znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 49/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   F.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   D.   L.,   B.,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cob 153/2009 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra 2009 doručená sťažnosť F., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. L.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „listina“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cob 153/2009 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2009.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou zo 7. júla 2008 podanou Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) domáhal od S. B.   (ďalej   len   „odporca“)   určenia   neplatnosti   uznesenia   č.   2   schváleného   na   valnom zhromaždení odporcu konanom 6. mája 2008. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 64 Cb 150/2008-107 z 3. marca 2009 tak, že žalobu zamietol a sťažovateľovi uložil nahradiť odporcovi trovy konania.

Proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   sa   sťažovateľ   odvolal.   V   odvolaní namietal najmä «nesprávne právne posúdenie výrazu stanov spoločnosti odporcu „majetok, ktorý je podmienkou riadneho plnenia zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme“ z toho hľadiska, že pre nakladanie s týmto majetkom sa vyžaduje dvojtretinová väčšina hlasov prítomných akcionárov...», a v tejto súvislosti „poukazoval na zneužívanie akcionárskych práv v zmysle § 176 ods. 1 Obchodného zákonníka z hľadiska netransparentnosti procesu predaja majetku spoločnosti odporcu na základe prijatého uznesenia valného zhromaždenia a z hľadiska neurčitosti majetku určeného na odpredaj...

Podľa názoru sťažovateľa ak väčšinový akcionár odporcu napadnutým uznesením valného   zhromaždenia   rozhodol   o predaji   autobusov   spôsobom   umožňujúcim   konať predstavenstvu netransparentne a bez určenia minimálnej ceny, pričom navrhovateľ ako menšinový akcionár proti tomuto postupu namietal, väčšinový akcionár tak zneužil svoju väčšinu hlasov na valnom zhromaždení a konal v rozpore s § 176b ods. 1 Obchodného zákonníka, čo má za následok neplatnosť uvedeného uznesenia valného zhromaždenia...“. Sťažovateľ namietal rozpor napadnutého uznesenia valného zhromaždenia s § 176b ods. 1 Obchodného   zákonníka   aj   preto,   že   v   ňom „absentuje   presná   špecifikácia   autobusov určených   na   odpredaj“, čím   väčšinový   akcionár „umožnil   predstavenstvu   konať netransparentne“.

O   odvolaní   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   43   Cob   153/2009 z 24. septembra   2009   tak,   že   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   a   uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania; označený rozsudok krajského súdu bol sťažovateľovi doručený 29. októbra 2009.

Podľa   sťažovateľa   odvolací   súd   v   odôvodnení   svojho   potvrdzujúceho   rozsudku „... pochybil   v   tom,   že   sa...   nevysporiadal   so   všetkými   námietkami   navrhovateľa, predovšetkým   s   námietkou   transparentnosti   procesu   predaja   autobusov   na   základe napadnutého uznesenia valného zhromaždenia...“, pričom „bez akéhokoľvek zdôvodnenia nebral zreteľ a iba uviedol, že po zhodnotení všetkých zistených skutočností dospel k záveru, že   výkon   práva   väčšinového   akcionára   Č.   O.   a.   s.   nebol   vykonaný   na   ujmu   práv a oprávnených   záujmov   druhého   akcionára,   ktorým   je   sťažovateľ.   Odvolací   a   ani prvostupňový súd vôbec neuviedli, z akých dôvodov považujú predaj majetku spoločnosti S. B.   na   základe   napadnutého   uznesenia   valného   zhromaždenia   za   transparentný   resp. námietkou transparentnosti sa vôbec nezaoberali.“.

Na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnosti   sťažovateľ   tvrdí,   že   napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ uvádza, že „už podal dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 27.   11.   2009   v   zmysle   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   z   dôvodu,   že rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24. 9. 2009 sp. zn. 43 Cob 153/2009 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v dôsledku čoho sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom“, pričom s poukazom na § 53 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) odôvodňuje podanie sťažnosti ústavnému súdu „potrebou naliehavej ochrany základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie od orgánu, ktorý je najvyšším orgánom ochrany ústavnosti a ochrany základných práv a slobôd“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol   nálezom, v ktorom vysloví, že namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 43 Cob 153/2009 z 24. septembra 2009 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil označený rozsudok krajského súdu, vrátil mu ho na ďalšie konanie a priznal mu úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cob 153/2009 a jeho rozsudkom   z   24.   septembra   2009.   Sťažovateľ   zároveň   ústavnému   súdu   oznámil,   že v predmetnej veci podal tiež dovolanie podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z   princípu   subsidiarity,   z   ktorého   vychádza   čl.   127   ods.   1   ústavy,   vyplýva,   že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených   kompetencií.   Právomoc ústavného   súdu   predstavuje v   tomto kontexte   ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V   danom   prípade   sťažovateľ   subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   pri   ochrane základných   práv   a slobôd   síce   akceptoval   tým,   že   podal   vo   svojej   veci   dovolanie   ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorej podanie odôvodnil „potrebou naliehavej ochrany základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne   konanie   od   orgánu,   ktorý   je   najvyšším   orgánom   ochrany   ústavnosti   a   ochrany základných práv a slobôd“. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   už   samotné   podanie   posledného   z   nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ   podaním   dovolania,   ako   aj   podaním   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu   (Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   dovolací   súd   a   ústavný   súd),   čo   nie   je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné.

Za daných okolností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd poukazuje aj na svoj právny názor (m. m. napr. I. ÚS 169/09, I. 184/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy možno takúto sťažnosť považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie   takejto   sťažnosti   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena a spol. proti Českej republike a rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky; zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2010