znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 49/07-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. A. D., H., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Prešove č. k. 1 NcC 61/05-110 zo 4. novembra 2005 a konaním, ktoré mu predchádzalo, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. A. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára 2006 doručená sťažnosť Mgr. A. D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 NcC 61/05-110 zo 4. novembra 2005 (ďalej aj „namietané uznesenie“ alebo „označené uznesenie“) a konaním, ktoré mu predchádzalo.

Sťažovateľka uviedla, že je žalovanou v súdnom konaní vedenom Okresným súdom Humenné (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 90/2004. Vec bola spočiatku pridelená zákonnému   sudcovi   JUDr.   Š.   P.   a neskôr   v dôsledku   zmeny   rozvrhu   práce   Mgr.   P.   T. Po tom,   ako   sa   sťažovateľka   z predvolania   na   prvé   pojednávanie   vo veci   nariadeného na 16. september 2005, doručeného 8. augusta 2005, dozvedela o zmene zákonného sudcu, uplatnila   8. septembra 2005   voči   novému   zákonnému   sudcovi   námietku   zaujatosti prostredníctvom svojho právneho zástupcu.

Návrh   na   vylúčenie   sudcu   odôvodnila   jeho   pomerom   k právnemu   zástupcovi sťažovateľa odvolávajúc sa na uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 NcC 78/03 z 2. decembra 2003,   ktorým   boli   v právnej   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp. zn.   8 C 673/02 z prerokúvania   a rozhodovania   veci   vylúčení   všetci   sudcovia   okresného   súdu   z dôvodu, že v danej veci sudca okresného súdu Mgr. P. T. vystupuje ako žalobca v 94. rade a zistené okolnosti   svedčia   o   osobnom   a   kolegiálnom   vzťahu   sudcov   okresného   súdu   k tomuto sudcovi,   čo   môže   vyvolať   nedôveru   protistrany.   V označenej   právnej   veci   okresného súdu vystupuje   v procesnom   postavení   žalovaného   otec   právneho   zástupcu sťažovateľky. Sťažovateľka upriamuje pozornosť aj na rozhodnutie krajského súdu vo veci sp. zn. 10 NcC 4/04, v ktorej sa podľa nej postupovalo obdobne ako v predošlom prípade.

O návrhu sťažovateľky na vylúčenie sudcu vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 7 C 90/2004 rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 NcC 61/05 zo 4. novembra 2005   tak,   že   sudcu   Mgr.   P.   T.   z   prerokúvania   a rozhodovania   v tejto   veci   nevylúčil. Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   uvedené   rozhodnutie   krajského   súdu   bolo   prijaté „... na podklade záverov, ktoré sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené a zároveň nimi neboli chránené označené základné práva a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného súdnictva“.

Sťažovateľka sa ďalej odvoláva na doterajšiu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, v rámci ktorej sa zaoberal otázkou nezávislosti a nestrannosti konajúceho súdu poukazujúc na odlišnosti v jeho právnych východiskách, keď ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 55/04 odmietol sťažnosť sťažovateľa pre nedostatok svojej právomoci odvolávajúc sa na princíp   subsidiarity,   zatiaľ   čo   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   III. ÚS 24/05   rozhodol o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom tak rozhodol na podklade sťažnosti toho istého sťažovateľa v tej istej veci, ale na základe novej námietky zaujatosti.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   1 NcC 61/05 zo 4. novembra 2005,   ako   aj   konaním,   ktoré   mu   predchádzalo,   došlo   k porušeniu jej označených práv, a v súvislosti s tým vyslovila názor, že krajský súd „... ako všeobecný súd, ktorý je v prvom rade povolaný (a zodpovedný) na ochranu ústavných práv a slobôd sťažovateľa,   bol   povinný   pri   rozhodovaní   vychádzať   nielen   z noriem   tzv.   jednoduchého práva,   ale   tieto   interpretovať   aj   s ohľadom   na   Ústavu   SR,   dohovor   ako   i doterajšiu judikatúru   ESĽP.   V danej   veci   poukazujeme   najmä   na   rozhodnutie   ESĽP   Delcourt v. Belgicko – rozsudok zo 17. 01. 1970, v zmysle ktorého spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale musí sa javiť, že má byť vykonávaná. Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán,   že   je   nestranný,   a zároveň   musí   byť   vylúčená   akákoľvek   vonkajšia   oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti. Jedná sa o tzv. teóriu zdania vygenerovanú judikatúrou ESĽP   (napr.   Padovani   v. Taliansko,   rozsudok   zo   dňa   26. 02. 1993,   Pullar   v.   Spojené kráľovstvo, Piersack v. Belgicko, rozsudok z 1. 10. 1982). (...)

V danej veci sa konajúci sudca vyjadril, že nie je vo veci zaujatý, a to vzhľadom na pomer k veci, účastníkom konania ani k právnemu zástupcovi sťažovateľa. Jedná sa však o subjektívne   hľadisko   posudzovania   nestrannosti,   ktoré   je   len   o   jedno   z   hľadísk posudzovania nestrannosti, a ktoré nemusí byť rozhodujúce.

Máme   za   to,   že   v tejto   veci   existovali   dôvodné   pochybnosti   o tom,   že   sudca je zaujatý.“

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sa   sťažovateľka   podrobnejšie   venuje   už   spomínaným rozhodnutiam   krajského   súdu   (sp. zn.   3 NcC 78/03   z   2. decembra 2003   a sp. zn. 10 NcC 4/04   z 5. februára 2004)   a   dospieva   k záveru, „... že   napadnuté   uznesenie je z ústavného hľadiska neudržateľné, a to najmä z dôvodu, že nebola zohľadnená teória zdania vygenerovaná judikatúrou ESĽP. Krajský súd v Prešove síce na podporu svojho rozhodnutia   uvádza,   že   právny   zástupca   sťažovateľa   JUDr.   M.   M.   nie   je   účastníkom konania, v ktorom vystupuje zákonný sudca ako žalobca, ale len jeho otec, tento nie je účastníkom, ani zástupcom v tomto súdnom konaní.

Je   však   potrebné   poznamenať,   že   JUDr.   M.   M.   vystupuje   ako   právny   zástupca žalovaného M. M. v spore, v ktorom je zákonný sudca žalobcom a je teda v pozícii právneho zástupcu   protistrany.   Taktiež vystupoval   ako   právny   zástupca   M.   M.   v konaní   vedenom na Okresnom súde v Humennom, spis zn. 9 C 127/03 a ako právny zástupca podal návrh na vylúčenie tohto sudcu. Na základe práve jeho návrhu bol vylúčený zákonný sudca, ktorý uviedol, že sa necíti byť zaujatý. Významnou okolnosťou pre posudzovanie nestrannosti sudcu je aj to, že sudca, hoci bol priamo s M. M. v spore, sa vyjadril vo veci 9 C 127/03, že sa necíti byť zaujatý.

S ohľadom   na   tieto   okolnosti   prípadu   je   sťažovateľ   presvedčený,   že   vzhľadom na teóriu zdania, sú dôvodné pochybnosti o zaujatosti sudcu, a to vzhľadom na jeho pomer k zástupcovi účastníka konania. Možno predpokladať, že potom, ako sa vyhovelo námietke zaujatosti v inej veci, nebude vzťah k právnemu zástupcovi neutrálny. Je len ťažko prijať záver   o neexistencii   pochybností   o nestrannosti   konajúceho   sudcu,   keď   právny   zástupca vystupuje ako právny zástupca protistrany. A preto je dôvodné uvažovať o porušení práva na nezávislý a nestranný súd, a teda aj o porušení označených práv a slobôd.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   po   preskúmaní   sťažnosti a jej prijatí na ďalšie konanie vo veci samej rozhodol ústavný súd nasledovným nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa Mgr. A. D. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Prešove,   spis.   zn.   1 NcC 61/05-110   zo   dňa   04. 11. 2005   a konaním,   ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje   sa   v plnom   rozsahu   Uznesenie   Krajského   súdu   v Prešove, spis. č. 1 NcC 61/05-110 zo dňa   04. 11. 2005 a vec sa vracia   Krajského   súdu   v Prešove na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť   sťažovateľovi Mgr.   A.   D.   do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet advokáta JUDr. M. M., B.“

Ústavný   súd   vyzval   11. júla 2006   predsedu   krajského   súdu,   aby   sa   vyjadril k sťažnosti. Písomné stanovisko k sťažnosti zaujal predseda kolégia krajského súdu (ďalej len   „predseda   kolégia“)   podaním   sp. zn.   Spr 10111/06   z   19. júla 2006,   v ktorom   okrem iného uviedol:

„Predmetná   vec   napadla   na   Krajský   súd   v   Prešove   na   odvolacie   konanie   dňa 28. 10. 2005 a bola zaradená pod vyššie uvedenú sp. zn. 1 NcC 61/05.

Vo veci bolo rozhodnuté dňa 4. 11. 2005 a po napísaní rozhodnutia a jeho kontrole bola dňa 11. 11. 2005 vec expedovaná Okresnému súdu v Humennom.

Z obsahu spisu, ani z vyjadrenia sudcu nevyplýva, že by u zákonného sudcu mohli vzniknúť   pochybnosti   o   jeho   nezaujatosti.   Žalovaná   vo   vznesenej   námietke   zaujatosti neuviedla   taký   zákonom   uznaný   dôvod   zaujatosti,   na   základe   ktorého   by   sa   mohla spochybniť   nezaujatosť   sudcu.   Len   samotné   tvrdenie   na   Okresnom   súde   Humenné pod sp. zn. 8 C 673/02, kde vystupuje ako žalobca v 94. rade a kde ako žalovaný vystupuje M. M., otec JUDr. M. M., ktorý je právnym zástupcom žalovanej v tomto konaní, nie je dôvodom   na   vylúčenie   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci.   M.   M.,   s   ktorým   je   vec prejednávajúci sudca priamo v spore, nie je totiž   účastníkom a   ani zástupcom   v teraz prebiehajúcom konaní.

Preto   okolnosti   uvádzané   navrhovateľkou   v   ústavnej   sťažnosti   považujeme za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.“

Dňa   25. augusta 2006   bolo   ústavnému   súdu   doručené   vyjadrenie   podpredsedu krajského súdu sp. zn. 1 SprO/1358/2006, v ktorom sa uvádza:

„Krajský   súd   v Prešove   uznesením zo   4.   11.   2005   č. 1 NcC 61/05-110   nevylúčil sudcu   Mgr.   P.   T.   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci   vedenej   na   Okresnom   súde Humenné pod sp. zn. 7 C 90/2004.

Nadriadený súd (senát) rozhodol v súlade s gramatickým výkladom ust. § 14 ods. 1 O. s. p., keďže sudca nemá priamo k právnemu zástupcovi pomer a nemá podľa vyššie uvedeného rozhodnutia ani pomer k veci a účastníkom konania.

Navrhujeme návrh odmietnuť ako zjavne neopodstatnený.“

K citovaným   stanoviskám   podpredsedu   krajského   súdu   a predsedu   kolégia sa 9. októbra 2006 vyjadril právny zástupca sťažovateľky. Pokiaľ ide o stanovisko predsedu krajského súdu, poukázal na to, „... že aplikácia gramatického výkladu ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p. jednak nie je v danom prípade celkom namieste, a jednak ani predostretý gramatický výklad nie je súladný s Ústavou SR ako i s Dohovorom o ochrane základných práv a ľudských slobôd.

Právo   na   nezávislý   a nestranný   súd   je   základným   právom,   ktoré   je   garantované Ústavou SR ako i Dohovorom o ochrane základných práv a ľudských slobôd, pričom tieto právne predpisy sú bezo sporu právnymi predpismi vyššej právnej sily ako je Občiansky súdny poriadok, na ktorého ustanovenie § 14 ods. 1 sa odvoláva podpredseda Krajského súdu v Prešove.

Ústavné normy, zakotvujúce základné práva a ľudské slobody, pôsobia smerodajne a určujúco   voči   normám   tzv.   jednoduchého   práva   (ku   ktorým   nepochybne   patrí aj ustanovenie   § 14   ods. 1   O. s. p.),   samozrejme   pokiaľ   tieto   základné   práva   a   ľudské slobody nemajú pôsobiť iluzórne.

Z toho ďalej možno dôvodiť, že ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p. nemožno v právnom štáte vykladať izolovane a samostatne bez zreteľa na ustanovenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd.

Okrem   toho   máme   za   to,   že   gramatický   výklad   ustanovenia   § 14   ods. 1   O. s. p., na ktorý sa odvoláva podpredseda Krajského súdu v Prešove nie je vecne správny, keďže pomer sudcu k právnemu zástupcovi nie je možné vykladať len v tom smere, že právny zástupca musí byť nevyhnutne (ako účastník) zúčastnený v spore s konajúcom sudcom. Postačí pritom, aby tento právny zástupca bol účastný ako právny zástupca v inom konaní so zákonným sudcom.

Uvedomujem si však aj to, že tento záver nemožno generalizovať pre všetky konania, a to s ohľadom na to, že nezávislosť súdu je potrebné posudzovať so zreteľom na všetky konkrétne okolnosti prípadu.

Okolnosťou odôvodňujúcou zaujatosť zákonného sudcu v danom prípade je jednak tá skutočnosť, že zákonný sudca v predchádzajúcich v dvoch konaniach, z ktorých v jednom vystupoval ako účastník a v druhom ako zákonný sudca, sám nenamietal svoju zaujatosť, t. j. z vlastnej iniciatívy, nenavrhol v prvom prípade odňatie a prikázanie veci inému súdu, a v druhom prípade sám svoje vylúčenie, pričom podľa nášho názoru by sa (vzhľadom skutkové   okolnosti   týchto   prípadov)   takéto   iniciatívne   konanie   zo   strany   predstaviteľa súdnej moci javilo ako primerané a opodstatnené.

Ďalšou relevantnou okolnosťou v danom prípade je priamy príbuzenský pomer medzi právnym zástupcom sťažovateľky a M. M., s ktorým je zákonný sudca (v pozícií protistrany) v   aktívnom   spore.   Tento   príbuzenský   pomer   môže   byť   relevantnou   okolnosťou,   pokiaľ sa jedná o posúdenie zaujatosti zákonného sudcu“.

Uvedené úvahy sa podľa právneho zástupcu sťažovateľky vzťahujú v plnom rozsahu aj na stanovisko predsedu kolégia.

Vzhľadom   na   to,   že   sudca   okresného   súdu,   o nevylúčení   ktorého   z prerokúvania a rozhodovania   v právnej   veci   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp. zn. 1 NcC 61/05   zo   4. novembra 2005,   sa   po   podaní   sťažnosti   ústavnému   súdu   stal sudcom Krajského súdu v K., a teda vo veci okresného súdu sp. zn. 7 C 90/2004 prestal byť zákonným   sudcom,   právny   zástupca   sťažovateľky   zároveň   ústavnému   súdu   oznámil, že na bode 2 petitu sťažnosti netrvá a žiada, aby vec bola prerokovaná iba v rozsahu bodu 1 a 3 petitu sťažnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom (...).

Z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľka   namietala   porušenie   označených základných práv uznesením krajského súdu č. k. 1 NcC 61/05-110 zo 4. novembra 2005, ako aj konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu. Týmto uznesením, ako už bolo uvedené, rozhodol   krajský   súd   o námietke   zaujatosti   vznesenej   sťažovateľkou   vo   veci   vedenej okresným súdom pod sp. zn. 7 C 90/2004 o nevylúčení zákonného sudcu z jej prerokúvania a rozhodovania.

V návrhu   na   vylúčenie   sudcu   z   prerokúvania   a rozhodovania   v uvedenej   veci z 8. septembra   2005   sťažovateľka   uviedla,   že „... vznáša   (...)   prostredníctvom   právneho zástupcu   v zmysle   ustanovení   § 14   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   nasledovnú námietku zaujatosti voči sudcovi Okresného súdu Humenné Mgr. P. T., ktorý má podľa rozvrhu   práce   uvedenú   vec   prejednať   a o veci   rozhodnúť,   nakoľko   so   zreteľom   na jeho pomer k zástupcovi účastníka sú tu pochybnosti o jeho nezaujatosti“.

Sťažovateľka odôvodnila svoj návrh na vylúčenie sudcu tým, že:„Uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove,   spis.   zn.   3 NcC 78/03-81,   zo   dňa 02. 12. 2003,   boli   v   právnej   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   Humenné,   pod   spis.   zn. 8 C 673/02, z prejednávania a rozhodovania veci vylúčení všetci sudcovia Okresného súdu Humenné, a to z dôvodu, že v danej veci ako žalobca v 94. rade vystupuje Mgr. P. T., sudca tunajšieho súdu a sú tu také okolnosti, ktoré svedčia o osobnom a kolegiálnom vzťahu sudcov Okresného súdu Humenné k žalobcovi v 94. rade, ktorý je sudcom uvedeného súdu a taktiež na možnú nedôveru protistrany, nie je vhodné, aby právnu vec sudcu, s ktorým prichádzajú denne do kontaktu prejednávali a o vecí rozhodovali jeho spolupracovníci. Uvedená právna vec nebola doposiaľ ukončená.

V   uvedenom   konaní   žalovaný   M. M. je   otec   JUDr.   M. M.,   ktorý   je   právnym zástupcom žalovanej v tomto konaní.

Obdobne v ďalšej právnej veci vedenej na Okresnom súde Humenné, pod spis. zn. 9 C 127/03, rozhodol Krajský súd v Prešove Uznesením, spis. zn. 10 NcC 4/04-26, ktorým rovnako odňal vec sudcovi Mgr. P. T.

Uvedené skutočnosti naďalej pretrvávajú a vzťahujú sa i na právnu vec, o ktorú v tomto   konaní   ide   a   kde   má   podľa   rozvrhu   práce   vec   žalovanej   prejednať   a   o   veci rozhodnúť sudca, ktorý v inej právnej veci vystupuje ako žalobca...“

Sudca Mgr. P. T. vo vyjadrení k námietke zaujatosti uviedol, že sa necíti byť zaujatý, pretože   je   bez   vzťahu   k prerokúvanej   veci,   účastníkom   konania,   ako   aj k zástupcovi sťažovateľky. Nemá však námietky, aby uvedená vec bola pridelená inému sudcovi.

Krajský   súd   odôvodnil   namietané uznesenie,   ktorým   nevylúčil   sudcu   Mgr.   P.   T. z prerokúvania a rozhodovania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 7 C 90/2004, okrem iného tým, že:

„Vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania vo veci predpokladá takú situáciu, že možno mať pochybnosti o tom, že sudca i pri vynaložení úsilia o objektívne posúdenie veci nemôže byť nestranný vo vzťahu k účastníkom, ich zástupcom alebo bude mať záujem na určitom meritórnom ukončení konania. Takúto situáciu predpokladá najmä príbuzenský vzťah k účastníkom alebo k ich zástupcom, priateľský pomer k týmto osobám, osobný alebo ekonomický záujem na určitom ukončení veci a podobne.

Z obsahu spisu, ani z vyjadrenia sudcu nevyplýva, že by u zákonného sudcu mohli vzniknúť   pochybnosti   o   jeho   nezaujatosti.   Žalovaná   vo   vznesenej   námietke   zaujatosti neuviedla   taký   zákonom   uznaný   dôvod   zaujatosti,   na   základe   ktorého   by   sa   mohla spochybniť   nezaujatosť   sudcu.   Len   samotné   tvrdenie   žalovanej,   že   sudca   Mgr.   P.   T. je účastníkom konania vo veci vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 8 C 673/02, kde vystupuje ako žalobca v 94. rade a kde ako žalovaný vystupuje M. M., otec JUDr. M. M., ktorý je právnym zástupcom žalovanej v tomto konaní, nie je dôvodom na vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. M. M., s ktorým je vec prejednávajúci sudca priamo v spore, nie je totiž účastníkom a ani zástupcom v teraz prebiehajúcom konaní.

Vzhľadom   na   uvedené   nadriadený   súd   rozhodol   tak,   že   sudca   Mgr.   P. T. nie je vylúčený   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci   7 C 90/2004   Okresného   súdu Humenné.“

Podľa   ustanovenia   § 14   ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení   účinnom v relevantnom čase (ďalej aj „OSP“) sú sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti   o   ich   nezaujatosti. Podľa   odseku   3   citovaného   ustanovenia   dôvodom na vylúčenie sudcu   nie   sú   okolnosti,   ktoré   spočívajú   v   postupe   sudcu   v   konaní o prejednávanej veci.

Podľa   ustanovenia   § 15a   ods. 1   OSP   účastníci   majú   právo   z   dôvodov   podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.Podľa   ustanovenia   § 16   ods. 1 OSP súd predloží   vec na rozhodnutie   o   námietke zaujatosti   do   10 dní   od   jej   podania   nadriadenému   súdu.   O   tom,   či   je   sudca   vylúčený, rozhodne   do   10 dní   od   predloženia   veci   nadriadený   súd   v   senáte.   O   vylúčení sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodne do 10 dní iný senát tohto súdu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   namietané   uznesenie   krajského   súdu   nevykazuje znaky arbitrárnosti a aj keď je vzhľadom na príslušné zákonné ustanovenia Občianskeho súdneho   poriadku   o vylúčení   sudcov   z prejednávania   a rozhodovania   veci   z dôvodu pochybností   o ich   nezaujatosti   stručné,   ale   napriek   tomu   vyčerpávajúcim   spôsobom a presvedčivo   odôvodnené,   ústavný   súd   považuje   právny   názor   krajského   súdu za legitímny a akceptovateľný.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by   uzneseniu   krajského   súdu č. k. 1 NcC   61/05-110   zo   4. novembra 2005   bolo   možné   vyčítať   jednostrannosť,   ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich   účelu,   podstaty   a zmyslu.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   uzavrel, že skutkové   alebo   právne   závery   krajského   súdu   nemožno   kvalifikovať   ako   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné   s označenými   článkami   ústavy a dohovoru.

Takto   koncipované   odôvodnenie   dalo   odpoveď   na   skutkovú   a právnu   podstatu sťažovateľkou podaného návrhu na vylúčenie sudcu okresného súdu, a preto jeho obsah neosvedčuje   okolnosti   naznačujúce   príčinnú   súvislosť   s možným,   sťažovateľkou namietaným porušením jej označených práv.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní   garantované   prostredníctvom   vylúčenia   sudcu   z jej   ďalšieho   prejednávania pre zaujatosť   v zmysle   ustanovení   § 14   až   16 OSP.   Obsahom   základného   práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených   osôb   (t. j.   samotného   sudcu,   ktorý   podal   takýto   návrh   podľa   § 15   OSP, resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa § 15a ods. 1 OSP) a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Podľa   čl. 141   ods. 1   ústavy   vykonávajú   súdnictvo   nezávislé   a nestranné   súdy. Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotu, že práve súdy sú tými orgánmi   štátu,   ktoré   poskytnú   účinnú   a nespochybniteľnú   ochranu   práva.   Európsky   súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že   okrem   jeho   nezávislosti   je   potrebné   brať   zreteľ   aj   na   ďalšie   aspekty   subjektívneho a objektívneho charakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne   ich   zástupcom.   Objektívny   aspekt   nestrannosti   je   založený   na   vonkajších inštitucionálnych,   organizačných   a procesných   prejavoch   sudcu   a   jeho   vzťahu k prerokúvanej veci a k účastníkom konania.

Tieto   aspekty   nestrannosti   súdu   rozlíšil   ESĽP   vo   svojom   rozhodnutí   Piersack v. Belgicko   z   1. októbra   1982,   kde   išlo   o posúdenie   nestrannosti   predsedu   súdu,   ktorý v počiatočnom štádiu konania v danej veci pôsobil ako verejný prokurátor. Z judikatúry ESĽP   vyplýva,   že   subjektívne   hľadisko   sudcovskej   nestrannosti   sa   musí   podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti, aby neexistovali pochybnosti o nezaujatosti sudcu   k účastníkom   konania,   prípadne   ich   zástupcom   alebo   k prejednávanej   veci. Rozhodujúcim prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania   je   objektívne   oprávnená.   Treba   rozhodnúť   v každom   jednotlivom   prípade, či povaha   a stupeň   vzťahu   sú   také,   že   naznačujú   nedostatok   nestrannosti   súdu   (Pullar v. Spojené kráľovstvo).   Za   objektívne však   nemožno považovať to,   ako   sa   nestrannosť sudcu   len   subjektívne   javí   vonkajšiemu   pozorovateľovi   (účastníkovi   konania),   ale   to, či reálne neexistujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.

V namietanom prípade sudca Mgr. P. T. uviedol, že sa necíti byť zaujatý, keďže je bez vzťahu k prerokúvanej veci, účastníkom konania, ako aj k zástupcovi sťažovateľky. Nenamietal   však   prípadné   pridelenie   predmetnej   veci   inému   sudcovi.   Vnútorné   pocity sudcu o svojej nestrannosti a nezávislosti je potrebné akceptovať a predpokladať, pokiaľ sa nepreukáže opak, že nezakladajú dôvod jeho zaujatosti. Z objektívneho hľadiska sa však sťažovateľka snažila spochybniť nestrannosť uvedeného sudcu, avšak ústavný súd je toho názoru, že aj keď jej argumenty nie sú nezávažné, nie sú ani zásadné pre jeho rozhodnutie. Skutočnosť,   že   v   inej   právnej   veci   vedenej   okresným   súdom   boli   z   jej prerokúvania a rozhodovania rozhodnutím nadriadeného súdu vylúčení všetci sudcovia okresného súdu z dôvodu, že v tejto veci vystupuje Mgr. P. T. v procesnom postavení žalobcu v 94. rade, pričom žalovaným je otec právneho zástupcu sťažovateľky, a rovnako tak ani skutočnosť, že v inej právnej veci vedenej okresným súdom (v ktorej vystupuje otec právneho zástupcu sťažovateľky v procesnom postavení žalobcu) rozhodol krajský súd tak, že ju odňal sudcovi Mgr. P. T., nemôže postačovať podľa názoru ústavného súdu na založenie pochybnosti o nezaujatosti   zákonného   sudcu   k prerokúvanej veci,   účastníkom   konania   ani   k   ich zástupcom. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti. Týka sa to predovšetkým nevyhnutných vzťahov osôb patriacich do určitej skupiny, a teda v danom   prípade   osôb   vykonávajúcich   právnické   povolanie.   V namietanom   prípade   bol súčasťou takéhoto vzťahu zákonný sudca a právny zástupca žalovaného, zastupujúci ako advokát svojho otca v inom konaní, pričom prikladať tomuto vzťahu intenzitu a závažnosť, ktorá   by   založila   pochybnosť   o   nezaujatosti   zákonného   sudcu,   považuje   ústavný   súd v danom   prípade   za   nedôvodné. K vylúčeniu   sudcu   z prerokúvania a rozhodovania   veci môže dôjsť aj pri zohľadnení sťažovateľkou akcentovanej tzv. teórie zdania, uplatňovanej v judikatúre   ESĽP,   iba   v   prípade,   keď   je   celkom   zjavné,   že   jeho   vzťah   k   danej   veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej   povinnosti   nebude   môcť   rozhodovať   „sine   ira   et   studio“,   teda   nezávisle a nestranne.   Analýza   skutočností   uvádzaných   sťažovateľkou   v námietke   zaujatosti vznesenej   proti   zákonnému   sudcovi   v označenej   právnej   veci   vedenej   okresným   súdom a v sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   v danom   prípade prijatie takéhoto záveru neumožňuje.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98,   I. ÚS 27/04,   I. ÚS 25/05,   I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný   súd   v   súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi označeným   rozhodnutím   krajského   súdu   a namietaným   porušením   základného   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2007