znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 491/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. Š., K., zastúpeného advokátom JUDr. D. B., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. XV/2 Pz 24/11 a jej prípisom z 29. marca 2011 a vo veci vedenej pod sp. zn. XV/3 Spr 192/12 a jej prípismi z 23. novembra 2012 a zo 4. januára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2013 doručená sťažnosť JUDr. J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaniami doručenými 21. a 24. januára 2013, v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2,   čl.   46   ods.   1,   čl.   48   ods.   2 a čl.   50 ods.   3 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“), podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálna   prokuratúra“)   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   XV/2   Pz   24/11   a   jej   prípisom z 29. marca   2011   a vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   XV/3   Spr   192/12   a   jej   prípismi z 23. novembra 2012 a zo 4. januára 2013.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný za trestný čin podvodu v štádiu pokusu spolupáchateľstvom podľa § 20, § 14 ods. 1 k § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona, za ktorý mu bolo vznesené obvinenie uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru (ďalej len „vyšetrovateľ“) z 31. augusta 2010. Sťažovateľ podal proti uzneseniu   sťažnosť,   ktorú   prokurátorka   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   generálnej prokuratúry (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) zamietla ako nedôvodnú uznesením sp. zn. VII/1 Gv 44/08 z 3. januára 2011. Sťažovateľ preto podal návrh na zrušenie právoplatného uznesenia   o   vznesení   obvinenia   podľa   §   363   Trestného   poriadku,   ktorému   generálny prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   nevyhovel,   čo   mu oznámil prípisom sp. zn. XV/2 Pz 24/11 z 29. marca 2011.

Na   základe   pokynu   prokurátorky   špeciálnej   prokuratúry   vyšetrovateľ   upozornil sťažovateľa   na   rozšírenie   právnej   kvalifikácie   skutku   aj   na   trestný   čin   falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2 a 4 písm. b) Trestného zákona. Sťažovateľ podal proti tomuto postupu prokurátorky špeciálnej prokuratúry podnet, ktorý vybavil špeciálny prokurátor prípisom sp. zn. VII/1 Gv 44/08 z 12.   decembra   2011,   v   ktorom   mu   oznámil,   že   jeho   podnet   odložil   ako   nedôvodný. Sťažovateľ   sa   domáhal   preskúmania   zákonnosti   vybavenia   jeho   podnetu   podaním opakovaného   podnetu,   ktorý   vybavil   generálny   prokurátor   tak,   že   ho   odložil   ako nedôvodný, čo oznámil sťažovateľovi prípisom sp. zn. XV/3 Spr 192/12 z 23. novembra 2012.

Sťažovateľ poukazuje na to, že generálna prokuratúra v prípise z 23. novembra 2012 odôvodnila   svoj   postup   tým,   že   generálny   prokurátor   už   preskúmal   zákonnosť   jeho trestného stíhania na základe návrhu na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku a že generálny prokurátor zotrváva na svojom stanovisku, ktoré mu bolo oznámené prípisom z 29. marca 2011. V tomto prípise generálny prokurátor konštatoval: „Oznamujem Vám, že som nezistil dôvody na zrušenie Vami označených uznesení postupom podľa § 363 ods. 1 Tr. por.“ Sťažovateľ   považuje   vybavenie   návrhu   za   nedostatočné,   pretože   sa   generálny prokurátor   nevysporiadal   s   jeho   konkrétnymi   argumentmi,   ktoré   v   ňom   uviedol. S poukazom na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) preto namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Za porušenie týchto práv považuje sťažovateľ skutočnosť, že prípis z 29. marca 2011 nepodpísal generálny prokurátor, ale v jeho zastúpení prokurátor generálnej prokuratúry, hoci právomoc zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta má len generálny prokurátor.

Námietku   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   sťažovateľ odôvodňuje tým, že obvinenie mu bolo vznesené uznesením vyšetrovateľa z 30. augusta 2010, ktoré mu bolo doručené 13. septembra 2010, pričom poukazuje na znenie § 209 ods. 2 Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   sa   má   vyšetrovanie   obzvlášť   závažných   zločinov skončiť do šiestich mesiacov od vznesenia obvinenia, a podľa jeho vedomostí nebola táto lehota   predĺžená   podľa   §   209   ods.   3   Trestného   poriadku.   V   sťažnosti   ďalej   uvádza: „Vyšetrovanie   trestnej   veci   sťažovateľa   nebolo   skončené   ani   v   lehote,   ktorá   viac   ako trojnásobne   presahuje   lehotu   predpísanú   Trestným   poriadok.   Napriek   tomu   generálny prokurátor v Oznámení GP SR o odložení opakovaného podnetu uviedol, že v predošlom postupe OČTK žiadne porušenie zákona nezistil.“ Sťažovateľ v súvislosti s neprimeranou dobou   trestného   konania   poukazuje   na   sťaženie   jeho   uplatnenia   v   zamestnaní   aj   v spoločenskom živote.

Sťažovateľ tiež namieta, že jeho opakovaný podnet nebol vybavený v lehotách podľa § 32 ods.   2 a § 33 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) a navyše jeho prijatie potvrdila prokurátorka generálnej prokuratúry, nie sám generálny prokurátor.

Námietku porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 a 2 listiny   sťažovateľ   odôvodňuje   s   poukazom   na   nález   Ústavného   súdu   Českej   republiky sp. zn. I. ÚS 541/2010 z 28. apríla 2010, ktorý vzťahuje na svoj prípad a svoje trestné stíhanie za skutok, ktorý spočíva v účasti na vystavení zmenky a na jej ďalšom obehu, považuje za neprípustnú „hypertrofiu trestného práva“. Generálny prokurátor dospel pri vybavovaní opakovaného podnetu k záveru, že v jeho prípade nejde o prípad hypertrofie trestnej represie. Sťažovateľ s odôvodnením tohto záveru nesúhlasí a hodnotenie dôkaznej situácie   generálnym   prokurátorom   považuje   za   prejav   svojvôle,   ignoráciu   označených dôkazných prostriedkov alebo ich účelovú dezinterpretáciu. Namieta tiež, že sa generálny prokurátor konkrétne nezaoberal ani s jedným jeho argumentom.

Porušenie   základného   práva   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy   sťažovateľ odôvodňuje   tým,   že   generálna   prokuratúra   ani   na   základe   opakovaného   podnetu neodstránila nedostatok uznesenia vyšetrovateľa spočívajúci v nejasnom a nedostatočnom popise   skutku   v   súvislosti   s   rozšírením   právnej   kvalifikácie.   Sťažovateľ   v   tejto   časti sťažnosti uvádza: „Dodnes nie je v súvislosti s podozrením zo spáchania trestného činu falšovania, pozmeňovania cenného papiera zo skutkovej vety obvinenia jasné, čo konkrétne malo byť, na akom dokumente, akým spôsobom a kým doplnené, resp. pozmenené. Proti neurčitej   a   nejasnej   definícii   skutku   sa   nie   je   možné   účinne   obhajovať.   V   súlade   s efektívnym právom obhajoby nie je zlučiteľný postup OČTK, počas ktorého sa pružne menia jednotlivé časti skutku, ktoré sa sťažovateľovi kladú za vinu.“ Sťažovateľ polemizuje aj s názorom   generálneho   prokurátora   na   hodnotenie   dôkazov   zabezpečených   v   prípravnom konaní a vytýka mu, že nekonkretizoval žiadny dôkaz, ktorý by mal podporovať tvrdenia poškodených.

V   doplnení   doručenom   21.   januára   2013   sťažovateľ   uvádza,   že   vyčerpal   všetky možnosti   nápravy   namietaného   porušenia   jeho   práv,   o   čom   predložil   ako   dôkaz   prípis generálnej prokuratúry č. k. XV/3 Spr 192/12-11 zo 4. januára 2013, ktorým reagovala na jeho   ďalší   opakovaný   podnet.   V   tomto   prípise   mu   generálna   prokuratúra   oznámila,   že neexistuje nadriadený prokurátor voči generálnemu prokurátorovi, a preto je rozhodnutie generálneho   prokurátora   o   odložení   jeho   opakovaného   podnetu   z   23.   novembra   2012 konečné a ďalším podnetom sa už zaoberať nebude. Sťažovateľ za porušenie svojich práv považuje spôsob vybavenia jeho ďalšieho opakovaného podnetu týkajúceho sa porušenia jeho práv. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza: „GP SR odôvodnila odloženie ďalšieho opakovaného podnetu tým, že nadriadený prokurátor neexistuje. Je namieste pochybovať, či nesprávna   alebo   nedostatočná   organizácia   prokuratúry   môže   znamenať   nedostupnosť práva   na   právny   prostriedok   obrany,   hoc   aký   je   tento   prostriedok   právnej   obrany   v okolnostiach   konkrétneho   prípadu   vopred   odsúdený   na   neúspech.“ Sťažovateľ   touto argumentačnou konštrukciou dospel k presvedčeniu, že všetky v záhlaví označené práva boli porušené aj prípisom č. k. XV/3 Spr 192/12-11 zo 4. januára 2013.

V doplnení sťažnosti doručenom 24. januára 2013 sťažovateľ uviedol, že v záujme nápravy porušenia jeho práv rozhodnutím generálneho prokurátora z 29. marca 2011 využil podanie podnetu, opakovaného podnetu a ďalšieho opakovaného podnetu, ktorých využitím však nedosiahol nápravu, ale naopak, došlo k ďalšiemu porušeniu jeho práv.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o   jeho sťažnosti týmto nálezom:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   domáhať   sa   ochrany   svojho   práva   zákonom ustanoveným postupom na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   v   spojení   s   právom   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   na   stíhanie   iba z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon   podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky v spojení s čl. 8 ods. 1, 2 Listiny základných práva slobôd, na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutiami prijatými v konaní vedenom Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky pod sp. zn. XV/2 Pz 24/11 a sp. zn. XV/3 Spr 192/12 porušené bolo.

2. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sa zakazuje pokračovať v porušovaní označených základných práv sťažovateľa.

3. Oznámenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. XV/2 Pz 24/11-8 zo   dňa   29.   3.   2011,   oznámenie   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   sp.   zn. XV/3 Spr 192/12-6 zo dňa 23. 11. 2012 a oznámenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. XV/3 Spr 192/12-11 zo dňa 04. 01. 2013 sa rušia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom sťažovateľa. Preto v danom prípade ústavný súd posudzoval sťažnosť sťažovateľa v rozsahu uvádzanom v petite sťažnosti (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 104/08, IV. ÚS 195/08).

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, podľa čl. 8 ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom generálnej prokuratúry z 29. marca 2011

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv primárne prípisom generálnej prokuratúry z 29. marca 2011, ktorým mu generálny prokurátor v zastúpení prokurátorom generálnej prokuratúry   oznámil,   že   nevyhovel   jeho   návrhu   na   zrušenie   právoplatných   uznesení vyšetrovateľa   a   prokurátorky   špeciálnej   prokuratúry,   pretože   nezistil   dôvody   na   postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku.

Túto námietku už sťažovateľ predložil v sťažnosti, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. III. ÚS 347/2011 z 13. septembra 2011, ktorým sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol s poukazom na princíp subsidiarity pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd preto odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, podľa čl. 8 ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom generálnej prokuratúry z 23. novembra 2012 a zo 4. januára 2013

Prípisom   z   23.   novembra   2012   generálny   prokurátor   vybavil   opakovaný   podnet sťažovateľa tak, že ho odložil ako nedôvodný. Generálna prokuratúra preklenula zjavnú neaplikovateľnosť ustanovení o podnete podľa zákona o prokuratúre na konanie, ktorým sa sťažovateľ domáhal v podstate preskúmania rozhodnutia generálneho prokurátora tým, že jeho podanie posúdila ako podnet na preskúmanie ďalšieho postupu prokurátorky špeciálnej prokuratúry v trestnom konaní. Sťažovateľ nesúhlasí s tým, ako a akým postupom bol jeho opakovaný podnet vybavený.

Súčasťou judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že právu dotknutej osoby požiadať   o   ochranu   svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už   prostredníctvom podnetu   alebo   opakovaného   podnetu   (§   31   a   násl.   zákona   o   prokuratúre),   zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom   (podaním)   zaoberať   a   o   jeho   vybavení   dotknutú   osobu   vyrozumieť,   avšak súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej predstavami (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06).

Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. XV/3 Spr 192/12-6 z 23. novembra 2012, ktorým generálny prokurátor v zastúpení prvým námestníkom vybavil opakovaný podnet sťažovateľa, vyplýva, že sa prokurátor príslušný podľa § 54 ods. 2 zákona o prokuratúre zaoberal preskúmaním zákonnosti vybavenia jeho podnetu spôsobom a v rozsahu, ktorý je v súlade s označenými základnými právami sťažovateľa. Generálny prokurátor reagoval aj na námietky sťažovateľa týkajúce sa dôkaznej situácie a skutočnosť, že v danom štádiu konania zabezpečené dôkazy hodnotil inak, ako ich hodnotí sťažovateľ, nie je dôvodom na spochybňovanie zákonnosti a ústavnosti vybavenia tohto opakovaného podnetu.

Sťažovateľ   sa   podaním   opakovaného   podnetu   snažil   dosiahnuť   preskúmanie zákonnosti   postupu   vyšetrovateľa,   prokurátorky   generálnej   prokuratúry   a   generálneho prokurátora   v   súvislosti   so   vznesením   obvinenia   a   na   to   nadväzujúcimi   rozhodnutiami o riadnom   a   mimoriadnom   opravnom   prostriedku.   Konanie   o   podnete   podľa   zákona o prokuratúre   však   nie   je   konaním,   ktorého   úlohou   by   bolo   preskúmavať   postupy a rozhodnutia   orgánov   prípravného   konania,   na   preskúmanie   zákonnosti   ktorých   má sťažovateľ   k   dispozícii   právne   prostriedky   podľa   Trestného   poriadku.   Napokon   sám sťažovateľ   si   je   toho   zrejme   vedomý,   keď   v   sťažnosti   uvádza,   že   právomoc   zrušiť právoplatné   rozhodnutie   v   prípravnom   konaní   prislúcha   iba   generálnemu   prokurátorovi v konaní podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku.

Taktiež   nie   je   úlohou   ústavného   súdu,   aby   zasahoval   do   právomoci   orgánov prípravného konania preskúmavaním zákonnosti ich postupov a rozhodnutí. Ústavný súd už o tom sťažovateľa upovedomil v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 347/2011 z 13. septembra 2011. Ústavný súd preto opäť poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej zmysel a účel princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú (m. m. III. ÚS 149/04). Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci,   ktoré   neboli   odstránené   v   jeho   dovtedajšom   priebehu   a   ktoré   mohli   vo   svojich dôsledkoch   spôsobiť   porušenie   práv   a   slobôd   označených   v   čl.   127   ods.   1   ústavy (IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07). Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je   Slovenská   republika   viazaná.   Túto   povinnosť   majú   aj   všeobecné   súdy   ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02, IV. ÚS 109/2011).

Pokiaľ   sťažovateľ   poukazuje   na   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Českej   republiky, zjavne opomína, že predmetom preskúmania boli právoplatné meritórne súdne rozhodnutia. Táto argumentácia preto nemôže nijako spochybniť prezentovaný právny názor ústavného súdu. Taktiež rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 172/2010 a sp. zn. II. ÚS 4/2011 sa týkali skutkovo odlišných prípadov, ako je vec sťažovateľa, ktorý je obvinený v trestnom konaní (odlišné právne postavenie oproti sťažovateľom vo veci sp. zn. III. ÚS 172/2010) a má   možnosť   využiť   na   ochranu   svojich   práv   právne   prostriedky   podľa   Trestného poriadku, a predmetom jeho námietky vo vzťahu k opakovanému podnetu nie je príslušnosť prokurátora na jeho vybavenie, ktorej sa týkalo rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 4/2011.

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   generálneho   prokurátora   v   konaní o opakovanom podnete ústavný súd uvádza, že označené základné právo sa týka konania vo veci samej. Sťažovateľ však v sťažnosti neuvádza, že namieta porušenie základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   vyšetrovateľa   alebo   špeciálnej   prokuratúry v trestnom konaní vedenom proti nemu, tieto orgány neoznačil ako porušovateľov práv v petite   sťažnosti,   ktorým   je   ústavný   súd   viazaný   (napr.   IV.   ÚS   287/2011, IV. ÚS 638/2012). Ústavný súd sa mohol zaoberať sťažnosťou len v tom rozsahu, v akom ho sťažovateľ určil v petite svojej sťažnosti, v ktorom označuje za porušiteľa svojich práv len generálnu prokuratúru. Ústavný súd sa preto mohol zaoberať sťažnosťou len v časti smerujúcej proti generálnej prokuratúre.

Sťažovateľ namieta, že jeho opakovaný podnet bol vybavený v lehote dlhšej ako dva mesiace podľa § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre, v sťažnosti však neuviedol, či bola táto lehota v zmysle uvedeného ustanovenia predĺžená. Navyše, z prípisu z 23. novembra 2012 vyplýva, že spisový materiál potrebný na vybavenie opakovaného podnetu bol generálnej prokuratúre predložený 15. novembra 2012. Pre posúdenie námietky sťažovateľa je však podstatné, že samotné prekročenie lehoty ustanovenej v § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre nie je zásahom takej intenzity, ktorý by vyvolával pochybnosti vo vzťahu k základnému právu sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Táto námietka je preto zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ   rozšíril   svoju   sťažnosť   aj   proti   prípisu   generálnej   prokuratúry   č.   k. XV/3 Spr 192/12-11 zo 4. januára 2013, ktorým mu generálna prokuratúra oznámila, že sa nebude zaoberať jeho ďalším opakovaným podnetom. Z argumentácie sťažovateľa týkajúcej sa tejto časti sťažnosti a pripojeného ďalšieho opakovaného podnetu z 18. decembra 2012 vyplýva, že sťažovateľ v ďalšom opakovanom podnete neuviedol nové skutočnosti v súlade s   podmienkami   upravenými   v   §   34   ods.   2   zákona   o   prokuratúre,   len   polemizoval s odôvodnením   rozhodnutia   o   odložení   jeho   opakovaného   podnetu.   Argumentácia sťažovateľa v tejto časti sťažnosti je založená na jeho právnom názore, že ďalší opakovaný podnet by mal preskúmať nadriadený prokurátor prokurátorovi, ktorý vybavil opakovaný podnet. Tento názor je však mylný a v rozpore s § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre. Ústavný súd nepovažuje v týchto súvislostiach skutočnosť, že prípis zo 4. januára 2013 nepodpísal generálny   prokurátor,   ale   prokurátorka   generálnej   prokuratúry   vo   vlastnom   mene,   za okolnosť, ktorá by mala ústavnoprávnu relevanciu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 13/2012, v ktorého odôvodnení nájde odpoveď aj na jeho argumentáciu v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 4/2011.

Ústavný   súd   v   obsahu   prípisov   generálnej   prokuratúry   sp.   zn.   XV/3   Spr   192/12 z 23. novembra 2012 a zo 4. januára 2013 nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné vysloviť záver o nedostatočnom preskúmaní opakovaného podnetu a ďalšieho opakovaného podnetu sťažovateľa alebo označiť napadnuté prípisy za neodôvodnené alebo arbitrárne   (IV.   ÚS   150/03).   Ústavný   súd   preto   posúdil   túto   časť   sťažnosti   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti ako celku podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013