znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 489/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. S., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C/273/2008 a jeho rozsudkom z 27. septembra 2010 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co/173/2012 a jeho rozsudkom z 18. júla 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2012 doručená   sťažnosť   V.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod   sp. zn.   25 C/273/2008   (ďalej   aj   „napadnuté   konanie   okresného   súdu“)   a jeho rozsudkom   z 27.   septembra   2010   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   okresného   súdu“) a postupom   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 24 Co/173/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho rozsudkom z 18. júla 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že „sťažnosť   odôvodňujem   tým,   že nemôžem počas dlhého uplynulého obdobia dovolať sa svojich zákonných práv ohľadom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v k. ú. K., rôzne neodôvodené pochybenia, zbytočné súdne   prieťahy   a neefektívne   konanie   vo   veci   sú   zapríčinené   jak   Okresným   súdom v Galante, následne aj Krajským súdom v Trnave“.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených ďalej vyplýva, že sťažovateľ na okresnom súde   a krajskom   súde   uplatnil   sťažnosti   na   prieťahy   v napadnutých   konaniach,   pričom súčasne poukázal aj na iné pochybenia („nespravodlivé a neefektívne konanie“), ktorých sa mali podľa jeho názoru dopustiť okresný súd aj krajský súd.

Sťažovateľ okrem iného ďalej tvrdil, že „v danom prípade je tu snaha konkrétnej veci   spravodlivo nevyhovieť   aj   napriek preukázaniu v dostatočnej   miere opodstatnenosť veci, čo sa prieči okrem zákonných ustanovení aj dobrým mravom“.

Napokon   sťažovateľ   uviedol,   že „na   nespravodlivé   rozhodnutie   krajského   súdu zo dňa 18. 07. 2012 a taktiež na nespravodlivé rozhodnutie Okresného súdu v Galante som podal na Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie zo dňa 25. 07. 2012“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd a krajský súd postupom a napadnutými rozsudkami a postupmi predchádzajúcimi   ich   vydaniu   porušili   jeho   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a právo   na spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ďalej sa sťažovateľ domáha, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €, trovy konania a aby mu bol ustanovený právny zástupca v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

1. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé prerokovanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C/273/2008 a jeho rozsudkom z 27. septembra 2010

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04, IV. ÚS 362/2010, IV. ÚS 372/2010).

Proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   a postupu,   ktorý   predchádzal   jeho vydaniu,   mohol   sťažovateľ   podať   odvolanie   (čo   aj   urobil),   o ktorom   bol   oprávnený a aj povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu,   ktorý   vo   veci   rozhodol rozsudkom   z 18.   júla   2012   v rámci   odvolacieho   konania,   v danom   prípade   vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2.   K namietanému   porušeniu   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé prerokovanie veci   podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 24 Co/173/2012 a jeho rozsudkom z 18. júla 2012

Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho označeného práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru,   ku   ktorému   malo   dôjsť   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ako sťažovateľ sám uvádza v sťažnosti, podal 25. júla 2012 dovolanie, ktoré odôvodnil „nespravodlivým rozhodnutím krajského súdu zo dňa 18. 07. 2012 a taktiež nespravodlivým rozhodnutím okresného súdu v Galante“. Podľa zistení ústavného súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako   dovolací   súd   do   dňa   predbežného   prerokovania   sťažnosti   o   dovolaní   sťažovateľa nerozhodol.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   ustálenú   judikatúru   (m. m. IV. ÚS 177/05),   podľa   ktorej   vyčerpaním   opravných   prostriedkov   alebo iných   právnych prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o   ňom príslušným   orgánom. Iná   interpretácia   by v   danej   veci   mala za následok   nežiaducu   situáciu,   keď   by   to   isté   rozhodnutie   súčasne   preskúmavali   tak všeobecný súd, ako aj ústavný súd. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   možno   využiť   súčasne   popri   iných   prostriedkoch nápravy,   ktoré   má   sťažovateľ   k   dispozícii;   sťažnosť   je prípustná   iba   vtedy,   ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku,   ktorý   bol   sťažovateľom   využitý,   ako   predčasné   (IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 109/2012).

Ústavný súd sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj   „ESĽP“)   odklonil   od   svojej   predchádzajúcej   judikatúry   a v súčasnosti   vo   svojej rozhodovacej   činnosti   stabilne   zastáva   názor   (napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09, IV. ÚS 142/2010), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a   súbežne podanej   sťažnosti   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy   je takáto   sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľa zároveň poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti po   rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok ESĽP z 8. novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť   č. 31419/04,   alebo rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ,   t. j.   na   paralelné   podávanie   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň   s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   predmetnou   časťou   sťažnosti meritórne   nezaoberal,   ale   ju   pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   zásady   ratio   temporis odmietol ako neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   25 C/273/2008   a postupom krajského   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co/173/2012

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (resp.   práva na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   môže vyplývať   aj   z toho,   že   porušenie   uvedených   práv   sa   namieta   v takom   konaní   pred všeobecným   súdom,   v ktorom   už   označený   všeobecný   súd   meritórne   rozhodol   pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu   práva   nečinnosťou   tohto   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať   (napr.   I. ÚS 22/01,   I. ÚS 77/02,   I. ÚS 116/02).   Ak   v čase   doručenia   sťažnosti ústavnému   súdu   už   nemohlo dochádzať   k namietanému   porušovaniu   označeného   práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že napadnuté konania boli právoplatne skončené 26. júla 2012, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok krajského   súdu   sp. zn.   24 Co/1732012   z 18.   júla   2012,   ktorým   bol   v celom   rozsahu potvrdený   odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu sp. zn.   25 C/273/2008 z 27. septembra 2010.

Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a postupom krajského súdu v napadnutých konaniach sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 1. augusta 2012, t. j. v čase,   keď   k porušovaniu   označených   práv   už   nemohlo   dochádzať   a jeho   právna neistota už nemohla trvať, ústavný súd sťažnosť v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími   požiadavkami,   ktoré   v   nej   sťažovateľ   nastolil,   vrátane   žiadosti   o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012