znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 492/2011-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť T. B., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 Tos/61/2011-23 zo 16. augusta 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. B. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. októbra 2011 doručené podanie T. B. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „Sťažnosť“. Ústavný súd   podľa   obsahu   kvalifikoval   podanie   sťažovateľa   ako   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Tos/61/2011-23 zo 16. augusta 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   20.   júla   2011   podal   na   pojednávaní Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) vo veci podmienečného prepustenia z výkonu   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len   „podmienečné   prepustenie“)   podľa   §   415 Trestného poriadku sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 Pp/36/2011 z 20. júla 2011, ktorým bola jeho žiadosť o podmienečné prepustenie zamietnutá podľa § 66 ods. 1 písm. b) Trestného zákona. O sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením č. k. 7 Tos/61/2011-23 zo 16. augusta 2011 tak, že sťažnosť zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Som toho názoru, že boli porušené moje práva č. 12 Ústavy SR ods. 1 ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach, základné práva sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.   Čl.   13 ods.   1 Povinnosti   možno   ukladať   len   na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. V mesiacoch september až október 2009 Okresný súd KE II prepustil na slobodu P. V. (senát pod vedením JUDr. L.). Ods. V. P. nemal ukončenú sexuologickú liečbu a aj napriek tomu bol prepustený. V mojom   prípade   taktiež   nie   je   ukončená   sexuologická   liečba,   pričom   ja   súhlasím s pokračovaním   liečby   po   prepustení   z výkonu   trestu.   Napriek   tomu   ma   Košický   súd neprepustil a ako jediný dôvod uviedol neukončené sexuologické liečenie.“

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol   ústavnému   súdu,   aby „zrušil   uznesenie Krajského   súdu Košice   zo   dňa   16.8.2011   a nariadil   Okresnému   súdu Košice   znovu   prejednať   žiadosť   o podmienečné   prepustenie   s tým,   že   neukončená sexuologická liečba nemôže byť dôvodom zamietnutia mojej žiadosti“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 ústavy uznesením   krajského   súdu   č.   k.   7   Tos/61/2011-23   zo   16. augusta   2011,   ktorým   bola zamietnutá   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   4 Pp/36/2011 z 20. júla   2011;   okresný   súd   označeným   uznesením   zamietol   žiadosť   sťažovateľa o podmienečné prepustenie.

Z textu § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že táto právna norma okrem iného predpokladá existenciu osobitnej kategórie návrhov, resp. sťažností (v prípade, ak ide o konanie podľa čl. 127 ústavy), ktoré označuje ako „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o   ústavnom   súde   v   záujme   účelnosti   a   procesnej   ekonómie   poskytuje   ústavnému   súdu príležitosť preskúmať už v štádiu predbežného prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom   súde)   možnosť   jej   prípadného   odmietnutia,   a to   jednak   na   základe   obsahu namietaných   právoplatných   rozhodnutí,   charakteru   namietaných   opatrení   alebo   iných zásahov, ktorými malo podľa tvrdenia sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv alebo   slobôd,   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   alebo   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v sťažnosti uplatnil (m. m. IV. ÚS 157/09). O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto   možno považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,   b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že označené   ustanovenia   ústavy   majú   charakter   všeobecných   ústavných   princípov,   resp. predstavujú všeobecné východiská pre uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy a nemožno ich v zásade aplikovať samostatne bez ich vzájomného pôsobenia (ako aplikačného pravidla) s konkrétnym základným právom alebo slobodou, preto požiadavka na vyslovenie ich porušenia v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods.   1 ústavy bez vyjadrenia   vzťahu ku   konkrétnemu základnému právu   alebo slobode sťažovateľa, ktoré malo byť (mohlo byť) v spojení s ich aplikáciou porušené, zakladá dôvod na   odmietnutie   sťažnosti   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti   (m.   m.   I.   ÚS   34/96, II. ÚS 85/01, II. ÚS 167/04).

Keďže v danom prípade sa sťažovateľ domáha len vyslovenia porušenia čl. 12 ods. 1 a čl.   13   ods.   1   ústavy   (bez   spojenia   s konkrétnym   základným   právom   alebo   slobodou) namietaným uznesením krajského súdu, mohol ústavný súd aplikujúc uvedený právny názor už aj len z tohto dôvodu odmietnuť jeho sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť. Vzhľadom na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   nie   je   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom (advokátom), ústavný súd považoval za potrebné posúdiť jeho sťažnosť aj z materiálneho hľadiska, t. j. aj z hľadiska možného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s namietaným porušením čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 ústavy   (keďže   v danom   prípade   sťažovateľ   namieta   zásah   do   ústavou   chránenej   sféry rozhodnutím všeobecného súdu, pozn.).

Jedinou   a výlučnou   námietkou   sťažovateľa   je   jeho   tvrdenie,   že   krajský   súd namietaným uznesením v jeho veci rozhodol inak, ako v porovnateľnej veci odsúdeného V. P., ktorý tiež „nemal ukončenú sexuologickú liečbu a aj napriek tomu bol prepustený“.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedenú   námietku   sťažovateľa   v prvom   rade pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

V odôvodnení namietaného uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza: „V dôvodoch svojej sťažnosti poukázal na to, že okresný súd jeho žiadosť zamietol preto, že nemá ukončenú ochrannú sexuologickú liečbu, avšak on súhlasí s pokračovaní liečby   po   prepustení   z   výkonu   trestu   ústavnou   formou.   Je   toho   názoru,   že   samotná skutočnosť, že nemá ukončenú sexuologickú liečbu, neodôvodňuje zamietnutie jeho žiadosti, pretože po prepustení z výkonu trestu nastúpi navrhovanú ústavnú liečbu, je úplne jedno, či túto ústavnú liečbu nastúpi pri podmienečnom prepustení alebo pri samotnom skončení výkonu trestu, pretože v tejto liečbe bude potrebné aj ďalej pokračovať. Žiadal preto, aby bol prepustený na slobodu s tým, aby súd nariadil okamžitú liečbu ústavnou formou. Na podklade uvedenej sťažnosti krajský súd podľa § 192 ods. 1 Tr. por. Preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce   týmto   výrokom   napadnutého   uznesenia   a   po   zvážení   všetkých   okolností významných pre rozhodnutie, dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná. Po preskúmaní dôvodov, ktoré viedli okresný súd k zamietnutiu sťažnosti odsúdeného, majúc na zreteli všetky okolnosti, ktoré sú významné pre posúdenie dôvodnosti podmienečného prepustenia, krajský súd sa v celom rozsahu s dôvodmi okresného súdu stotožnil a osvojil si ich, pričom v podrobnostiach na ne v celom rozsahu poukazuje. Ako to už konštatoval okresný súd, aj krajský súd je toho názoru, že osoba odsúdeného s poukazom na rozsah a charakter spáchanej trestnej činnosti a neukončenú ochrannú sexuálnu liečbu, nedáva do budúcnosti záruku nespáchania ďalšej trestnej činnosti,   aj vzhľadom na stredný stupeň rizika sociálneho zlyhania. Odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojim správaním dostatočne nepreukázal také polepšenie, že by bolo možné od neho dôvodne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Preto krajský súd o sťažnosti odsúdeného rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

V   odôvodnení   uznesenia   okresného   súdu   (proti   ktorému   sťažnosť   smerovala), s ktorým sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil a ktorého závery si osvojil, sa uvádza: „Odsúdený t. č. vykonáva trest odňatia slobody v ÚVV a ÚVTOS... Z písomného hodnotenia Ústavu na výkon trestu v... vyplýva, že riziko sociálneho zlyhania je stredné. Z psychologického   vyšetrenia   vyplýva,   že   sa   jedná   o   osobu   s priemernými   intelektovými schopnosťami,   osobnostne   nevyváženú,   badateľné   sú   sociálne   psychopatické   osobnostné črty. Zo záveru písomného hodnotenia Ústavu na výkon trestu v... vyplýva, že odsúdený čiastočne preukazuje splnenie podmienok na podmienečné prepustenie a neodporúča sa podmienečné prepustenie z dôvodu jeho neukončenej ochrannej sexuálne liečby. Z obsahu osobného spisu odsúdeného ďalej súd zistil, že odsúdený bol 3-krát disciplinárne odmenený. Na   verejnom   zasadnutí   odsúdený   trval   na   podanej   žiadosti   s   tým,   že   vo   výkone   trestu odňatia slobody absolvuje sexuologické a protialkoholické liečenie ústavnou formou, tak ako mu bolo nariadené a v prípade prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody by v tomto pokračoval na slobode a to ústavnou formou. Prokurátor na verejnom zasadnutí navrhol nevyhovieť žiadosti, pričom poukázal na to, že do konca trestu je dlhý čas, taktiež poukázal na charakter trestnej činnosti a hlavne na fakt, že nedošlo k ukončeniu ochrannej liečby. Podľa § 66 ods. 1 písm. b) Tr. por. súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu,   ak   odsúdený   vo   výkone   trestu   plnením   svojich   povinností   a   svojím   správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, a ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého nepodmienečného trestu   odňatia   slobody   alebo   rozhodnutím   prezidenta   Slovenskej   republiky   zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Na   základe   uvedeného   dospel   súd   k   záveru,   že   žiadosť   nie   je   dôvodná.   Osoba odsúdeného s poukázaním na ňou spáchaný trestný čin a neukončenú ochrannú sexuálnu liečbu nedáva do budúcnosti záruku nepáchania ďalšej trestnej činnosti aj vzhľadom na stredný stupeň rizika sociálneho zlyhania. Odsúdený teda podľa názoru súdu vo výkone trestu   plnením   svojich   povinností   a   svojim   správaním   dostatočne   nepreukázal   také polepšenie, že by bolo možné od neho dôvodne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Preto súd jeho žiadosť zamietol.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že zmysel podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je v tom, aby za dobré správanie bol odsúdený automaticky podmienečne prepustený po uplynutí ustanovenej doby bez zreteľa na účel trestu. Je potrebné vziať do úvahy i samotný účel trestu, ktorý obsahuje viac komponentov, na ktoré súdy pri svojom rozhodovaní musia prihliadať. Podstatou ich úvah   je   potom   v   konečnom   dôsledku   dôvodnosť   predpokladu,   že   odsúdený   povedie v budúcnosti i na slobode riadny život s minimalizáciou rizika jeho recidívy (IV. ÚS 53/08). Vo   veci   sťažovateľa   konajúce   všeobecné   súdy,   t.   j.   okresný   súd   a krajský   súd, s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti,   ktorých   posúdenie   bolo   potrebné   pre   rozhodnutie o podmienečnom   prepustení   (rozsah   a charakter   spáchanej   trestnej   činnosti,   neukončená ochranná sexuálna liečba, existencia stredného stupňa rizika sociálneho zlyhania, pozn.), a teda nielen s prihliadnutím na sťažovateľom namietanú neukončenú sexuologickú liečbu, dospeli k záveru, že u sťažovateľa nie je splnená podmienka budúceho riadneho života.

Podmienečné prepustenie je trestnoprávnym inštitútom, ktorý sa realizuje na základe návrhu   oprávnenej   osoby   (§   415   ods.   1   Trestného   poriadku)   pri   splnení   formálnych podmienok   (zákonom   ustanovená   doba   povinnosti   vykonať   určitú   časť   trestu   odňatia slobody) a materiálnych podmienok (správanie odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody   a   pozitívna   prognóza   vedenia   riadneho   života   v   budúcnosti)   ustanovených Trestným zákonom, pričom predpoklady splnenia týchto podmienok bližšie uvádza zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 368/2008 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody.

Krajský   súd   sa   v namietanom   uznesení   stotožnil   so   závermi   okresného   súdu obsiahnutými v jeho uznesení sp. zn. 4 Pp 36/2011 z 20. júla 2011, pričom aj sám posúdil, či v prípade sťažovateľa došlo k splneniu všetkých do úvahy prichádzajúcich predpokladov (formálnych a materiálnych) na uplatnenie tohto trestnoprávneho inštitútu. Podľa názoru ústavného súdu úvahy krajského súdu a v konečnom dôsledku úvahy okresného súdu o tom, prečo   u   sťažovateľa   nedošlo   k splneniu   spomínanej   materiálnej   podmienky,   nemožno v žiadnom prípade kvalifikovať ako povrchné alebo neodôvodnené.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v namietanom uznesení správne aplikoval na vec sa vzťahujúce právne normy, pričom pri ich aplikácii rešpektoval ich účel a zmysel, a svoje závery formuloval vo väzbe na skutkové okolnosti posudzovanej veci. Za daných okolností nemožno namietané uznesenie krajského súdu považovať ani za arbitrárne a ani za zjavne neopodstatnené. Krajský súd nebol v sťažovateľovej veci povinný vyhovieť jeho požiadavke, bol len povinný vysvetliť a zdôvodniť, na základe čoho dospel k záveru, že v danom   prípade   nie   sú   splnené   podmienky   na   podmienečné   prepustenie   sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody. Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd túto úlohu splnil, a preto jeho uznesením nemohlo dôjsť k porušeniu žiadneho základného práva alebo slobody   sťažovateľa.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Za okolností, keď krajský súd a pred ním aj okresný súd riadne preskúmali a posúdili splnenie   zákonných   podmienok   nevyhnutných   na   aplikáciu   inštitútu   podmienečného prepustenia a svoje úvahy z tohto hľadiska ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnili, ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel   k záveru,   že   namietaným   uznesením krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   k neprípustnému   zásahu   do   ústavou   chránenej   sféry sťažovateľa, a preto jeho sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa formulovanými v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011