanej žalobe rozhodol okresný súd napadnutým rozsudkom z 24. mája 2017 tak, že žalovaných zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 290 eur s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 8. januára 2013 do zaplatenia (výrok I), v prevyšujúcej časti úroku z omeškania žalobu zamietol (výrok II) a žalobcovi priznal proti žalovaným právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok III). Proti predmetnému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.

3.1. O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd napadnutým uznesením z 9. septembra 2020, v ktorom konštatoval, že „žalobca vzal podanú žalobu v celom rozsahu späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie a pred nadobudnutím právoplatnosti rozsudku 13C/150/2013-109 zo dňa 24.5.2017, pričom žalovaná v 2. rade vyslovila súhlas so späťvzatím žaloby a žalovaný v 1. rade nesúhlasil s týmto dispozitívnym úkonom žalobcu, avšak neuviedol vážne dôvody svojho nesúhlasu. Samotná skutočnosť, že žalovaný v 1. rade trvá na podanom odvolaní proti rozsudku a je nespokojný s rozhodnutím súdu, za situácie, keď žalovaná v 2. rade dlžnú sumu i s príslušenstvom žalobcovi po rozhodnutí súdu prvej inštancie zaplatila, nepredstavuje závažný dôvod, pre ktorý konanie zastaviť nemožno, nakoľko nemá vplyv na hmotnoprávne postavenie žalovaných, a preto Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd podľa cit. ust. § 370 ods. 1 CSP uznesením rozhodol tak, že späťvzatie žaloby sa pripúšťa, zároveň zrušil rozsudok Okresného súdu Košice I č. k. 13C/150/2013-109 z 24.5.2017 v jeho vyhovujúcom výroku a v závislom výroku o trovách konania a konanie v späťvzatej časti žaloby zastavil. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 256 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov zastaveného konania v rozsahu 100 % proti žalovaným v 1. a 2. rade, ktorí zastavenie konania procesne zavinili tým, že svoj dlh splnili po začatí sporu a vyvolali tým u žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia podanej žaloby.“.

3.2. Dňa 26. októbra 2020 bolo okresnému súdu doručené dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 9. septembra 2020. Okresný súd výzvou z 30. novembra 2020 vyzval sťažovateľa, aby v lehote 10 dní od jej doručenia zaplatil súdny poplatok za podané dovolanie v sume 10 eur s tým, že ak nebude súdny poplatok v určenej lehote zaplatený, súd konanie zastaví. Sťažovateľ súdny poplatok nezaplatil, preto okresný súd uznesením č. k. 13 C/150/2013-248 z 11. januára 2021 dovolacie konanie zastavil, proti čomu podal sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote sťažnosť. O podanej sťažnosti rozhodol okresný súd uznesením č. k. 13 C 150/2013-256 z 24. marca 2021 právoplatným 29. marca 2021, ktorým ju zamietol.

II.

Argumentácia sťažovateľa

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti nejasným spôsobom opisuje genézu konania vedeného na okresnom súde a následne na krajskom súde, pričom samotná ústavná sťažnosť neobsahuje relevantnú ústavnoprávnu argumentáciu. Z obsahu ústavnej sťažnosti sa dá len nepriamo vyvodiť, že sťažovateľ namieta nesprávnosť napadnutého rozsudku okresného súdu, preto proti nemu podal odvolanie a žiadal krajský súd o jeho zrušenie, k čomu však nedošlo. Podľa názoru sťažovateľa suma, ktorú od neho žalobca požadoval, je neoprávnená, a teda mu nemala byť vôbec uložená povinnosť jej úhrady. Krajský súd ho v rámci odvolacieho konania nepredvolal, v dôsledku čoho nemal možnosť sa proti napadnutému rozsudku okresného súdu pred ním brániť. Sťažovateľ žiadal predložiť celý spisový materiál krajskému súdu, aby „posúdil tento nespravodlivý proces a zrušil celý rozsudok 13C/150/2013 Okresného súdu Košice I. Obrátil som sa na okresnú a krajskú prokuratúru na riešenie daného prípadu... Krajský súd sa nezoberal vznikom škody, ale odvolanie bolo riešené so späťvzatím žaloby žalobcom...“.  

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

5. Predmetom ústavnej sťažnosti je vyjadrená nespokojnosť sťažovateľa s napadnutým rozsudkom okresného súdu, ktorého zrušenia sa domáhal podaním odvolania proti nemu. V ďalšom vyjadril sťažovateľ svoju nespokojnosť s uznesením krajského súdu, pretože sa nezaoberal podstatou nároku uplatneného žalobcom, ale konanie zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom.

6. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa a s tým súvisiacu žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom pristúpil ústavný súd v rámci ústavného prieskumu v prvom rade k preskúmaniu toho, či ústavná sťažnosť sťažovateľa nie je oneskorená, zjavne neopodstatnená, resp. či ústavný súd má právomoc ju preskúmať, keďže jednou z podmienok, ktorých splnenie je nevyhnutným predpokladom na to, aby ústavný súd mohol ustanoviť právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, je to, že nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

7. Povedané inak, na to, aby ústavný súd mohol rozhodnúť o ustanovení právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom [§ 37 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)], musí najprv zistiť, či sú kumulatívne splnené tri podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak okrem iného je daná právomoc ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti a táto nie je oneskorená ani zjavne neopodstatnená (I. ÚS 60/2019).

8. Ak teda ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti a výsledku jej posúdenia zistí, že v danom prípade nie je daná právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná sťažnosť je oneskorená, neprípustná alebo zjavne neopodstatnená, znamená to, že ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a teda že nie je splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, v dôsledku čoho nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom vyhovieť (I. ÚS 60/2019).

9. Vzhľadom na nie úplne korešpondujúce formulovanie petitu ústavnej sťažnosti a jej odôvodnenia sťažovateľom pristúpil ústavný v rámci jej predbežného prerokovania k ústavnému prieskumu napadnutého rozsudku okresného súdu, ako aj uznesenia krajského súdu (s ohľadom aj na nedostatok právneho zastúpenia a s tým súvisiacu žiadosť o jeho ustanovenie).

III.1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom okresného súdu:

10. V prípadoch, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže (mohol) domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

11. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu bol príslušný krajský súd, ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie okresného súdu v tejto veci, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenia ním označených práv rozsudkom okresného súdu z 24. mája 2017, odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (podobne IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09 a iné).

III.2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu:

12. Napadnutým uznesením krajský súd pripustil späťvzatie žaloby, zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania (výroky I a III rozsudku okresného súdu) a konanie v späťvzatej časti žaloby zastavil [§ 370 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)], pričom sťažovateľa poučil o tom, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, a to z dôvodov uvedených v § 420 CSP.

13. Zastavenie dovolacieho konania z dôvodu, že dovolateľ súdny poplatok za dovolanie nezaplatil, hoci o procesných následkoch nesplnenia tejto povinnosti v súdom určenej lehote bol vo výzve súdu riadne poučený, pričom nešlo o žiaden z prípadov uvedených v § 10 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, bráni ústavnému prieskumu rozhodnutia odvolacieho súdu. V takomto prípade nemôže ústavná sťažnosť slúžiť ako prostriedok, ktorým sa má docieliť náprava, resp. zvrátenie následku skoršej procesnej pasivity fyzickej osoby alebo právnickej osoby ako sporovej strany v dovolacom konaní.

14. Aj v danom prípade procesná pasivita sťažovateľa (dovolateľa) v dovolacom konaní zmarila možnosť, aby sa k tvrdeným nedostatkom napadnutého uznesenia krajského súdu vo vzťahu k zastaveniu konania z dôvodu späťvzatia žaloby napriek nesúhlasu sťažovateľa s jeho zastavením vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

15. Takéto správanie odporuje zásade „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá vo svojej podstate znamená, že práva patria len bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení vrátane využitia možnosti podania opravných prostriedkov (rozsudok najvyššieho súdu č. k. 5 Sžf 65/2011 z 19. júla 2012).

16. Podľa § 55 písm. d) zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania je neprípustný, ak to ustanovuje tento zákon v § 132 ods. 2 alebo § 142 ods. 2.

17. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.

18. Ak zákon podmieňuje prípustnosť sťažnosti vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti sťažnosti uplatňovanie práva, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným spôsobom (m. m. III. ÚS 1/04). Sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 CSP). Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011, III. ÚS 703/2017).

19. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

III.3. K sťažovateľom podanej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu:

20. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade u sťažovateľa nie sú splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom. Podľa názoru ústavného súdu je totiž z obsahu ústavnej sťažnosti a výsledku jej posúdenia ústavným súdom zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 631/2017).

21. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2021

Libor Duľa

predseda senátu