znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 49/2011-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. mája 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti M. M., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 111/2010 a jeho uznesením z 29. novembra 2010, ktorým nariadil hlavné pojednávanie, za účasti Okresného súdu Považská Bystrica, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva M. M. podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 111/2010 a jeho uznesením z 29. novembra 2010, ktorým nariadil hlavné pojednávanie, p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   sp.   zn.   1   T   111/2010 z 29. novembra 2010, ktorým nariadil hlavné pojednávanie, z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Považská Bystrica j e   p o v i n n ý   uhradiť M. M. trovy konania v sume 462,95 € (slovom štyristošesťdesiatdva eur a deväťdesiatpäť centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. R. T., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. februára 2011   doručená   sťažnosť   M.   M.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a kontradiktórne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v súvislosti s jeho právami vyjadriť sa, predniesť konečný návrh a mať posledné slovo na verejnom zasadnutí   o   predbežnom   prejednaní   obžaloby   a   základného   práva   mať   primeraný   čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva obhajovať sa osobne alebo pomocou obhajcu podľa vlastného výberu podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru v súvislosti s právami sťažovateľa vyjadriť sa, predniesť konečný návrh a mať posledné   slovo   na   verejnom   zasadnutí   o   predbežnom   prejednaní   obžaloby   postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 111/2010 a jeho uznesením z 29. novembra 2010, ktorým nariadil hlavné pojednávanie. Sťažnosť bola daná na poštovú prepravu 28. januára 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bolo   uznesením vyšetrovateľa   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície,   Okresného   riaditeľstva   Policajného zboru   Považská   Bystrica,   oddelenia   vyšetrovania   sp.   zn.   ČVS:   ORP-395/OdV-PB-2007 z 13. augusta 2007 vznesené obvinenie pre zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona a prečin výtržníctva podľa § 346 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti uznesenia o vznesení obvinenia. V trestnej veci sťažovateľa podal prokurátor Okresnej prokuratúry Považská   Bystrica   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   obžalobu   č.   k.   Pv   1317/2007-324 zo 6. augusta 2010. Vec sťažovateľa je okresným súdom vedená pod sp. zn. 1 T 111/2010.

Dňa   29.   novembra   2010   sa   na   okresnom   súde   uskutočnilo   verejné   zasadnutie, predmetom ktorého bolo predbežné prejednanie obžaloby. Okresný súd na tomto verejnom zasadnutí namietaným uznesením rozhodol okrem iného o tom, že nariadil termín hlavného pojednávania na 17. január 2011.

Sťažovateľ   predovšetkým   namieta,   že   v   priebehu   verejného   zasadnutia,   ktorého predmetom bolo predbežné prejednanie obžaloby, nebolo jemu ani jeho obhajcom udelené slovo na konečné návrhy a sťažovateľovi nebolo umožnené mať posledné slovo. Takýmto postupom okresného súdu došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do ním označených základných práv.

Sťažovateľ v tejto súvislosti v sťažnosti uvádza, že „Obvinený má práva priznané Trestným poriadkom aj po podaní obžaloby, pričom až po nariadení hlavného pojednávania sa obvinený označuje ako obžalovaný (§ 10 ods. 13 TP).

Pri verejnom zasadnutí o predbežnom prejednaní obžaloby má obvinený právo sa vyjadriť k podanej obžalobe, právo hovoriť posledný a právo na konečný návrh (§ 34 ods. 1 a § 295 ods. 3 TP), pričom svoje práva môže uplatňovať aj prostredníctvom obhajcu. Súd je garantom zákonnosti konania a je povinný obvineného poučiť o jeho právach a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie...

Pri verejnom zasadnutí má súd povinnosť umožniť obvinenému sa vyjadriť a podať konečný návrh (§ 295 ods. 3 veta prvá TP), čím zákon priamo dáva obvinenému (strane obhajoby) možnosť na uplatnenie jeho práv, a túto možnosť mu je súd povinný poskytnúť (§ 34 ods. 4 TP), aby bola dodržaná zásada rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania. Rovnako je povinnosťou súdu zachovať právo obvineného na posledné slovo (§ 295 ods. 3 veta druhá TP).

Niet pochýb, že závažné porušenie práva na obhajobu v prípravnom konaní trestnom je v zásade dôvodom na odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi podľa § 244 ods. 1 písm. h) TP.“.

Sťažovateľ v sťažnosti príkladmo uvádza, akými konkrétnymi spôsobmi malo dôjsť v priebehu   prípravného   konania   v   jeho   trestnej   veci   k   závažným   porušeniam   práva na obhajobu (poukazujúc pritom na skutočnosť, že mu hrozí uloženie trestu odňatia slobody na doživotie, a teda ide v jeho prípade o dôvod povinnej obhajoby, pričom napriek tomu počas   prípravného   konania   obhajcu   nemal   a   nebolo   mu   tiež   umožnené   oboznámiť   sa po skončení vyšetrovania s kompletným spisovým materiálom, nebol mu prehratý záznam na DVD nosiči, v spise chýbajú určité dôkazy).

V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že „Ak som však ako obvinený nemal možnosť predniesť svoje výhrady k obžalobe a k dôkazom navrhnutým prokurátorom ako druhou stranou konania, rozhodnutie okresného súdu z 29. 11. 2010 na ne pochopiteľne reagovať nemohlo.   Z   tohto   dôvodu   je   rozhodnutie   okresného   súdu   z   29.   11.   2010   arbitrárne a nepreskúmateľné...

Nemožno bagatelizovať, že súd pri predbežnom prejednaní obžaloby môže korigovať závažné porušenia práva na obhajobu práve vrátením veci prokurátorovi na došetrenie. Inštitút   predbežného   prejednania   obžaloby   slúži   okrem   iného   práve   na   to,   aby   právo obvineného na obhajobu bolo v prípravnom konaní dôsledne rešpektované.“.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho   sťažnosti   na   ďalšie   konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 111/2010 a rozhodnutím z 29. 11. 2010, ktorým nariadil hlavné pojednávanie, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, spravodlivé a kontradiktórne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právami sťažovateľa vyjadriť sa, predniesť konečný návrh a mať posledné slovo na verejnom zasadnutí o predbežnom prejednaní obžaloby.

2.   Okresný   súd   Považská   Bystrica   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   111/2010 a rozhodnutím z 29. 11. 2010, ktorým nariadil hlavné pojednávanie, porušil základné právo sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie,   právo   mať   primeraný   čas   a   možnosti   na prípravu svojej obhajoby a právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. b) a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právami sťažovateľa vyjadriť sa, predniesť konečný návrh a mať posledné slovo na verejnom zasadnutí o predbežnom prejednaní obžaloby.

3.   Okresnému   súdu   Považská   Bystrica   sa   zakazuje   pokračovať   v   porušovaní označených základných práv sťažovateľa.

4. Rozhodnutie Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 1 T 111/2010 z 29. 11. 2010, ktorým nariadil hlavné pojednávanie, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 5 000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť Okresný súd Považská Bystrica do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6.   Okresný   súd   Považská   Bystrica   je   povinný   uhradiť   trovy   konania   k   rukám advokáta Mgr. R. T., so sídlom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 49/2011-16 z 24. februára 2011 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa   a   predsedníčku   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby sa vo veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedníčku   okresného   súdu   ústavný   súd   zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a podpredseda okresného súdu   ústavnému   súdu   oznámili,   že   netrvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a podpredsedu okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 1515/11 z 8. apríla 2011 uviedol, že sťažnosť považuje za nedôvodnú, keďže verejné zasadnutie konané 29. novembra 2010 bolo vykonané v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku. Zároveň ústavnému súdu predložil písomné vyjadrenie zákonného sudcu JUDr. I. H. (ďalej len „zákonný sudca“) z 1. februára 2011, z ktorého vyplýva, že na verejnom zasadnutí boli vyzvaní obhajcovia   sťažovateľa, aby uviedli   návrhy na vykonanie dokazovania,   pričom obhajca   sťažovateľa   v tejto   súvislosti   uviedol,   že   nesúhlasí   s   dôkazmi   navrhnutými prokurátorom a žiada, aby bola zabezpečená osobná účasť znalcov, a tiež poukázal na to, že nie sú splnené podmienky na prijatie obžaloby z dôvodu závažného porušenia práva na obhajobu v prípravnom konaní. Druhý obhajca sa k tomuto prednesu pripojil.

Zákonný sudca vo svojom vyjadrení ďalej uvádza, že sťažovateľ namietal vykonanie dokazovania   v   zmysle   návrhu   prokurátora,   keďže   dôkazy   boli   podľa   neho   vykonané nezákonne,   žiadal   o   osobný   výsluch   svedkov,   s   čím   prokurátor   súhlasil.   Po   vyhlásení uznesenia,   ktorým   bol   nariadený   termín   hlavného   pojednávania,   obhajcovia   namietali nezákonnosť   verejného   zasadnutia   a sťažovateľ   namietal   zaujatosť   zákonného   sudcu, ktorému tykal a vulgárne nadával. Zákonný sudca tvrdí, že žiadnej zo strán nebránil sa vo veci vyjadriť. „Jedná sa o predbežné prejednanie obžaloby, v rámci ktorého konania sa nevykonáva žiadne dokazovanie a preto sa v rámci takéhoto konania ani ohľadne obsahu a dôkazov nedáva priestor na vyjadrovanie. Účelom tohto konania je zistiť, či dôkazy boli zabezpečené zákonným spôsobom, či nebolo napr. odňaté právo obvinenému na obhajobu a podobne. Obhajcovia obžalovaného v rámci ich vyjadrenia poukazovali na nezákonnosť, mali   možnosť   sa   vyjadriť,   pričom   poukazujem   najmä   na   tú   skutočnosť,   že   ihneď   ako prokurátor   navrhol   vykonanie   dôkazov,   obhajcovia   reagovali,   navrhovali   aj   oni   akým spôsobom   chcú   vykonať   dokazovanie   a   v   rámci   prednesu   uviedli,   že   žiadajú   aby   súd odmietol obžalobu, resp. že nie sú splnené podmienky na prijatie obžaloby pre procesné pochybenia,   pričom   senát   vyhodnotil   tieto   skutočnosti   za   nedôvodné   a   naopak   dospel k záveru, že dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom, o čom svedčí skutočnosť, že určil termín pojednávania.“

Zo   stanoviska   sťažovateľa   z   2.   mája   2011,   ktoré   je   reakciou   na   vyjadrenie podpredsedu okresného súdu (resp. na stanovisko zákonného sudcu), vyplýva, že so závermi zákonného sudcu nie je možné sa stotožniť. Je vecou obžalovaného a jeho obhajcu, akú taktiku v priebehu verejného zasadnutia zvolia. Môžu svoje argumenty predniesť v priebehu vyjadrenia,   v   konečnom   návrhu   alebo   v   rámci   posledného   slova   obvineného.   Právo predniesť konečný návrh, a to aj na verejnom zasadnutí o predbežnom prejednaní obžaloby, ako aj právo posledného slova je zásadným a má vplyv na bezprostredný dojem, pod ktorým odchádza senát na poradu, keďže argumenty obhajoby, resp. obvineného majú odznieť ako posledné.

Sťažovateľ   taktiež   nesúhlasí   so   záverom   zákonného   sudcu,   v   zmysle   ktorého   sa na verejnom zasadnutí o predbežnom prejednaní obžaloby nevykonáva žiadne dokazovanie. Takýto záver nemá podľa názoru sťažovateľa oporu v Trestnom poriadku a v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenia § 295 ods. 2 a § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku. Ak by obvinený   alebo obhajca   nemal možnosť   vyjadriť   sa   k   obsahu a dôkazom, bolo   by mu fakticky odňaté právo poukazovať na závažné porušenie práva na obhajobu v prípravnom konaní.

Sťažovateľ v tomto podaní zároveň upravil požadovanú výšku úhrady trov konania na sumu 462,95 €.

II.

II.1 Relevantná právna úprava

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá   prostriedky   na   zaplatenie   obhajcu,   aby   sa   mu   poskytol   bezplatne,   ak   to   záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Podľa   §   10   ods.   12   Trestného   poriadku   ak   z   povahy   veci   nevyplýva   niečo   iné, obvineným sa rozumie aj obžalovaný a odsúdený.

Podľa   §   10   ods.   13   Trestného   poriadku   po   nariadení   hlavného   pojednávania   sa obvinený označuje ako obžalovaný.

Podľa   §   10   ods.   15   Trestného   poriadku   trestné   konanie   je   konanie   podľa   tohto zákona, trestné stíhanie úsek od začatia trestného stíhania až do právoplatnosti rozsudku, prípadne iného rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu vo veci samej a prípravným konaním sa rozumie úsek od začatia trestného stíhania do podania obžaloby, návrhu   na   schválenie   dohody   o   uznaní viny   a   prijatí   trestu   (ďalej   len   „dohoda   o   vine a treste“) alebo právoplatnosti rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní vo veci samej.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd sú povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa § 243 ods. 1 Trestného poriadku obžaloba podaná na súde pre zločin s hornou hranicou   trestnej   sadzby   prevyšujúcou   osem   rokov   sa   predbežne   prejedná   na   verejnom zasadaní; aj na neverejnom zasadaní sa môže obžaloba predbežne prejednať, ak prichádza do úvahy rozhodnutie podľa § 244 ods. 1 písm. a) až i).

Podľa   §   243   ods.   2   Trestného   poriadku   pri   predbežnom   prejednaní   obžaloby preskúma   súd   obžalobu   a   zákonnosť   dôkazného   materiálu.   Predseda   senátu   alebo   ním poverený   člen   senátu   podá   správu,   či   obžaloba   bola   doručená   oprávneným   osobám a zameria sa na otázky, ktoré treba riešiť.

Podľa § 243 ods. 3 Trestného poriadku pri predbežnom prejednaní obžaloby môže súd   vyslúchnuť obvineného   aj poškodeného   a   zadovážiť aj ďalšie potrebné vysvetlenia a zistí, či prokurátor a obvinený nechcú uzavrieť dohodu o vine a treste; ak sa prokurátor a obvinený vyjadria, že chcú konať o dohode, postupuje podľa § 244 ods. 1 písm. g). Podľa § 244 ods. 1 Trestného poriadku pri predbežnom prejednaní obžaloby súd

a) postúpi vec príslušnému súdu, ak nie je sám na jej prejednanie príslušný,

b) postúpi vec inému orgánu, ak sú tu okolnosti uvedené v § 214 ods. 1,

c) trestné stíhanie zastaví, ak sú tu okolnosti uvedené v § 215 ods. 1,

d) trestné stíhanie môže zastaviť, aj ak sú tu okolnosti uvedené v § 215 ods. 2 alebo 3 alebo § 283 ods. 5,

e) trestné stíhanie preruší, ak sú tu okolnosti uvedené v § 228 ods. 2 alebo 3 alebo § 283 ods. 5,

f) môže podmienečne zastaviť trestné stíhanie spolupracujúceho obvineného podľa § 218 ods. 1,

g) vráti vec prokurátorovi na konanie podľa § 232 a § 233, ak sú splnené podmienky uvedené v § 243 ods. 3,

h) obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby,

i) postúpi vec samosudcovi,

j) rozhodne o účasti zástupcu záujmového združenia občanov,

k) nariadi hlavné pojednávanie, určí jeho termín, rozsah a spôsob dokazovania, ktoré oznámi osobám, ktorým sa doručuje rovnopis obžaloby.

Podľa § 295 ods. 1 Trestného poriadku po   otvorení   verejného   zasadnutia   podá predseda   senátu   alebo   ním   určený   člen   senátu   na   podklade   spisu   správu   o   stave   veci zameranú na otázky, ktoré treba na verejnom zasadnutí riešiť. Následne osoba, ktorá dala svojím návrhom na verejné zasadnutie podnet, návrh prednesie. Osoba, ktorá môže byť priamo   dotknutá   rozhodnutím,   ako   aj   prokurátor   sa   k   návrhu   vyjadria,   ak nie   sú   sami navrhovateľmi.

Podľa § 295 ods. 2 Trestného poriadku ak sa na verejnom zasadnutí vykonávajú dôkazy,   použijú   sa   primerane   ustanovenia   o   dokazovaní   na   hlavnom   pojednávaní. Obmedzenia vo vykonaní dôkazu čítaním zápisnice o výpovedi svedka alebo znalca platia iba pre verejné zasadnutie konané o odvolaní.

Podľa § 295 ods. 3 Trestného poriadku po vykonaní dôkazov udelí predseda senátu slovo na konečné návrhy. Ak je osobou, ktorá môže byť priamo dotknutá rozhodnutím, obvinený, má právo hovoriť posledný. Ak je obvinený mladistvý, konečný návrh môže predniesť aj zástupca štátneho orgánu starostlivosti o mládež a zákonný zástupca.

II.2 Posúdenie námietok sťažovateľa

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tom, že okresný súd na verejnom zasadnutí o   predbežnom   prejednaní   obžaloby   29.   novembra   2011   nerešpektoval   ustanovenia Trestného poriadku o priebehu verejného zasadnutia, keďže neumožnil sťažovateľovi a jeho obhajcom predniesť konečný návrh, v ktorom chceli poukázať na porušenie práv obhajoby v prípravnom   konaní   a   na   tom   základe   navrhnúť,   aby   okresný   súd   obžalobu   odmietol a vrátil   vec   prokurátorovi.   Rovnako   okresný   súd   podľa   sťažovateľa   v   rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku mu nedal možnosť predniesť posledné slovo.

Z   vyjadrenia   podpredsedu   okresného   súdu,   ktorého   podstatu   tvorí   vyjadrenie zákonného   sudcu,   vyplýva,   že   obhajcovia,   ako   aj   sťažovateľ   sa   v   rámci   ich   prednesu vyjadrili k navrhovaným dôkazom, poukázali na porušenie práva sťažovateľa na obhajobu v rámci   prípravného   konania   a   taktiež   predniesli,   že   podľa   ich   názoru   nie   sú   splnené podmienky na prijatie obžaloby.

Účelom   predbežného   prejednania obžaloby   je   preskúmať obsah   obžaloby   (§   243 a nasl.) a zákonnosť získaného dôkazného materiálu. Otázkami, ktoré treba riešiť v tomto štádiu súdneho konania, nie sú otázky viny a trestu, prípadne ďalších výrokov, ale to, či obsah obžaloby vrátane jeho návrhu má základ vo výsledkoch prípravného konania a či neboli   porušené   ustanovenia   zabezpečujúce   práva   obhajoby,   resp.   či   nedošlo   k   iným závažným procesným pochybeniam v rámci prípravného konania, pričom podľa výsledku posúdenia týchto otázok súd rozhodne, či nariadi termín hlavného pojednávania, alebo bude postupovať niektorým zo spôsobov uvedených v § 244 ods. 1 písm. a) až j) Trestného poriadku a obvinený nebude (zatiaľ alebo definitívne) postavený pred súd.

Rozlišovanie medzi právnym postavením fyzickej osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie (v danom prípade sťažovateľa) z hľadiska toho, či je „iba“ v postavení obvineného alebo už bola po podaní obžaloby postavená pred súd a stala sa obžalovaným, má podľa názoru ústavného súdu ústavnoprávnu relevanciu.

Zásadný rozdiel v postavení obvineného a v postavení obžalovaného, teda toho, proti komu   bola podaná   obžaloba, na základe   ktorej   súd   nariadil   hlavné pojednávanie (§   10 ods. 13 Trestného poriadku), spočíva v stupni pravdepodobnosti (intenzity) podozrenia, že trestný čin spáchala určitá konkrétna osoba. Pre vznesenie obvinenia stačí vyšší stupeň pravdepodobnosti   podozrenia,   ktorý   však   musí   byť   konkrétne   zistenými   skutočnosťami dostatočne odôvodnený. V prípade postavenia obvineného pred súd v dôsledku podanej obžaloby sa už vyžaduje, aby trestná činnosť bola relatívne spoľahlivo preukázaná. Nestačí všeobecné podozrenie z trestnej činnosti, ktoré nie je konkrétne doložené. So zvýšením miery (stupňa) podozrenia je spojené určité oslabenie pôsobenia zásady prezumpcie neviny, keďže   sa   zvyšuje   možnosť   (pravdepodobnosť)   odsúdenia   stíhanej   osoby.   To   dáva rozhodovaniu o predbežnom prejednaní obžaloby ústavnoprávny rozmer.

Práve z týchto dôvodov   je z pohľadu   obvineného výsledok verejného zasadnutia o predbežnom prejednaní obžaloby zásadný, keďže ovplyvňuje jeho postavenie, a to od úplného   zániku   postavenia   subjektu   trestného   konania   [napr.   §   244   ods.   1   písm.   c) Trestného   poriadku],   cez   zachovanie   existujúceho   postavenia   obvineného   [napr.   §   244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku] až k „zhoršeniu“ postavenia obvineného, ktorý bude postavený pred súd a stane sa obžalovaným [§ 244 ods. 1 písm. k) Trestného poriadku].

Predbežné prejednanie obžaloby v zásade prebieha na verejnom zasadnutí (§ 243 ods. 1 Trestného poriadku).

Priebeh verejného zasadnutia je upravený v ustanoveniach § 295 a § 296 Trestného poriadku, ktoré sú všeobecnými ustanoveniami o verejnom zasadnutí ako takom a vzťahujú sa aj na verejné zasadnutie o predbežnom prejednaní obžaloby, keďže zo znenia Trestného poriadku nevyplýva opak.

Z ustanovení Trestného poriadku upravujúcich priebeh verejného zasadnutia (§ 295 a § 296 Trestného poriadku) a predbežné prejednanie obžaloby (§ 243 Trestného poriadku) vyplýva, že po otvorení verejného zasadnutia a podaní správy, zodpovedaní otázok, ktoré je potrebné   vyriešiť,   prípadne   po   vykonaní   dôkazov   (výsluch   obvineného,   výsluch poškodeného,   oboznámenie   zadovážených   vysvetlení)   udelí   predseda   senátu   slovo na konečné návrhy a obvinenému, ktorý môže byť priamo dotknutý rozhodnutím, umožní hovoriť ako poslednému (právo posledného slova).

Len pri zabezpečení uvedeného priebehu verejného zasadnutia zo strany príslušného súdu   možno   považovať   priebeh   verejného   zasadnutia   za   zákonný   a z hľadiska   strán trestného konania predvídateľný.

Zo zápisnice o verejnom zasadnutí konanom v sťažovateľovej veci na okresnom súde 29.   novembra   2010   o predbežnom   prejednaní   obžaloby   podanej   proti   sťažovateľovi prokurátorom okresnej prokuratúry vyplýva, že priebeh verejného zasadnutia nezodpovedal uvedeným požiadavkám. Po otvorení verejného zasadnutia, poučení sťažovateľa, zistení záujmu   strán   konania   na   konaní   o dohode   o   vine   a   treste,   výzve   na   prednes   návrhov na vykonanie   dokazovania   na   hlavnom   pojednávaní,   vyjadrení   strán   k   navrhovaným dôkazom   okresný   súd   prerušil   verejné   zasadnutie   na   5   minút   a   po   prerušení   vyhlásil uznesenie, ktorým nariadil termín hlavného pojednávania.

Nemožno spochybňovať skutočnosť, že v rámci prednesu obhajoby, ktorým obhajoba reagovala na výzvu súdu týkajúcu sa navrhovaného rozsahu a obsahu dokazovania, obhajca sťažovateľa uviedol aj to, že „zároveň však poukazujem na to, že nie sú splnené podmienky na   prijatie   obžaloby   z dôvodu   závažného   porušenia   práva   na   obhajobu   z   prípravného konania“.

Následne sa vyjadril sťažovateľ, ktorý uviedol, že „Ja výpovede, ktoré navrhoval prečítať prokurátor, boli v rámci prípravného konania zabezpečené v rozpore so zásadou kontraviktornosti, nakoľko pri týchto výpovediach nemohol byť obhajca a to z toho dôvodu, že tieto výpovede boli vykonané pred začatím, resp. pred vznesením obvinenia mojej osoby, teda v tom čase mi nebolo doručené obvinenie a preto žiadam o osobný výsluch.

Obvinený dodáva na dotaz súdu: Je pravdou, že v inej trestnej veci vedenej na tunajšom súde som žiadal, aby táto vec, teda iná vec bola delegovaná inému súdu.

Obhajca   dodáva:   podľa   našich   informácií   tento   spis,   v   ktorom   žiadal   obvinený delegovanie na iný súd, sa nachádza na najvyššom súde SR.“.

Po uvedených prednesoch obhajcu sťažovateľa a samotného sťažovateľa nasledoval prednes prokurátora, ktorý uviedol: „Nemám námietky voči tomu, aby uvedení svedkovia, ktorých svedecké výpovede sa mali čítať a zákonnosť týchto svedeckých výpovedí obvinený namieta, boli osobne vypočutí.“

Po   prednese   prokurátora   okresný   súd   prerušil   verejné   zasadnutie   a   po   prerušení v ňom pokračoval tak, že vyhlásil uznesenie, ktorým nariadil termín hlavného pojednávania na   17.   január   2011   a   určil   poradie   výsluchu   svedkov   a   vo   zvyšku   navrhnuté   dôkazy zamietol.

Po vyhlásení uznesenia obhajca sťažovateľa uviedol, že „My sme sa vôbec nemohli vyjadriť, nakoľko nebolo udelené slovo ku konečnému návrhu podľa § 295 ods. 3 Tr. por. Obžalovaný tak isto namietam, že som sa nemohol vyjadriť k tejto podanej obžalobe a to k procesnému pochybeniu v rámci prípravného konania.“.

Následne   sťažovateľ   namietol   zaujatosť   zákonného   sudcu,   o   ktorej   okresný   súd rozhodol uznesením tak, že predseda senátu JUDr. I. H. sa nevylučuje z rozhodovania v trestnej   veci   sťažovateľa.   Po   vyhlásení   uznesenia   sťažovateľ   začal   zákonnému   sudcovi tykať a vyjadrovať sa na jeho adresu vulgárne.

Proti   uzneseniu   o   nevylúčení   predsedu   senátu   zahlásili   obhajcovia   sťažovateľa sťažnosť ihneď po jeho vyhlásení.

Za   daných   okolností   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   vysloviť   súhlas s tvrdením   podpredsedu   okresného   súdu   obsiahnutým   v jeho   vyjadrení   k   sťažnosti,   že verejné zasadnutie 29. novembra 2011 bolo vykonané v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku.

Obhajoba mohla dôvodne očakávať, že najneskôr po prerušení verejného zasadnutia jej bude udelené slovo na prednesenie konečného návrhu, v rámci ktorého by mohla uviesť svoje konkrétne námietky týkajúce sa zákonnosti prípravného konania, resp. zákonnosti dôkazného   materiálu   zabezpečeného   v   prípravnom   konaní.   Rovnako   sťažovateľ   mohol odôvodnene a v súlade so zákonom očakávať, že mu súd umožní hovoriť ako poslednému, t. j.   bude   rešpektovať   jeho   právo   tzv.   posledného   slova.   V   tejto   súvislosti   je   potrebné súhlasiť s argumentáciou sťažovateľa, že je „vecou obžalovaného (presnejšie obvineného) a jeho obhajcu, akú taktiku v priebehu verejného zasadnutia zvolia, a kedy prednesú svoje argumenty.   Niet pochýb,   že strana obhajoby tak   podľa Trestného   poriadku   môže svoje argumenty predniesť v priebehu vyjadrenia... v konečnom návrhu... alebo obvinený v rámci posledného   slova   obvineného.   V neposlednom   rade   voľba   medzi   jednotlivými   fázami verejného pojednávania je i vecou vedenia obhajoby, keď má dopad aj na skutočnosť, pod bezprostredným   dojmom   koho   argumentov   odchádza   senát   na   poradu.   Inými   slovami, obvinený   a obhajca   môžu   svoje   argumenty   predniesť   v rámci   končeného   návrhu   alebo posledného slova, aby prokurátor už nemal možnosť na prednesené argumenty reagovať a senát tak odchádzal na poradu pod bezprostredným dojmom prednesu strany obhajoby.“.

V nadväznosti   na   citované   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   poradie   prednesov na verejnom   zasadnutí   ustanovené   v   §   295   Trestného   poriadku   nie   je   samoúčelné,   ale naopak, je prejavom efektívneho zabezpečenia ústavou garantovaného práva na obhajobu zo strany zákonodarcu, a teda má nepochybne ústavnoprávny rozmer.

II.3 Závery

Ústavný súd ani pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľa nespochybňuje svoj ustálený právny   názor,   v zmysle   ktorého   je   trestné   konanie   od   svojho   začiatku   až   po   koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných   v trestnom   konaní,   ako   aj   v   predmetnej   veci   konajúcich   všeobecných   súdov naprávať,   resp.   korigovať   jednotlivé   pochybenia,   ku   ktorým   došlo   v   predchádzajúcich štádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

Ústavný súd ale považuje za potrebné zdôrazniť, že uvedený právny názor nemožno uplatňovať   formalisticky   bez   ohľadu   na   podstatu   a účel   jednotlivých   štádií   trestného konania   vrátane   štádia   predbežného   prerokovania   obžaloby,   v ktorom   sa   zásadným spôsobom mení právne postavenie fyzickej osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie. Proti rozhodnutiu príslušného všeobecného súdu podľa § 241 ods. 1 písm. k) Trestného poriadku,   ktorým   tento   súd   nariadi   hlavné   pojednávanie,   určí   jeho   termín   a rozsah dokazovania, nemôže obvinený podať v zmysle Trestného poriadku opravný prostriedok. Za týchto okolností by paušálne odmietanie, resp. nevyhovovanie sťažnostiam podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   s odkazom   na   skutočnosť,   že   obžalovaný   bude   mať   v ďalších   štádiách trestného   konania   možnosť   namietať   pochybenia,   ku   ktorým   došlo   v predchádzajúcich štádiách   trestného   konania,   spochybňovalo   účel   a význam   predbežného   prerokovania obžaloby v rámci zákonom ustanoveného trestného procesu a jeho ústavnoprávny rozmer vyplývajúci predovšetkým z obsahu základného práva na súdnu ochranu a základného práva na obhajobu, a to najmä v takých prípadoch, keď dôjde v tomto štádiu trestného konania k zásadnému porušeniu práv garantovaných osobám, proti ktorým sa vedie trestné konanie. Rezignácia na poskytnutie ústavnej ochrany právom garantovaným osobám, proti ktorým sa vedie trestné stíhanie v štádiu predbežného prerokovania obžaloby aj v prípadoch, keď im boli postupom príslušného všeobecného súdu preukázateľne odňaté, resp. ich realizácia bola znemožnená, by v konečnom dôsledku spochybňovala zmysel a účel tohto štádia trestného konania a viedla k jeho formalizácii.

V danom prípade bol podľa názoru ústavného súdu postup okresného súdu, ktorým neumožnil obhajobe predniesť konečný návrh a obvinenému odňal právo tzv. posledného slova, tak ako to predpokladajú ustanovenia Trestného poriadku, nielen nezákonný, ale aj nepredvídateľný, t. j. porušujúci princíp právnej istoty, pričom išlo zo strany okresného súdu   o procesné   pochybenia   takej   intenzity,   ktoré   majú   vo   svojich   dôsledkoch ústavnoprávnu   relevanciu.   Za   daných   okolností   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu považovať namietaný postup okresného súdu a ani namietané uznesenie z 29. novembra 2010,   ktorým   tento   súd   nariadil   vo   veci   sťažovateľa   hlavné   pojednávanie,   z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   111/2010   a jeho   uznesením   z 29.   novembra   2010,   ktorým v sťažovateľovej veci naradil hlavné pojednávanie, došlo k porušeniu jeho základných práv podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   jeho   práva   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Z rovnakých dôvodov došlo k neprípustnému zásahu aj do práva sťažovateľa na obhajobu v časti garantujúcej mu možnosť predniesť svoju obhajobu, a to či už samostatne, alebo prostredníctvom obhajcu [čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru], a preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

K   zásahu   do   práv   sťažovateľa   na   obhajobu   v časti   garantujúcej   mu   poskytnutie primeraného času a možnosti na prípravu obhajoby podľa názoru ústavného súdu nedošlo, keďže priebeh verejného zasadnutia 29. novembra 2010 nemal nijaký dopad na prípravu obhajoby   sťažovateľa.   K   tejto   príprave   malo   totiž   nepochybne   dôjsť   pred   verejným zasadnutím (bod 4 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom   súde ak sa   základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   rozhodol   o tom,   že   uznesením   okresného   súdu sp. zn.   1   T   111/2010   z   29.   novembra   2010,   ktorým   nariadil   hlavné pojednávanie,   boli porušené   základné   práva   sťažovateľa   podľa   ústavy   a   dohovoru,   bolo   potrebné   zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde okresnému súdu na nové prejednanie (bod 2 výroku nálezu). Po zrušení namietaného uznesenia a vrátení veci na ďalšie konanie bude okresný súd   povinný   obžalobu   opätovne   predbežne   prerokovať   a rozhodnúť   o nej   v zmysle príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku,   pričom   bude   viazaný   právnymi   názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), t. j. jeho úlohou   bude   postupovať   pri   predbežnom   prerokovaní   obžaloby   tak,   aby   boli   dôsledne garantované práva sťažovateľa a jeho obhajcu vyplývajúce mu z Trestného poriadku.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €, a to z dôvodu, že:

„1. Porušenia mojich práv sa dopustil súd, ktorej úlohou je práve opak.

2. Porušenie mojich práv bolo osobitne svojvoľné a hrubé.

3.   Porušenie   mojich   práv   dolieha   na   mňa   osobitne   nepriaznivo,   nakoľko   sa nachádzam vo väzbe odlúčený od svojej rodiny a blízkych priateľov, to všetko za osobitne sprísnených opatrení vzhľadom na dôvod kolúznej väzby.

4. Okresný súd vyššie uvedeným spôsobom postupoval napriek tomu, že ako obvinený som mohol legitímne očakávať zvýšenú a osobitnú starostlivosť o ochranu mojich ústavných práv a práv zaručených Dohovorom.“

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   v danom   prípade   vyslovenie   porušenia   práv sťažovateľa,   ako   aj   zrušenie   uznesenia,   ktorým   bol   nariadený   termín   hlavného pojednávania, je postačujúce na ochranu práv sťažovateľa, a preto požiadavke sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Rovnako   považoval   ústavný   súd   za   nadbytočné   vysloviť   zákaz   pokračovania v porušovaní označených základných práv sťažovateľa (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom Mgr. R. T., ktorý je podľa predloženého osvedčenia platcom dane z pridanej hodnoty. Ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľovi prislúcha úhrada za tri úkony právnej služby, a preto po zistení, že úhrada trov konania požadovaná sťažovateľom (v sume 462,95 €) neprekračuje sumu vypočítanú podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, rozhodol, že úhradu trov konania prizná v sume požadovanej sťažovateľom (bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 25. mája 2011