znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 491/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Spr 311/2012 z 18. júna 2012 a 1. augusta 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2012 doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Spr 311/2012   z   18.   júna   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie   z 18.   júna   2012“) a 1. augusta 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie z 1. augusta 2012“).

Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj z vyžiadaného materiálu vyplýva, že sťažovateľ uplatnil v konaní o svojich žiadostiach o sprístupnenie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) námietku   predpojatosti   proti   viacerým   zamestnancom   najvyššieho   súdu   a žiadal   o ich vylúčenie   z konaní   vedených   najvyšším   súdom   pod   spisovými   značkami:   Spr 21/2012, Spr 49/2012,   Spr 79/2012,   Spr 165/2012   a Spr 194/2012.   Najvyšší   súd   sťažovateľom vznesenú námietku posúdil ako neopodstatnenú a napadnutým rozhodnutím z 18. júna 2012 rozhodol, že títo zamestnanci nie sú vylúčení z konania a rozhodovania o sťažovateľových žiadostiach   o sprístupnenie   informácií   podľa   zákona   o slobode   informácií.   Proti   tomuto rozhodnutiu najvyššieho súdu podal sťažovateľ odvolanie z 24. júna 2012, ktoré však bolo napadnutým rozhodnutím z 1. augusta 2012 podľa § 59 ods. 2 v spojení s § 12 ods. 2 zákona č. 71/1967   Zb.   o správnom   konaní   (Správny   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len   „Správny   poriadok“)   zamietnuté,   pretože   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   išlo o neprípustné odvolanie, ktoré proti takémuto rozhodnutiu nemožno podať.

Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu z 18. júna 2012 sťažovateľ uvádza, že jeho „protiústavnosť   namieta   z dôvodu   vecnej   nesprávnosti   a nespravodlivosti   výroku o nevylúčení zamestnancov NS SR, ako aj neúplnosti vybavenia námietky smerujúcej proti viacerým osobám“, pričom podľa názoru sťažovateľa „došlo k formálnemu neobjektívnemu posúdeniu námietky predpojatosti popri ignorovaní dôvodov v nej vznesených“.

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu z 1. augusta 2012 „nesprávne právne posúdil interpretáciu a aplikáciu § 12 ods. 2 správneho poriadku, ktoré   extrémne   extenzívne   vyložil   a použil,   keď   nerozlišoval   medzi   procesným (nemeritórnym)   pozitívnym   rozhodnutím   o vylúčení   zamestnanca   pre   predpojatosť a negatívnym   rozhodnutím   o nevylúčení   zamestnanca   pre   predpojatosť,   pričom   každé z týchto má iné procesné dôsledky prípustnosti odvolania. V ust. § 12 ods. 2 Spr. por. sa explicitne (dočasne) vylučuje procesná prípustnosť samostatného odvolania proti tomuto procesnému rozhodnutiu iba v prípade vyhovenia námietke zaujatosti v plnom rozsahu, teda iba   proti   pozitívnemu   rozhodnutiu   o vylúčení   zamestnanca   (čiže   niet   ani   čo   v odvolaní namietať   keďže   námietke   bolo   vyhovené)   avšak   sťažovateľ   v danom   prípade   napadol negatívne   rozhodnutie   o nevylúčení   zamestnancov,   preto   v zmysle   § 12   ods. 2   Spr. por. a contrario   bolo   (a   je)   procesne   prípustné   samostatné   odvolanie   pred   meritórnym rozhodnutím.“. Obdobnú argumentáciu uplatnil sťažovateľ aj v odvolaní z 24. júna 2012, ktoré   si   ústavný   súd   vyžiadal   z   najvyššieho   súdu   v súvislosti   s prípravou   predbežného prerokovania veci.

V zmysle uvedeného je preto sťažovateľ toho názoru, že najvyšší súd „aplikoval a interpretoval relevantné procesné ustanovenie zákona svojvoľne, ústavne nekonformne a nespravodlivo, čo vo svojich dôsledkoch viedlo k zamietnutiu... odvolania contra legem a predstavuje   denegatio   iustitiae...   správnym   orgánom   v režime   inej   právnej   ochrany porušujúc tak čl. 46 ods. 1 in fine ústavy“.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že:

„1. Základné právo sťažovateľa na nezávislý a nestranný súd a iný orgán právnej ochrany, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy SR boli protiústavnými právoplatným   rozhodnutiami   Najvyššieho   súdu   SR   č. Spr 311/2012   zo   dňa   18. 6. 2012 a 1. 8. 2012 porušené.

2. Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. Spr 311/2012 zo dňa 18. 6. 2012 a 1. 8. 2012 sa v celom rozsahu zrušujú a vec sa vracia späť na ďalšie (nové) konanie lege artis.

3. Najvyšší súd SR sa zaväzuje k náhrade všetkých prípadných trov konania štátu a sťažovateľa 15. dňom po právoplatnosti (doručenia) tohto nálezu.“

V   prípade,   že   ústavný   súd   sťažnosť   pri   predbežnom   prerokovaní   neodmietne, sťažovateľ tiež žiada, aby mu bol ustanovený právny zástupca v konaní pred ústavným súdom, pretože podľa jeho názoru sa na jeho vec „nevzťahuje pôsobnosť centra právnej pomoci č. zák. 327/05 Z. z.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ   namieta,   že   napadnutými   rozhodnutiami   najvyššieho   súdu   došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy in fine.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva... v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. Spr 311/2012 z 18. júna 2012

Najvyšší   súd   napadnutým   rozhodnutím   z 18.   júna   2012   rozhodol,   že „Riaditeľ kancelárie predsedu Najvyššieho súdu Mgr. M. F., Mgr. S. M. a Mgr. Z. V. nie sú vylúčení z konania   a rozhodovania   o žiadostiach   J.   Š.,   t. č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody, o sprístupnenie   informácií   podľa   zákona   č. 211/2000   Z. z.   vedených   pod   sp. zn. Spr. 21/2012, Spr 49/2012, Spr 79/2012, Spr 165/2012 a Spr 194/2012.“.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia z 18. júna 2012 najvyšší súd uviedol, že mu ako   povinnej   osobe   bola   doručená   námietka   predpojatosti   sťažovateľa   proti   riaditeľovi kancelárie   predsedu   najvyššieho   súdu   so   žiadosťou   o   jeho   vylúčenie   z   konaní o sťažovateľových   žiadostiach   o   sprístupnenie   informácií   podľa   zákona   o slobode informácií   vedených   pod   spisovými   značkami:   Spr 21/2012,   Spr 49/2012,   Spr 79/2012, Spr 165/2012 a Spr 194/2012 založená na tvrdení o jeho zaujatosti k osobe sťažovateľa a k veciam, ktoré sú predmetom uvedených konaní, ako aj na názore o jeho nepriateľskom vzťahu   k sťažovateľovi.   Sťažovateľ   zároveň   požadoval   aj   vylúčenie „jeho   kolegov, priateľov, podriadených a nadriadených“.

Najvyšší súd ďalej v napadnutom rozhodnutí z 18. júna 2012 poukázal na to, že „podmienky,   postup   a   rozsah   slobodného   prístupu   k informáciám   upravuje   zákon... o slobode informácií. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

Najvyšší súd ako orgán oprávnený rozhodnúť o vylúčení zamestnancov Najvyššieho súdu podľa § 12 ods. 1 správneho poriadku, posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku   pochybnosti   o   nepredpojatosti   zamestnancov   Najvyššieho   súdu,   ktorí   rozhodujú o žiadostiach o sprístupnenie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z. povinnou osobou, pokiaľ   ide o   existenciu   dôvodov,   pre   ktoré je zamestnanec správneho orgánu (v   tomto prípade Najvyššieho súdu ako povinnej osoby) vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 9 ods. 1 správneho poriadku, v zmysle ktorého je zamestnanec   správneho   orgánu   vylúčený   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosť o jeho nepredpojatosti.

Pochybnosť   o   nepredpojatosti   je   daná   pomerom   zamestnanca   správneho   orgánu k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom. Pomerom zamestnanca správneho orgánu   k   účastníkom   konania   lebo   ich   zástupcom   sa   rozumejú   najmä   prípady, ak zamestnanec   je   vo   vzťahu   k   účastníkovi   konania   (jeho   zástupcovi)   blízkou   osobou, ak zamestnanec správneho orgánu účastníka konania (jeho zákonného zástupcu) vo veci zastupuje, je účastníkovi konania priamo pracovne podriadený, má k účastníkovi konania (jeho zástupcovi) blízky priateľský vzťah alebo naopak, nepriateľský vzťah.

Na   vylúčenie   zamestnanca   nestačí   len   všeobecný   odkaz   na   jeho   pomer   k   veci, k účastníkom konania alebo ich zástupcom, ale k vylúčeniu pre zaujatosť treba nájsť vždy konkrétny   záujem   na   výsledku   konania,   pre   ktorý   možno   o   nepredpojatosti   pochybovať a súčasne   faktickú   možnosť   ovplyvnenia   konania   tým-ktorým   zamestnancom.   Nebolo   by preto možné (a nemalo by ani zmysel) vylučovať napríklad zamestnanca podateľne alebo úradníka,   ktorý   síce   prišiel   s   určitým   administratívnym   konaním   do   styku,   ale   na   jeho vlastný   priebeh   alebo   rozhodnutia   nemohol   mať   žiadny   vplyv.   Musí   teda   ísť   o   osobu bezprostredne   podieľajúcu   sa   na   výkone   právomoci   správneho   orgánu,   o   ktorej   možno dôvodne predpokladať, že má vzhľadom na svoj pomer k veci, k účastníkom konania alebo ich   zástupcom   taký   záujem   na   výsledku   konania,   pre   ktorý   je   možné   pochybovať   o   jej nepredpojatosti.“.

Najvyšší   súd   vyjadril   názor,   že   faktickú   možnosť   ovplyvnenia   konania   o jeho žiadostiach o sprístupnenie informácií podľa zákona o slobode informácií nemajú všetci zamestnanci   najvyššieho   súdu,   ale „že   tieto   vybavuje   riaditeľ   kancelárie   predsedu Najvyššieho   súdu,   ktorý   je   súčasne   aj   riaditeľom   tlačového   a   mediálneho   odboru a asistentky   zaradené   v   kancelárii   predsedu   súdu,   ktoré   sú   podriadené   riaditeľovi kancelárie.   Riaditeľ   kancelárie   predsedu   súdu   Mgr.   F.   vo   vyjadrení   k   námietke predpojatosti uviedol, že sa vo veci necíti byť zaujatý, žiadateľa osobne nepozná a k veciam, ktoré sú predmetom konania nemá žiadny vzťah. Ani asistentky Mgr. M. a Mgr. V. žiadateľa osobne nepoznajú a k veciam, ktoré sú predmetom konania, nemajú žiadny vzťah. Ani ony sa necítia byť vo veci zaujaté.

Pri posudzovaní dôvodov predpojatosti v konkrétnej situácii je potrebné brať zreteľ tak   aspekty   subjektívneho,   ako   aj   objektívneho   charakteru.   Subjektívna   stránka nepredpojatosti sa týka osobných prejavov zamestnanca vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom.

Preverovanie   subjektívneho   hľadiska   vychádza   zo   zistenia   osobného   postoja zamestnanca správneho orgánu k veci, účastníkom alebo k ich zástupcom. V prípade, že namietaný zamestnanec jednoznačne a nespochybňujúcim spôsobom vyjadrí svoje vnútorné presvedčenie o svojej nepredpojatosti, potom sa jeho nepredpojatosť neustále predpokladá, až kým sa nepreukáže opak.

Rozhodujúce nie je však subjektívne stanovisko zamestnanca správneho orgánu, ale existencia   objektívnych   skutočností,   so   zreteľom   na   ktoré   môžu   vznikať   pochybnosti o nepredpojatosti   zamestnanca   správneho   orgánu.   Objektívna   nestrannosť   sa   teda neposudzuje   len   podľa   subjektívneho   stanoviska   zamestnanca   správneho   orgánu   alebo podľa   stanoviska   účastníka   konania,   ale   aj   podľa   objektívnych   znakov   (teória   zdania). Nestačí, že zamestnanec správneho orgánu je subjektívne nepredpojatý, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť.

Objektívne   hľadisko   je   založené   na   zistení,   či   úradná   osoba   v   každom   štádiu správneho konania poskytuje verejnosti dostatočné záruky vylučujúce akékoľvek oprávnené pochybnosti   o   tom,   že   bude   danú   vec   prejednávať   a   v   nej   rozhodovať   predpojato a v konečnom dôsledku nespravodlivo. Prvkom zásadného významu v otázke rozhodovania o zaujatosti zamestnanca je to, či obavy účastníka o nestrannosť zamestnanca sú reálne oprávnené,   pričom   uvedené   obavy   sa   musia   zakladať   na   objektívnych,   konkrétnych a dostatočne   závažných   skutočnostiach   tvrdených   účastníkom.   Nepredpojatosť   nemožno objektívne   chápať   tak,   že   čokoľvek,   čo   môže   vrhnúť   čo   aj   len   tieň   pochybnosti na nepredpojatosť   zamestnanca   správneho   orgánu,   ho   automaticky   vylučuje   ako predpojatého.

Ustanovenie   § 9   správneho   poriadku   predpokladá   taký   vzťah   vlastného   záujmu zamestnanca   správneho   orgánu   na   prejednávanej   veci   alebo   taký   jeho   osobný   vzťah k účastníkovi   konania   alebo   k   jeho   zástupcovi,   ktorý   by   pri   všetkej   možnej   snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol   viesť   k   vydaniu   nezákonného   rozhodnutia.   Takýto   vzťah   však   nebol   zistený u žiadneho zo zamestnancov vybavujúcich žiadosti o sprístupnenie informácií.

Podľa   názoru   Najvyššieho   súdu   neexistuje   žiadny   dôvod   objektívnej   povahy, so zreteľom   na   ktorý   by   mohli   vznikať   pochybnosti   o   tom,   že   povinná   osoba   a   jej zamestnanci   vybavujúci   žiadosti   o   sprístupnenie   informácií   nebudú   voči   žiadateľovi postupovať nepredpojato, že mu nepriznajú rovnaké možnosti na uplatnenie všetkých práv účastníka správneho konania a že vec nebude objektívne prejednaná a rozhodnutá. Len samotnú   okolnosť,   že   v   konaniach   došlo   k   fikcii   vydania   rozhodnutí   o   odmietnutí poskytnutia   informácií   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   taký   kvalifikovaný   dôvod vylúčenia   zamestnanca správneho   orgánu z prejednávania   a   rozhodovania veci,   aký je predvídaný v § 9 ods. 1 správneho poriadku.“.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený   podľa   osobitných   predpisov.   Vo   všeobecnosti   teda   platí,   že   sťažnosť   musí zásadne smerovať proti právoplatnému rozhodnutiu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý   mal   sťažovateľ   v danej   veci   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd k dispozícii.

Výnimku z tohto pravidla ustanovuje § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodných osobitného zreteľa. Sťažovateľ však vo svojej sťažnosti takéto dôvody neuplatnil.

Podľa   § 19 ods. 1   zákona o slobode   informácií proti   rozhodnutiu   povinnej   osoby o odmietnutí požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia   alebo   márneho   uplynutia   lehoty   na   rozhodnutie   o   žiadosti   podľa   § 17. Odvolanie sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať.

Podľa § 19 ods. 2 zákona o slobode informácií o odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť... Proti   rozhodnutiu   ústredného   orgánu   štátnej   správy   možno   podať   rozklad,   o   ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy.

Podľa § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií odvolací orgán rozhodne o odvolaní do   15   dní   od   doručenia   odvolania   povinnou   osobou.   Ak   odvolací   orgán   v   tejto   lehote nerozhodne, predpokladá sa, že vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil; za deň doručenia tohto rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia.

Podľa § 19 ods. 4 zákona o slobode informácií   rozhodnutie   o   odmietnutí   žiadosti možno preskúmať v súdnom konaní podľa osobitného zákona.

Z citovaných ustanovení zákona o slobode informácií je zrejmé, že sťažovateľ mohol (resp. môže) v prípade odmietnutia požadovaných informácií v konaniach o jeho žiadostiach vedených   pod   označenými   spisovými   značkami   namietať   aj   rozhodnutie   o nevylúčení zamestnancov   Kancelárie   predsedu   najvyššieho   súdu,   a to   v rámci   využitia   opravných prostriedkov   (podľa   tohto   zákona),   prípadne   aj   žalobou   o preskúmanie   odmietajúceho rozhodnutia v rámci správneho súdnictva. Na základe uvedených opravných prostriedkov, ktoré má sťažovateľ k dispozícii,   môže dosiahnuť opätovné preskúmanie jeho námietok predpojatosti   smerujúcich   proti   ním   označeným   zamestnancom   Kancelárie   predsedu najvyššieho súdu.

Iba za predpokladu, že sťažovateľ vyčerpal všetky jemu dostupné právne prostriedky ochrany   svojho   základného   práva   alebo   základnej   slobody   a   nebol   s   ich   uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. Keďže je z uvedeného zrejmé, že v danej veci tak sťažovateľ nepostupoval, ústavný súd sa podanou sťažnosťou v časti smerujúcej proti   rozhodnutiu najvyššieho   súdu   sp. zn.   Spr 311/2012   z 18.   júna   2012   meritórne nezaoberal, ale ju odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. Spr 311/2012 z 1. augusta 2012

V súvislosti s touto časťou sťažnosti sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zameral   na   posúdenie,   či   sťažnosť   nemožno   považovať   za   zjavne   neopodstatnenú, vychádzajúc zo svojej   konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej   o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu   verejnej   moci   (v danom   prípade   najvyššieho   súdu   ako   povinnej   osoby   podľa § 2 zákona   o slobode   informácií)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný   súd   zároveň   vychádzal   z toho,   že   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou opravnou   inštitúciou.   Preto   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   nie   je   zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory orgánu verejnej moci, ktoré ho pri výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani   preskúmavať, či v konaní pred ním bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu tento orgán vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti orgánu verejnej moci môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by jeho konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02 atď.).

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. augusta 2012, ktorým bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľa proti napadnutému rozhodnutiu z 18. júna 2012. Najvyšší súd v odôvodnení poukázal okrem iného na to, že:

„Podľa § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. Podľa   § 53   zákona   č. 71/1967   Zb.   o   správnom   konaní   (správny   poriadok)   proti rozhodnutiu správneho orgánu má účastník konania právo podať odvolanie, pokiaľ zákon neustanovuje   inak   alebo   pokiaľ   sa   účastník   konania   odvolania   písomne   alebo   ústne do zápisnice nevzdal.

Správny poriadok teda v niekoľkých prípadoch vylučuje možnosť podať odvolanie proti niektorým prvostupňovým rozhodnutiam.

Príkladom je § 12 ods. 2 správneho poriadku, ktorý neumožňuje účastníkovi konania podať samostatné odvolanie proti rozhodnutiu o vylúčení zamestnanca správneho orgánu. Nie   je   pritom   rozhodujúce,   či   ide   o   kladné   rozhodnutie,   teda   rozhodnutie   o   vylúčení zamestnanca pre predpojatosť, alebo o rozhodnutie záporné, keď namietaný zamestnanec správneho orgánu z konania vylúčený nie je.

Rozhodnutie o vylúčení zamestnanca správneho orgánu je procesným rozhodnutím, ktoré   samo   osebe   nezasahuje   sféru   hmotnoprávnych   oprávnení   a   povinností   žiadateľa, upravuje   len   vedenie   konania,   logicky   preto   proti   nemu   nie   je   prípustný   opravný prostriedok.

Konanie   o   neprípustnom   odvolaní   je   do   značnej   miery   samostatné,   pretože na rozhodnutí   o   neprípustnom   odvolaní   nie   sú   závislé   právne   účinky   napadnutého rozhodnutia:   napadnuté   rozhodnutie   môže   byť   už   právoplatné   alebo   nadobudne právoplatnosť   neskôr,   nezávisle   na   podanom   odvolaní.   Z   toho   dôvodu   aj   rozhodnutie o zamietnutí neprípustného odvolania netvorí celok s napadnutým rozhodnutím, na rozdiel napr. od rozhodnutia o zamietnutí riadneho odvolania, ktoré má vplyv na právoplatnosť napadnutého rozhodnutia.

Ďalšou osobitosťou konania o neprípustnom odvolaní je, že odvolací správny orgán nepreskúmava   napadnuté   rozhodnutie   v   rozsahu   ustanovenom   v   § 59   ods. 1   správneho poriadku,   obmedzí   sa   len   na   posúdenie   dôvodov   prípustnosti   odvolania,   t. j.   zamietne odvolanie výhradne z procesných dôvodov.

Keďže žiadateľove odvolanie proti rozhodnutiu o nevylúčení zamestnancov povinnej osoby podľa § 12 ods. 1 správneho poriadku nie je možné prejednať v rámci odvolacieho konania   spolu   s   iným   riadnym   odvolaním   proti   rozhodnutiam   o   žiadostiach   žiadateľa vedených pod sp. zn. Spr 21/2012, Spr 49/2012, Spr 79/2012, Spr 165/2012 a Spr 194/2012, ide o samostatné odvolanie, ktoré je podľa § 53 v spojení s § 12 ods. 2 správneho poriadku neprípustné (nie je možné ho podať). Predseda Najvyššieho súdu preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.“

Vychádzajúc z   citovaného   ústavný   súd   v   súvislosti   s   argumentáciou   sťažovateľa obsiahnutou   v   sťažnosti   považoval   za   potrebné   uviesť,   že   o vylúčení   zamestnanca správneho   orgánu   (v   predmetnej   veci   zamestnancov   Kancelárie   najvyššieho   súdu zaoberajúcich   sa   vybavovaním   sťažnostnej   agendy)   na   základe   námietky   predpojatosti vznesenej   účastníkom   konania   (sťažovateľom)   rozhoduje   príslušný   správny   orgán (v predmetnej veci najvyšší súd) rozhodnutím, ktoré musí mať náležitosti ustanovené v § 46 a § 47   Správneho   poriadku   a musí   sa   účastníkovi   konania   oznámiť   (§ 51   Správneho poriadku).   Rozhodnutie   o vylúčení   (resp. nevylúčení)   zamestnanca   správneho   orgánu nemožno   napadnúť   samostatným   odvolaním   (§ 12   ods. 2   Správneho   poriadku).   Výklad najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   nemožnosť   podať   samostatné   odvolanie   sa   vzťahuje aj na rozhodnutie o nevylúčení zamestnanca správneho orgánu, je podľa názoru ústavného súdu   ústavne   konformný,   pretože   zákonodarca   vymedzuje   v odseku 2   (§ 12   Správneho poriadku)   rozhodnutie   vzhľadom   na   jeho   predmet   (t. j.   rozhodovanie   o vylúčení   alebo nevylúčení), a nie vzhľadom na jeho výsledok (t. j. či zamestnanec je alebo nie je vylúčený). Uvedenému nasvedčuje aj formulácia odseku 1 (§ 12 Správneho poriadku), keď Správny poriadok uvádza, že o tom, či je zamestnanec správneho orgánu z konania vylúčený (pričom na tomto   mieste Správny poriadok   nepožíva aj pojem   „či nie je vylúčený“), rozhoduje orgán, ktorému boli dôvody vylúčenia oznámené. Tento orgán pritom rozhoduje aj o tom, že namietaný zamestnanec nie je vylúčený.

Ak   by   ústavný   súd   pripustil   sťažovateľovu   argumentáciu,   že   Správny   poriadok nepripúšťa odvolanie len proti rozhodnutiu o vylúčení zamestnanca správneho orgánu, teda iba   proti   pozitívnemu   rozhodnutiu,   javil   by   sa   tento   odsek   citovaného   zákonného ustanovenia ako obsolétny, ktorý síce formálne platí, ale je bez reálneho uplatnenia, teda je neúčinný. Bolo by to tak preto, lebo účastníkovi konania bolo vyhovené, a tento preto nemá dôvod podávať opravný prostriedok,   a vylúčený zamestnanec správneho orgánu nemôže podať odvolanie, pretože nemá v konaní o vylúčení postavenie účastníka konania.

Odvolanie je formou riadneho opravného prostriedku, ktorou sa účastník domáha zmeny   alebo   zrušenia   prvostupňového   rozhodnutia.   Možno   ho   uplatniť   v zásade   proti každému neprávoplatnému rozhodnutiu, a to tak meritórnemu, ako aj procesnému. Výnimky z   tohto   pravidla   ustanovuje   buď   Správny   poriadok,   alebo   osobitné   zákony.   Správny poriadok   nepripúšťa   samostatné   odvolanie   proti   rozhodnutiu   o   vylúčení   zamestnanca správneho   orgánu   z   konania   (§ 12   ods. 2   Správneho   poriadku).   Proti   takémuto   svojou povahou   procesnému   rozhodnutiu   môže   účastník   konania   uplatniť   námietky,   avšak   len v rámci odvolania proti meritórnemu rozhodnutiu vo veci.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   si   najvyšší   súd   v   danom   prípade   ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom splnil svoju úlohu vyplývajúcu mu z ustanovení zákona   o slobode   informácií   a Správneho   poriadku,   keď   sťažovateľovo   odvolanie   proti rozhodnutiu   o nevylúčení   namietaného   zamestnanca   správneho   orgánu   ako   neprípustné zamietol,   pričom   jeho právne   závery   nemožno   považovať za   arbitrárne   a ani za zjavne neodôvodnené. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa odôvodňujúcu námietku porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu z 1. augusta 2012 a namietaným porušením označeného základného práva.

V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa s ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012