znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 49/09-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., M., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu   v Košiciach   v konaní vedenom   pod sp. zn.   Spr 132/08,   ako   aj   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 107/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra 2008 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. K., M., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.   Spr 132/08,   ako   aj   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 107/2006.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 25. októbra 2004 proti žalovanej A., a. s. (ďalej len „žalovaná“), na okresnom súde žalobu o náhradu škody. Vec rozhoduje sudca   JUDr. M.   K.   (ďalej   len   „sudca“).   Konanie   bolo   pôvodne   vedené   pod   sp.   zn. 20 C 87/2005,   avšak po   čiastočnom   späťvzatí žaloby sťažovateľkou   okresný   súd   v časti zaplatenia   istiny   uznesením   sp.   zn.   20   C   87/2005   z 11. mája   2006,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť 15. júna 2006, konanie zastavil a zvyšný nárok sťažovateľky na zaplatenie sumy 282 977 Sk s príslušenstvom vylúčil na samostatné konanie, ktoré sa vedie pod sp. zn. 20 C 107/2006. Sťažovateľka uvádza, že «Dňa 1. júna 2005 súd konanie vedené pod sp. zn. 20 C 107/2006 ktoré mu predchádzalo iné číslo 20 C/87/2005 zastavil. KS dňa 29. 9. 2005 zrušil uznesenie OS MI a vec vrátil na ďalšie konanie. Následne boli vykonané celkom päť pojednávania dňa 11. 5. 06, 19. 10. 2005, 30. 11. 06, 24. 5. 07 a po roku dňa 2. 6. 08. Dôkaz: (bližšie sťažnosť z 4. júna 2008, odpoveď na ňu od OS MI, žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti z 1. júla 2008, odpoveď KS KE z 5. 9. 2008). Súdne konanie doposiaľ právoplatne   skončené   nebolo.   Na   Ústavnom   súde   SR   si   preto   uplatňujeme   poskytnutie ochrany   základného práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov   v čase,   keď porušenie namietaného práva ešte trvá. (I. ÚS 34/1999).

Citovanou sťažnosťou na OS sme namietali nielen prieťahy v konaní súdu, ale aj nestrannosť a nezávislosť sudcu. Dôkaz sťažnosť zo dňa 4. júna 2008 str. 2. Poukazujeme na per analogiam rozhodnutia Ústavného súdu a na str. 3, ktoré riešia analogické prípady. Podľa § 135 OSP „Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd“, a konkretizujeme činnosť   orgánu   štátnej   moci   súdnej   v   zmysle   ustanovení   OSP,   ktoré   boli   nesprávnou činnosťou   súdu   aplikované   a   vykladané   z   hľadiska   vzťahu   sudcu   k   veci.   Vzhľadom   na skutočnosť, že dotknutý sudca nás listom 20 C/107/2007 zo dňa 11. 7. 08 žiadal o jasne a určito špecifikovať námietku zaujatosti, tak sme odpovedali sťažnosťou z 21. júla 2008 k rukám predsedu súdu OS MI, v ktorej sme na str. 2 opakovane známe súdu skutočnosti pod A) vydeklarovali meno sudcu, dôvod a kedy sa účastník o ňom dozvedel.

Na túto sťažnosť nám predseda OS MI odpovedal 30. 7. 2008. S odpoveďou sme neboli spokojný lebo nebola vykonaná v súlade s § 64 ods. (1), (2) zák. o súdoch a tak sme v zmysle § 67 zák. cit. zák. požiadali KS KE o jej prešetrenie. Odpoveď z KS KE nám do dnešného   dňa   nebola   zaslaná.   Ibaže   máme   považovať   odpoveď   z   KS   zo   dňa   5.   9.   08 spr. 132/08 za univerzálnu na obe žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti?

Takže to zhrneme v kontexte: 1. Sťažnosť z 4. júna 2008 na OS MI 2. Odpoveď z OS MI z 19. 6. 2008 3. Žiadosť o prešetrenie vybav... z 1. 6. 08 4. List od OS MI dotknutého sudcu z 11. 7. 2008 sp. 20 C/107/08 5. Naša odpoveď na žiadosť - Sťažnosť na prieťahy... z 21. 7. 08 6. Odpoveď z OS MI z 30. 7. 08 v ktorej farizejsky sú udávané dátum listín. 7. Žiadosť o prešetrenie odpovede OS MI z 13. 8. 08 na KS KE 8. Odpoveď z KS KE zo dňa 5. 9. 08 spr. 132/08 nevedno či sa vzťahuje na obe žiadosti o prešetrenie?...

Tak   flagrantné   veci   sa   orgánom   súdnej   správy   podarilo   demagogicky   zniesť   do stratená a to dogmami. Ide o jednotiaci zámer na dosiahnutie sféry záujmov?

Preto v tejto sťažnosti apelujeme na skutočnosti: ak súd nezabezpečí ochranu práva v zmysle čl. 48 ods. (2) v konaní o merite veci a orgán štátnej správy súdov sa nezaoberá sťažnosťou podanou v súlade s § 62 - 70 zák. č. 757/2004 Z. z., a sťažnosťou ktorou sme namietali nestrannosť a nezávislosť sudcu - zaujatosť sudcu nadriadený súd, ktorým je krajský súd, dva rozdielne subjekty pôsobiace v mene štátu v zhodnom období porušujú ústavou priznané právo na súdnu a inú právnu ochranu č. 46 (1) a prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov čl. 48 (2) Ústavy SE.».

Sťažovateľka podala 4. júna 2008 sťažnosť predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní   a zároveň   v tejto   sťažnosti   vyslovila   pochybnosti   o nezaujatosti   a   nestrannosti sudcu. Pokiaľ ide o prieťahy v konaní, sťažovateľka najmä namietala, že okresný súd jej návrh   na   zmenu   žaloby   zo 16.   januára   2008   doručil   žalovanej   na   vyjadrenie   až   na pojednávaní konanom 2. júna 2008, kde „sa žalovaný nevedel k nemu fundovane vyjadriť iba ho navrhol zamietnuť a žiadal nariadiť nové znalecké dokazovanie. Súd žalovanému vyhovel.   Náš   návrh   zamietol   a odročil   pojednávanie   za   účelom   nového   znaleckého dokazovania na neurčito.“.

Predseda okresného súdu odpovedal na sťažnosť prípisom z 19. júna 2008, v ktorom konštatuje,   že   sťažovateľkou   namietané   skutočnosti   nemôžu   byť   kvalifikované   ako subjektívny prieťah. Predseda okresného súdu ďalej v prípise uviedol, že «V ďalšom texte sťažnosti   sa   už   zaoberáte   jednotlivými   úkonmi   súdu,   ich   dôvodnosťou   a údajnou „nerovnosťou zbraní“. Rozhodne Vaše procesné postavenie, doručením podania protistrane 2.   6.   2008,   sa   nezhoršilo,   toto   doručenie   nemalo   podstatný   vplyv   na   dĺžku   konania a neovplyvnila tak ani celkové meritórne rozhodnutie vo vec, keďže vec nebola doposiaľ rozhodnutá.   Zákon nám nepriznáva   také právo,   aby   sme   v rámci   sťažnostného konania hodnotili postupy súdu. Toto právo má jedine odvolací súd v rámci odvolacieho konania, preto sa k týmto statiam Vašej sťažnosti, v našej odpovedi, vyjadrovať nebudeme.

Keďže iné prieťahy v konaní ste v sťažnosti neuvádzali, reagujeme preto iba na tento konkrétny, Vami uvedený prieťah.

Po vyjasnení si, či Vaša sťažnosť je aj námietkou zaujatosti vybavujúceho sudcu, budú vo veci aj v tomto smere urobené príslušné procesné opatrenia.».

Keďže   sťažovateľka   nebola   spokojná   s vybavením   svojej   sťažnosti   predsedom okresného súdu, požiadala listom z 1. júla 2008 krajský súd v zmysle § 67 ods. 1 písm. a) zákona   č. 757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) o prešetrenie vybavenia sťažnosti.

Prípisom sp.   zn. 20 C 107/2006 z 11. júla 2008 vyzval sudca sťažovateľku, aby v lehote 15 dní jasne a určito špecifikovala námietku zaujatosti zákonného sudcu v zmysle ustanovení § 14 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľka reagovala na žiadosť okresného súdu z 11. júla 2008 listom z 21. júla 2008, ktorý adresovala predsedovi okresného súdu a v ktorom podala sťažnosť proti prípisu sudcu   z 11.   júla   2008   a zároveň   vyjadrila   nespokojnosť   s postupom   sudcu,   ako   aj pochybnosti   o jeho   nezaujatosti   v konaniach   vedených   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 20 C 107/2006 a sp. zn. 20 C 135/2007.

Predseda okresného súdu listom z 30. júla 2008 sp. zn. Spr 42/2008 reagoval na list sťažovateľky   z 21.   júla   2008   a oznámil   jej,   že „Citovaným   listom   v podstate   zhrňujete dôvody   Vašich   pôvodných   sťažností.   Na   vašu   sťažnosť   zo   dňa   17.   6.   2008   v konaní 20 C 135/2007 sme odpovedali naším listom zo dňa 26. 6. 2008 - Spr 32/2008 a na Vašu ďalšiu sťažnosť v konaní 20 C 107/2006, zo dňa 30. 6. 2008 sme odpovedali naším listom Spr 29/2008 zo dňa 1. 7. 2008. Na týchto odpovediach v celom rozsahu trváme, nič na týchto nemeníme ani po prečítaní Vášho listu zo dňa 21. 7. 2008.“.

Sťažovateľka   listom   z 13.   augusta   2008   požiadala   krajský   súd   o prešetrenie vybavenia   jej   sťažnosti   z 21.   júla   2008   prípisom   predsedu   okresného   súdu   sp.   zn. Spr 42/2008 z 30. júla 2008.

Krajský   súd   prípisom   z 5.   septembra   2008   oznámil   sťažovateľke   výsledok prešetrenia   vybavenia   jej   sťažnosti   na   základe   žiadosti   z 1.   júla   2008.   Krajský   súd sťažovateľke   oznámil,   že „Po   oboznámení   sa   s dostupnými   podkladmi   sme   dospeli k záveru, že Vaša sťažnosť bola odpoveďou predsedu Okresného súdu Michalovce zo dňa 19. 6. 2008 Spr 29/2008 riadne, v súlade so zákonom č. 757/2004 Z. z., vybavená.

V súlade s touto odpoveďou predsedu súdu možno, na základe obsahu spisu sp. zn. 20 C 107/2006, konštatovať, že v konaní nedošlo zo strany súdu k zavineným prieťahom. Vami   tvrdené   oneskorené   doručenie   Vášho   podania   zo   16.   1.   2008   žalovanej   (na pojednávaní dňa 2. 6. 2008) nemalo za následok vznik prieťahov v konaní.

Pokiaľ ste namietali správnosť postupu súdu v konaní a pri dokazovaní, v tejto časti Vaša sťažnosť nie je prípustná (§ 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z.).“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo spoločnosti D. a. s. M. na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. Spr 132/08 porušené bolo.

2. Krajskému súdu Košice v konaní vedenom pod sp. zn. Spr. 132/08 prikazuje aby vo veci sp. zn. Spr 132/08 znovu konal a rozhodol.

3.   Základné   právo   spoločnosti   D.   a.   s.   M.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu v Michalovciach v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 107/2006 porušené bolo.

4.   Okresnému   súdu   Michalovce   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20   C   107/2006 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

4. Krajský súd v Košiciach a Okresný súd v Michalovciach spoločne a nerozdielne sú povinné uhradiť trovy právneho zastúpenia spoločnosti D. a. s. M. na účet advokáta JUDr. M.   K.,   Advokátska   kancelária,   M.,   vo   výške   7.938,-   Sk   (slovom sedemtisícdeväťstotridsaťosem   slovenských   korún)   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Spr 132/08

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta,   že   predseda   krajského   súdu   nevybavil   riadne a v zákonnej   lehote   jej   žiadosť   o prešetrenie   postupu   predsedu   okresného   súdu   (prípis predsedu   okresného   súdu   sp.   zn.   Spr   29/2008   z 19.   júna   2008)   v súvislosti   s jeho rozhodovaním o sťažnosti zo 4. júna 2008, ktorou namietala nielen prieťahy v konaní na okresnom súde, ale aj nestrannosť a nezávislosť sudcu. Sťažovateľka je toho názoru, že krajský súd vo svojom prípise sp. zn. Spr. 132/08 z 5. septembra 2008 neprešetril postup predsedu   okresného   súdu,   tak   ako   mu   to   prikazuje   zákon   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“) a zákon o súdoch, vo vzťahu k námietke nestrannosti a nezávislosti sudcu, a tým podľa jej názoru porušil jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   z príloh   pripojených   k sťažnosti   sťažovateľky   zistil,   že   predseda krajského súdu sa v prípise sp. zn. Spr 132/08 z 1. augusta 2008 ospravedlnil právnemu zástupcovi sťažovateľky, že krajský súd nemohol k 1. augustu 2008 rozhodnúť o jej žiadosti o prešetrenie postupu predsedu okresného súdu v zákonnej lehote, pretože sa nepodarilo zabezpečiť riadne podklady pre jej prešetrenie, a to z dôvodu čerpania riadnej dovolenky sudcom vybavujúcim agendu sťažností. Poukázal pritom na § 65 ods. 2 zákona o súdoch. V prípise   sp.   zn. Spr 132/08   z 5. septembra 2008   predseda   krajského   súdu   po doručení stanoviska sudcu z 23. júla 2008 konštatoval, že sťažnosť sťažovateľky bola odpoveďou predsedu okresného súdu z 19. júna 2008 vybavená riadne, a tiež to, že po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že „v konaní nedošlo zo strany súdu k zavineným prieťahom“. V časti, ktorou sťažovateľka namietala správnosť postupu okresného súdu v konaní a pri dokazovaní, predseda krajského súdu vyhodnotil jej sťažnosť ako neprípustnú s poukazom na § 62 ods. 1 zákona o súdoch.

V zmysle   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I. ÚS 39/99,   II. ÚS 39/00) konanie a rozhodovanie orgánov štátnej správy súdov o sťažnostiach nemožno považovať za   konanie   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (hoci   so   súdnym   konaním   súvisí),   a teda   ani   za konanie podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože k nemu nedochádza v súdnom konaní pred nezávislými a nestrannými súdmi. Nesplnenie zákonom uložených povinností pri vybavovaní týchto sťažností (napr. prekročenie lehoty na vybavenie sťažnosti podľa § 13 ods. 1 zákona o sťažnostiach alebo podľa § 65 ods. 1 zákona o súdoch) preto ústavný   súd   neposudzuje   ako   konanie,   ktorým   by   bolo   možné   porušiť   základné   právo účastníka súdneho konania podľa ústavy, vzhľadom na to, že orgán štátnej správy súdov sa pri vybavovaní sťažnosti rozhodovacej činnosti súdu v konkrétnej veci nezúčastňuje.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy, a nie aj iné orgány štátu. Z uvedeného dôvodu preto v konaní o sťažnosti nemôže dôjsť k porušeniu tých základných práv alebo slobôd, ktoré tak ústava v čl. 46 až čl. 50, ako aj listina v čl. 36 ods. 1 a dohovor v čl. 6 ods. 1 priznávajú výlučne účastníkom súdneho konania, t. j. konania pred súdom, a nie účastníkom konania pred orgánom štátnej správy súdov.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   postupom   krajského   súdu v sťažnostnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Spr   132/08   nemohlo   dôjsť   k porušeniu základných   práv   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   36   ods.   1   listiny   ani k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec tohto záveru ústavný súd poznamenáva, že podľa jeho zistení krajský súd (jeho predseda)   vybavil   žiadosť   sťažovateľky   o prešetrenie postupu   predsedu   okresného súdu pri vybavovaní jej sťažnosti v zákonom ustanovených lehotách využijúc postup podľa §   65   ods.   2   zákona   o súdoch.   Rovnako   tak   podľa   názoru   ústavného   súdu   postupoval predseda krajského súdu v súlade so zákonom aj vo vzťahu k námietke zaujatosti sudcu, keďže sťažnosťou podľa § 62 ods. 1 druhej vety zákona o súdoch možno namietať len porušovanie   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   alebo porušovanie   zásad   dôstojnosti   súdneho   konania   sudcami,   súdnymi   úradníkmi   alebo zamestnancami   súdu,   ktorí   plnia   úlohy   pri   výkone   súdnictva.   Predseda   súdu,   či   už okresného   alebo   krajského,   preto   nebol   oprávnený   zaoberať   sa   časťou   sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala zaujatosť sudcu.

K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 107/2006

Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 20 C 10/2006. Pred   preskúmaním   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   poukázal   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   podľa   ktorej   zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. III. ÚS 59/05, IV. ÚS 434/08). Osobitne to platí v sporových konaniach, v ktorých proti sebe stoja žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu   uplatňuje   kontradiktórnosť   konania   [porovnaj   §   120   ods.   1   a 4   Občianskeho súdneho poriadku (napr. IV. ÚS 147/04)].

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti ústavný súd spravidla prihliada vtedy, keď sa vyskytli   opakovane a zároveň   významným spôsobom   ovplyvnili   dĺžku   súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).

V prípadoch, keď ústavný súd zistil, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, spravidla sťažnosť odmieta   ako   zjavne   neopodstatnenú   (napr.   I.   ÚS   17/01,   I.   ÚS   41/01,   III.   ÚS   59/05, III. ÚS 82/07).

Vychádzajúc   z uvedených   zásad   ústavný   súd   preskúmal   postup   okresného   súdu v namietanom   konaní,   ktoré   začalo 25.   októbra   2004,   keď   sťažovateľka   podala   proti žalovanej na okresnom súde žalobu o náhradu škody, a dosiaľ nie je právoplatne skončené.

Zo spisovej dokumentácie ústavný súd zistil, že okresný súd vo veci vedenej pod sp. zn.   20   C   107/2006   od   vylúčenia   zvyšnej   časti   nároku   sťažovateľky   na   samostatné konanie 11. mája 2006 v zásade plynulo koná (pôvodným návrhom sťažovateľky, o ktorom sa viedlo konanie na okresnom súde pod sp. zn. 20 C 87/2005, sa ústavný súd nezaoberal, pretože toto konanie bolo ukončené uznesením o zastavení konania sp. zn. 20 C 87/2005 z 11. mája 2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť 15. júna 2006). Úkony okresného súdu vykonané v predmetnej veci podľa názoru ústavného súdu nemožno označiť za neúčelné, lebo smerujú k rozhodnutiu vo veci samej. Na doterajšiu dĺžku namietaného konania vplýva skutočnosť,   že bolo   potrebné vykonať znalecké dokazovanie, ktorého závery   sú   (budú) rozhodujúce pre určenie správnej výšky nároku sťažovateľky. Okresný súd vo veci vykonal dosiaľ päť pojednávaní (11. mája 2006, 19. októbra 2006, 30. novembra 2006, 24. mája 2007   a   2.   júna   2008),   pričom   bol   zároveň   povinný   rozhodnúť   o   každom   návrhu sťažovateľky,   ktorým   sa   domáhala   zmeny   návrhu   na   začatie   konania   podľa   §   95 Občianskeho súdneho poriadku. Zo spisu vyplýva, že sťažovateľka navrhla pripustiť zmenu návrhu na začatie konania celkom štyrikrát (17. októbra 2006, 6. mája 2007, 16. januára 2008 a 15. mája 2008). Okrem toho sťažovateľka podaním zo 4. júna 2008 vzniesla neurčitú a nejasnú námietku zaujatosti zákonného sudcu, ktorú bolo potrebné upresniť a následne o nej rozhodnúť nadriadeným súdom. Z vyjadrenia žalovanej z 21. marca 2007 tiež vyplýva, že   sťažovateľka nepredložila   žalovanej   požadované   doklady   potrebné   na   prehodnotenie výšky   náhrady   škody.   Na   tomto   základe   možno   konštatovať,   že   na   doterajšiu   dĺžku namietaného konania majú objektívne vplyv aj procesné úkony sťažovateľky, na ktoré má na jednej strane právo, ale na druhej strane skutočnosť, že v dôsledku ich uplatnenia došlo k predĺženiu namietaného konania, nemôže byť pripísaná na ťarchu okresného súdu.

Na základe uvedených zistení ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že doterajší postup okresného súdu v namietanom konaní bol v zásade plynulý, resp. sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi   sťažovateľky   (napr.   návrhom   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2009