znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 490/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., nar..., t. č. vo výkone trestu, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 17/2012 z 20. júna 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2012 doručená sťažnosť J. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 17/2012 z 20. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 20/2011 z 19. apríla 2011 uznaný za vinného zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného   zákona,   za   čo   mu   bol   uložený   súhrnný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   84 mesiacov.   Krajský   súd   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   sp.   zn. 23 To 53/2011   zo   6.   júna   2011   na   podklade   odvolania   sťažovateľa   zrušil   rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a pri nezmenenom výroku o vine uložil sťažovateľovi súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 42 mesiacov a uložil mu aj ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu prostredníctvom svojho obhajcu dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. b), c), g) a i) Trestného poriadku. Najvyšší súd rozhodol o dovolaní napadnutým uznesením tak, že ho odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku (nie sú splnené dôvody dovolania).

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   sa   nedopustil   trestného   činu,   za   ktorý   bol odsúdený,   a   preto   konanie,   ktoré   bolo   vedené   proti   nemu,   nepovažuje   za   spravodlivé. Poukázal,   že   v   súdnom   konaní   boli   porušené   zásady   bezprostrednosti   a   ústnosti,   keď okresný súd ani krajský súd nevykonali dôkazy v súlade s Trestným poriadkom a „odkázali na   trestný   spis   vyhotovený   v   prípravnom   konaní“.   Rozhodnutie   dovolacieho   súdu o odmietnutí dovolania považuje za nespravodlivé a svojvoľné. Vo vzťahu k dovolaciemu konaniu sťažovateľ považuje za porušenie svojich práv skutočnosť, že mu nebolo doručené vyjadrenie Okresnej prokuratúry T. (ďalej len „okresná prokuratúra“) k jeho dovolaniu.

Sťažovateľ,   vedomý   si   podmienok   konania   pred   ústavným   súdom,   v   sťažnosti požiadal o ustanovenie právneho zástupcu pre konanie pred ústavným súdom.

Ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sudca   IV.   senátu   ústavného   súdu Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu oznámil, že vo veciach uvedených v oznámení je členom senátu IV. ÚS (ako sudca spravodajca, resp. člen senátu). Vo všetkých uvedených veciach figuruje na strane odporcu (aj) najvyšší súd, a to   v   rámci   jeho   rozhodovacej   činnosti   (trestnoprávnej,   občianskoprávnej, obchodnoprávnej a správnej). Oznamovateľ, aj keď sa necítil byť v uvedených veciach predpojatý pri výkone funkcie sudcu a bol pripravený rozhodnúť o sťažnostiach objektívne a nestranne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) z 22. februára 2013 proti jeho osobe, ako aj (ii) JUDr. Š. H. v televízii 21. februára 2013   a   11.   marca   2013   prezentované   osobné   invektívy   proti   jeho   osobe   predložil   vec predsedníčke   ústavného   súdu   na   zabezpečenie   postupu   podľa   §   28   ods.   2   zákona   o ústavnom súde.

Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 rozhodol, že   sudca   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislav   Orosz   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. Rvp 12192/2012   nie   je   vylúčený   z výkonu   sudcovskej   funkcie,   v nadväznosti   na   čo IV. senát ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľa pokračoval ďalej v konaní.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods.   1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade s doterajšou judikatúrou sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania veci vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 159/08).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo   odmietnuté   jeho   dovolanie,   došlo   k   porušeniu   jeho základného   práva   domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zároveň k porušeniu jeho práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s tým, ako okresný súd a krajský súd hodnotili vykonané dôkazy a k akým skutkovým a právnym záverom dospeli na ich základe. Z toho vyplýva aj nespokojnosť sťažovateľa s rozhodnutím najvyššieho súdu o odmietnutí jeho dovolania. Sťažovateľ však neuvádza v sťažnosti žiadne iné ústavnoprávne relevantné námietky proti rozhodnutiu najvyššieho súdu. Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania a v jeho rozsahu posudzoval aj sťažovateľom namietané porušenie jeho práv. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou   opravnou   inštitúciou.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 222/2012).

Sťažovateľ   odôvodnil   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   b)   Trestného poriadku (nezákonné zloženie súdu) tým, že v jeho veci nemala rozhodovať samosudkyňa, ale senát, a to vzhľadom na rozsah trestnej sadzby pri uplatnení asperačnej zásady, ktorá bola   použitá   pri   ukladaní   trestu.   Najvyšší   súd   odmietol   argumentáciu   sťažovateľa s poukazom   na   ustanovenie   Trestného   poriadku   upravujúce   príslušnosť   samosudcu   na konanie s tým, že trestnou sadzbou trestu odňatia slobody, ktorá je kritériom na určenie príslušnosti   sa   rozumie   trestná   sadzba   uvedená   v   osobitnej   časti   Trestného   zákona   bez ohľadu   na   jej   prípadnú   neskoršiu   úpravu   podľa   ustanovení   všeobecnej   časti   Trestného zákona.

Sťažovateľ   uplatnil   aj   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   g)   Trestného poriadku (rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom),   ktorého   naplnenie   odôvodnil   tým,   že   konajúce   súdy   prihliadli   v   rozpore so zásadou ústnosti na výpovede poškodených z prípravného konania, a to napriek tomu, že poškodené vysvetlili na hlavnom pojednávaní odchýlenie sa od týchto výpovedí. Najvyšší súd k tomu uviedol, že nezistil porušenie zásady ústnosti ani § 264 Trestného poriadku upravujúceho   postup   pri   odstraňovaní   rozporov   medzi   výpoveďami   na   hlavnom pojednávaní a skoršími výpoveďami z prípravného konania.

Najvyšší   súd sa   vysporiadal   aj s námietkou   nesprávneho hodnotenia   vykonaných dôkazov   a   nesprávneho   právneho   posúdenia   skutku,   resp.   nevykonania   navrhovaných dôkazov, ktorými sťažovateľ odôvodnil dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku, keď s poukazom na viazanosť dovolacieho súdu zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie, odmietol tieto námietky sťažovateľa a konštatoval,   že   posudzovaný   skutok   napĺňa   znaky   skutkovej   podstaty   zločinu   týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

Úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd aplikoval v danej veci, ale jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti je posúdiť, či všeobecný súd postupoval pri výklade   a   aplikácii   právnych   noriem   v   konkrétnom   prípade   v   ústavnom   rámci   toho základného práva, ktorého porušenie sťažovateľ namieta.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu, ak všeobecný súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý   proces   nepatrí právo účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich   súdov,   ktorý   by   poprel   zmysel   a   podstatu   práva   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 252/04).

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd nezistil dôvody, ktoré by svedčili o arbitrárnom a nezákonnom postupe najvyššieho súdu. Najvyšší súd ako mimoriadna opravná inštancia sa dovolaním sťažovateľa zaoberal v súlade s ustanoveniami príslušnej   právnej   úpravy,   napadnuté   rozhodnutie,   ako   aj   jemu   predchádzajúci   postup posúdil z hľadiska uplatnených dovolacích dôvodov a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil vo vzťahu ku všetkým relevantným námietkam, ktorými sťažovateľ odôvodnil jednotlivé dovolacie dôvody. Právny záver najvyššieho súdu, že argumenty sťažovateľa nenapĺňajú žiadny   z   označených   dovolacích   dôvodov,   je   v   napadnutom   uznesení   dostatočne odôvodnený tak, aby toto odôvodnenie poskytovalo v kontexte aplikovanej právnej úpravy jednoznačnú a zrozumiteľnú odpoveď.

Ústavný súd tak považuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za akceptovateľné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nadväzujúc na toto konštatovanie, ústavný súd opäť zdôrazňuje, že obsahom práva na súdnu ochranu ani práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru nie je automaticky nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľa (m. m. III. ÚS 51/08), a preto nemožno za porušenie týchto práv považovať procesný neúspech v konaní.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv aj v súvislosti s procesným postupom najvyššieho   súdu   tým,   že   mu   nebolo   doručené   vyjadrenie   okresnej   prokuratúry   k   jeho dovolaniu, čím mal byť porušený princíp kontradiktórnosti konania.

Základného práva na súdnu ochranu sa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré   toto   ustanovenie   vykonávajú   (čl.   51   ods.   1   ústavy).   Všeobecné   súdy   sú   zároveň povinné   postupovať   pri   výklade   a   aplikácii   zákona   v   súlade   s   dohovorom   zaručeným právom na spravodlivé súdne konanie, pričom judikatúra k dohovoru predstavuje pre súdy záväzné výkladové   smernice   určujúce   rámec a   rozsah   uplatnenia   jednotlivých   aspektov tohto práva (I. ÚS 49/01, I. ÚS 230/03).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že spôsob, akým sa uplatnia jednotlivé záruky práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru v opravnom konaní, závisí od osobitostí takého konania. Pri posudzovaní sa berie do úvahy konanie ako celok a prihliada sa na úlohu odvolacieho alebo kasačného súdu v ňom (Bulut v. Rakúsko, rozsudok z 22. februára 1996, § 40).

Vychádzajúc   z   právnej   úpravy   dovolacieho   konania   podľa   Trestného   poriadku, ktorého predmetom je posúdenie výlučne právnych otázok, ústavný súd uvádza, že prípadné nedoručenie vyjadrenia okresnej prokuratúry k dovolaniu nemohlo znevýhodniť sťažovateľa v   dovolacom   konaní   a   narušiť   tak   rovnosť   strán   v   konaní,   pretože   obidve   strany   mali možnosť   vyjadriť   sa   k   predmetu   konania,   pričom   stanovisko   prokurátora   k   právnej kvalifikácii   skutku   a   k   procesnému   postupu   v   konaní   nebolo   sťažovateľovi   neznáme. Uplatnenie   jednotlivých   záruk   spravodlivého   súdneho   konania   v   dovolacom   konaní   je podmienené aj tým, či sa najvyšší súd zaoberá meritom veci na verejnom zasadnutí alebo na neverejnom   zasadnutí   posudzuje   splnenie   dôvodov   dovolania   a   ostatných   podmienok konania. V prípade sťažovateľa najvyšší súd odmietol dovolanie na neverejnom zasadnutí z dôvodu nesplnenia dôvodov dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   uvádza,   že   nedoručenie   vyjadrenia   okresnej prokuratúry   nevyvoláva pochybnosti   o   rešpektovaní tých   práv,   ktoré sťažovateľ   označil vo svojej sťažnosti (podobne napr. III. ÚS 265/2012).

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o existencii príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, ktorá by zakladala možnosť vyslovenia porušenia týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013