znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 492/2013-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., nar..., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením   Okresného   súdu   Čadca   sp.   zn.   1   T   48/2007   z   29.   júna   2011   a   uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 Tos 84/2011 z 5. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2013 doručená   sťažnosť   J.   P.   (ďalej   len  ,,sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   uznesením   Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 1 T 48/2007 z 29. júna 2011 a Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 84/2011 z 5. októbra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd označeným uznesením rozhodol, že   sťažovateľ   vykoná   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   jeden   rok   uložený   mu   trestným rozkazom z 18. mája 2007, a súčasne ho zaradil na jeho výkon do ústavu so stredným stupňom   stráženia.   Sťažovateľ   sa   po   vyhlásení   uznesenia   vzdal   práva   podať   sťažnosť. Krajský súd preto jeho sťažnosť zamietol ako podanú osobou, ktorá sa jej výslovne vzdala.

Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu okresného súdu z 29. júna 2011 dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) odmietol uznesením sp. zn. 3 Tdo 35/2012 z 27. júna 2012 ako podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.   Najvyšší   súd   v   odôvodnení   uviedol,   že   sťažovateľ „naplnenie   dovolacích dôvodov videl v tom, že mu súd premenil podmienečný trest bez prítomnosti ustanoveného obhajcu, hoci vzhľadom k tomu, že sa nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody tu boli splnené podmienky na povinnú obhajobu a súd mal preukázané, že obvinený nemal dostatok finančných prostriedkov“. Najvyšší súd s odkazom na § 368 ods. 1 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. septembra 2011 uviedol, že dovolanie sťažovateľa nesmeruje proti žiadnemu   z   tzv.   meritórnych   rozhodnutí   vymenovaných   v   tomto   ustanovení.   V   závere poukázal, že určitou výnimkou z tohto ustanovenia je § 371 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý   umožňuje   ministrovi   spravodlivosti   podať   dovolanie   aj   vtedy,   ak   napadnutým rozhodnutím   bolo   porušené   ustanovenie   Trestného   zákona   alebo   Trestného   poriadku o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený.

Sťažovateľ   následne   podal   ministrovi   spravodlivosti   podnet   na   podanie mimoriadneho   dovolania.   Podnet   bol   vybavený   prípisom   č.   25766/2012-61/D/690 z 23. januára 2013 tak, že bol odložený. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) v ňom sťažovateľovi oznámilo, že jeho „podnet na podanie dovolania je síce dôvodný, avšak proti Vami napádanému rozhodnutiu dovolanie nie   je   prípustné   vzhľadom   na   ustanovenie   §   567j   ods.   7   Tr.   por.,   podľa   ktorého   ak rozhodnutie   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   pred   1.   septembrom   2011,   použije   sa ustanovenie § 371 v znení účinnom do 31. augusta 2011“. S poukazom na to, že uznesenie okresného   súdu   z   29.   júna   2011   nadobudlo   právoplatnosť   29.   júna   2011,   ministerstvo spravodlivosti s odvolaním sa na § 371 ods. 1 a 2 Trestného poriadku v znení účinnom do

31. augusta 2011 uviedlo, že proti rozhodnutiu, ktoré napáda sťažovateľ, nemožno podať dovolanie.

Sťažovateľ v závere sťažnosti uvádza, že sa obracia na ústavný súd po márnom vyčerpaní dostupných prostriedkov nápravy a žiada, aby ústavný súd preskúmal rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu, ktorými mu „bolo odopreté právo na obhajcu ako aj premenená podmienka po stanovenej zákonnej lehote“.

II.

Podľa čl. 127 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne „... ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd“.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   posudzovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že sťažnosť nespĺňa náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde (chýba návrh na rozhodnutie, kvalifikované odôvodnenie a   splnomocnenie   na   zastupovanie   advokátom),   tieto   nedostatky   by   však   bolo   možné odstrániť. Ústavný súd však zistil, že nie sú splnené ďalšie podmienky konania (nedostatok právomoci   ústavného   súdu,   oneskorené   podanie   sťažnosti);   tieto   nedostatky   sú   však neodstrániteľné, a preto ústavný súd sťažovateľa na ich odstránenie ani nevyzýval.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 48/2007 z 29. júna 2011

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu.

V sťažnosti   tvrdí,   že   konanie   okresného   súdu   je   postihnuté   vadou,   ktorá   bola prekážkou vykonania verejného zasadnutia, a teda okresný súd vôbec nemal rozhodovať, pretože napriek povinnej obhajobe nemal v tomto konaní obhajcu. Pritom táto okolnosť je významná   aj   pre   posúdenie   vyhlásenia   sťažovateľa,   že   sa   vzdáva   svojho   práva   podať sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu. Napriek tomuto vyhláseniu sťažovateľ sťažnosť podal. Krajský súd sťažnosť sťažovateľa napadnutým uznesením z 5. októbra 2011 odmietol z dôvodu, že ju podala neoprávnená osoba, ktorá sa jej výslovne vzdala.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bol oprávnený proti namietanému uzneseniu

okresného   súdu   podať   sťažnosť  riadny   opravný   prostriedok  krajskému   súdu,   ktorú považuje   za   účinný   prostriedok   nápravy,   ktorým   sťažovateľ   mohol   dosiahnuť   zrušenie uznesenia okresného súdu. Bolo vecou sťažovateľa, ako s týmto svojím oprávnením naloží.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   odmietol   túto   časť   sťažnosti   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 84/2011 z 5. októbra 2011

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu.

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tos   84/2011   z   5.   októbra   2011   sa   stalo právoplatným a vykonateľným [§ 184 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku] okamihom jeho vydania, t. j. 5. októbra 2011. Počítajúc lehotu dvoch mesiacov na podanie sťažnosti od tohto dátumu, ústavný súd   dospel   k záveru,   že sťažnosť   v tejto   časti   je podaná po   jej uplynutí, a preto ju v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu odmietol podľa § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   podanú   oneskorene.   Ústavný   súd   vzhľadom   na oneskorenosť   sťažnosti   nemohol   skúmať   konformitu   účinkov   postupu   a   rozhodnutia krajského súdu so sťažovateľom označeným základným právom.

Čo sa týka momentu začatia počítania dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu, ústavný súd poukazuje na to, že nemohol považovať za využitie účinného prostriedku   nápravy   vo veci   sťažovateľa   podanie dovolania, ktorým   sťažovateľ   napádal rozhodnutie, proti ktorému Trestný poriadok (§ 368) tento mimoriadny opravný prostriedok nepripúšťa. Za účinný prostriedok, ktorého využitie ústavný súd vyžaduje pred podaním sťažnosti, nemožno považovať ani podanie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania ministrovi   spravodlivosti.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje na   svoju   judikatúru (napr. II.   ÚS   169/06), podľa   ktorej mimoriadne opravné prostriedky,   ktoré navrhovateľ (sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013