znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 492/2012-67

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. apríla 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. A., B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   na   slobodu   prejavu   a slobodné prijímanie,   vyhľadávanie   a rozširovanie   informácií   podľa   čl. 26   ods. 2   a 4   Ústavy Slovenskej   republiky   a základného   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   porušenie   čl. 144   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k.   8 Co 178/2007-335   z 24.   novembra   2009, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva obchodnej spoločnosti S., s. r. o., podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k. 8 Co 178/2007-335 z 24. novembra 2009   p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 178/2007-335 z 24. novembra 2009   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Obchodnej   spoločnosti   S.,   s. r. o.,   p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v   sume 305,85 €   (slovom   tristopäť   eur   a osemdesiatpäť   centov),   ktorú   j e   Krajský   súd v Bratislave   p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. R. A., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2010 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie čl. 144 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   aj   „krajský   súd“   alebo   „odvolací   súd“)   č. k. 8 Co 178/2007-335 z 24. novembra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že v čísle 19 spoločenského týždenníka P. zo 6. mája 2005, ročník XV, na strane 36 bol uverejnený článok pod názvom „...“ (ďalej aj „namietaný článok“   alebo   „článok“),   ktorý   informoval   o krádeži   motorového   vozidla   patriaceho JUDr. S. F., manželke vtedajšieho poslanca Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a predsedu politickej strany S... JUDr. R. F. (ďalej len „navrhovateľ“), a o okolnostiach, ktoré mali sprevádzať pátranie po ňom. Článok okrem iného obsahoval tento text:

«... Polícia   sa   pochlapila: Podľa   našich   informácií   nedávno   niekto   ukradol automobil, ktorý je napísaný na advokátku S. F. Polícia ani chvíľu nezaháľala. „V momente stiahli na pátranie aj policajtov, ktorí pracovali na iných prípadoch“, opísal nám situáciu náš zdroj...

„... Šťastie   či   protekcia?: Podľa   zdroja   z policajného   prostredia   je   objasnenosť krádeží automobilov minimálna, veď čísla hovoria za seba – celoslovenský priemer je asi päť percent prípadov. To znamená, že zo sto áut sa nájde asi päť. To však nebol prípad prominentného politika, či skôr jeho manželky. „Polícia po dvoch dňoch od nahlásenia krádeže   vypátrala   motorové   vozidlo...   Krádež   vyšetroval   Úrad   justičnej   a kriminálnej polície Bratislava IV. Vyšetrovací spis bol uzavretý a auto vrátili majiteľke S. F.,“ potvrdila informáciu pre P. hovorkyňa PZ SR J. P.»

Návrhom   na   ochranu   osobnosti   z 26.   mája   2005   sa   navrhovateľ   domáhal   proti sťažovateľke, ktorá je vydavateľkou uvedeného spoločenského týždenníka, aby Okresný súd Bratislava V (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) vydal rozsudok, ktorým   bude   konštatované,   že   tento   článok   v citovaných   častiach   neoprávnene   zasiahol do práva na ochranu jeho osobnosti a že informácie, podľa ktorých „v momente stiahli na pátranie aj policajtov, ktorí pracovali na iných prípadoch“ a „celoslovenský priemer“ objasnenosti   krádeží   automobilov „je   asi   päť   percent   prípadov“,   sú   nepravdivé. Sťažovateľke   mala   byť   uložená   povinnosť   uverejniť   ospravedlnenie   za   uverejnenie nepravdivých informácií vytvárajúcich obraz, že navrhovateľ so svojou manželkou požívali pri   pátraní   po   tomto   odcudzenom   motorovom   vozidle   protekciu,   resp.   že   zasahovali do predmetného   vyšetrovania   s cieľom   získať   akési   výhody.   Zároveň   sa   navrhovateľ dožadoval   priznania   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   v sume   1 000 000   Sk (33 193,92 €) a náhrady trov konania.

Okresný   súd   predmetnému   návrhu   vyhovel   svojím   rozsudkom   č. k. 39 C 234/2005-293   z 31.   januára   2007.   Tvrdenia   uvedené   v článku   považoval   nielen za nepravdivé,   ale   aj   objektívne   spôsobilé   privodiť   ujmu   na   osobnostných   právach navrhovateľa,   predovšetkým   zásahom   do jeho   profesijnej   cti   a vážnosti   ako   právnika, advokáta   a poslanca   národnej   rady.   Okresný   súd   dospel   k názoru,   že   z kontextu   článku dotýkajúceho   sa   témy   krádeže   motorového   vozidla   manželky   navrhovateľa,   použitím uvedených   nepravdivých   údajov   v spojení   s podtitulom „Šťastie,   či   protekcia?“,   ako aj nesprávneho údaja, že vyšetrovací spis bol uzavretý, vytvorila redaktorka spoločenského týždenníka   P.   (ďalej   len   „autorka   článku“)   pre   čitateľa   obraz,   že   navrhovateľ   pri objasňovaní, vyšetrovaní alebo pátraní po motorovom vozidle požíval protekciu a že práve v dôsledku   toho   došlo   aj   k objasneniu   krádeže   motorového   vozidla.   Uverejnenie   týchto informácií ho tak mohlo degradovať v očiach verejnosti a spochybniť jeho dôveryhodnosť, v dôsledku čoho by sa nemohol otvorene vyjadrovať k otázkam korupcie a klientelizmu. Tým   sťažovateľka   podľa   úsudku   súdu   prvého   stupňa   neoprávnene   zasiahla do navrhovateľových osobnostných práv.

Uverejnením nepravdivých údajov v spoločenskom týždenníku, ktorý má vzhľadom na štatistiku čítanosti široký vplyv na verejnosť a oslovuje množstvo ľudí, ktorí podané informácie prijímajú ako pravdivé a dôveryhodné, došlo podľa názoru súdu prvého stupňa k zníženiu   dôstojnosti   a vážnosti   navrhovateľa   predovšetkým   v profesijnej   oblasti. Navrhovateľ   bol   pritom   v čase   neoprávneného   zásahu   osobou   známou   nielen   širokej právnickej verejnosti, ale aj ostatným občanom. Keďže zásah mal širokú publicitu, boli z pohľadu súdu prvého stupňa v danej veci splnené aj zákonné podmienky na priznanie primeraného zadosťučinenia v peniazoch (materiálnej satisfakcie). V tejto súvislosti okresný súd zdôraznil preventívnu funkciu tejto formy zadosťučinenia, ktorá sa stáva prostriedkom upevnenia   povinnosti   každého   subjektu,   predovšetkým   vydavateľov   periodickej   tlače, rozhlasových   a   televíznych   vysielaní   a reklamných   spoločností,   rešpektovať   telesnú a morálnu   integritu   osobnosti   fyzických   osôb.   Za   primeranú   sumu   k rušivému   zásahu do osobnostných   práv   navrhovateľa   pritom   považoval   nemajetkovú   ujmu   v peniazoch v sume 1 000 000 Sk (33 193,92 €), na zaplatenie ktorej zaviazal sťažovateľku.

Sťažovateľka   podala   proti   označenému   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   odvolanie, na základe ktorého krajský súd svojím rozsudkom č. k. 8 Co 178/2007-335 z 24. novembra 2009 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny. Odvolací súd sa nestotožnil s jej   námietkou   neúplne   zisteného   skutkového   stavu   v dôsledku   nevykonania   výsluchu svedka   npor.   M.   Zdôraznil,   že   sťažovateľka   bola   spolu   s predvolaním   na   pojednávanie riadne poučená o povinnosti predložiť alebo označiť všetky dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia,   ktorým   sa   končí   dokazovanie   [§ 120   ods. 4   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej   len   „OSP“)],   tie   v prvostupňovom   konaní   však   riadne   a včas   nepredložila   ani neoznačila.   Odvolací   súd   taktiež   konštatoval,   že   súd   prvého   stupňa   dospel   na   základe vykonaného dokazovania k správnemu skutkovému záveru, a že navrhovateľom namietané sporné tvrdenia sú nepravdivé a na ich základe vyvodil správny právny záver, že týmito nepravdivými   údajmi   sťažovateľka   neoprávnene   zasiahla   do   osobnostných   práv navrhovateľa, a svoje dôvody vedúce k priznaniu morálnej satisfakcie a nemajetkovej ujmy v peniazoch   aj   náležite   v súlade   s   § 157   ods. 2   OSP   odôvodnil.   Obsah   odvolania sťažovateľky   nie   je   podľa   krajského   súdu   spôsobilý   spochybniť   správnosť   záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených,   pričom   ani   v odvolacom   konaní   neboli   zistené   také   nové   rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli mať za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie.   V konaní   bolo   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   spoľahlivo   preukázané,   že na pátranie   po   odcudzenom   motorovom   vozidle   neboli   „stiahnutí“   aj   policajti,   ktorí pracovali na iných prípadoch, a že celoslovenský priemer objasnenosti krádeží automobilov nie je 5 % prípadov, ale minimálne 15,45 %.

Podstatnú časť svojho odôvodnenia venoval odvolací súd námietkam, ktoré sa týkali právneho posúdenia veci. Autorka článku podľa jeho názoru nesledovala dobrý   úmysel informovať   verejnosť,   či   už   o vydieraní   v súvislosti   s krádežou   vozidiel   prominentných ľudí,   alebo o ich   zvýhodňovaní pri   pátraní po ich   odcudzených   vozidlách.   Krajský   súd taktiež uviedol, že autorka článku nedala čitateľovi k dispozícii všetky rozhodujúce fakty týkajúce sa pátrania po odcudzenom vozidle, a to v takom rozsahu, aby si mohol na vec vytvoriť vlastný názor. Nepravdivé a ničím nepodložené údaje v kontexte ďalšieho obsahu článku   vrátane   podnadpisov   pasáží „Polícia   sa   pochlapila“ a „Šťastie   či   protekcia?“ v spojení s tvrdením, že napriek malej objasnenosti u tohto typu trestnej činnosti polícia v prípade   prominentného   politika,   či   skôr   jeho   manželky,   vypátrala   motorové   vozidlo po dvoch dňoch od nahlásenia krádeže, vytvorili podľa krajského súdu u čitateľa dojem, „že navrhovateľ nenáležite zasahoval do pátrania policajných orgánov po odcudzenom vozidle jeho   manželky   v záujme   jeho   čo   najrýchlejšieho   vypátrania,   že   využil   svoje   postavenie ústavného   činiteľa   na   ovplyvňovanie   vyšetrovania   krádeže,   že   požíval   privilegované postavenie z titulu svojej funkcie a že tým dosiahol protekciu, aby jeho postavenie z titulu svojej funkcie vec bola prednostne a úspešne vybavená“. Odvolací súd ustálil, že čitateľovi sa tak podsúva názor, „že to nebolo šťastie, vďaka ktorému došlo k tak rýchlemu vypátraniu odcudzeného vozidla po dvoch dňoch pri tak minimálnej objasnenosti prípadov krádeže, ale že k tomu prispela práve protekcia“. Nie je pritom podstatné, že článok takéto tvrdenie výslovne neobsahuje. Odvolací súd dospel k záveru, že výsledky vykonaného dokazovania dávajú jednoznačný podklad na záver, že navrhovateľ či jeho manželka žiadnym spôsobom neovplyvňovali   pátranie   po   odcudzenom   motorovom   vozidle   a ani   inak   do   neho nezasahovali a policajné orgány postupovali aj v tomto prípade nestranne a štandardne, ako v ďalších   iných   prípadoch.   Článok   bol   preto   podľa   záverov   krajského   súdu   objektívne spôsobilý   privodiť   navrhovateľovi ujmu na jeho profesijnej   cti   a vážnosti,   ktorú   požíva u odbornej   aj   laickej   verejnosti.   Z tohto   dôvodu   považoval   odvolací   súd   priznanie morálneho zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia spolu s určením nepravdivosti tvrdení obsiahnutých v článku za opodstatnené.

Napokon sa odvolací súd v napadnutom rozsudku zaoberal otázkou určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Rovnako ako súd prvého stupňa nepovažoval ani odvolací súd priznanú morálnu satisfakciu za primeranú či postačujúcu na eliminovanie ujmy vzniknutej na osobnostných právach navrhovateľa, a to vzhľadom na konkrétne okolnosti zásahu, teda intenzitu, povahu, spôsob zásahu, charakter a dôležitosť dotknutej hodnoty, ďalej rozsah ujmy a jej dopad na postavenie a uplatnenie v spoločnosti.   Zdôraznil,   že   závažnosť   týchto   následkov   treba   hodnotiť   s ohľadom na význam postavenia navrhovateľa, ktorý je dlhé roky činný vo verejnom živote a aktívne sa zasadzuje za boj proti korupcii a klientelizmu. Neoprávneným zásahom malo byť zvlášť citeľne   znížené   jeho   spoločenské   hodnotenie,   znevážené   jeho   odborné   uznanie, spochybnená   jeho   dôveryhodnosť   a vážnosť   a   ohrozené   jeho   ďalšie   uplatnenie   v tejto odbornej   oblasti.   Krajský   súd   vyslovil   tiež   názor,   že   tento   zásah   bol   umocnený skutočnosťou,   že   verejnosť   veľmi   citlivo   reaguje   na   prípady   zneužívania   postavenia prominentnými   politikmi   požívaním   protekcie   či   iných   nenáležitých   výhod,   pričom určujúcim pri posudzovaní výšky peňažnej satisfakcie bol motív. Podľa krajského súdu zverejnenie nepravdivých informácií nebolo dominantne motivované snahou o objektívne informovanie verejnosti o veciach verejného záujmu, ale vyznievalo skôr útočne. Autorka článku   sa   totiž   nedôvodne   spoliehala   na   pravdivosť   súkromných   informácií   získaných od zdroja z policajného prostredia a postupovala s hrubou nedbanlivosťou, keď nevykonala sama objektívny prieskum a neoverila si tak oficiálnou cestou ich dôveryhodnosť. Odvolací súd tiež prihliadol na to, že k zverejneniu došlo v spoločenskom týždenníku, ktorý má pre svoju   veľkú   čítanosť   významný   vplyv   na   vytváranie   verejnej   mienky.   V konkrétnom prípade pritom presiahlo informovanie založené na nepravdivých faktoch prípustnú mieru a intenzitu   spôsobom,   ktorý   už   v demokratickej   spoločnosti   tolerovať   nemožno. Zo všetkých   týchto   dôvodov   odvolací   súd   uznal   sumu   1 000 000   Sk   (33 193,92   €)   ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá navrhovateľovi vznikla.

II.

Sťažnosť   sťažovateľky   smeruje   proti   napadnutému   rozsudku,   pričom   jej argumentáciu možno rozdeliť do niekoľkých častí. Predovšetkým namieta porušenie svojich základných práv na slobodu prejavu práva na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 2 a 4 ústavy. Otázku v medzititulku článku znejúceho „Šťastie či protekcia?“ nemožno podľa nej považovať za tvrdenie faktu alebo za nepravdivú informáciu, ale za hodnotiaci úsudok, ktorý zásadne nemôže podliehať dokazovaniu. Uznáva síce, že aj v takomto prípade treba posudzovať obmedzenie práva na slobodu prejavu s ohľadom na jeho primeranosť, v tomto   smere   však   sťažovateľka   nepovažuje   závery   odvolacieho   súdu   za   dostatočné. Sťažovateľka tvrdí, že jeho argumentácia sa nevysporiadala s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej sú hranice prípustnej kritiky vo vzťahu k osobe   činnej   vo   verejnej   funkcii   širšie   ako   v   prípade súkromnej   osoby,   a novinárska sloboda   zahŕňa   tiež   možné   uchýlenie   sa   k určitému   stupňu   preháňania   alebo   dokonca provokácie.

V ďalšej   časti   svojej   argumentácie   sťažovateľka   poukazuje   na   rozpornosť odôvodnenia   napadnutého   rozsudku.   Odvolací   súd   v ňom   síce   uviedol,   že „pre   vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah je potrebná existencia zásahu objektívne spôsobilého vyvolať   ujmu   spočívajúcu   v porušení   alebo   ohrození   osobnosti   fyzickej   osoby   v priamej príčinnej súvislosti, s ktorou došlo k neoprávnenému zásahu... Zásah musí byť spôsobilý narušiť   integritu   fyzickej   osoby,   znížiť   hodnotu   jej   osobnosti,   privodiť   jej   ujmu   na   cti, dôstojnosti   a spoločenskej   vážnosti...“,   na   tieto   všeobecné   závery   však   nadviazal konštatovaním, že aj keď autorke článku „nepochybne prináleží právo verejne sa pýtať, či nie sú prominentní ľudia či politici uprednostňovaní v porovnaní s bežnými občanmi pri vyšetrovaní   trestných   činov,   bezprostredne   ktorých   sa   stali   obeťami“,   tak „v   tomto prípade...   zostal   pôvodný   zámer   autorky   článku   spracovať   tému   vydierania   potlačený do úzadia v záujme upútania pozornosti čitateľa na privilegované postavenie navrhovateľa pri   pátraní   po   odcudzenom   vozidle   jeho   manželky“.   Za   určujúci   tak   považoval   zámer autorky   článku,   ktorý   však   vyvodil   len   z neho   samotného,   abstrahujúc   od   zistení vyplývajúcich z jej výsluchu, z ktorého vyplýva, z akých zdrojov čerpala svoje informácie. Za vzájomne si odporujúce považuje sťažovateľka aj ďalšie tvrdenia odvolacieho súdu. Ten na   jednej   strane   konštatoval,   že „článok   neobsahuje   tvrdenie   o tom,   že   navrhovateľ s manželkou požíval, v danom prípade pátrania po odcudzenom vozidle a pri vyšetrovaní trestného činu krádeže, protekciu“, na druhej strane však poukázal na to, že nepravdivé údaje   mohli   vytvoriť   u čitateľa   dojem,   že   k tejto   protekcii   došlo.   Sťažovateľka   je presvedčená, že v prípade záveru o podsúvaní tohto názoru nie je jasné, o aké zistenia sa opiera, vo všeobecnosti je však podcenením schopnosti bežných čitateľov článku rozlišovať medzi takýmito skutočnosťami.

Sťažovateľka vyjadruje názor, že oporu v dokazovaní napokon nemajú ani zistenia a právne   názory   odvolacieho   súdu   týkajúce   sa   splnenia   hmotnoprávnych   podmienok priznania náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Nebolo totiž nijako preukázané, že by mu vznikla ujma, ktorá by bola natoľko značná, že by poskytnutie morálnej satisfakcie za ňu nebolo postačujúce. Sťažovateľka namieta, že odvolací súd neodôvodnil svoje závery jediným   dôkazom   o ním   tvrdených   následkoch,   a pohybuje   sa   len   v „čistej   sfére nepodložených hypotéz“. Takáto aplikácia § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka je preto podľa sťažovateľky v príkrom rozpore s ústavnými zásadami zakotvenými v čl. 46 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy. Súčasne sťažovateľka vytýka odvolaciemu súdu, že sa vôbec   nezaoberal   podmienkou   nevyhnutnosti   uloženia   povinnosti   nahradiť   žalobcovi nemajetkovú   ujmu   v demokratickej   spoločnosti   v intenciách   čl. 10   ods. 2   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

V záverečnej časti svojej sťažnosti sa sťažovateľka zaoberá namietaným porušením svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že už súd prvého stupňa nevykonal výsluch svedka npor. M., hoci pôvodne o vykonaní   tohto   dôkazu   rozhodol.   Skutočnosť,   že   právny   zástupca   sťažovateľky na pojednávaní dňa 31. januára 2007 pred vyhlásením dokazovania za skončené nežiadal vykonanie   ďalších   dôkazov,   podľa   jej   tvrdenia   neznamená,   že   na   vykonaní   uvedeného dôkazu   netrval.   Sťažovateľka   taktiež   namieta,   že   nebola   rešpektovaná   ani   doterajšia judikatúra   definujúca   hmotnoprávne   podmienky   vzniku   práva   na   náhradu   nemajetkovej ujmy podľa   § 13   ods. 2 a 3   Občianskeho   zákonníka.   Konkrétne poukazuje na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 89/97 z 28. apríla 1998 (R 29/2001) a sp. zn. 4 Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 128/06 z 15. novembra 2007 a v nich uvedené právne závery týkajúce sa povinnosti súdov   vychádzať   pri   úvahách   o výške   prisudzovanej   náhrady   nemajetkovej   ujmy v peniazoch z dostatočne zisteného skutkového stavu a v tomto rámci sa oprieť o celkom konkrétne   a preskúmateľné   hľadiská   vzťahujúce   sa   na zistenú   mieru   zásahu do osobnostných práv dotknutej osoby. Podľa uvedených rozhodnutí treba skúmať následnú reakciu, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, spoločenskom a inom prostredí, súd však nemôže nahrádzať procesnú aktivitu navrhovateľa, pokiaľ ide o dôkazné bremeno, a vyhľadávať   zaňho   dôkazy.   Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   súdy   nemôžu   priznávať neprimerané,   či   dokonca   premrštené   sumy,   ktoré   by   vo   svojich   dôsledkoch   viedli k bezdôvodnému   obohacovaniu   sa   a ktoré   by   napr.   pri   porovnaní   odškodnenia   zásahu do práva   na ochranu osobnosti   s odškodňovaním   zásahov do   iných   ústavne zaručených základných práv mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napr. ujmy na zdraví, či dokonca   živote)   bagatelizovať.   Odvolací   súd   preto   podľa   sťažovateľky   neuviedol dostatočné   dôvody   svojho   rozhodnutia,   čím   konal   v rozpore   s   § 157   ods. 2   OSP.   Jeho právne závery   sú   v extrémnom nesúlade s jeho skutkovými zisteniami, v dôsledku   čoho porušujú základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu (resp. spravodlivé súdne konanie).

III.

Ústavný   súd   uznesením   č. k.   IV. ÚS 492/2012-30   z 18. septembra   2012   prijal sťažnosť   sťažovateľky   na   ďalšie   konanie.   Nadväzne   na   to   si   vyžiadal   príslušný   spis okresného   súdu   sp. zn.   39 C 234/05   a vyzval   účastníkov   konania,   aby   sa   k sťažnosti vyjadrili.

Krajský   súd   vo   svojom   vyjadrení   z 29.   marca   2012   uviedol,   že   príslušný   senát odôvodnil napadnutý rozsudok v súlade s § 157 ods. 2 OSP. Zdôraznil, že v odvolacom konaní nebolo vykonávané alebo doplňované dokazovanie v danej veci, pretože odvolací súd   sa   stotožnil   so   skutkovými   zisteniami   a právnym   posúdením   veci   prvostupňovým súdom.   Samotný   nesúhlas   sťažovateľky   s jeho   závermi   nemôže   znamenať nesprávnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.

Navrhovateľ   ako „dotknutá   osoba“ sa   k sťažnosti   vyjadril   prostredníctvom   svojej právnej zástupkyne advokátky JUDr. Z. K., B., podaním z 23. januára 2013, v ktorom sa stotožnil   s uvedeným   stanoviskom   krajského   súdu.   Sťažnosť   považuje za   bezpredmetnú a zjavne neopodstatnenú, pričom v tejto súvislosti zhrnul závery obsiahnuté v napadnutom rozsudku. Odvolací súd sa v ňom podľa jeho názoru dostatočne vysporiadal s judikatúrou ESĽP,   ako   aj   s existenciou   dôvodov   na priznanie   nemajetkovej   ujmy,   pričom   nesúhlasí s tvrdením sťažovateľky, že nezohľadnil zistenia vyplývajúce z výsluchu autorky článku. Vo   svojom   vyjadrení   ďalej   navrhovateľ   poukázal   na   to,   že   sťažovateľka   uverejnila predmetný článok v týždenníku P. ešte trikrát, a to v jeho vydaniach z 2. decembra 2009, z 28. januára 2010 a zo 4. februára 2010, čo viedlo navrhovateľa k podaniu opätovného návrhu   na ochranu   osobnosti.   Konanie   o tomto   návrhu   bolo   vedené   Okresným   súdom Bratislava IV pod sp. zn. 16 C 27/2010 a bolo skončené uznesením, ktorým súd schválil zmier,   na   základe   ktorého   sťažovateľka   uverejnila   dňa   3.   januára   2013   sťažovateľovi ospravedlnenie za všetky tieto tri články. Z jej konania preto možno podľa navrhovateľa usudzovať,   že   uznala   nepravdivosť   informácií   uvedených   v tomto   článku   a že   dnes   už akceptuje sťažnosťou napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno v tejto veci očakávať ďalšie jej objasnenie, podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) s výslovným súhlasom účastníkov konania od neho upustil.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 49   zákona   o ústavnom   súde   môže   sťažnosť   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podstatou sťažnosti proti napadnutému rozsudku, ktorým bola sťažovateľke uložená povinnosť   ospravedlniť   sa   navrhovateľovi   za   tvrdenia   obsiahnuté   v predmetnom   článku a zaplatiť mu   sumu   1 000 000   Sk   (33 193,92   €)   ako   náhradu   za   nemajetkovú   ujmu,   je námietka, že ním došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1   ústavy.   Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   uverejnením   tohto   článku   nedošlo k neprípustnému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa. Pokiaľ by sa však ústavný súd s týmto záverom   nestotožnil   a právny názor   odvolacieho súdu   by považoval   za   ústavne konformný, mal by napadnuté rozhodnutie zrušiť z dôvodu nedostatočného odôvodnenia určenia výšky nemajetkovej ujmy, ktorá má byť zaplatená navrhovateľovi.

V.

Ústavný súd zdôrazňuje, že je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý   nie   je   ďalšou   inštanciou   v sústave   všeobecných   súdov,   a preto   zásadne   nie   je oprávnený   zasahovať   do   ich   rozhodovacej   činnosti   (napr.   II. ÚS 21/96,   I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00,   I. ÚS 17/01).   Výnimku   predstavujú   len   prípady,   ak ich   rozhodnutím   alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody (napr. II. ÚS 44/03). Len z tohto hľadiska môžu byť predmetom jeho kontroly skutkové a právne závery všeobecného súdu.

Vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   kladie   ústavný   súd   dôraz   na rešpektovanie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pretože   v podmienkach   demokratickej spoločnosti   a právneho štátu tvoria   kľúčové právne záruky   ochrany ústavou zaručených práv (I. ÚS 56/01). Ich súčasťou je aj zodpovedajúca povinnosť všeobecných súdov, aby svoje rozhodnutia riadnym spôsobom odôvodnili (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 373/08) a aby ich   skutkové   a právne   závery   neboli   arbitrárne   (napr.   IV. ÚS 334/2010).   Práve   o takýto prípad by pritom išlo vtedy, ak by pri rozhodovaní nezohľadnili relevantné ústavné normy, v dôsledku čoho by sa ich postup dostal do extrémneho rozporu s povinnosťou poskytnúť súdnu ochranu tomu právu, ochrany ktorého sa účastník konania domáha. Treba dodať, že do obsahu predmetného základného práva patrí nepochybne aj právna ochrana poskytovaná v rámci odvolacieho konania.

Sťažovateľka sa odvolaním proti rozsudku súdu prvého stupňa domáhala ochrany slobody   prejavu   a práva   na   slobodné   rozširovanie   informácií   v zmysle   čl. 26   ods. 2   a 4 ústavy. Odvolací súd sa preto musel vysporiadať s problémom možného konfliktu týchto jej práv s právom navrhovateľa na ochranu osobnosti, resp. v širšom zmysle s jeho právom na súkromie,   ktoré   je   rovnako   ústavne   garantované,   a to   predovšetkým   v čl. 16   ods. 1 a čl. 19 ods. 1 ústavy a v čl. 8 dohovoru. Z povahy oboch týchto práv (hodnôt) vyplýva, že riešenie ich kolízie nemožno dosiahnuť normatívne. Je úlohou všeobecných súdov, resp. vo všeobecnosti   orgánov   aplikácie   práva,   aby   pri   prerokovávaní   konkrétneho   sporu zisťovali mieru ich dôležitosti a následne dospeli k záveru o potrebe uprednostnenia jedného z nich (I. ÚS 408/2010).

Uloženie   povinnosti   dodatočne   sa   ospravedlniť   za   uverejnenie   niektorých   častí predmetného   článku   a zaplatiť   osobe,   do   ktorej   osobnostných   práv   malo   byť   nimi zasiahnuté,   náhradu   nemajetkovej   ujmy,   je   nepochybne obmedzením   práv   sťažovateľky na slobodu   prejavu   a na   slobodné   rozširovanie   informácií.   Pôvodcom   tohto   zásahu   bol podľa názoru sťažovateľky odvolací súd,   pretože práve v dôsledku jeho potvrdzujúceho rozhodnutia   boli   tieto   povinnosti   sťažovateľke   právoplatne   uložené.   Ústavný   súd   preto musel posúdiť, či sa odvolací súd týmto zásahom dopustil porušenia jej základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že vo svojom rozhodnutí nedostatočne zohľadnil   jej   slobodu   prejavu   a právo   na   slobodné   rozširovanie   informácií,   a či jej   tak neodoprel súdnu ochranu, ktorú jej práve mal poskytnúť.

Ústavnoprávny   prieskum   namietaného   zásahu   do   základného   práva   (resp.   jeho obmedzenia) štandardne pozostáva z posúdenia jeho legality, teda či k nemu došlo zákonom alebo na základe zákona (čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy), a jeho proporcionality, teda či tento zásah obstojí   ako   primeraný   s ohľadom   na   účel,   ktorý   sleduje.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne aplikuje tzv. test proporcionality, ktorý sa skladá z týchto troch krokov: 1. identifikácie účelu zásahu do základného práva a testu vhodnosti tohto   zásahu   na jeho   dosiahnutie,   2.   testu   nevyhnutnosti   tohto   zásahu   a 3.   testu proporcionality v užšom zmysle. Prvým krokom je identifikácia cieľa (účelu), ktorý zásah do základného práva sledoval a ktorý musí byť z ústavného hľadiska legitímny a legálny, čo znamená,   že   ústava   musí   obmedzenie   predmetného   základného   práva   z dôvodu dosiahnutia tohto cieľa pripúšťať (čl. 13 ods. 4 druhá veta ústavy). Súčasťou tohto kroku je aj skúmanie racionálnej väzby medzi týmto prostriedkom (zásahom) a sledovaným cieľom, teda či ním možno tento cieľ dosiahnuť. V druhom kroku bolo potrebné posúdiť, či nebolo možné   použiť   na dosiahnutie   sledovaného   cieľa   prostriedok,   ktorý   by   bol   vo   vzťahu k predmetnému   základnému   právu   šetrnejší.   Tretím   a posledným   krokom   je   posúdenie proporcionality v užšom zmysle. Jeho podstatou je vyvažovanie dvoch v kolízii stojacich práv či hodnôt a následné uprednostnenie jednej z nich v konkrétnom prípade.

Uvedené východiská možno vo všeobecnosti preniesť do roviny sporu o ochranu osobnosti, o ktorý ide v prerokovávanej veci. Je nepochybné, že rozhodnutie odvolacieho súdu   malo   v okolnostiach   prípadu   zákonný   základ   (§ 13   Občianskeho   zákonníka)   a že sledovalo cieľ ochrany ústavne zaručeného práva navrhovateľa na ochranu osobnosti. Tento cieľ možno považovať za legitímny, resp. ústavne akceptovateľný, pretože čl. 26 ods. 4 ústavy umožňuje zákonom obmedziť slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie okrem iného vtedy, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, čo nepochybne zahŕňa aj právo na ochranu osobnosti. Nemožno pritom opomenúť, že základné právo na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena požíva ústavnú ochranu v čl. 19 ústavy a ako ústavne zaručené právo by preto obstálo ako prípustný dôvod obmedzenia slobody prejavu (za splnenia podmienok skúmaných v teste proporcionality)   aj   v prípade,   ak   by   čl. 26   ods. 4   ústavy   takého   dôvody   výslovne nevymedzoval (porov. I. ÚS 77/08, III. ÚS 238/08). Podľa ústavného súdu bolo predmetné obmedzenie   zároveň   vhodným   prostriedkom   na   dosiahnutie   ochrany osobnostných   práv navrhovateľa (test vhodnosti), pričom vzhľadom na to, že ten nemal iný právny prostriedok, ako sa domôcť ich ochrany, bola splnená aj podmienka nevyhnutnosti takéhoto obmedzenia (test nevyhnutnosti). Na posúdenie proporcionality zásahu do práv sťažovateľky tak bol za týchto okolností kľúčový posledný krok príslušného testu, v rámci ktorého je posudzovaná proporcionalita v užšom zmysle, teda či v danom konkrétnom prípade malo mať prednosť právo   navrhovateľa   na   ochranu   osobnosti   pred   sťažovateľkinou   slobodou   prejavu   a jej právom   na   slobodné   rozširovanie   informácií.   V súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou (II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 448/2012) tak ústavný súd na účel riešenia uvedenej kolízie analyzoval predmetný prejav pomocou testu zjednodušene vyjadreného otázkami KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“ [uverejnil informáciu; (k tomu   pozri   v odbornej   literatúre   napr.   Kmec,   J.   et   al.   Evropská   úmluva   o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 1082 a nasl.)], podstatou ktorého bolo zodpovedanie nasledujúcich otázok:

a) Kto zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal? Niektorým   skupinám   osôb   (typicky   politikom   a   novinárom)   možno   priznať z hľadiska   slobody   prejavu   privilegované   postavenie,   resp.   vyššiu   mieru   ochrany   tohto práva, pretože plnia zásadnú úlohu pri informovaní verejnosti o veciach verejného záujmu a vytvárajú   tak   podmienky   na   kontrolu   verejnej   moci   zo   strany   verejnosti,   ktorá   je predpokladom fungovania demokratickej spoločnosti (porov. napr. rozsudok veľkého senátu ESĽP   zo 17.   decembra   2004   vo   veci   sťažnosti   Pedersen   a Baadsgaard   proti   Dánsku č. 49017/99, bod 71, alebo rozsudok z 25. júna 1992 vo veci sťažnosti Thorgeir Thorgeirson proti Islandu č. 13778/88, bod 63).

b) O kom bol namietaný článok a do koho osobnostnej sféry (súkromia) zasahoval? Stupeň   dovolenej   kritiky   sa   mení   podľa   charakteristiky   adresáta.   Hranice akceptovateľnej kritiky sú nastavené najširšie u politikov, najužšie u „bežných“ občanov (porov.   napr.   rozsudok   ESĽP   z 8.   júla   1986   vo   veci   sťažnosti   Lingens   proti   Rakúsku č. 9815/82, bod 42, alebo rozsudok   z 9. januára 2007 vo veci sťažnosti Kwiecień proti Poľsku č. 51744/99, bod 52).

c) Čo bolo obsahom namietaného článku? Čoho sa namietaný článok týkal?V prípade otázok verejného záujmu je poskytovaná zvýšená ochrana vyhľadávaniu a rozširovaniu súvisiacich informácií a myšlienok. K otázkam verejného záujmu v prvom rade patrí aj informovanie o činnosti štátnych orgánov, ako aj osôb, ktoré ich reprezentujú, teda osôb pôsobiacich vo verejnom živote (politikov). Obsahom namietaného článku boli nepochybne veci verejného záujmu (informácie o činnosti polície), pričom ústavný súd už v tejto   súvislosti   zdôraznil,   že   poslaním   tlače   je   nesporne   šíriť   informácie   a myšlienky o otázkach verejného záujmu, s tým, že je zároveň nespochybniteľným právom verejnosti takéto   informácie   prijímať   [dostať;   (I. ÚS 352/2011)].   Tieto   otázky   „môžu   a   majú   byť verejne posudzované“ (IV. ÚS 302/2010, m. m. tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 453/03).

d) Kde bol namietaný článok uverejnený? Vo   všeobecnosti   platí,   že   čím   je   vyššia   miera   publicity,   tým   vyššia   je   aj   miera ochrany osobnostných práv. Toto kritérium však treba hodnotiť v spojení s kritériom autora, ktorého privilegované postavenie môže jeho význam neutralizovať (m. m. IV. ÚS 139/2010, I. ÚS 416/2011).

e) Kedy bol namietaný článok uverejnený? Skutočnosť, či ide o otázku verejného záujmu, môže v niektorých prípadoch závisieť aj na plynutí času. Túto povahu môže určitá otázka plynutím času získať alebo stratiť.

f) Ako boli informácie v namietanom článku formulované? Pri   posudzovaní   limitov   slobody   prejavu   treba   rozlišovať   medzi   faktmi a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov dôkazy, naopak, nepripúšťa (napr. Lingens proti Rakúsku, bod 46; tiež rozsudok ESĽP z 12. júla 2001 vo veci sťažnosti Feldek proti Slovensku č. 29032/95, bod 75), hoci aj tie musia vychádzať z dostatočného faktického základu (rozsudok ESĽP z 24.   februára   1997   De   Haas   a Gijsels   proti   Belgicku   č. 19983/92,   bod   47).   Ochrana výrokov   majúcich   charakter   hodnotiacich   úsudkov   je   tak   z hľadiska   slobody   prejavu vo všeobecnosti intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé (II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010).

Takto   vymedzené   čiastkové   otázky   v zásade   umožňujú   zhodnotiť   proporcionalitu zásahu do osobnostných práv adresáta kritiky zo všetkých relevantných aspektov, napriek tomu však nemusia vždy poskytnúť jednoznačnú odpoveď. Tento test tak predstavuje len jednu   z pomôcok,   ktoré   slúžia   na   predmetné   ústavnoprávne   posúdenie.   Zároveň   treba zdôrazniť, že prípadný záver o neprípustnosti zásahu do osobnostných práv neposkytuje automaticky   odpoveď   aj   na   nadväzujúcu   otázku,   či   je   okrem   morálnej   satisfakcie opodstatnená aj náhrada nemateriálnej ujmy a v akom rozsahu.

VI. K námietke porušenia základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy – proporcionalita obmedzenia slobody prejavu na účel ochrany osobnostných práv

Predmetom   sťažovateľkou   zverejneného   článku   bola   informácia   o tom,   že   podľa nemenovaného   zdroja   došlo   bezprostredne   po   nahlásení   krádeže   motorového   vozidla manželky navrhovateľa k „stiahnutiu“ policajtov, ktorí pracovali na iných prípadoch. Jej motorové vozidlo bolo vypátrané už po dvoch dňoch, a to napriek nízkej objasnenosti tohto typu krádeží, ktorá mala v tom čase podľa článku celoslovensky predstavovať len asi 5 % prípadov. V tejto súvislosti si preto autorka článku položila (v podnázve jeho časti) otázku, či objasnenie tohto prípadu bolo šťastím alebo protekciou.

Ústavný súd zdôrazňuje, že sloboda prejavu a právo slobodne rozširovať informácie nie   sú   v demokratickej   spoločnosti   len   individuálnym   právom   jednotlivca,   ale   v širšom kontexte predstavujú   súčasť základných   mechanizmov   kontroly   verejnej moci.   Táto   ich funkcia   spočíva,   stručne   povedané,   na   základnom   princípe,   že   akákoľvek   téma   či skutočnosť,   ktorá   čo   i len   v najširšom   slova   zmysle   súvisí   s výkonom   verejnej   moci na akejkoľvek úrovni,   môže byť predmetom   verejnej   diskusie,   a tým aj verejnej kritiky z akéhokoľvek do úvahy prichádzajúceho hľadiska vrátane zákonnosti a vecnej správnosti. Ide pritom, samozrejme, len o jeden z účelov uvedených základných práv, ktorých obsah je širší a vzťahuje sa aj (a nielen) na iné oblasti verejného záujmu.

V prerokovávanej veci je na preskúmanie namietaného porušenia základných práv podľa   čl. 26   ods. 2   a 4   a čl.   46   ods. 1   ústavy,   tak   ako   už   bolo   uvedené,   rozhodujúce posúdenie jeho proporcionality v užšom zmysle a s ňou spojených čiastkových otázok KTO, O KOM,   ČO,   KDE,   KEDY   a AKO   „hovoril“   (uverejnil   informáciu),   ktoré   sa   vzťahujú na predmetný   článok.   Ústavný   súd   nijako   nespochybňuje   význam   činnosti   (KTO?) novinárov pri   vyhľadávaní a sprostredkovávaní informácií,   ako aj napĺňaní už uvedenej kontrolnej   funkcie.   Z tohto   hľadiska   im   konštantne   priznáva   privilegované   postavenie, súčasťou   ktorého   je   aj možnosť   používať   určitú   mieru   preháňania   či   provokácie   (napr. rozsudky ESĽP z 23. mája 1991 vo veci sťažnosti Oberschlick proti Rakúsku č. 11662/85, bod 38, a zo 6. mája 2003 vo veci sťažnosti Parna proti Taliansku č. 48898/99, bod 39 a z judikatúry ústavného súdu napr. nálezy II. ÚS 326/09, IV. ÚS 107/2010, I. ÚS 408/2010, IV. ÚS 448/2012).   Taktiež   je   zrejmé,   že   (O   KOM?)   navrhovateľ   bol   v dobe   vydania predmetného článku poslancom národnej rady a predsedom parlamentnej politickej strany, teda osobou verejného záujmu, a musel tak zo strany verejnosti strpieť širšiu mieru záujmu či   kritiky   vo   vzťahu   k svojej   osobe   (podobne   napr.   IV. ÚS 448/2012).   Spoločenským týždenníkom   nastolená   otázka   (ČO?),   či   v prípade   krádeže   motorového   vozidla   jeho manželky   nepostupovali policajné   orgány   protekčne   v tom   zmysle,   že na jeho nájdenie vynaložili vyššiu   pozornosť a úsilie, než je v týchto prípadoch obvyklé, a či   práve táto skutočnosť   nemala   vplyv   na   rýchle   nájdenie   predmetného   vozidla,   je   podľa   názoru ústavného súdu legitímna a reflektujúca verejný záujem. Verejnosť (ktokoľvek) má totiž právo   získavať informácie o činnosti   orgánov verejnej moci   (polície),   zaujímať sa   o ňu a kriticky ju hodnotiť, pričom je prvoradou povinnosťou médií o činnosti štátnych orgánov verejnosť informovať. K zverejneniu predmetného článku (KDE?) došlo v spoločenskom týždenníku, ktorý má veľkú čítanosť a predáva sa po celom Slovensku. Táto skutočnosť môže mať preto vplyv na posúdenie intenzity prípadného zásahu do osobnostných   práv a s tým spojený rozsah kompenzačnej povinnosti, avšak sama osebe ešte neznamená jeho neprípustnosť.   Pokiaľ   ide   o časový   aspekt   zverejnenia   (KEDY?),   k uverejneniu   článku došlo s relatívne krátkym (niekoľkomesačným) časovým odstupom po udalosti, ktorej sa venoval, pričom aj v tomto období bol jeho obsah, a to aj s ohľadom na trvajúce postavenie navrhovateľa ako osoby verejného záujmu, stále aktuálny.

Zostáva tak zodpovedať poslednú z čiastkových otázok, ktorá sa vzťahuje na spôsob (AKO?),   akým   boli   predmetné   informácie   podané.   Tak   ako   už   bolo   uvedené,   je   pri posudzovaní medzí slobody prejavu nevyhnutné rozlišovať medzi faktmi a hodnotiacimi úsudkami. Predmetný článok neobsahuje tvrdenie o tom, že by navrhovateľ akýmkoľvek spôsobom zasahoval do vyšetrovania krádeže motorového vozidla svojej manželky, a takúto skutočnosť   ani   nenaznačuje.   Autorka   článku   si   však   položila   otázku,   či   jeho   rýchle vypátranie   bolo   len   výsledkom   šťastia   (náhody)   alebo   mu   dopomohla   skutočnosť,   že navrhovateľ požíva (hoci aj nevedome) protekciu zo strany polície. Táto úvaha má podľa názoru ústavného súdu nepochybne povahu hodnotiaceho úsudku, pričom autorka článku pri nej vychádzala z nasledujúcich troch v článku uvedených skutočností: a) k vypátraniu hľadaného   vozidla   došlo   v priebehu   dvoch   dní,   b)   celoslovenská   objasnenosť   krádeží vozidiel bola na úrovni asi 5 % a c) v súvislosti s predmetnou krádežou došlo (z dôvodu jej vyšetrenia) k stiahnutiu policajtov, ktorí pracovali na iných prípadoch.

Na tomto mieste považuje ústavný súd za žiaduce zdôrazniť, že v rozsahu týkajúcom sa   pravdivosti   zverejnených   faktov   pokladá   pred   všeobecnými   súdmi   vykonané dokazovanie   za   dostatočné,   pričom   spôsob,   akým   sa   súdy   vysporiadali   s dôkaznými návrhmi   vrátane   návrhu   sťažovateľky   na výsluch   ďalšieho   svedka,   považuje za zodpovedajúci   požiadavkám   vyplývajúcim   z práva   na spravodlivé   súdne   konanie. Vo svojom   ďalšom   výklade   preto   ústavný   súd   vychádzal   z ich   záverov,   podľa   ktorých sťažovateľka nepreukázala pravdivosť posledných dvoch z uvedených skutočností. Podľa štatistík nebola celoslovenská objasnenosť za rok 2004, teda za posledný kalendárny rok pred krádežou vozidla, na úrovni 5 %, ale minimálne 15,45 %. Pokiaľ ide o údajné okamžité predisponovanie   („stiahnutie“)   policajtov,   príslušná   časť   článku   síce   obsahuje   túto informáciu vo forme citácie zdroja z policajného prostredia, podáva ju však ako pravdivú a nijako ju nerelativizuje. Táto informácia sa opiera len o tvrdenie tohto zdroja, pričom autorka článku ju ďalej neoverovala ani sa nepokúsila zistiť iné skutočnosti, ktoré by ju potvrdzovali.   Súd   prvého   stupňa   vykonal   dokazovanie,   ktoré   ho   viedlo   k opačnému skutkovému záveru, teda že priebeh vyšetrovania bol obdobný ako v iných prípadoch.

Hoci   úvaha   autorky   článku   o prípadnej   protekcii   nie   je   tvrdením   faktu,   ale hodnotiacim   úsudkom,   nemožno   opomenúť,   že   jej   skutkový   základ   je   založený   práve na uvedených   troch   skutočnostiach,   z   ktorých   pravdivosť   dvoch   bola   v súdnom   konaní spochybnená,   či   dokonca   vyvrátená.   Keďže   absencia   dostatočného   skutkového   základu môže viesť k záveru o excesívnej povahe hodnotiaceho úsudku (porov. De Haas a Gijsels proti Belgicku, bod 47; Feldek proti Slovensku, bod 76), na ktorý by sa tak vzťahovala menej intenzívna ochrana slobody prejavu, musel ústavný súd v rámci poslednej čiastkovej otázky posúdiť, či táto skutočnosť odôvodňuje záver o neprípustnosti zásahu sťažovateľky do osobnostných práv navrhovateľa.

Pochybenie   autorky   článku,   ktorá   (či   už   zámerne   alebo   nedopatrením)   uviedla nesprávny údaj o objasnenosti tohto typu trestnej činnosti, podľa názoru ústavného súdu nespochybňuje skutkový základ v článku uvedeného hodnotiaceho úsudku a nemožno ho z hľadiska   predmetného   ústavnoprávneho   posúdenia   preceňovať.   Otázka   prípadnej protekcie navrhovateľa, ktorá je podstatou predmetnej časti článku, by totiž bola rovnako legitímna pri priemernej celoslovenskej objasnenosti krádeží motorových vozidiel 5 % ako pri 15,45 %. Súd prvého stupňa nakoniec sám zistil, že v Bratislavskom kraji, na území ktorého došlo k predmetnej krádeži, bola táto objasnenosť na úrovni 6,58 %, teda približne na tej, aká bola autorkou článku uvádzaná. Táto skutočnosť síce neodstraňuje nesprávnosť v článku   uvedeného   údaja,   významne   však   relativizuje   dôsledky   tohto   pochybenia vo vzťahu   k predmetnému   hodnotiacemu   úsudku,   pretože   z pohľadu   bežného   čitateľa porovnateľne vypovedá o nízkej (minimálnej) objasnenosti týchto krádeží.

Pokiaľ ide o druhý nepreukázaný fakt, je zjavné, že tvrdenie o „stiahnutí“ policajtov, ktorí pracovali na iných prípadoch, nabáda čitateľa k odlišnému pohľadu na posudzovaný hodnotiaci úsudok, než ako by to bolo v prípade, ak by bol založený len na údajoch o dĺžke pátrania a ročnej objasnenosti. Úvaha o možnej protekcii, ktorú autorka článku netvrdí, ale len pripúšťa ako jedno z vysvetlení rýchleho vypátrania vozidla, má totiž v spojení s týmto faktom   presvedčivejší   základ,   teda   nejde   už   len   o analýzu   štatistických   údajov. Nepreukázanie uvedeného   postupu   policajných   orgánov   tak   má   za   následok,   že   článok „podsúva“ čitateľom záver o širšom skutkovom základe na úvahu o možnej protekcii, ktorá je presvedčivejšia, než akou by inak bola. To však neznamená, že by v dôsledku tohto pochybenia   stratil   predmetný   hodnotiaci   úsudok   skutkový   základ,   pretože   aj   naďalej zostávajú v článku nespochybnené ostatné uvedené údaje.

Pre posúdenie ústavného súdu bolo ďalej podstatné, že predmetný článok sa vôbec nezaoberal konaním navrhovateľa či jeho manželky, žiadnym spôsobom ho nehodnotil a ani v tomto   ohľade   nič nenaznačoval.   Jeho   text   nemohol   byť preto pre   čitateľov základom na skutkový   záver,   že   navrhovateľ   alebo   jeho   manželka   ovplyvňovali   pátranie po odcudzenom   motorovom   vozidle   alebo   do   neho   inak   zasahovali   v záujme   jeho najrýchlejšieho   vypátrania.   V tomto   zmysle   je   opačný   predpoklad   všeobecných   súdov uvedený v ich rozhodnutiach nesprávny a ničím nepodložený. Oba súdy prehliadli podstatnú skutočnosť, a to, že kritické vyznenie článku smerovalo vo vzťahu k postupu policajných orgánov, a nie navrhovateľa či jeho manželky. Podstatou hodnotiaceho úsudku bola otázka, či   polícia   nepristupuje   v prípadoch,   keď   sa   obeťou   krádeže   motorového   vozidla   stane „prominentná“   osobnosť,   teda   osoba   verejne   známa,   s väčším   nasadením,   než   je   to štandardne   v prípadoch   „bežných“   občanov.   Takýto   jej   postup   pritom   (samozrejme za predpokladu,   že   by bol   preukázaný, k čomu   však   v konaní pred   všeobecnými   súdmi nedošlo) nemusel mať základ v podnete či korupčnom konaní tejto osobnosti, ale rovnako tak mohol vzniknúť aj z iniciatívy policajných orgánov samotných, napr. v snahe preukázať v eventuálnom   mediálne   zaujímavom   prípade   svoju   kompetentnosť,   alebo   mohol   byť súčasťou určitej mlčky akceptovanej praxe, nech by už jej pôvod mal akúkoľvek príčinu. Príčin takéhoto postupu mohlo byť jednoducho niekoľko, ich skúmanie však presahovalo rámec   článku,   ktorý   sa   predmetnej   krádeži   venoval   len   informatívne   a všeobecne, využívajúc   prvky   zveličenia   či   provokácie,   ktoré   sú   tomuto   spoločenskému   týždenníku vlastné.

Ústavný   súd   pripúšťa,   že   navrhovateľ   sa   môže   cítiť   byť dotknutý   už   samotným spojením svojho mena s údajnou protekciou, ktorej uskutočnenie nebolo nijako preukázané, a o ktorej by ani v prípade, ak by k nej predsa len došlo, nemusel ani vôbec vedieť. Ústavný súd si je vedomý, že každý politik môže presadzovať svoje názory a predstavy len vtedy, ak bude   disponovať dôverou   verejnosti,   pričom   takéto spojenie   môže túto dôveru   ohroziť. Verejná   mienka   totiž   nie   je „sudcom“   pevne   rozlišujúcim   medzi   faktmi   a hodnotiacimi úsudkami a jej utváranie sa neriadi vždy prísnymi interpretačnými pravidlami. Akákoľvek informácia môže po svojom uverejnení „žiť vlastným životom“ a v rámci verejnej diskusie prípadne aj nadobudnúť iný význam, než jej prisudzovali tí, ktorí ju uverejnili. Reakcia verejnosti, obzvlášť pokiaľ ide o politické otázky v najširšom slova zmysle, môže pritom byť často   tvrdá,   prehnaná, či   dokonca   nespravodlivá.   Uvedené   skutočnosti   sú   však   len jednou stranou veci. So získanou dôverou verejnosti a súvisiacim politickým vplyvom je spojená   nielen   povinnosť   politika   strpieť   väčšiu   mieru   kritiky,   ale   aj   väčšia   možnosť promptne   a účinne   na   ňu   reagovať.   Novinári   (či   vo   všeobecnosti   médiá)   sú sprostredkovateľmi   nielen   kritiky   a kontroly   verejnosti   voči   politikom,   ale   tiež   názorov a reakcií,   ktoré   politici   adresujú   verejnosti.   Tí   majú   súčasne   omnoho   väčšiu   možnosť informovať verejnosť o svojich stanoviskách prostredníctvom médií, než to je v prípade iných osôb. Ak preto navrhovateľ považoval úvahu o svojej možnej protekcii zo strany polície za spôsobilú vzbudiť u časti verejnosti dojem, že do tohto pátrania neprípustným spôsobom zasahoval, mal nepochybne možnosť sa proti takejto interpretácii predmetného článku   vhodnou   formou   verejne   ohradiť   a viesť   v tomto   smere   prípadne   polemiku so sťažovateľkou   uvedeným   hodnotiacim   úsudkom.   Návrh   na   ochranu   osobnosti   však nemôže slúžiť ako prostriedok ochrany dôvery zo strany verejnosti pred tvrdením, ktoré autorka článku v tomto článku nevyslovila a ktoré z neho ani implicitne nevyplýva, hoci ním (toto tvrdenie, pozn.) nie je vylúčené.

Ústavný   súd   považuje   predmetný   článok   za   zasahujúci   do   osobnostných   práv navrhovateľa iba z toho hľadiska, že jeho obsahom je informácia o krádeži motorového vozidla jeho manželky a o okolnostiach jeho vypátrania, teda udalosti, ktorá sa dotýka jeho súkromného života. Takýto zásah musí navrhovateľ ako osoba verejného záujmu podľa názoru   ústavného   súdu   strpieť.   O uvedenej   krádeži   je   navyše   informované   v súvislosti s možným   protekčným   postupom   polície,   teda   s témou,   ktorá   je   legitímne   predmetom záujmu   zo   strany   verejnosti.   Zverejnená   informácia   o krádeži   vozidla   a jeho   vypátraní neobsahuje žiadnu kritiku voči osobe navrhovateľa či jeho manželky, ani ich neobviňuje z ovplyvňovania či zasahovania do predmetného pátrania. V prerokovávanej veci napokon nebolo   podstatné,   že   hodnotiaci   úsudok,   pripúšťajúci   protekčný   postup   zo   strany policajných orgánov, vychádzal aj z faktov, ktorých pravdivosť nebola autorka článku, resp. sťažovateľka   schopná   doložiť,   pretože   samotný   sa   svojím   obsahom   nemohol   právne relevantným spôsobom dotknúť povesti a cti navrhovateľa.

Odvolací súd, a pred ním aj súd prvého stupňa, založil svoje rozhodnutie a priori na predpoklade,   že   predmetný   článok   negatívne zasahuje do   cti   a povesti   navrhovateľa, [ktorý však musí v zmysle už citovanej judikatúry ESĽP a tiež judikatúry ústavného súdu zniesť vyššiu mieru záujmu o svoju osobu (II. ÚS 340/09, IV. ÚS 448/2012)]. Vzhľadom na obsah   článku   však   uvedený   predpoklad   neobstojí   a je   s ním   v zjavnom   rozpore. Napadnutým   rozsudkom   bola   podľa   názoru   ústavného   súdu   odopretá   ochrana   ústavne zaručených práv sťažovateľky, a to napriek tomu, že disponuje z aspektu ochrany slobody prejavu   privilegovaným   postavením,   osobitne   pokiaľ   ide   o informovanie   o veciach verejného   záujmu   (napr.   rozsudky   ESĽP   z 26.   apríla   1995   vo   veci   sťažnosti   Prager a Oberschlick proti Rakúsku č. 1594/90, bod 34, alebo z 20. mája 1999 vo veci sťažnosti Bladet   Tromsø   a   Stensaas   proti   Nórsku   č. 21980/93,   bod   59),   pretože   odvolací   súd aproboval   ich   obmedzenie   na   dôvodoch,   ktoré   podľa   záverov   ústavného   súdu   nemohli obstáť v teste proporcionality, čím porušil jej základné práva na slobodu prejavu a slobodné prijímanie,   vyhľadávanie   a rozširovanie   informácií   podľa   čl. 26   ods. 2   a 4   ústavy,   ako aj základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

VII.

Ostatné námietky

Uvedené závery o porušení základného práva dopadajú primerane aj na rozhodnutie o priznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi, pretože bol spochybnený jeho právny základ. Napriek   tomu   ústavný súd považoval   za potrebné vyjadriť   sa   aj k spôsobu,   akým bola určená.

Ustanovenie § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka umožňuje súdu, aby v konaní o ochrane osobnosti priznal fyzickej osobe okrem zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. K jeho priznaniu by mal pristúpiť najmä   v prípadoch,   ak   došlo   k zníženiu   jej   dôstojnosti   či   vážnosti   v spoločnosti,   resp. v iných   prípadoch,   ktoré   sú   z hľadiska   dopadu   do   osobnostných   práv   porovnateľné s uvedenými   prípadmi.   Pri   určení   sumy   nemajetkovej   ujmy   by   zas   mal   všeobecný   súd prihliadať   na   závažnosť   vzniknutej   ujmy,   ako   aj na   okolnosti,   za   akých   došlo   k jej porušeniu.   Vždy   je   pritom   podstatná   jedinečnosť   prípadu   a s tým   spojená   konkrétna intenzita zásahu a jej následky.

Je zrejmé, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho   súdu,   táto   úvaha   však   neznamená   priestor   na   svojvôľu   či   arbitrárnosť. Príslušný súd musí uskutočniť dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť, či táto ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť navrhovateľ, ktorý nesie dôkazné bremeno. Príslušné závery súdu musia byť riadne odôvodnené a musia spočívať na logických a legitímnych faktoch. Pri určovaní sumy   nemajetkovej   ujmy   musia   všeobecné   súdy   zároveň   zohľadňovať   svoju   vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady. Európsky súd pre ľudské práva v súvislosti s primeranosťou   náhrady   nemajetkovej   ujmy   poukazuje   na   nutnosť   vychádzať   pri   jej určovaní z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. rozsudky ESĽP z 20. novembra 2007 vo veci sťažnosti Flux proti Moldavsku č. 28702/03, bod 34, a z 15. februára 2005 vo veci sťažnosti Steel a Morris proti Spojenému kráľovstvu č. 68416/01) a zohľadňovať pritom výšku náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných   trestných   činov   (rozsudok   ESĽP   zo 6.   apríla   2010   vo   veci   sťažnosti   Iltalehti a Karhuvaara proti Fínsku č. 6372/06, bod 66), a zároveň zdôrazňujúc, že jej výška nesmie byť   pre   média   „ničivá“   (likvidačná)   –   rozhodnutie   ESĽP   z 21.   októbra   2008 o neprípustnosti sťažnosti Wolek, Kasprów a Leski proti Poľsku č. 20953/06.

Odvolací   súd   a pred   ním   ani   súd   prvého   stupňa   tieto   požiadavky   vôbec nerešpektovali, ich záver o nemateriálnej ujme, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť, nemá základ v uskutočnenom dokazovaní a opiera sa len o skutočnosť, že autorka článku uviedla v článku   nepravdivé   informácie.   Ich   závery   sú   založené   na   ničím   nepodloženom predpoklade,   že   samotné   uvedenie   nesprávnej   informácie   zásadne   spochybnilo dôveryhodnosť a vážnosť navrhovateľa, ako aj jeho uplatnenie v odbornej oblasti, ktorou je aktívny boj proti korupcii a klientelizmu. Takýto záver je však absolútne nepreskúmateľný a neobstál   by   ani   v prípade,   ak   by   v danom   prípade   k neprípustnému   zásahu do osobnostných   práv   naozaj   došlo.   Postup   súdov,   ktoré   rezignovali   na   nevyhnutnosť dokazovania, či ujma skutočne vznikla, je o to viac neudržateľný, že ich rozhodnutím bola sťažovateľke   uložená   povinnosť   zaplatiť   navrhovateľovi   vysokú   sumu   1 000 000 Sk (33 193,92 €). Ani navrhovateľ pritom nijakým spôsobom nepreukázal, že by zverejnenie tohto   článku   zasiahlo   citeľným   spôsobom   do   jeho   spoločenského   postavenia   alebo   sa negatívnym spôsobom premietlo do jeho profesijného života. V tomto smere nenavrhoval vykonanie žiadnych relevantných dôkazov.

Nemožno   sa   stotožniť   s postupom,   že   všeobecný   súd   pri   rozhodovaní   o výške náhrady   nemajetkovej   ujmy   síce   formálne   zdôrazňuje   význam   slobody   prejavu v demokratickej spoločnosti a jej kontrolnú funkciu vo vzťahu k verejnej moci, vo vlastnom rozhodnutí však vychádza skôr z predpokladu potreby zvýšenej ochrany verejnej moci a jej predstaviteľov (porov. napr. priznané čiastky vo veciach IV. ÚS 54/2010 a I. ÚS 408/2010). V   prípade   týchto   osôb   potom   znamená   každé   pochybenie   zo   strany   novinárov   a médií automaticky zásah natoľko citeľný, že ju primerane odškodní len vysoká suma, významne prevyšujúca sumy, ktoré by prichádzali do úvahy v prípade iných („bežných“) občanov či iných typov zásahov do osobnostných práv. Ide o závažný fenomén, ktorého akceptácia môže do budúcnosti viesť k výraznému zníženiu štandardu ochrany slobody prejavu. To neznamená, že by ústavný súd odopieral týmto osobám ochranu ich osobnostných práv, a rovnako sa nestavia pozitívne k inému súvisiacemu negatívnemu javu, ktorým sú bulvárne praktiky médií často nerešpektujúce nielen hranice ľudského súkromia, ale ani dôstojnosti. Z ústavného   hľadiska   je   ale   neakceptovateľné,   aby   všeobecné   súdy   privilegovali   pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy predstaviteľov verejnej moci pred inými („bežnými“)   občanmi   s odôvodnením,   že   u nich   je   spôsobená   ujma   (automaticky) závažnejšia.

Keďže závery všeobecných súdov o náhrade nemajetkovej ujmy sú podľa názoru ústavného súdu v extrémnom rozpore so zisteným skutkovým stavom, ku ktorému dospeli na   základe   vykonaného   dokazovania,   resp.   nemajú   žiadnu   oporu   v uskutočnenom dokazovaní,   ústavný   súd   by   musel   aj   v prípade,   ak   by   bol   inak   preukázaný   zásah do osobnostných   práv   navrhovateľa,   dospieť   k záveru   o porušení   základných   práv sťažovateľky podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy tou časťou napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorou potvrdil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o náhrade nemajetkovej ujmy.

Na záver   tejto   časti   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sa   nezaoberal   tvrdením (námietkou) sťažovateľky o porušení čl. 144 ods. 1 ústavy, pretože jeho obsahom nie je žiadne základné právo (III. ÚS 168/07, II. ÚS 152/08, II. ÚS 189/2010). Tento záver musí byť   sťažovateľke   známy   už   z jeho   doterajšej   rozhodovacej   činnosti,   pretože   porušenie uvedeného   ustanovenia   ústavy   opakovane   neúspešne   namietala   mnohými   svojimi v minulosti   podanými sťažnosťami.   Ústavný súd   preto   sťažnosti   v tejto   časti   nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

VIII.

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom boli   porušené   základné   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu,   na   slobodu   prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 26 ods. 2 a 4 ústavy. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde preto tento rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Podľa § 56   ods. 6   zákona   o ústavnom   súde   bude   krajský   súd   povinný   vec   znova   prerokovať a rozhodnúť,   pričom   v tomto   konaní   bude   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným   v VI.   časti   tohto   nálezu.   Zároveň   bude   úlohou   krajského   súdu   zohľadniť v novom   rozhodnutí   na   vec   sa   vzťahujúcu   judikatúru   ústavného   súdu,   ako   aj   ESĽP v kontexte s výhradami uvedenými v VI. a VII. časti tohto nálezu.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka požaduje aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 6 638,78 €.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody   už   nemožno   napraviť,   a   to   napríklad   zrušením   protiústavného   rozhodnutia   či opatrenia,   prípadne   uvedením   do   pôvodného   stavu   (napr.   I. ÚS 15/02,   I. ÚS 139/02). V danom   prípade   ústavný   súd   z hľadiska   ústavnej   ochrany   považoval   za   dostatočné vyslovenie   porušenia   sťažovateľkou   označených   práv   garantovaných   ústavou,   ako aj zrušenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   v spojení   s vrátením   veci   na   ďalšie konanie   krajskému   súdu,   a preto   požiadavke   sťažovateľky   na   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu požiadala aj o priznanie úhrady trov konania v sume 830,94 €.

Pri výpočte trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním   v konaní   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   R.   A.,   ústavný   súd vychádzal   z   § 1   ods. 3,   § 11   ods. 3,   § 14   ods. 1   písm. a)   a   b),   § 16   ods. 3   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a zo základných sadzieb za úkony právnej služby uskutočnené v roku 2010 (120,23 €, pri ktorých sa odmena zvyšuje o režijný paušál 7,21 €). Úhradu trov konania ústavný súd sťažovateľke priznal za dva   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2010   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 254,88 €. Trovy konania tak po zvýšení o 20 % DPH (právny zástupca sťažovateľky je platcom DPH) predstavujú sumu 305,85 €, ktorú je krajský   súd povinný   vyplatiť na účet   právneho   zástupcu   sťažovateľky   (§ 31a zákona   o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2013