znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 491/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Ústavu   na   výkon   trestu   odňatia   slobody...   vo   veci   jeho   žiadosti   o zahladenie disciplinárnych trestov vedenej pod sp. zn. ÚVTS 87-1/21-2008, vo veci návrhu na umiestenie odsúdeného na oddiel s bezpečnostným režimom vedenej pod sp. zn. ÚVTS-21/08 a vo veci návrhu na zmenu diferenciačnej skupiny odsúdeného z „B“ do „C“, ako aj porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S 41/2010 a jeho uznesením z 9. júna 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra 2011   doručená   sťažnosť   J.   Š.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Ústavu na výkon   trestu   odňatia   slobody...   (ďalej   len   „ústav“)   vo   veci   jeho   žiadosti   o   zahladenie disciplinárnych   trestov   vedenej   pod   sp.   zn.   ÚVTS   87-1/21-2008,   vo   veci   návrhu   na umiestenie   odsúdeného   na   oddiel   s   bezpečnostným   režimom   vedenej   pod   sp.   zn. ÚVTS-21/08 a vo veci návrhu na zmenu diferenciačnej skupiny odsúdeného z „B“ do „C“, ako   aj   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S 41/2010 a jeho uznesením z 9. júna 2011.

K porušovaniu sťažovateľom označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru postupom ústavu dochádza podľa jeho názoru „v odmietaní právomoci vo veci   konať   a   vydať   riadne   rozhodnutia   so   všetkými   formálnymi   a   obsahovými náležitosťami   podľa   zákona,   pričom   vec(i)   vybavované   ÚVTOS   skončili   len   pri neformálnom   oznámení   v dôsledku   ktorého   nemohlo   byť   konanie   riadne   ukončené právoplatným rozhodnutím ako individuálnym správnym aktom“. Podľa sťažovateľa ústav v jeho veciach „bez akejkoľvek faktickej či zákonnej prekážky nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym   predpisom,   teda   Spr.   por.   a   zákonom   o VTOS...“.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   základných   práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru namietaným uznesením krajského súdu sťažovateľ uvádza, že toto uznesenie „je vecne nesprávne a tým protiústavné. KS nesprávne právne posúdil subsidiaritu správneho poriadku zák. č. 71/1967 Zb... zakotvenú v ust. § 1 a zákonu o VTOS č. 475/05 Z. z. v dôsledku čoho vyvodil nesprávne závery a zasiahol tak v rozpore s procesným právom do podstaty a zmyslu práva na súdnu ochranu, spravodlivý súdny proces a práva na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 EDĽP. Protiústavnosť postupu KS Trnava... spočíva aj v procesnej vade kedy KS v príkrom rozpore s § 250t ods. 8 OSP v spojení s § 246c ods. 1 OSP v spojení s § 144 ods. 2 veta posledná   OSP   nedoručil   vyjadrenie   odporcu   navrhovateľovi   k   zaujatiu   stanoviska,   čím došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti a negatívnemu zásahu do práva vyjadriť s ku všetkým vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy ako aj negatívne diskriminácii v rozpore s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, resp. s lex specialis čl. 47 ods. 3 ústavy v neprospech sťažovateľa...

Na základe uvedeného mám zato, že závery KS sú vecne nesprávne, predčasné a tým je   napadnuté   uznesenie   protiústavné,   arbitrárne   a   z   ústavného   hľadiska   neudržateľné a neospravedlniteľné...“.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že namietaným postupom krajského súdu a jeho uznesením z 9. júna 2011 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 ústavy, zruší označené uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň sťažovateľ navrhuje, aby   ústavný   súd   vyslovil,   že „protiústavným   postupom,   resp.   nečinnosťou“ ústavu «v konaniach o žiadosti o zahladenie disciplinárnych trestov pod č. ÚVTOS 87-1/21-2008, o návrhu   na   umiestnenie   odsúdeného   na   oddiel   s   bezpečnostným   režimom   pod č. ÚVTOS-21/08 a o návrhu zmeny diferenciačnej skupiny odsúdeného z „B“ do „C“ bez spisovej značky» došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zakázal ústavu pokračovať v porušovaní týchto práv a prikázal mu v uvedených veciach „bezodkladne konať bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote rozhodnúť“. Sťažovateľ tiež žiada, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie   v   sume   2 000   €   a   zaviazal   ústav   a   krajský   súd,   aby   mu   ho   spoločne a nerozdielne zaplatili v lehote   dvoch   mesiacov od   nadobudnutia   právoplatnosti   nálezu. Sťažovateľ sa tiež domáha úhrady „všetkých prípadných trov konania...“.

Pre   prípad,   že   ústavný   súd   sťažnosť   neodmietne   pri   predbežnom   prerokovaní, sťažovateľ tiež žiada, aby mu bol ustanovený právny zástupca na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nečinnosťou ústavu

Sťažovateľ v prvom rade namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nečinnosťou ústavu vo veci

a)   jeho   žiadosti   o   zahladenie   disciplinárnych   trestov   vedenej   pod   sp.   zn. ÚVTS 87-1/21-2008,

b)   jeho   návrhu   na   umiestenie   odsúdeného   na   oddiel   s   bezpečnostným   režimom vedeného pod sp. zn. ÚVTS-21/08 a

c) návrhu na zmenu diferenciačnej skupiny odsúdeného z „B“ do „C“ (spolu ďalej aj „namietané veci“).

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku právomoci   na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Ústav má v namietaných veciach nepochybne postavenie orgánu verejnej správy, t. j. sťažovateľ   mal   právo   domáhať   sa   proti   nečinnosti   ústavu   v   týchto   veciach   návrhom (žalobou) podľa § 250t ods. 1 OSP (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský   súd.   Právomoc krajského   súdu   v   danom   prípade   vylučuje právomoc ústavného súdu.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   túto   časť   sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S 41/2010 a jeho uznesením z 9. júna 2011

Sťažovateľ tiež namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S 41/2010 a jeho uznesením z 9. júna 2011 došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

V súvislosti s touto časťou sťažnosti sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sústredil   na   posúdenie,   či   ju   nemožno   považovať   za   zjavne   neopodstatnenú,   pričom vychádzal   zo   svojej   konštantnej   judikatúry,   v   zmysle   ktorej   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu   verejnej   moci   (v   danom   prípade   krajského   súdu)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný   súd   zároveň   vychádzal   zo   skutočnosti,   že   vo   veciach   patriacich   do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto v súlade so svojou ustálenou judikatúrou nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v   konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Vychádzajúc z uvedených východísk ústavný súd preskúmal namietané uznesenie krajského   súdu,   v   ktorého   úvodnej   časti   v   súvislosti   s   vymedzením   predmetu   konania krajský súd najmä uviedol:

«Návrhom postúpeným súdu dňa 12.   7.   2010 sa navrhovateľ   domáhal postupom podľa Štvrtej hlavy Piatej časti O. s. p. uloženia povinnosti odporcovi konať a nariadiť výkon   rozhodnutí   o   povinnosti   nahradiť   trovy   výkonu   disciplinárneho   trestu   v   konania vedených pod sp. zn. 381551/2-2008 a sp. zn. 381551/3-2008.

Ďalším   návrhom   vo   veci   došlým   súdu   dňa   29.   7.   2010   žiadal,   aby   súd   uložil odporcovi   konať   a   rozhodnúť   vo   veci   návrhu   na   umiestnenie   odsúdeného   na   oddiel s bezpečnostným režimom sp. zn. ÚVTOS-21/08, v konaní o zmene diferenciačnej skupiny z „B“   na „C“   (bez uvedenia príslušnej spisovej značky)   a o zahladení disciplinárneho odsúdenia (bez uvedenia príslušnej spisovej značky). Všetky návrhy odôvodnil tým, že bez riadneho. konania správneho orgánu, výsledkom ktorého by malo byť vydanie rozhodnutia v zmysle Správneho poriadku, nemôže realizovať svoje zákonné práva účastníka správneho konania na ochranu svojich záujmov.

Podaním došlým súdu dňa 9. 12. 2010 vzal návrh v časti o uloženia povinnosti odporcovi   konať   a   nariadiť   výkon   rozhodnutí   o   povinnosti   nahradiť   trovy   výkonu disciplinárneho trestu v konania vedených pod sp. zn. 381551/2-2008 a sp. zn. 381551/3- 2008 späť, preto súd uznesením zo dňa 10. 2. 2011 konanie v tejto časti zastavil.»

V nadväzujúcej časti odôvodnenia namietaného uznesenia krajský súd poukázal na vyjadrenie   odporcu   (ústavu),   ktorý «k   návrhu   uviedol,   že   v   zmysle   §   100   ods.   1 zák. č. 475/2005   sa   na   žiadne   z   vyššie   uvedených   konaní   nevzťahuje   procesná   úprava Správneho poriadku.

Vo veci žiadosti o zahladenie disciplinárneho odsúdenia odporca reagoval písomnou odpoveďou, nakoľko zákon nestanovuje povinnosť rozhodnúť. Zákonnosť tohto postupu je predmetom súdneho prieskumu v konaní vedenom na KS v Trnave pod sp. zn. 14 S/92/2010 a NS SR pod sp. zn. 2 Sžnč. 7/2010.

Postup vo veci umiestnenia do Oddielu s bezpečnostným režimom sa spravuje § 81 zák. č. 475/2005 Z. z., na rozhodovanie sa nevzťahuje Správny poriadok, súvisiace úkony sú evidované na osobitnom tlačive.

Vo veci zmeny diferenciačnej skupiny z „B“ do „C“ ústav postupuje v zmysle § 14 vyhl. MS SR č. 368/2008 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody, v zmysle ktorej o zmene diferenciačnej skupiny rozhoduje komisia na základe hodnotenia plnenia   programu   zaobchádzania   vypracovaného   pedagógom   ústavu.   Vo   veci   odpovedi k tejto žiadosti koná NS SR pod sp. zn. 2 Sžnč 7/2010.».

V nadväznosti na uvedené krajský súd poukázal na svoje zistenia z evidencie svojich vlastných spisov, z ktorých vyplýva, že „Odpoveď k žiadosti o zahladenie disciplinárnych trestov   pod   č.   ÚVTOS   87-1/21-08   zo   dňa   23.   7.   2008   je   predmetom   súdneho   konania 14 S/92/2010, ktoré nie je právoplatne skončené. Zároveň sa navrhovateľ domáhal uloženia povinnosti konať v danej veci aj návrhom pod sp. zn. 14 S/2/2011, návrh bol ako nedôvodný zamietnutý s poukazom na to, že odporca postupoval tak, ako to považoval za zákonné, správnosť jeho postupuje predmetom súdneho prieskumu“, a následne po citácii na vec sa vzťahujúcich   právnych   noriem   [§   250t   OSP,   §   4   ods.   1,   §   81,   §   100   ods.   1   zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 475/2005 Z. z.“), § 14 a § 26 vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   368/2008   Z.   z.   ktorou   sa   vydáva Poriadok   výkonu   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len   „vyhláška“)],   v   relevantnej   časti odôvodnenia namietaného uznesenia uviedol:

«V   tomto   súdnom   konaní   navrhovateľ   postupom   podľa   Štvrtej   hlavy   Piatej   časti O. s. p. žiadal, aby súd uložil odporcovi konať, čím mal na mysli vydať rozhodnutie v zmysle správneho poriadku v troch konaniach, pričom v každom z týchto konaní mal za preukázanú nezákonnú; nečinnosť orgánu verejnej správy v zmysle ustanovenia § 250t ods. 1 O. s. p. Vymedzenie pojmu nezákonná nečinnosť vychádza z protipólu pojmu aktívneho cieleného konania ako zákonného atribútu verejnej správy. Rozumie sa ním také protiprávne konanie orgánov verejnej správy, ktoré je porušením zákonom uloženej povinnosti aktívne konať, najmä vydať rozhodnutie či uskutočniť iný úkon v zákonom stanovenej prípadne inej lehote. Navrhovateľ nepreukázal zákonným spôsobom, že by odporca ako orgán verejnej správy   (ústav,   pozn.)   bol   nečinný,   čo   je   podmienka   pre   uloženie   povinnosti   postupom v zmysle § 250t O. s. p. Medzi navrhovateľom a odporcom je zásadný rozpor v tom, čo považujú za postup správneho orgánu v zmysle zákona. Podľa názoru navrhovateľa jediným dostatočným výsledkom akéhokoľvek rozhodovania odporcu by bolo vydanie rozhodnutia obsahujúceho   všetky   náležitosti   v   zmysle   Správneho   poriadku.   Odporca   zotrváva   na stanovisku že jeho postup bol v súlade so zákonnou úpravou zák. č. 475/2005 Z. z., ktorý obsahuje   autonómnu   právnu   úpravu   konania   orgánu   verejnej   správy,   nie   je   možné vychádzať z princípu subsidiarity Správneho poriadku.

Krajský súd sa stotožnil s vyššie uvedenými závermi odporcu na tom základe, že ak zákon 475/2005 Z. z. v ust. § 100 výslovne určuje tri druhy konaní, na ktoré sa vzťahuje procesná   úprava   Správneho   poriadku,   a   contrario   na   ostatné   druhy   konania a rozhodovania v nich vydané sa Správny poriadok nevzťahuje, čo však nič nemení na povinnosti správneho orgánu rozhodnúť postupom a formou v zmysle osobitnej právnej úpravy,   ktorou   je   v   danom   prípade   tak   zákon   č.   475/2005   Z.   z.   ako   aj   vyhl.   MS   SR č. 368/2008 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody.

V konaní týkajúcom sa žiadosti o uloženie povinnosti vydať rozhodnutia v zmysle Správneho poriadku vo veci zahladenie disciplinárnych trestov (č. 87-1/21-08) súd návrh na konanie proti nečinnosti nepovažuje za dôvodný, nakoľko je preukázané, že správny orgán postupoval v zmysle zákona 475/2005 Z. z. Predmetom ďalších súdnych konaní je spochybnenie zákonnosti tohto postupu a povinnosti správneho orgánu vydať rozhodnutie v danej veci v zmysle Správneho poriadku. V týchto konaniach odporca poskytuje potrebnú súčinnosť   súdom.   Nie   je   preto   žiaden   dôvod   kvalifikovať   jeho   konanie   ako   nečinnosť. Nakoľko však o v podstate totožnom návrhu súd rozhodol v konaní 14 S/2/2011 uznesením zo dňa 24. 3. 2011, súd v tejto časti konanie zastavil pre prekážku veci rozhodnutej (§ 250t ods. 8 O. s. p. v spojení s ust. § 246c ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 104 ods. 1 O. s. p.) V časti kde navrhovateľ žiadal uloženie povinnosti konať, t. j. vydať rozhodnutie v zmysle Správneho poriadku, vo veci návrhu na umiestnenie do oddielu s bezpečnostným režimom   zo   dňa   9.   9.   2008,   súd   s   poukazom   na   autonómnosť   právnej   úpravy   konania a stanovenie postupu v zmysle § 81 zák. č. 475/2005 Z. z. návrh považuje za nedôvodný. V časti kde navrhovateľ žiadal uloženie povinnosti konať, t. j. vydať rozhodnutie v zmysle Správneho poriadku vo veci zmeny diferenciačnej skupiny z „B“ do „C“, súd rovnako   s   poukazom   na   autonómnosť   právnej   úpravy   konania   a   stanovenie   postupu v zmysle zák. č. 475/2005 Z. z., § 14 a § 26 vyhl. č. 368/2008 Z. z. návrh považuje za nedôvodný.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   súd   rozhodol   tak,   ako   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia...»

Vychádzajúc z   citovaného   ústavný   súd   v   súvislosti   s   argumentáciou   sťažovateľa obsiahnutou v sťažnosti považoval za potrebné poukázať na podstatu a účel konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorú možno vyvodiť predovšetkým z ustanovenia § 250t ods. 1 OSP prvej vety a spočíva   v   možnosti   účastníkov   konania   pred   orgánom   verejnej   moci   domáhať   sa prostredníctvom žaloby odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy (žalovaného), ktorý vo   veci   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym predpisom,   pričom   týmto   odstránením   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   sa   vytvoria predpoklady aj na odstránenie právnej neistoty účastníkov tohto konania, ktorej dlhodobé a neprimerané pretrvávanie spravidla naznačuje, že dochádza k porušovaniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Úloha súdu v tomto konaní spočíva v povinnosti preskúmať na základe žaloby, či je dotknutý orgán verejnej správy (žalovaný) v napadnutom konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľného dôvodu, a na tomto základe rozhodnúť   buď   tak,   že   dotknutému   orgánu   verejnej   správy   uznesením   uloží,   aby v primeranej lehote vo veci rozhodol, alebo ak dospeje k záveru, že žaloba je nedôvodná alebo neprípustná, žalobu uznesením zamietne (m. m. IV. ÚS 389/2011).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   si   krajský   súd   v   danom   prípade   ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom splnil svoju úlohu vyplývajúcu mu z ustanovení štvrtej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúcej   konanie   proti nečinnosti orgánu verejnej správy, keďže na základe žaloby sťažovateľa preskúmal, či je žalovaný (ústav) v predmetných veciach skutočne nečinný, a dospel k záverom, v zmysle ktorých

-   vo   veci   žiadosti   sťažovateľa   o   zahladenie   disciplinárnych   trestov   vedenej   pod sp. zn. ÚVTS 87-1/21-2008 po zistení, že o zákonnosti postupu ústavu sa rozhoduje v iných súdnych konaniach, konanie zastavil,

- vo veci jeho návrhu na umiestenie odsúdeného na oddiel s bezpečnostným režimom vedenej pod sp. zn. ÚVTS-21/08 a vo veci jeho návrhu na zmenu diferenciačnej skupiny odsúdeného z „B“ do „C“ po zistení, že v týchto veciach ústav postupoval podľa špeciálnej právnej úpravy (lex specialis) obsiahnutej v § 81 zákona č. 475/2005 Z. z. a § 14 a § 26 vyhlášky, ktorá má v danom prípade podľa názoru krajského súdu aplikačnú prednosť pred uplatnením všeobecnej právnej úpravy (lex generalis) obsiahnutej v Správnom poriadku, návrhy sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodné, a preto ich zamietol.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v danom prípade ústavne konformným spôsobom   vyhodnotil   vzťah   lex   specialis   (zákon   č.   475/2005   Z.   z.   a   vyhláška)   a   lex generalis (Správny poriadok), pričom jeho právne závery nemožno považovať za arbitrárne a ani za zjavne neodôvodnené, a preto namietaným uznesením nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sťažovateľ   tvrdí,   že   k   nemu   došlo procesnou vadou krajského súdu, ktorý „v príkrom rozpore s § 250t ods. 8 OSP v spojení s § 246c ods. 1 OSP v spojení s § 144 ods. 2 veta posledná OSP nedoručil vyjadrenie odporcu   navrhovateľovi   k   zaujatiu   stanoviska,   čím   došlo   k   porušeniu   zásady kontradiktórnosti   a   negatívnemu   zásahu   do   práva   vyjadriť   s   ku   všetkým   vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy...“.

V nadväznosti na túto námietku sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že krajský súd postupoval v danom prípade podľa § 250t ods. 3 prvej vety OSP („Orgán verejnej správy, proti ktorému návrh smeruje, je povinný bezodkladne po doručení návrhu predložiť súdu vyjadrenie k návrhu a príslušný spis.“) a tiež podľa § 250e druhej vety OSP („Predseda senátu môže nariadiť žalovanému, aby sa k obsahu žaloby vyjadril...“), ktoré sa aplikujú na konanie o žalobách proti nečinnosti orgánov verejnej správy, pričom v zmysle § 250t ods. 4 prvej   vety   OSP   súd   o   takomto   návrhu   „...   rozhodne   bez   pojednávania   uznesením“. Z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku možno vyvodiť, že v tomto type konania pred súdom zákon (Občiansky súdny poriadok) neustanovuje povinnosť vo veci konajúceho   súdu   doručiť   vyjadrenie   odporcu   (v danom   prípade   ústavu)   navrhovateľovi (v danom   prípade   sťažovateľovi)   na   zaujatie   stanoviska,   čo   sťažovateľ   považuje   za porušenie zásady   kontradiktórnosti   konania a zároveň   tiež porušenie svojho základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju judikatúru,   v   zmysle   ktorej   postup   všeobecného   súdu   v   súlade   s platným   a   účinným zákonom   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   alebo   slobôd   (napr. I. ÚS 8/96,   I.   ÚS   6/97,   II.   ÚS   81/00).   Vo   vzťahu   k   uvedenému   ústavný   súd   navyše poznamenáva, že zmysel zákonom ustanovenej povinnosti súdu vyžiadať si k rozhodnutiu vyjadrenie   odporcu   a   príslušný   spis   smeruje   práve   k   zabezpečeniu   kontradiktórnosti konania,   pretože   umožňuje   príslušnému   súdu   konfrontovať   tvrdenia   navrhovateľa obsiahnuté v jeho návrhu so stanoviskom odporcu a obsahom príslušného administratívneho spisu. Za daných okolností sa preto ústavný súd nemôže stotožniť s tvrdením sťažovateľa, že došlo k „procesnej vade krajského súdu“, naopak zastáva názor, že v danom prípade bol postup   krajského   súdu   ústavne   konformný,   a   preto   ním   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Navyše,   ústavný   súd   poznamenáva,   že v správnom súdnictve sa princíp kontradiktórnosti konania uplatňuje v obmedzenej miere.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   v   tejto   časti odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa s ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011