znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 489/2013-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť R. B., nar..., t. č. vo výkone väzby, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd   a práva   podľa   čl.   14   ods.   3   písm.   b)   Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a politických právach, ako aj čl. 1 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. b), ods. 3, 4 a 5, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 145/2010 a jeho uznesením z 11. júna 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 97/2012 a jeho uznesením z 3. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta 2012 doručená sťažnosť R. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 14 ods. 3 písm. b) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“), ako aj čl. 1 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. b), ods. 3, 4 a 5, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a čl. 13 dohovoru postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 145/2010 a jeho uznesením z 11. júna 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 97/2012 a jeho uznesením z 3. júla 2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   návrhom   z   23.   apríla   2012   doručeným okresnému súdu 24. apríla 2012 požiadal o prepustenie z väzby na slobodu. Vo svojej žiadosti uviedol, že konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi, je porušované jeho právo na obhajobu a väzba trvajúca 22 mesiacov je v rozpore s požiadavkou nevyhnutnosti podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku.

Sťažovateľ uvádza, že konanie okresného súdu o jeho žiadosti trvalo neprimerane dlho, o žiadosti okresný súd nerozhodol ani po 42 dňoch, a preto podal 4. júna 2012 ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby.

Okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa uznesením z 11. júna 2012. Sťažovateľ namieta, že okresný súd

-   konal   a   rozhodol   v   nezákonnom   zložení   senátu,   pretože   boli   vymenení   obaja prísediaci,

- porušil jeho právo na obhajobu, pretože na neverejné zasadnutie bol predvedený bez predchádzajúceho predvolania,

- postupoval s prieťahmi, jeho konanie trvalo do rozhodnutia o žiadosti 42 dní a do doručenia prvostupňového uznesenia 63 dní,

- rozhodol s prieťahmi aj o ním podanej námietke zaujatosti, keď konanie o námietke trvalo   celkovo   85   dní,   pričom   sťažovateľ   poukazuje   na   lehoty   podľa   §   16   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku,   v   súvislosti   s   čím   namieta   nezákonný   postup   pri rozhodovaní o tejto námietke a následne aj nezákonnosť uznesenia z 11. júna 2012,

- porušuje jeho práva ponechaním vo väzbe, ktorej trvanie je v rozpore s § 76 ods. 1 Trestného poriadku.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť 20. júna 2012, o ktorej krajský súd rozhodol 3. júla 2012 tak, že ju zamietol. Sťažovateľ namieta, že uznesenie krajského súdu je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, nedáva odpovede na jeho argumenty, iba opakuje odôvodnenie uznesenia okresného súdu. Krajský súd neodstránil podľa jeho názoru pochybenia v postupe a rozhodnutí okresného súdu, ktoré   namietal v sťažnosti, a preto mali byť porušené jeho základné práva aj uznesením krajského súdu.

Sťažovateľ   žiada,   aby   mu   ústavný   súd   ustanovil   právneho   zástupcu,   aby   jeho sťažnosť   prijal na ďalšie   konanie a vo   veci   samej rozhodol   nálezom tak,   že   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 145/2010 a jeho uznesením z 11. júna 2012 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 97/2012 a jeho uznesením z 3. júla 2012 boli porušené ním označené základné práva podľa ústavy a listiny, ako aj práva podľa paktu a dohovoru. V nadväznosti na to žiada, aby ústavný súd zrušil označené uznesenia okresného súdu a krajského súdu, aby nariadil jeho prepustenie z väzby na slobodu a priznal mu finančné zadosťučinenie 5 000 eur.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu a postupom krajského súdu v súvislosti s právom na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby

Podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   väzba   má   mať   striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude závisieť od konkrétnych okolností (Bezicheri v. Taliansko, rozsudok z 25. októbra 1989, § 21,   Neumeister   v.   Rakúsko,   rozsudok   z 27.   júna 1968,   §   24,   a Sanchez –   Reisse   v. Švajčiarsko, rozsudok z 21. októbra 1986, § 55).

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   už   konštatoval,   že   požiadavke   neodkladnosti rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   v   zmysle   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom   stupni   súdu   dobu   jedného mesiaca   a   ani   nečinnosť   trvajúca   týždne   (m.   m.   III.   ÚS   255/03,   IV.   ÚS   253/05, III. ÚS 345/06).

Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   145/2010   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh konania o žiadosti sťažovateľa:

- 24. apríla 2012 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby,

- 27. apríla 2012 okresný súd rozhodol na neverejnom zasadnutí podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku s poukazom na § 31 ods. 1 Trestného poriadku o námietke zaujatosti podanej   sťažovateľom   12.   marca   2012   v sťažnosti   proti   predchádzajúcemu rozhodnutiu o väzbe tak, že predsedníčka senátu a prísediace nie sú vylúčené z vykonávania úkonov vo veci sťažovateľa,

- 3. mája 2012 sťažovateľ prevzal uznesenie okresného súdu,

-   od   27.   apríla   2012   do   11.   mája   2012   sa   sudcovia   okresného   súdu   vyjadrili k námietke zaujatosti v súvislosti s návrhom sťažovateľa na odňatie veci okresnému súdu a jej prikázanie inému súdu, ktorý sťažovateľ podal 12. marca 2012,

- 9. mája 2012 okresnému súdu bola doručená sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o nevylúčení, v ktorej opäť požiadal o odňatie veci okresnému súdu a jej prikázanie inému vecne príslušnému súdu,

-   11.   mája   2012   okresný   súd   zaslal   spis   so   sťažnosťou   a   návrhom   sťažovateľa krajskému súdu, ktorému bol doručený 14. mája 2012,

- 22. mája 2012 krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos 62/2012 zamietol sťažnosť sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o   nevylúčení   ako   nedôvodnú   a   uznesením sp. zn. 5 Nto 7/2012 rozhodol podľa § 23 Trestného poriadku tak, že trestná vec sťažovateľa sa okresnému súdu neodníma,

- 30. mája 2012 krajský súd zaslal spis s rozhodnutím okresnému súdu, ktorému bol doručený 4. júna 2012,

-   5.   júna   2012   bola   okresnému   súdu   doručená   ďalšia   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie z väzby,

- 7. júna 2012 okresný súd rozhodol uznesením podľa § 43 ods. 1 Trestného poriadku tak,   že   neoslobodzuje   Mgr.   S.   od   povinnosti   obhajovať   sťažovateľa;   podnetom   na rozhodnutie bola žiadosť   sťažovateľa   o   zmenu ustanoveného obhajcu   pre stratu   dôvery podaná   19.   apríla   2012;   uznesenie   bolo   sťažovateľovi   doručené   11.   júna   2012   spolu s uzneseniami krajského súdu z 22. mája 2012,

- 11. júna 2012 okresný súd na neverejnom zasadnutí zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie   z   väzby,   sťažovateľ   podal   po   vyhlásení   uznesenia   sťažnosť;   písomné vyhotovenie uznesenia bolo sťažovateľovi doručené 18. júna 2012, jeho obhajcovi 14. júna 2012,

- 22. júna 2012 bolo okresnému súdu doručené odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa, v ten istý deň okresný súd vyhotovil predkladaciu správu pre krajský súd, ktorému bol spis doručený 25. júna 2012,

- 3. júla 2012 krajský súd na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 3 Tos 97/2012 zamietol sťažnosť sťažovateľa, spis zaslal okresnému súdu 17. júla 2012,

- 20. júla 2012 spis bol doručený okresnému súdu, v ten istý deň okresný súd určil termín   hlavného   pojednávania   na   20.   august   2012   a   uznesenie   krajského   súdu   zaslal sťažovateľovi; doručené mu bolo 26. júla 2012 a jeho obhajcovi 25. júla 2012.

Z prehľadu konania vyplýva, že od podania žiadosti do rozhodnutia okresného súdu o nej uplynul jeden mesiac a dva a pol týždňa a ďalších 11 dní prešlo do predloženia sťažnosti   krajskému   súdu,   na   okresnom   súde   sa   tak   vec   nachádzala   cca   2   mesiace. Právoplatné uznesenie krajského súdu okresný súd doručil bezodkladne.

V rámci tohto na prvý pohľad neprimerane dlhého konania okresný súd konal najskôr o námietke zaujatosti, o ktorej rozhodol v lehote jedného týždňa (od 20. apríla 2012, keď bol spis vrátený z krajského súdu, do 27. apríla 2012), o ďalšie dva týždne predložil spis so sťažnosťou   a návrhom   na   delegáciu   krajskému   súdu.   O   žiadosti   sťažovateľa o prepustenie   z väzby potom   okresný   súd   rozhodol   do   jedného týždňa   od   vrátania veci s právoplatnými rozhodnutiami krajského súdu o uvedených návrhoch (v lehote od 4. do 11. júna 2012). Okrem toho sa okresný súd pred rozhodnutím o väzbe musel vysporiadať aj so žiadosťou sťažovateľa o zmenu ustanoveného obhajcu.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre v obdobných veciach konštatoval, že predĺženie konania v dôsledku   rozhodovania o námietke zaujatosti a o návrhu na delegáciu, ktoré podali sťažovatelia, nepovažuje za zbytočný   prieťah na strane súdu   za predpokladu,   že o týchto návrhoch súd konal bez odkladu (napr. I. ÚS 70/07, III. ÚS 431/2011). Takto ústavný súd posúdil aj postup okresného súdu vo veci sťažovateľa.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   bolo   predĺženie   konania   zapríčinené   nedôvodnými návrhmi sťažovateľa,   pričom   postup   okresného   súdu,   keď   najskôr rozhodol   o   námietke zaujatosti   a   po   odpadnutí   tejto   prekážky   konal   o   žiadosti   urýchlene,   nemohlo   mať   za následok porušenie základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu.

Krajský súd rozhodol o sťažnosti ôsmy deň od predloženia (od 25. júna 2012 do 3. júla 2012) a ďalšie dva týždne mu trvalo, pokiaľ vyhotovil svoje uznesenie. V rámci konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby sa spis nachádzal na krajskom súde 16 dní aj v máji 2012 (od 14. do 30. mája 2012) v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o nevylúčení a o návrhu na delegáciu.

Ústavný súd posúdil uvedené lehoty ako primerané požiadavke rýchlosti konania o väzbe.   Zohľadnením   všetkých   okolností   posudzovaného   konania   ústavný   súd   dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu k postupu krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 40 ods. 3 listiny, práva podľa čl. 14 ods. 3 písm. b) paktu, ako aj čl. 1 a čl. 17 dohovoru a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. b), ods. 3, 4 a 5, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a čl. 13 dohovoru uznesením okresného súdu z 11. júna 2012 a uznesením krajského súdu z 3. júla 2012

a) Ústavný súd odmietol sťažnosť v časti týkajúcej sa uznesenia okresného súdu sp. zn. 1   T   145/2010 z 11.   júna 2012 podľa   §   25 ods.   2   zákona o ústavnom   súde   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie, pretože na preskúmanie uznesenia okresného súdu bol príslušný krajský súd v konaní o sťažnosti podľa § 192 a nasl. Trestného poriadku. Právomoc   iného   (všeobecného)   súdu   na   poskytnutie   ochrany   základným   právam sťažovateľa vylučuje, aby sa rovnakým predmetom konania mohol zaoberať ústavný súd v konaní o sťažnosti.

b)   Uznesenie   krajského   súdu   považuje   sťažovateľ   za   nezákonné,   pretože   sa v odôvodnení nezaoberal jeho námietkou nezákonného zloženia senátu (iné zloženie senátu oproti senátu, ktorý rozhoduje o veci samej), nepovažoval za závažné porušenie práva na obhajobu   to,   že   sťažovateľ   bol   pred   okresný   súd   predvedený   bez   predchádzajúceho predvolania a za arbitrárny považuje aj názor krajského súdu o trvaní dôvodov väzby.

Ústavný   súd   nespochybňuje   skutočnosť,   že   krajský   súd   v   odôvodnení   uznesenia nereagoval na námietku sťažovateľa o nezákonnom zložení senátu. Nepovažuje to však za pochybenie majúce ústavnoprávnu relevanciu, pretože uvedená námietka nemohla vyvolať žiadne   pochybnosti   o   správnom   zložení   senátu.   Každé   konanie   je   potrebné   vnímať z hľadiska jeho predmetu samostatne a nezamieňať prerokúvanie veci samej na hlavnom pojednávaní s rozhodovaním o väzbe na verejnom alebo neverejnom zasadnutí, hoci by sa tieto konania aj časovo prekrývali. Rozhodovanie o väzbe je z hľadiska predmetu konania iným konaním, a preto nie je vylúčené, aby počas konania o obžalobe (medzi jednotlivými pojednávaniami) súd rozhodoval o žiadostiach o prepustenie z väzby v inom zložení senátu (k tomu pozri rozhodnutie publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, Najvyšší súd Českej republiky, č. R 3/1999).

Ústavný   sa   ďalej   zaoberal   posúdením   námietky   neprimeranej   doby   väzby. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pretrvávanie dôvodného podozrenia, že osoba, ktorá   bola   pozbavená   slobody   väzbou,   spáchala   trestný   čin,   je   conditio   sine   qua   non zákonnosti jej ďalšieho držania vo väzbe. Po uplynutí určitého času to však už nestačí, pričom keď má väzba trvať naďalej, musí pristúpiť iný významný a dostatočný dôvod alebo dôvody   a   navyše   musí   byť   preukázané,   že   kompetentné   orgány   postupujú   vo   veci s osobitnou starostlivosťou (III. ÚS 79/02, III. ÚS 315/05).

Krajský   súd   v   uznesení   z   3.   júla   2012,   ktorým   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa, konštatoval, že naďalej existujú konkrétne skutočnosti odôvodňujúce trvanie väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Za tieto považoval závažnosť trestnej činnosti [zločin podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona] v spojení s osobou sťažovateľa, ktorý bol pred spáchaním žalovaného skutku už deväťkrát súdne trestaný za rôznu trestnú činnosť,   najmä   majetkovej   povahy,   z čoho   usúdil,   že   si   týmto   spôsobom   zabezpečuje prostriedky na svoju obživu. Krajský súd sa zaoberal aj hodnotením namietaných prieťahov v postupe okresného súdu. Konštatoval, že prekážkou skoršieho rozhodnutia bolo konanie o námietke zaujatosti a návrhu na delegáciu, ktoré podal sťažovateľ. Vzhľadom na trvanie dôvodu väzby a štádium trestného konania krajský súd nepovažoval namietanú dobu väzby za neprimeranú.

Ústavný   súd   sa   už   zaoberal   posúdením   primeranosti   doby   väzby   sťažovateľa v konaní o jeho sťažnosti, ktorú odmietol uznesením sp. zn. IV. ÚS 446/2013 z 11. júla 2013   v   tejto   časti   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Predmetom   posúdenia   bolo   obdobie   do 18. apríla 2012 (doručenie sťažnosti ústavnému súdu). Ústavný súd sa preto v tomto konaní zameral na posúdenie úkonov okresného súdu   v nasledujúcom   období   až do   doručenia sťažnosti   (13.   august   2012).   Prehľad   konania   je   uvedený   v   bode   1   časti   II   tohto odôvodnenia. Vyplýva z neho, že v sledovanom období okresný súd nekonal o veci samej, nemožno však konštatovať, že bol nečinný, pretože rozhodoval o viacerých procesných návrhoch   (o   námietke   zaujatosti,   o žiadosti   o   zmenu   obhajcu)   a   rozhodoval   o   žiadosti o prepustenie z väzby. V súvislosti s opravným konaním sa spis opakovane nachádzal na krajskom súde. Vo vzťahu k veci samej nemožno považovať činnosť okresného súdu za efektívnu, keď od ostatného pojednávania (uskutočnené 16. januára 2012) do nasledujúceho (ktoré sa konalo 20. augusta 2012) prešlo sedem mesiacov, avšak nemožno stotožňovať nevykonávanie úkonov vo veci samej s nečinnosťou vo veci sťažovateľa, keď k oddialeniu prerokúvania veci samej prispel práve sám sťažovateľ.

Väzba sťažovateľa trvala do podania tejto sťažnosti takmer dva roky (od 26. augusta 2010   do   13.   augusta   2012),   okrem   prvých   troch   mesiacov   pripadajúcich   na   prípravné konanie   sa   vec   sťažovateľa   nachádzala   v   štádiu   konania   pred   súdom.   Hoci   možno okresnému   súdu   vytknúť,   že   v   sledovanom   období   skôr   nenariadil   termín   ďalšieho pojednávania, posúdiac všetky okolnosti konania, ústavný súd dospel k záveru, že zistený prieťah nedosahuje takú intenzitu, ktorá by opodstatňovala záver o nezákonnosti väzby, a tým   aj   uznesenia   krajského   súdu   a   nasvedčovala   by   možnosti   vysloviť   porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru uznesením krajského súdu.

Ústavný súd tu opäť aplikoval právny názor, podľa ktorého k iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 1 a čl. 17 dohovoru a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) a ods. 5 a čl. 6 ods.   1 dohovoru,   ktorých porušenie   sťažovateľ   namieta   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 145/2010 a postupom a uznesením krajského súdu z 3. júla 2012

Sťažovateľ namieta v petite sťažnosti aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 1 a čl. 17 dohovoru a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) a ods. 5 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré sa nevzťahujú na konanie o väzbe.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej   je na konanie   a   rozhodovanie   súdu   o   väzbe   aplikovateľné   špeciálne   ustanovenie   o   osobnej slobode, nie všeobecné ustanovenia o práve na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 alebo čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 277/07, II. ÚS 131/08).   Ani   čl.   46   ods.   2   a 3   ústavy   nemá   žiadnu   súvislosť   s   konaní   o väzbe. Obdobne to platí aj vo vzťahu k právu podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) a ods. 5 dohovoru. Článok 1 a čl. 17 dohovoru nie sú priamo aplikovateľné v konaní o sťažnosti.

Vo vzťahu k týmto právam je preto sťažnosť taktiež zjavne neopodstatnená, a preto ústavný súd aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Sumarizáciou čiastkových záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sú dané dôvody na odmietnutie sťažnosti ako celku, a preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   odpadol   dôvod   zaoberať   sa   žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013