znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 489/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   maloletých   Z.   Š...,   J.   Š...,   a T.   Š...,   zastúpených zákonnou zástupkyňou – matkou E. Š., všetci bytom B., právne zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. N., s. r. o., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. E. N., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 11 CoP 122/2011-130 z 12. júla 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   maloletých   Z.   Š.,   J.   Š.   a T.   Š. o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra 2011   doručená   sťažnosť   maloletých   Z.   Š...,   J.   Š...,   a T.   Š...   (ďalej   aj   „sťažovatelia“), zastúpených zákonnou zástupkyňou – matkou E. Š. (ďalej aj „matka maloletých“), všetci bytom   B.,   právne   zastúpených   Advokátska   kancelária   JUDr. N.,   s.   r.   o.,   konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. E. N., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 CoP 122/2011-130 z 12. júla 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi súdneho konania, v rámci ktorého sa ich otec J. Š. návrhom doručeným Okresnému súdu Nitra 25. augusta 2010 domáhal zníženia svojej vyživovacej povinnosti voči sťažovateľom „z 500,- €/mesiac na nižšiu sumu od 1. 9. 2009 z dôvodu, že tesne pred tým, ku dňu 31. 7. 2009 dobrovoľne ukončil svoje lukratívne zamestnanie vedúceho IT-technika, kde vtedy už dosahoval čistý príjem cca. 1 773,- €“.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú:«Otec a matka sa dohodli na vysporiadaní BSM, kde dom v hodnote cca. 110 000,-€ nadobudla z BSM do svojho výhradného vlastníctva matka, ktorá otca vyplatila sumou 26 555,- €, z ktorej si on následne kúpil byt. Suma zodpovedala i tomu, že mal príjem cca. 1 500,- € / mesiac, pričom ona žila len z materskej. Na jeho vyplatenie si zobrala pôžičku u ostatnej rodiny.

Dôvodom   dobrovoľného   ukončenia   lukratívneho   zamestnania   bola   jeho   vôľa odsťahovať sa do Českej republiky, keďže v mieste dovtedajšieho bydliska mu bol ukončený nájom, kde si ani následne nehľadal nový. V ČR nemal vopred zabezpečenú žiadnu prácu, pričom sa nevyvinul dostatočnú snahu na priznanie podpory v nezamestnanosti (cca. 886,- €/mesiac), keďže vyše 20 rokov bol poistený pre prípad nezamestnanosti. Namiesto toho po obdržaní poslednej výplaty dal návrh na zníženie výživného (matka je toho názoru, že otec konal výslovne účelovo v snahe znížiť svoju vyživovaciu povinnosť a tým sa jej za všetko pomstiť).

Otec si momentálne našiel prácu z čistou mzdou cca. 490,- €/ mesiac (t. j. pokles o 1 275,- €). Matka pracuje ako pomocná kuchárka v školskej jedálni s čistým príjmom 356,- € / mesiac a osobne sa stará o tri maloleté deti. Náklady na deti sú cca. 665,- € / mesiac,   t.   j.   vyššie   ako   v   roku   2008.   Otcovi   ubudla   vyživovacia   povinnosť   voči   deťom z prvého manželstva.

Rozsudok prvostupňového súdu znížením výživného založil to, že napriek tomu, že matka sa o tri maloleté deti stará, tak po odpočítaní jej podielu na peňažnom výživnom jej ostáva menej peňazí, ako otcovi, ktorý osobnú starostlivosť nevykonáva.

Súdom znížené výživné zodpovedá pomeru príjmu otca k príjmom matky na výške nákladov na deti. Pomer 498,- € : 356,- € na nákladoch 665,- € dáva podiel na výživnom otec 387,- € : matka 277,- €.

OS Pezinok vo svojom rozsudku na str. 6 v strede uviedol: „Vyživovaciu povinnosť otca k maloletým deťom súd nanovo určil tak, že je približne rovnaká polovičným nákladom na každé maloleté dieťa.“.

Voči   prvostupňovému   rozsudku   podala   matka   maloletých   detí   odvolanie,   kde namietala najmä nasledovné skutočnosti:

1. Otec nemal objektívny dôvod na zmenu zamestnania, strata nájmu nie je dôvod vzdať sa zárobku a odísť do ČR, keď sú možnosti ďalších nájmov. Ak chcel napriek tomu odísť, mal so dopredu zabezpečiť v mieste plánovaného bydliska prácu, a nie okamžite po príchode (resp. obdržania poslednej vysokej výplaty) dať návrh na zníženie výživného.

2. Presťahovaním sa do miesta bez práce prijal na seba neprimerané riziko.

3. Vzhľadom na ponuku práce v IT odvetví je na trhu dostatok pracovných príležitostí (hľadanie práce otec len tvrdil, ale nepreukázal).

4. Za obdobie 12/2008 - 8/2009 vzhľadom na dosahovaný plat naakumuloval otec značný obnos peňazí, najmä keď nemal žiadne iné výdavky, ktorých stratu nevedel súdu vysvetliť.

5.   Súd   obligatórne   neprihliadal   podľa   §   62   ods.   4   ZoR   (pri   určení   rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará) na osobnú starostlivosť matky o tri maloleté deti.

6. Súd prekročil návrh, keď namiesto požadovaného dátumu zníženia od 1. 9. 2009 priznal zníženie už od 25. 8. 2009.

Odvolací   súd   uviedol,   v   zhode   s   prvostupňovým,   že   otec   sa   bezdôvodne   nevzdal príjmu, keď má právo po rozvode vyriešiť svoju bytovú a osobnú otázku spôsobom ako uzná za vhodné (str. 4 rozsudku). I keď matka s týmto názorom súdu nemôže súhlasiť, keďže podporuje   nezodpovednosť   rodičov,   nie   je   na   prospech   detí   a   zakladá   nebezpečný precedens   do   budúcna   -   návod   ako   si   legálne   znížiť   vyživovaciu   povinnosť,   tak   sa   dá povedať, že sa odvolací súd vysporiadal s jej námietkami 1 až 3 uvedenými vyššie. Odvolací súd sa však nijak nevysporiadal s námietkami 5 a 6, ani k nim nevydal žiadne   vyjadrenie,   i   keď   priamym   príkazom   zo   zákona,   nie   len   tvrdení   matky,   majú rozhodujúci vplyv na vec. Odvolací súd sa vôbec nezaoberal námietkami o:

• neprihliadaní na § 62 ods. 4 ZoR (pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará),

- Matke napriek osobnej starostlivosti ostáva menej peňazí, ako otcovi, ktorý osobnú starostlivosť nevykonáva - skutkový dôkaz,

- Rozdelenie výživného zodpovedá pomeru príjmov rodičov, t.j. výhradne len § 62 ods.   2 ZoR,   a teda nezohľadňuje i osobnú starostlivosť matky podľa § 62 ods.   4 ZoR

-skutkový dôkaz,

- Sám OS súd uviedol, že nepostupoval podľa § 62 ods. 4 ZoR, keď potvrdil, že rozdelil výživné pre každého z rodičov približne na polovicu - právny dôkaz,

• ako i na to, že súd svojim rozhodnutím prekročil návrh, keď rozšíril časové obdobie zníženia výživného,

- Otec návrhom žiadal zníženie od 1. 9. 2010, ale súd mu priznal zníženie od 25. 8. 2010

-   viď.   NS   SR   3Cdo   56/2005:   Ak   súd   pri   rozhodovaní   prekročí   návrh   účastníka a prisúdi viac, než čoho sa domáha (§ 153 ods. 2 OSP), nemá tento vadný procesný postup súdu za následok zmätočnosť rozhodnutia v zmysle § 237 písm. e) OSP; toto pochybenie súdu môže založiť (len) tzv. inú vadu konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Sťažovatelia namietajú porušenie právnej istoty a arbitrárnosť napadnutého súdneho rozhodnutia.

a) Právna istota

1.   Sťažovatelia,   zastúpený   matkou,   sú   toho   názoru,   že   došlo   k   porušeniu   ich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v nadväznosti na čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.

K porušeniu uvedených práv malo podľa neho dôjsť tým, že súd na vec aplikoval len niektoré ustanovenia zákona § 62 a 75 ZoR, pričom jeho povinnosťou bolo aplikovať všetky ustanovenia   zákona,   najmä   §   62   ods.   4   ZoR,   ktorého   aplikáciu   mu   zákon   obligatórne prikazuje.   Týmto   jeho   postupom   došlo   k   poškodeniu   základných   práv   detí   a   matky   na právnu   istotu   spočívajúcu   v   predvídateľnosti   práva,   zaužívaných   princípov   a   z   toho plynúcich rozhodnutí.

Prvostupňový súd potvrdil, že podľa § 62 ods. 4 ZoR nepostupoval (str. 6 rozsudku - v strede), čoho dôkazom je okrem jeho vlastného prehlásenia i výsledné určené výživné, ktoré   zodpovedá   len   pomerom   príjmom   rodičov,   kde   dokonca   matke   ostáva   menej   ako otcovi napriek osobnej starostlivosti.

2. Rovnako súdy pri vydávaní rozhodnutia nepostupovali podľa § 153 ods. 2 OSP, súd pri vydávaní rozsudku nemôže prisúdiť viac, ako sa navrhovateľ domáha; keďže otec sa domáhal zníženia od 1. 9. 2010 a nie 25. 8. 2010, ako určil prvostupňový súd, čo následne matka namietala na odvolacom súde, a položila to i všeobecne známym judikátom vo veci (NS SR 3Cdo 56/2005), ale odvolací súd na jej námietku neprihliadol.

Odvolací súd tieto pochybenia neodstránil, nechal ich dokonca napriek námietkam, ako i prejudikovaniu vo veci nepovšimnuté. Z tohto dôvodu narušil princíp právnej istoty a predvídateľnosti práva, ako i súdnych rozhodnutí z práva vyplývajúcich.

b) Arbitrárnosť Okrem vyššie uvedeného porušenia základných práv je odvolací rozsudok postihnutý i vadou arbitrárnosti tým, že odvolací súd nechal nepovšimnuté námietky matky vo veci aplikácie § 62 ods. 4 ZoR a § 153 ods. 2 OSP, ktoré boli rozhodné pre vynesenie záverov súdov, najmä keď ich nedodržanie matka dôrazne namietala - nijak sa k nim odvolací súd nevyjadril, ani ich nezohľadnil, pričom ich nedodržanie prvostupňovým súdom je okamžite viditeľné. Podľa nálezu Ústavného súdu SR zverejnený v ZSR pod č. R 20/2004: „Pokiaľ súdy vôbec neodpovedali no námietku sťažovateľa, treba absenciu argumentácie v tomto smere považovať za prejav arbitrárnosti“.

V   kontexte   vyššie   uvedeného   odôvodnenie   odvolacieho   rozsudku   nedáva   žiadne odpovede   na   základné   otázky   vyžadované   zákonom   na   určenie   výživného,   čo   do   výšky (osobná starostlivosť) i času (petit návrhu), čo jeho závery v kontexte § 62 ods. 4 ZoR a § 153 ods. 2 OSP robí nepreskúmateľným vo vzťahu k zákonu a návrhu na zníženie. Súd napr. samovoľne bez návrhu určil zníženie výživného i na obdobie 25. 8. 2010 - 31. 8. 2010, rovnako napriek obligatórnej aplikácii § 62 ods. 4 ZoR tento neaplikoval.

Nedostatočné   odôvodnenie   a   arbitrárnosť   napadnutých   rozsudkov   treba   v   tomto konkrétnom prípade považovať tak za porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru (inak nech súd uvedie,   kde v rozsudku sa venuje aplikácii § 62 ods.   4 ZoR a dodržaniu § 153 ods. 2 ZoR).»

Sťažovatelia   zároveň   navrhujú,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o dočasnom   opatrení a odložil   vykonateľnosť   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu, „Nakoľko   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 11CoP/122/2011-130 z 12. 7. 2011 o potvrdení rozsudku Okresného súdu Pezinok, č. k. 28P/289/2010-99 z 1. 2. 2011 bolo znížené výživné o 24 %, pričom zostatok príjmov matky nepokrýva ani jej životné minimum, a došlo i k zníženiu výživného na deti v čase rastu cien a zvýšených potrieb v dôsledku ich veku, tak žiadame o odklad vykonateľnosti oboch rozsudkov.“.

Sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie rozhodol o nej nálezom takto:

„1. Základné právo maloletých detí Z. Š..., J. Š..., T. Š..., všetky bytom B., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 11 CoP/122/2011-130 z 12. 7. 2011 porušené.

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 11 CoP/122/2011-130 z 12. 7. 2011 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť náhradu trov konania sťažovateľom v sume 314,18 € v prospech účtu jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. N., s. r. o... do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „ zákon   o   ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ústavný   súd   považoval   v   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívou alebo mimoriadnou opravnou inštitúciou.   Ústavný súd preto   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   zdôrazňuje, že v   týchto veciach nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01), resp. posúdenie, či nie sú skutkové a právne závery všeobecného súdu, na ktorých je založené namietané rozhodnutie, zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom majú zároveň za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd v súlade s uvedenými východiskami vyplývajúcimi z jeho konštantnej judikatúry   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľov   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V relevantnej časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajský súd uviedol:„Odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. poukazuje na správne dôvody súdu prvého stupňa, s ktorými sa stotožňuje.

Odvolací súd k veci samej dopĺňa, že už pôvodne určené výživné bolo určené skôr v hornej   hranici,   pričom   boli   zohľadnené   všetky   skutočnosti   potrebné   pre   určovanie výživného. V súčasnosti je potrebné konštatovať, že zmena pomerov na strane otca nastala a túto   zmenu   tak,   ako   správne   posúdil   súd   prvého   stupňa   nemožno   posudzovať   ako bezdôvodné vzdanie sa   majetkového   prospechu.   Otec má   právo po rozvode   manželstva vyriešiť si svoju osobnú, ako aj bytovú situáciu spôsobom akým uzná za vhodné, pričom spôsob,   ktorý   otec   zvolil   nijakým   spôsobom   neohrozuje   výživu   mal.   detí.   Pokiaľ   ide o procesné námietky matky, odvolací súd k tomu udáva, že matka v konaní mala právne zastúpenie,   takže   mohla   kvalifikovane   reagovať   na   skutočnosti,   ktoré   potom   uvádzala v odvolaní a taktiež procesné pochybenia odvolacím súdom zistené neboli.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne, odvolací súd ho potvrdil podľa § 219 O. s. p.“

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval ďalej za potrebné poukázať na § 219   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   podľa   ktorého   ak   sa odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia prvostupňového súdu, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V   danom   prípade   k   námietkam   sťažovateľov   vyjadreným   v   ich   odvolaní   zaujal podrobné stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia už Okresný súd Pezinok (ďalej len „okresný súd“), pričom z citovanej časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí, t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Z toho možno vyvodiť, že sa stotožnil so závermi okresného súdu k námietkam matky maloletých (sťažovateľov, pozn.) vyjadreným v odvolaní.

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   postup   a   rozhodnutie všeobecného   súdu,   ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy, v zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   a   slobôd   (I.   ÚS   8/96, I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno   posudzovať   izolovane   (m.   m.   II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. 28 P 289/2010-99 z 1. februára 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 1. februára 2011“), ktorý zmenil „rozsudok   Okresného   súdu   Nitra,   č. k.   25   C   181/2008   zo   dňa   09.   12.   2008   v časti vyživovacej povinnosti otca na maloletú Z. Š..., maloletú J. Š... a maloletého T. Š... tak, že vyživovacia povinnosť otca na maloletú Z. Š... sa znižuje od 25. 08. 2010 zo sumy 7 000,- Sk mesačne na sumu   160   eur mesačne,   vyživovacia povinnosť   otca na maloletú J.   Š...   sa znižuje   od   25.   08.   2010   zo   sumy   5.000,-   Sk   mesačne   na   sumu   130   eur   mesačne a vyživovacia povinnosť otca na maloletého T. Š... sa znižuje od 25. 08. 2010 zo sumy 3.000,-Sk mesačne na sumu 90 eur mesačne“, a v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho odôvodnenia:

„Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, rodným listom maloletých detí Š., rozsudkom Okresného súdu Nitra, č. k. 25 C 181/2008 zo dňa 09. 12.2008. kópiou dohody o vyporiadaní BSM zo dňa 29. 07. 2009, kúpnou zmluvou zo dňa 11. 06. 2010, potvrdením   o   evidencii   záujemcov   o   zamestnanie   zo   dňa   04.   08.   2010,   výpoveďou z rodinného domu zo dňa 28. 04. 2010, odpoveďou Úradu práce v Šumperku zo dňa 13. 12. 2010,   potvrdením   o   výške   príjmu   otca,   lekárskymi   správami   o   zdravotnom   stave   otca, potvrdením o výške príjmu matky, ďalšími v spise priloženými dokladmi a zistil nasledovný skutkový a právny stav:

Z   výpovede   účastníkov   konania   a   z   rodných   listov   maloletých   detí   Š.   mal   súd preukázané, že maloleté deti: Z. Š..., J. Š... a T. Š... sú deťmi Ing. J. Š... a E. Š..., ktorí sú účastníkmi tohto konania.

Z rozsudku Okresného súdu v Nitre č. k. 25 C 181/2008 zo dňa 09. 12. 2008 mal súd preukázané,   že   naposledy   bolo   o   vyživovacej   povinnosti   otca   k   maloletým   deťom   Š. rozhodnuté   vyššie   uvedeným   rozsudkom.   V   čase   posledného   rozhodovania   súdu o vyživovacej   povinnosti   otca   k   maloletým   deťom   Š.   bol   otec   maloletých   zamestnaný v spoločnosti V., a.s. s čistým mesačným príjmom 42.433,-Sk, čo je v prepočte 1 408,51 eur. Otec maloletých mal ďalšiu vyživovaciu povinnosť voči synovi z prvého manželstva vo výške 3.000,-Sk, teda približne 100 eur.

Z   dohody   o   vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva   rozvedených   manželov k nehnuteľnostiam   zo   dňa   29.   07.   2009   a   z   výpovede   účastníkov   konania   mal   súd preukázané, že matka maloletých nadobudla na základe uvedenej dohody nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. 1681 v katastrálnom území L. a otcovi maloletých vyplatila sumu 26.555,14 eur (cca 800.000,-Sk).

Z výpovede z nájmu zo dňa 28. 04. 2010 mal súd preukázané, že matka maloletých vypovedala otcovi maloletých nájom v rodinnom dome, ktorý im pôvodne patril ku dňu 31. 07. 2010.

Z kúpnej zmluvy uzavretej medzi otcom maloletých ako kupujúcim a manželmi M. ako predávajúcimi mal súd preukázané, že otec maloletých v roku 2010 kúpil v Českej republike v obci... byt za cenu 700.000,-Kč (cca 29.060,11 eur alebo 875.464,87 Sk). Z   výpovede   otca   mal   súd   preukázané,   že   otec   ukončil   dohodou   pracovný   pomer v spoločnosti V. k 31. 07. 2010.

Z potvrdenia Úradu práce v Šumperku zo dňa 04. 08. 2010 mal súd preukázané, že otec je evidovaný v evidencii záujemcov o zamestnanie od 01. 08. 2010.

Z   potvrdení   doložených   v   spise   mal   súd   preukázané,   že   otec   si   hľadá   prácu   na rôznych miestach v Českej republike.

Podľa   potvrdenia   správnej   komisie   pre   sociálne   zabezpečenie   migrujúcich pracovníkov zo dňa 26. 10. 2010, ktoré vydala Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra mal súd preukázané,   že   otcovi   neboli   priznané   dávky   v   nezamestnanosti   „pretože   podľa   výroku Správnej   komisie   neexistuje   nárok   podľa   legislatívy,   ktorú   vykonala   inštitúcia,   ktorá vystavuje toto potvrdenie“.

Podľa   potvrdenia   o   výške   príjmu   za   obdobie   január   2010   až   júl   2010   mal   súd preukázané, že otec mal za uvedené obdobie v spoločnosti V., a. s. priemerný čistý mesačný príjem vo výške 1773 eur v čistom. Z výpovede otca mal súd preukázané, že otec je od 01. 02. 2011 zamestnaný v spoločnosti E. s. r. o. v Š., kde bude jeho hrubá mzda 15.000,-Kč (cca 622,72 eur) a predpokladaná čistá mzda 12.000,-Kč (cca 498,17 eur).

Z lekárskej správy MUDr. J. B., všeobecnej praktickej lekárky, zo dňa 20. 12. 2010 mal   súd   preukázané,   že   vzhľadom   k   zdravotnému   stavu   je   otec   neschopný   pracovať   v chlade,   v   prievane,   nemôže   zdvíhať   a   prenášať   ťažké   bremená   a   vykonávať   práce vyžadujúce nemennú strnulú polohu tela.

Z potvrdenia o výške príjmu matky a z výpovede matky mal súd preukázané, že matka je   zamestnaná   ako   pomocná   kuchárka   na   Základnej   škole...,   B.   s priemerným   čistým mesačným príjmom za obdobie jún 2010 až november 2010 vo výške 356,11 eur.

Z výpovede matky mal súd ďalej preukázané, že matka býva s maloletými deťmi v rodinnom   dome,   ktorý   patrí   jej   matke.   Súd   má   ďalej   preukázané,   že   matka   nebýva v rodinnom dome, ktorý nadobudla po rozdelení bezpodielového spoluvlastníctva manželov, celková predpokladaná cena nehnuteľností,   ktoré nadobudla po rozdelení BSM   a ktoré ponúkla prostredníctvom realitnej kancelárie na predaj je 3.300.000.-Sk (109.539 eur). Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané,   že od posledného rozhodovania súdu o výživnom na maloleté deti Š. sa zmenili pomery na strane otca maloletých detí i na strane matky maloletých detí.

Pomery   na   strane   otca   maloletých   detí   sa   zmenili   tak,   že   otec   dohodou   ukončil pracovný   pomer   k   01.   08.   2010,   od   uvedeného   dátumu   bol   otec   evidovaný   v   Českej republike ako nezamestnaný. V pôvodnom zamestnaní otec zarábal 1.700 eur mesačne. V súčasnosti, teda od 01. 02. 2010 je otec zamestnaný s priemerným čistým mesačným príjmom vo výške 12.000,-Kč, čo je v prepočte 498,17 eur mesačne (pri prepočte mzdy otca a   výpočte   výživného   súd   vychádzal   z   kurzu   1   EUR=24,088   CZK   -   kurz   uvedený   na internetovej stránke Národnej banky Slovenska platný v deň vyhlásenia rozsudku). Otec maloletých sa presťahoval zo Slovenska do Českej republiky, kde si kúpil v obci Š. byt v cene 700.000,- Kč, čo je v prepočte 29.060,11 eur (cca 875.464.87 Sk). Otcovi maloletých zanikla vyživovacia povinnosť k synovi z prvého manželstva, ktorú si plnil vo výške 3.000,- Sk mesačne.

Pomery na strane matky maloletých sa zmenili tak, že matka maloletých nadobudla po rozdelení BSM nehnuteľnosti - rodinný dom a pôdu, ktorú ponúkla na predaj. Podľa vyjadrenia matky je predpokladaná cena uvedených nehnuteľností 3.300.000,- Sk.

Pri rozhodovaní o znížení vyživovacej povinností otca sa musel súd v prvom rade vysporiadať s otázkou, či sa otec vzdal pôvodného zamestnania z dôležitého dôvodu tak, ako je uvedené v § 75 ods. 1 Zákona o rodine. V situácii, keď sa otec maloletých s matkou maloletých rozviedol, matka maloletých mu vypovedala nájom z ich bývalého spoločného domu a v situácii, keď otec pracoval v meste, kde okrem zamestnania nemal po rozvode manželstva iné zázemie súd považuje skončenie pracovného pomeru otca za dôvodné, teda také, ktoré je predpokladané § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Vzhľadom na vek otca a nové prostredie, v ktorom otec býva môže byť hľadanie novej práce v primeranom finančnom hodnotení problematické. Ani doterajšie skúsenosti otca a prax v odbore nemusia byť v tejto situácii otcovi výrazne na prospech.

Otec   maloletých   musel   riešiť   svoju   bytovú   otázku   pretože   matka   maloletých   mu preukázateľne   vypovedala   nájom   v   dome,   ktorý   pôvodne   patril   do   BSM.   Argumentáciu právnej zástupkyne matky, že otec mohol v uvedenom dome naďalej bývať, súd považoval za nedôvodnú.

Súd   prihliadol   aj   na   skutočnosť,   že   otec   maloletých   si   aj   napriek   prechodne zhoršenej finančnej situácii svoju vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom podľa svojich možností plnil.

Pri   určení   vyživovacej   povinnosti   otca   súd   vychádzal   z   odôvodnených   potrieb maloletých detí, ktoré matka uviedla na pojednávaní. Vzhľadom na vek maloletých detí súd považoval náklady, ktoré matka v priebehu konania uviedla za primerané. Súd vychádzal zo zásady, že rodičia by mali plniť vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom primerane svojím možnostiam   a v   zásade   by sa mali   podieľať   na výžive   maloletých   detí   rovným dielom. Vyživovaciu povinnosť otca k maloletým deťom súd nanovo určil tak, že je približne rovná polovičným nákladom na každé maloleté dieťa, ktoré matka v konaní uviedla.

Pri   rozhodovaní   o   výživnom   súd   ďalej   zohľadnil   aj   tú   skutočnosť,   že   matka maloletých detí sa po rozdelení BSM stala vlastníčkou nehnuteľností z predpokladanou hodnotou   3.300.000,-   Sk.   Matka   takto   nadobudnuté   nehnuteľnosti   (dom a poľnohospodársku   pôdu)   nevyužíva.   S   maloletými   deťmi   býva   u   svojej   matky. Nehnuteľnosti, ktoré matka nadobudla po rozdelení BSM môže predať a tým výrazne zlepšiť svoju   majetkovú   situáciu   a   majetkovú   situáciu   maloletých   detí.   Súd   prihliadol   v   tejto súvislosti aj na argumentáciu otca, ktorý matke maloletých detí dobrovoľne pri vyporiadaní BSM nechal nehnuteľnosti vo výrazne vyššej hodnote akú z vyporiadania BSM sám získal. Súd má za to, že výživné, ktoré určil vo výroku rozsudku je vzhľadom na majetkové pomery rodičov a preukázané potreby maloletých detí dostačujúce. Súd znížil vyživovaciu povinnosť otcovi od 25. 08. 2010, teda od podania návrhu tak, ako otec žiadal.“

Sťažovatelia   formulujú   v sťažnosti   dve   kľúčové   námietky   proti   namietanému rozsudku krajského súdu. Prvá sa dotýka nezohľadnenia právnej úpravy obsiahnutej v § 62 ods. 4 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   rodine“),   čím   malo   dôjsť „k   poškodeniu základných   práv   detí   a   matky   na   právnu   istotu   spočívajúcu   v   predvídateľnosti   práva, zaužívaných princípov a z toho plynúcich rozhodnutí“. V zmysle druhej kľúčovej námietky vo veci konajúce všeobecné súdy rozhodli „ultra petitum“, keďže tak okresný súd, ako aj krajský súd v danom prípade „prisúdili viac, ako sa navrhovateľ domáhal“, keďže „otec sa domáhal zníženia od 1. 9. 2010 a nie 25. 8. 2010, ako určil prvostupňový súd...“.

1.   K   námietke   sťažovateľov   týkajúcej   sa nezohľadnenia   §   62 ods.   4 zákona o rodine

Podľa § 62 ods. 2 zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

Podľa § 62 ods. 3 zákona o rodine každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona.

Podľa § 62 ods. 4 zákona o rodine pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť.

Podľa   §   75   ods.   1   zákona   o   rodine   pri   určení   výživného   prihliadne   súd   na odôvodnené   potreby oprávneného, ako aj na schopnosti,   možnosti   a majetkové   pomery povinného.   Na   schopnosti,   možnosti   a   majetkové   pomery   povinného   prihliadne   súd   aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového   prospechu;   rovnako   prihliadne   aj   na   neprimerané   majetkové   riziká,   ktoré povinný na seba berie.

Z citovanej časti namietaného rozsudku krajského súdu v spojení s citovanou časťou rozsudku okresného súdu z 1. februára 2011, na ktorý sa odvoláva a s ktorého závermi sa stotožňuje,   podľa   názoru   ústavného   súdu   vyplýva,   že   tieto   rozsudky   obsahujú   vecné, dôsledné a vyčerpávajúce vysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami, ktoré boli rozhodné na ustálenie rozsahu vyživovacej povinnosti otca k maloletým deťom (zníženie, pozn.). Za daných   okolností   ústavný súd   považuje namietaný rozsudok   krajského   súdu   za   ústavne akceptovateľným   spôsobom   odôvodnený   a   reagujúci   primeraným   spôsobom   na   všetky podstatné námietky matky maloletých detí obsiahnuté v odvolaní. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vyvodil zo skutkových okolností preskúmavanej veci právne závery, ktoré zodpovedajú   ústavne   konformnej   interpretácii   a   aplikácii   príslušných   právnych   noriem. Sťažovatelia   neuviedli   vo   svojej   sťažnosti   žiadne   také   argumenty,   ktoré   by   mohli spochybniť ústavnosť záverov krajského súdu a signalizovali by ich arbitrárnosť.

Z citovanej   časti   rozsudku   okresného   súdu   z 1.   februára   2011   vyplýva,   že prvostupňový   súd   považoval   za   preukázané,   že   došlo   k zmene   pomerov   na   strane   otca (ukončenie pracovného pomeru u otca, vypovedanie nájmu zo strany matky maloletých, nový pracovný pomer), ako aj na strane matky maloletých detí (nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnostiam),   pričom   k tomuto   záveru   dospel   na   základe   dôsledného   zhodnotenia všetkých nových okolností, ktoré nastali v porovnaní so stavom k 9. decembru 2008, keď Okresný   súd   Nitra   rozsudkom   č.   k.   25   C   181/2008-32   z   9.   decembra   2008   rozhodol pôvodne   o vyživovacej   povinnosti   otca   k maloletým   deťom.   Krajský   súd   sa   s týmto záverom   okresného   súdu   stotožnil   a potvrdil   ho   vo   svojom   rozsudku.   V okolnostiach namietanej veci pritom išlo aj podľa názoru ústavného súdu o také závažné zmeny pomerov, ktoré   odôvodňovali   záver   o znížení   vyživovacej   povinnosti   otca   k sťažovateľom.   Ak sťažovatelia namietajú nezohľadnenie § 62 ods. 4 zákona o rodine, teda to, že tak okresný súd, ako aj krajský súd neprihliadali „pri určení výšky výživného na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará“, ústavný súd poukazuje v súlade s už citovaným na závery   okresného   súdu   obsiahnuté   v rozsudku   z 1.   februára   2011,   podľa   ktorých „Pri určení vyživovacej povinnosti otca súd vychádzal z odôvodnených potrieb maloletých detí, ktoré   matka   uviedla   na   pojednávaní.   Vzhľadom   na   vek   maloletých   detí   súd   považoval náklady, ktoré matka v priebehu konania uviedla za primerané. Súd vychádzal zo zásady, že rodičia   by   mali   plniť   vyživovaciu   povinnosť   k maloletým   deťom   primerane   svojím možnostiam   a v zásade   by   sa   mali   podieľať   na   výžive   maloletých   detí   rovným   dielom. Vyživovacia povinnosť otca k maloletým deťom súd nanovo určil tak, že je približne rovná polovičným   nákladom   na   každé   maloleté   dieťa,   ktoré   matka   v konaní   uviedla.   Pri rozhodovaní o výživnom súd ďalej zohľadnil aj tú skutočnosť, že matka maloletých detí sa po rozdelení BSM stala vlastníčkou nehnuteľností z predpokladanou hodnotou 3.300.000,- Sk.“.

Obligatórnym zákonným hľadiskom pri určovaní výšky výživného je osobný výkon starostlivosti, ktorý zákon o rodine nepochybne kladie na roveň finančnému zabezpečeniu výživy.   Z   citovanej   časti   odôvodnenia   okresného   súdu   (aj   keď   len   implicitne,   pozn.) vyplýva,   že   okresný   súd   určil   vyživovaciu   povinnosť   oboch   rodičov   v zásade   rovnako, pričom sa riadil úvahou, že majetkové pomery matky maloletých, keďže sa „po rozdelení BSM stala vlastníčkou nehnuteľností...“, takýto záver odôvodňujú, aj napriek tomu, že sa matka o maloleté deti osobne stará.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po preskúmaní namietaného rozsudku krajského súdu z 12. júla 2011 dospel k záveru, že námietka sťažovateľov týkajúca sa nezohľadnenia § 62 ods. 4 zákona o rodine nie je opodstatnená, naopak, krajský súd pri rozhodovaní podľa názoru ústavného súdu jeho text primeraným spôsobom zohľadnil, a na tomto základe vo veci rozhodol.

Skutočnosť,   že   sa   sťažovatelia   nestotožňujú s právnymi závermi krajského   súdu, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právne názory všeobecných súdov svojimi vlastnými. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho predpisu (v danom prípade § 62 ods. 4 zákona o rodine), že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu namietaný rozsudok krajského súdu takýmito vadami netrpí.

2. K námietke rozhodovania „ultra petitum“

Podľa § 153 ods. 2 OSP súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.

Podľa   §   81   ods.   1   OSP   aj   bez   návrhu   môže   súd   začať   konanie   vo   veciach starostlivosti   o   maloletých,   konanie   o   vyslovenie   prípustnosti   prevzatia   alebo   držania v ústave zdravotníckej starostlivosti, konanie o spôsobilosti na právne úkony, opatrovnícke konanie, konanie o vyhlásenie za mŕtveho, konanie o dedičstve a ďalšie konania, kde to pripúšťa zákon.

Podľa § 78 zákona o rodine dohody o súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak   sa   zmenia   pomery.   Okrem   výživného   pre   maloleté   dieťa   je   zmena   alebo   zrušenie výživného možné len na návrh.

Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že krajský súd nepochybil, ak svojím rozsudkom č.   k.   11   CoP   122/11-130   z 12.   júla   2011   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu z 1. februára 2011, ktorým okresný súd rozhodol o znížení výživného s účinnosťou od 25. augusta   2010   aj   napriek   skutočnosti,   že   otec   maloletých   (navrhovateľ,   pozn.)   sa vo svojom   návrhu   domáhal   zníženia   výživného „počnúc   dňom   1. 09.   2010“,   keďže v danom prípade išlo o konanie vo veci starostlivosti o maloletých, ktoré možno začať aj bez návrhu.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   považuje   aj   druhú   námietku   sťažovateľov   za neopodstatnenú.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že namietaný   rozsudok   krajského   súdu   je   z hľadiska   kľúčových   námietok   sťažovateľov ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať za arbitrárny, a preto ním ani nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ich sťažnosť   odmietol   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2011