znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 49/06-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14. septembra 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudcu Jána Auxta a sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej prerokoval sťažnosť A. N., F., zastúpeného advokátom JUDr. L. M., Česká republika, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž 7/2005 zo 16. novembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. N. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž 7/2005 zo 16. novembra 2005 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   4 Sž 7/2005 zo 16. novembra 2005 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. A.   N. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   50 000 Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. A. N. n e p r i z n á v a   úhradu trov konania.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bola 6. februára 2006 doručená sťažnosť A. N., F. (ďalej len „sťažovateľ), ktorou namietal, že rozhodnutím Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 4 Sž   7/2005 zo 16. novembra 2005 bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu bolo v opravnom konaní potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne v B. (ďalej len „sociálna poisťovňa“) sp. zn. 11-06535-2109/2003 z 13. decembra 2004, ktorým táto zamietla žiadosť sťažovateľa o jednorazový finančný príspevok podľa § 3 ods. 3 zákona č. 462/2002 Z. z. o poskytnutí jednorazového finančného príspevku politickým väzňom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poskytnutí príspevku“). Dôvodom pre zamietnutie žiadosti sťažovateľa   zo   strany   sociálnej   poisťovne   bola   skutočnosť,   že sťažovateľ   nepredložil k svojej   žiadosti   príslušné   doklady,   ktoré   by   preukazovali   opodstatnenosť   jeho   nároku, predovšetkým   rozhodnutie   súdu   o   súdnej   rehabilitácii   politického   väzňa   v zmysle   § 2 zákona   č. 119/1990   Zb.   o súdnej   rehabilitácii   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o súdnej rehabilitácii“). Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že jeho rehabilitačné konanie nebolo skončené z dôvodu záplav v P. v auguste 2002, keď bol vytopený Vojenský ústredný archív, jeho spis preto nemohol byť rekonštruovaný a uvedené doklady z tohto dôvodu   ešte   nemá   k   dispozícii.   Podľa   sťažovateľa   subjekty,   ktoré   rozhodovali   o jeho nároku,   nezohľadnili   situáciu,   v   dôsledku   ktorej   nemohol   doložiť   svoju   žiadosť požadovanými   dokumentmi   a   ktorú   nezavinil   a   ani   na   ňu   nemohol   mať žiaden   vplyv. Poukazuje   tiež   na   rozhodnutie   iného   senátu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2 Sž 10/2005 z 12. októbra 2005, ktorým bolo v obdobnej veci zrušené napadnuté rozhodnutie sociálnej poisťovne   o   nepriznaní   jednorazového   finančného   príspevku.   Z   tohto   rozhodnutia najvyššieho súdu sťažovateľ citoval, že „Sociální pojišťovna musí rozhodnout v zákonem stanovené lhůtě za předpokladu, že oprávněná osoba předloží všechny objektivně dostupné doklady. Navrhovateli nemůže být na újmu to, že archiv, kde se písemnosti týkající se jeho osoby   a rozhodné   v dané   věci   nacházejí,   byl   zatopený   a tedy   objektivně   bez   jakéhokoli zaviění nemohl splnit zákonný požadavek“.

Sťažovateľ navrhuje aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vyhlásil tento nález:„I. Rozsudkem Nejvyššího soudu SR ze dne 16. 11. 2005 sp. zn. 4 Sž 7/2005 bylo porušeno stěžovatelovo právo na

spravedlivý proces podle článku 6 odst. 1 Úmluvy,

soudní ochranu podle článku 36 odst. 1 Listiny a článku 46 odst. 1 Ústavy,

odškodnení podle článku 36 odst. 3 Listiny.

II. Rozsudek Nejvyššího soudu SR ze dne 16. 11. 2005 sp. zn. 4 Sž 7/2005 se zrušuje. III. Stěžovateli se přiznává spravedlivé zadostiučinění ve výši 50.000,- Sk.“

Ústavný   súd   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   28. februára 2006   predbežne prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   § 25   ods. 1   zákona Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“),   konštatoval,   že   spĺňa   všeobecné   náležitosti   návrhu   na   začatie   konania pred ústavným súdom stanovené v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti ustanovené   v   § 50   citovaného   zákona   a   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde uznesením rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd listom z 23. marca 2006 obrátil   na   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „predseda najvyššieho   súdu“)   so   žiadosťou   o   zaslanie   spisu   sp.   zn.   4 Sž 7/2005   a   o   vyjadrenie k prijatej   sťažnosti.   Predseda   najvyššieho súdu   vo svojom vyjadrení (č. k. KP 8/06-18) doručenom ústavnému súdu 13. júna 2006 okrem iného uviedol:

„... úlohou najvyššieho súdu“ bolo «preskúmať na základe opravného prostriedku zákonnosť rozhodnutia a postupu Sociálnej poisťovne v B. (§ 244 ods. 1 OSP) podľa § 250l až 250s OSP.

Po zistení, že sťažovateľ k žiadosti nepripojil doklady preukazujúce opodstatnenosť jeho   nároku   na   jednorazový   finančný   príspevok   (§ 3   ods. 3   zák.   č. 462/2002   Z. z. o poskytnutí   jednorazového   finančného   príspevku   politickým   väzňom),   a to   konkrétne rozhodnutie   o rehabilitácii   podľa   zák.   č. 119/1990 Zb.   o   súdnej   rehabilitácii   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   „zák.   č.   119/1990   Zb.“)   a doklad   preukazujúci   dĺžku   jeho väznenia   ako   politického   väzňa,   a   takéto   doklady   nedoložil   ani   dodatočne   po   výzve Sociálnej poisťovne z 30. septembra 2004 a ani do rozhodnutia najvyššieho súdu, dospel najvyšší súd k záveru, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne je v súlade so zákonom a podľa § 250q ods. 2 OSP ho potvrdil. Sťažovateľ totiž nepreukázal, že bol rehabilitovaný podľa zák. č. 119/1990 Zb.

Najvyšší   súd   si   dovoľuje   k veci   poznamenať,   že   trestný   rozsudok   odsudzujúci sťažovateľa pre trestný čin vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa § 270 ods. 1 písm. b) Trestného zákona č. 86/1950 Zb. nepatrí medzi rozhodnutia, ktoré sa zrušili zo zákona (§ 2 zák. č. 119/1990 Zb.), ale išlo o rozhodnutie, ktoré mohlo byť zrušené v prieskumnom konaní podľa § 4 zákona č. 119/1990 Zb. Takéto prieskumné konanie sa začínalo na návrh podaný   odsúdeným,   resp.   ďalšími   osobami   (§ 5   ods. 1),   najneskôr   do   dvoch   rokov od účinnosti zákona (§ 6 ods. 1 zák. č. 119/1990 Zb.).

Sťažovateľ postupom podľa § 2, § 4, ale ani podľa § 30 ods. 1 zák. č. 119/1990 Zb. rehabilitovaný nebol, podal preto v januári 2004 podnet na sťažnosť pre porušenie zákona, o ktorom doposiaľ nebolo konané, lebo pôvodný spis z roku 1954 bol údajne pri záplavách v roku 2002 zatopený.

S prihliadnutím aj k uvedeným skutočnostiam, postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu v konaní 4 Sž 7/2005 neboli porušené sťažovateľom v sťažnosti namietané práva.»Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   v   podaní,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené 26. júna 2006, k stanovisku predsedu najvyššieho súdu vyjadril nasledovne:

„Předseda   Nejvyššího   soudu   SR   (dále   jen   předseda)   předpokládá,   že   pokud stěžovatel nebyl rehabilitován podle zákona č. 119/1990 Sb. doposud, nemůže se tak stát ani v budoucnosti.

Předseda vychází z toho, že trestný čin vyhýbaní se služební povinnosti podle § 270 odst. 1 písm. b) zákona č. 86/1950 Sb. může být rehabilitován jen v přezkumném řízení podle § 4 písm. c) zákona č. 119/1990 Sb., v platném znění, a to na základě návrhu, který bylo možno podat ve lhůtě stanovené v § 6 zákona č. 119/1990 Sb. Na tom podle názoru předsedy nic nemění ani skutečnost, že stěžovatel podal v lednu 2004 podnět ke stížnosti pro porušení zákona a tento podnět doposud nemohl být projednán, neboť trestní spis byl při povodních v P. v roce 2002 zaplaven.

K tomu stěžovatel připomíná, že vyslovení soudní rehabilitace je i v současné době možné. Stále ještě existují možnosti postupovat podle ustanovení § 30 odst. 2 a § 33 odst. 2 zákona č.119/1990 Sb., v platném znění, kde žádné lhůty nejsou stanoveny.

To lze demonstrovat i na případu J. H., jehož obdobnou kauzu v řízení podle zákona č. 462/2002 Z. z. rozhodl Nejvyšší soud SR příznivě rozsudkem ze dne 12. 10. 2005 sp. zn. 2 Sž 10/2005. (...)

Vyslovení rehabilitace podle § 33 odst. 2 zákona č. 119/1990 Sb., v platném znění, poté, co původní rozsudek byl zrušen cestou stížnosti pro porušení zákona, není ojedinělým případem.   Stěžovatel v této souvislosti odkazuje například na další obdobná rozhodnutí v kauzách slovenských občanů. (...)

Stěžovatel také poukazuje na obdobná rozhodnutí v kauzách českých občanů. (...) Co se týká vlastního případu stěžovatele, odsuzující rozsudek z roku 1959 byl již vysušen   a ministr   spravedlnosti   podal   stížnost   pro   porušení   zákona.   Nejvyšší   soud   ČR stížnosti vyhověl rozsudkem ze dne 20. 6. 2006 sp.   zn. 4 Tz 68/2006. Vyslovil porušení zákona   a zprostil   stěžovatele   obžaloby   podle   §   226   písm.   b)   trestního   řádu.   Stěžovatel předpokládá, že zprošťující rozsudek bude v nejbližších dnech k dispozici na www.nsoud.cz. Pak bude možné požádat o vyslovení soudní rehabilitace podle zákona č. 119/1990 Sb.“Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených zákonom aj na inom orgáne Slovenskej republiky“.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny „Každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne“.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   aj   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma.

Zo sťažnosti a jej príloh a zo spisu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž/7/2005 ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Sťažovateľ bol rozsudkom bývalého Nižšieho vojenského súdu v B. sp. zn. T 29/54 odsúdený pre trestný čin vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa § 270 ods. 1 písm. b) zákona   č.   86/1950   Sb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov,   za   čo   bol   vzatý do väzby   a neskôr   bol   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody.   Sťažovateľ   požiadal 15. decembra 2003 o priznanie   jednorazového   finančného   príspevku   podľa   zákona o poskytnutí   príspevku,   k svojej   žiadosti   však   nepriložil   doklady   preukazujúce opodstatnenosť   jeho   nároku.   Následne   5. januára 2004   podal   sťažovateľ   Krajskému státnímu zastupitelství v B. podnet na sťažnosť pre porušenie zákona v uvedenej trestnej veci so zámerom dosiahnuť vyslovenie rehabilitácie podľa § 30 ods. 2 zákona o súdnej rehabilitácii. Jeho sťažnosť nemohla byť vybavená pre nedostupnosť spisu sp. zn. T 29/54, ktorý bol poškodený záplavami pri povodniach v auguste v r. 2002 v P. V dôsledku tejto skutočnosti nebolo v tom čase možné dosiahnuť súdnu rehabilitáciu sťažovateľa. Listom z 30. septembra 2004 vyzvala sociálna poisťovňa sťažovateľa na doplnenie jeho žiadosti. Sťažovateľ ju 3. decembra 2004 požiadal o predĺženie lehoty na predloženie požadovaných dokladov do 31. decembra 2005 a uviedol jej dôvody, pre ktoré zatiaľ nemôže vyhovieť jej výzve. Sociálna poisťovňa rozhodnutím sp. zn. 11-06535-2109/2003 z 13. decembra 2004 nepriznala   sťažovateľovi   jednorazový   finančný   príspevok,   pretože   nepredložil   k   svojej žiadosti   rozhodnutie   súdu   o rehabilitácii   politického   väzňa   podľa   zákona   o súdnej rehabilitácii a potvrdenie o dobe väzby a dobe výkonu trestu odňatia slobody politického väzňa.   Sťažovateľ   napadol   uvedené   rozhodnutie   včas   podaným   návrhom   na   jeho preskúmanie najvyššiemu súdu a navrhol, aby ho súd zrušil a vec vrátil sociálnej poisťovni na ďalšie konanie. Vo svojom podaní sťažovateľ namietal, že sociálna poisťovňa nevzala do úvahy okolnosti brániace mu v predložení dokladov a jeho žiadosť zamietla. Najvyšší súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, vec prerokoval v súlade s § 250l ods. 2 v spojení s § 250f Občianskeho súdneho poriadku a rozsudkom sp. zn. 4 Sž 7/2005 zo 16. novembra 2005 napadnuté rozhodnutie sociálnej poisťovne potvrdil. V odôvodnení uvedeného rozhodnutia najvyšší súd okrem iného uviedol: „Podľa § 3 ods. 3 zákona oprávnená osoba je povinná k žiadosti pripojiť doklady preukazujúce opodstatnenosť jej nároku.

Povinnosťou   navrhovateľa   bolo   teda   predloženie   dokladu   o   rehabilitácii   podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že navrhovateľ takýto doklad odporkyni nepredložil, teda nepreukázal, že bol rehabilitovaný podľa osobitného zákona.

Odporkyňa bola povinná o žiadosti navrhovateľa rozhodnúť do 30. decembra 2004 v súlade   s   § 3   ods. 2   druhá   veta   zákona.   Toto   ustanovenie   ako   lex   specialis má prednosť pred použitím ustanovení Správneho poriadku a žiadne ustanovenie zákona č. 462/2002 Z. z. neumožňovalo odporkyni odložiť rozhodnutie na neskôr.“

III.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov.   Jeho   úloha   sa   obmedzuje   len   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Ústavný   súd   sa   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   zaoberal   otázkou,   či   najvyšší   súd postupoval   pri   preskúmavaní   napadnutého   rozhodnutia   ústavne   súladným   spôsobom a či správne konanie, ktoré preveroval, posúdil aj s ohľadom na také jeho prípadné vady, ktoré môžu predstavovať zásah do ústavou zaručených práv sťažovateľa.

Podľa názoru ústavného súdu treba závery najvyššieho súdu považovať za arbitrárne v týchto súvislostiach:

Ústavný súd dospel k záveru, že sociálna poisťovňa vôbec nezohľadnila skutočnosť, že sťažovateľ nemohol ani pri vynaložení akéhokoľvek úsilia v ustanovenej lehote doplniť prílohy k správnemu konaniu a vôbec sa nezaoberala možnými dôsledkami takéhoto stavu, ktorý sťažovateľ nemohol ovplyvniť. Preto všeobecný súd, ktorý preskúmaval napadnuté rozhodnutie   správneho   orgánu   (sociálnej   poisťovne)   nepostupoval   správne,   ak   tieto skutočnosti   nepovažoval za   vady   správneho konania a sám   svoje   závery   opieral   o takto nedostatočne zistený skutkový stav veci.

Ústavný   súd   ďalej   poukazuje   na   posúdenie   lehoty   na   rozhodnutie   pre   sociálnu poisťovňu,   ustanovenej   v zákone   o poskytnutí   príspevku   do   30. decembra 2004,   ktorá je lehotou   procesnou,   a preto   jej   uplynutie   nemôže   byť   spájané   so   zánikom   nároku na priznanie finančného príspevku.

Vzhľadom na špecifickosť veci, podstatou ktorej je odškodnenie za krivdy spáchané minulým režimom, je ústavný súd toho názoru, že všeobecný súd mal vo zvýšenej miere akcentovať   základné   princípy   právneho   štátu   uplatňované   v demokratickej   spoločnosti, ktoré výrazne rezonujú najmä v procesoch vyrovnávania sa s krivdami predchádzajúceho režimu a neuprednostňovať formalistické posúdenie žiadosti sťažovateľa, najmä za takýchto okolností,   keď   objektívne,   bez   akéhokoľvek   zavinenia   na   jeho   strane,   nemohol   splniť zákonnú požiadavku.

Z tohto dôvodu   je ústavný súd toho názoru, že záver najvyššieho súdu v danom prípade nemožno vzhľadom   na všetky   okolnosti   akceptovať,   a preto vyslovil   porušenie základných práv sťažovateľa tak, ako je to uvedené vo výroku rozhodnutia.

Po   oboznámení   sa   s niektorými   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   v kauzách s podobným skutkovým základom ústavný súd k veci ešte dodáva, že napriek skutočnosti, že v právnom poriadku Slovenskej republiky rozhodnutia všeobecných súdov vo veci samej nezaväzujú ostatných sudcov rozhodnúť analogicky v podobných prípadoch, taká situácia, keď   súdy   v   druhovo   rovnakej   veci   rozhodujú   protichodným   spôsobom,   podkopáva efektivitu fungovania systému spravodlivosti a neguje jeho elementárny princíp a základný predpoklad,   ktorým   je požiadavka, aby sa   o rovnakých   veciach   rozhodovalo   rovnakým spôsobom.

IV.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva   sťažovateľa   bolo   potrebné   nielen   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom všeobecný súd bude pokračovať v opravnom konaní.

V ďalšom postupe sú všeobecné súdy viazané právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   boli   porušené,   primerané   finančné   zadosťučinenie. Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď   priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti   prípadu.   Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   za   primerané   priznať sťažovateľovi sumu 50 000 Sk. Táto suma zohľadňuje podľa jeho názoru nemajetkovú ujmu sťažovateľa.

O trovách   konania   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   ich   úhradu   nepriznal   žiadnemu z účastníkov konania, pretože sťažovateľ, hoci bol v konaní úspešný, si neuplatnil náhradu trov konania.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 14. septembra 2006