znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 488/2013-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. C., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/201/2011 a jeho rozsudkom z 24. mája 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2012 doručená   sťažnosť   J. M.,   B.   (ďalej len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/201/2011 a jeho rozsudkom z 24. mája 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ si ako navrhovateľ uplatnil na Okresnom   súde   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   nárok   na „ochranu   osobnosti, odstránenie   následkov,   a   primerané   zadosťučinenie   a   o   náhradu   nemajetkovej   ujmy v peniazoch“ proti odporcovi v 1. rade: S., a. s., proti odporcovi v 2. rade: S., a. s., a voči odporcovi v 3. rade: A., a. s. (ďalej len „odporcovia“). V predmetnej veci rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 7 C/33/2007-449 zo 16. decembra 2010 tak, že návrh zamietol.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co/201/2011-538 z 24. mája 2012 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:«Odvolací súd vo svojom odôvodnení uviedol, že sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa   v   tom,   že   uplatňované   nároky   sú   premlčané.   Citujem,   „v   danom   prípade   ide o osobnostné právo majetkovej povahy, ktoré je premlčateľné“. Z toho vyplýva, že súdy nesprávne označili, že svoj nárok si odvodzujem od zásahu do mojich osobnostných práv. Toto som nikde vo svojich podaniach ani na pojednávaniach netvrdil, napokon mám za to, že Ústava SR, vymedzujúca základné pojmy, pojem osobnostné práva nepozná.

Naopak,   stále   som   tvrdil   a   tvrdím,   že   som   sa   domáhal   zadosťučinenia   za neoprávnený zásah do mojich základných ľudských práv a tie sú v zmysle článku 12 ods. 1 Ústavy SR nepremlčateľné....

Rozhodnutia súdov v konaní voči odporcom v 1. a 3. rade, že môj nárok voči ním je premlčaný, považujem za nesprávne z dôvodov nesprávne aplikovaného ustanovenia OZ, konkrétne § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v nepochopení podstaty žaloby.

Nemôžem súhlasiť s právnym názorom súdov (okresného, krajského ani Najvyššieho súdu SR, na rozhodnutie ktorého - 2 Cdo 278/2007 sa tie prvé dva odvolávali), že môj nárok na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   je   premlčaný,   nakoľko   som   svoj   nárok   odvodzoval   od neoprávneného zásahu do mojich základných ľudských práv, a to:

voči odporcovi v 1. rade - do práva na dôstojnosť garantovaného článkom 19 ods. 1 Ústavy SR, ktorého sa dopustil krivým obvinením,

a voči odporcovi v 3. rade - do práva na pokojné užívanie majetku garantovaného článkom 1 Protokolu č. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dohovor) a článkom 20 Ústavy SR.

Náš   právny   systém   poskytuje   možnosť   vymáhania   práva   na   nemajetkovú   ujmu v peniazoch   v   prípade   neoprávneného   zásahu   do   základných   ľudských   práv   v   zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, nakoľko v ods. 2 § 13 OZ v jeho prvej   vete je   použitý   pojem   najmä,   čo   značí,   že predpokladom pre priznanie   práva na nemajetkovú ujmu v peniazoch môže byť aj iný ako tam uvedený, t. j. porovnateľný aspekt. Z toho vyplýva, že súdy nesprávne označili, že svoj nárok si odvodzujem od zásahu do mojich osobnostných práv. Toto som nikde vo svojich podaniach ani na pojednávaniach netvrdil,   napokon   mám   za   to,   že   Ústava   SR,   vymedzujúca   základné   pojmy,   pojem osobnostné práva nepozná.

Naopak,   stále   som   tvrdil   a   tvrdím,   že   som   sa   domáhal   zadosťučinenia   za neoprávnený zásah do mojich základných ľudských práv a tie sú v zmysle článku 12 ods. 1 nepremlčateľné.

Toto   rozhodnutie   súdov   považujem   za   nesprávne   jednak   z   dôvodov   uvedených v odstavci 1., a navyše, aj keby platilo, že môj nárok nie je trvalo vymáhateľný, ale v 3 ročnej premlčacej lehote, nárok by nebol premlčaný z nasledovných dôvodov:

Prípadné plynutie 3 ročnej premlčacej lehoty nie je možné odvodzovať od odporcom tvrdeného a súdom uznaného okamihu, t. j. odo dňa 4. 3. 1997, kedy si hmotnoprávny predchodca odporcu v 2. rade - S., a. s. uplatnil žalobou na Krajskom súde v Bratislave nárok   na   vrátenie   peňažných   prostriedkov   poskytnutých   na   základe   úverovej   zmluvy   č. 800702-1 zo dňa 1. 10. 1992 (úver mojej manželky), nakoľko:

1. tento postup S. bol oprávnený,

2. nemá s mojím nárokom nič spoločné

3. a nespôsobil neprimeranú dražbu, od ktorej odvodzujem svoj nárok. Nakoniec,   v   tom   čase   predsa   ani   neexistoval   právny   predpis   o   dobrovoľných dražbách, do platnosti vstúpil 14. 9. 2002.

Mám za to, že správne určený okamih, kedy by v prípade premlčateľnosti môjho nároku, mohlo byť právo prvýkrát vykonané, je deň postúpenia pohľadávky z môjho úveru č. 800235-6 na tretiu osobu a to deň: 14. 12. 2004. Žaloba bola podaná dňa 11. 4. 2007.»

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1.   Základné   právo   J.   M.,   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej republiky, právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, postupom Krajského súdu SR, porušené bolo.

Základné ľudské právo sťažovateľa chránené Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie, porušené bolo.

2.   Zrušuje   sa   rozsudok   Krajského   súdu   vedený   pod   sp.   zn.:   9   Co   201/2011-538 a prikazuje sa Krajskému súdu aby vec vrátil na opätovné prejednanie na Okresný súd Bratislava I.

3. J. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000 Eur (slovom tridsaťtisíc eur), ktoré je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 3000 Eur na účet ich právneho zástupcu JUDr. (meno sa upresní po prijatí sťažnosti), do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje takto:«Sťažovateľ si je vedomí, že podľa zvyklosti a zverejnenej judikatúry ústavný súd priznáva   odškodnenie   za   nespravodlivý   rozsudok   v   takej   výške,   ako   ju   sám   vyhodnotí. Sťažovateľ   si   dovoľuje   upozorniť,   že   v   tomto   konkrétnom   prípade   ide   o   dlhotrvajúce „prenasledovanie“ nezákonnosťou s následkom bezdomovectva a ohrozovania na živote a zdraví nielen dospelých osôb, ale aj dvoch detí a pretrvávajúcim nesprávnym úradným postupom a nevymožiteľnosti rozsudkami priznanej škody vo výške 4 437 176,50 SK, sa prehlbuje ich utrpenie, a preto žiadam ústavný súd,   aby zhodnotil tieto nenapraviteľné nevýhody aj pri určovaní primeraného finančného zadosťučinenia....

Nezákonnosť v rozhodnutiach a postupe je predmetom súdneho konania aj v tomto prípade,   ktorá trvá príliš dlho,   spôsobila   svojimi   príčinnými   súvislosťami   sťažovateľovi a jeho   rodine   neznesiteľné   životné   podmienky,   ktoré   sa   pritvrdili   do   neúnosnej   miery ohrozenia   zdravia   a   života.   Už   vyše   18   rokov   nemôže   sťažovateľ   pokojne   užívať   svoj majetok - tlačiarenský stroj! Preto, z dôvodov vymanenia sa z tohoto neznesiteľného stavu, požaduje   sťažovateľ   odškodnenie   formou   finančného   zadosťučinenia   v   takej   výške   ako uvádza a v akej výške sa odškodňuje vo vyspelých demokraciách. Životy a zdravie majú nevyčísliteľnú hodnotu, preto si myslím, že výška finančného zadosťučinenia je vzhľadom na postavenie bezdomovcov primeraná.

... Pri nezákonnej dobrovoľnej dražbe došlo k zašantročeniu aj hnuteľného majetku, ktorý nebol predmetom dražby a páchateľa sa nepodarilo doposiaľ vypátrať, za čo nesú vinu odporcovia v tomto spore a kompenzáciu si hodnotím najmenej vo výške 10.000 EUR....   my   žiadame   odškodnenie   za   vyše   5   rokov   v   bezdomovstve   a   ohrozenie   života štvorčlennej rodiny vo výške 10.000 EUR.

Do   dnešného   dňa   sme   nútení   znášať   neprimerané   bremeno   bezdomovstva, psychického   utrpenia,   ktoré   je   pre   hlavne   pre   deti   v   pubertálnom   veku   obrovskou frustrujúcou psychickou záťažou.»

Sťažovateľ   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   19.   apríla   2013   namietal predpojatosť sudkyne IV. senátu ústavného súdu Ľudmily Gajdošíkovej.

Prvý   senát   ústavného   súdu   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   460/2013-23   z   3.   júla   2013 rozhodol, že sudkyňa IV. senátu ústavného súdu Ľudmila Gajdošíková vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 10742/2012 nie je vylúčená z výkonu sudcovskej funkcie. V nadväznosti na to IV. senát ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľa pokračoval ďalej v konaní.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V   sťažnosti   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 24. mája 2012. Základom jeho argumentácie je jeho nesúhlas s právnym   názorom   krajského   súdu,   ktorý   sa   stotožnil   so   záverom   okresného   súdu,   že uplatnené právo sťažovateľa je premlčané.

Krajský súd ako odvolací súd v odôvodnení namietaného rozsudku z 24. mája 2012, ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   zo   16.   decembra   2010,   poukázal   na   obsah odvolania sťažovateľa a vyjadrení odporcov k tomuto odvolaniu, pričom ďalej uviedol: «Občiansky   zákonník   stojí   na   princípe   premlčania   so   všeobecnou   trojročnou premlčacou dobou, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. To je objektívne   vymedzený   začiatok   (od   slova   „mohlo“   a   nie   od   „mohol“).   (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. mája 1997, sp. zn. 3 Obo 44/97). Právo môže byť vykonané prvý raz, keď vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu, teda keď je actio nata. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti, napr. na tom, že oprávnený nevedel o svojom práve.

Pokiaľ   súd   prvého   stupňa   v   posudzovanej   veci   zastal   právny   názor,   že   nárok navrhovateľa   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   z   titulu   zásahu   do   osobnostných   práv   je premlčaný, je jeho záver vecne správny. Uvedenú problematiku riešil NS SR v rozhodnutí 2 Cdo 278/2007, v ktorom vyslovil, že „právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch“ podľa § 13 ods. 2 OZ je jedným z relatívne samostatných prostriedkov ochrany práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby a vzniká vtedy, ak morálne zadosťučinenie nepostačuje a pokiaľ   došlo   k   zníženiu   dôstojností   fyzickej   osoby   alebo   jeho   vážnosť   v   spoločnosti v značnej miere. Aj keď ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie   v   peniazoch   spôsobuje,   že   ide   o   osobné   právo   majetkovej   povahy,   ktoré   sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (§ 101 OZ). V prejednávanej veci nebol dôvod na odchýlenie sa od prijatého záveru, ktorý je výsledkom štandardnej súdnej praxe. Tvrdenie   navrhovateľa   v   podanom   odvolaní   o   nesprávnom   vyhodnotení   plynutia premlčacej doby súdom prvého stupňa nie je správne.

Pozornosti odvolacieho súdu neušiel úmysel navrhovateľa predĺžiť beh premlčacej lehoty označením nových skutočností. V žalobe za rozhodujúci deň pre začiatok plynutia premlčacej lehoty označil okamih, kedy sa dozvedel o dražbe. V odvolaní zo dňa 13. 1. 2011 už navrhovateľ ako rozhodujúci deň pre plynutie premlčacej lehoty označil deň 17. 12. 2004, t.j. dátum podpisu zmluvy o postúpení pohľadávky.

Odvolací súd je v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p viazaný dôvodmi odvolania. Z obsahu spisu je nepochybné, že navrhovateľ bol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O. s. p. o tom, že všetky skutočnosti a dôkazy musí predložiť alebo označiť skôr, ako súd vo veci vyhlási rozhodnutie,   pretože   na   neskôr   označené   skutočnosti   sa   neprihliada.   Nadväzne   ním uvádzané   „nové   skutočnosti“   v   rámci   odvolacieho   konania   nemôžu   byť   relevantným odvolacím dôvodom (§ 205a ods. 1 O. s. p.), t. j. podkladom pre ustálenie iného skutkového stavu.   Odhliadnuc   od   toho,   že   ním   označené   rozhodujúce   skutočnosti   sú   podľa   vyššie uvedeného výkladu z hľadiska posúdenia plynutia premlčanej doby bez právneho významu, nedajú   sa   kvalifikovať   ako   také,   ktoré   bez   svojej   viny   nemohol   predložiť   pred   súdom I. stupňa (205a ods. 1 písm. d./ O. s. p.).

Naviac, navrhovateľ sa týmto konaním snažil obísť zákonné ustanovenie a privodiť pre seba úspech. Takému konaniu nebolo možné priznať očakávanú váhu, pretože inštitút premlčania   by   stratil   opodstatnenie.   Navrhovateľ   si   uplatnil   návrh   na   začatie   konania v zmysle § 80 písm. b) O. s. p., ktorým sa domáhal uloženia povinnosti odporcom. Konanie o   plnenie   v   zmysle   citovaného   zákona   je   konaním   návrhovým,   preto   navrhovateľ   už v samotnej žalobe mal v zmysle § 42 ods. 3 O. s. p. v spojení s § 79 ods. 1 O. s. p. označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností (§ 79 ods. 1 O. s. p.) je nosným prvkom v rámci dôkaznej povinnosti účastníka konania. S týmito skutočnosťami a dôkazmi súd pracuje, vyhodnotí ich jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti (§ 123 O. s. p.) a v závere tvoria podklad pre rozhodnutie súdu. V žalobnom návrhu ako aj počas celého konania pred súdom I. stupňa, navrhovateľ označený za neoprávnený zásah považuje, že „odporca 2/ zapríčinil, že tretia osoba vykonala nezákonnú dražbu“ (strana 4 žalobného návrhu). Vzhľadom na uvedené navrhovateľom vytýkaný nesprávny právny záver ohľadom plynutia premlčacej lehoty je bez právneho významu.

V odvolaní navrhovateľ neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými, o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť, alebo ktoré by nebol   uvážil.   Z   konania   pred   súdom   prvého   stupňa   i   odvolacím   súdom   iným,   než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Odvolací súd ustálil vecnú správnosť odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia a podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ho potvrdil.

Ak teda súd prvého stupňa prihliadol na odporcami vznesenú námietku premlčania, neskúmajúc vecnú stránku veci, postupoval správne, uplatnil zásadu hospodárnosti konania a správne žalobný návrh zamietol, v dôsledku čoho odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.»

Pri   preskúmavaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádza zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. 7 C/33/2007-449 zo 16.   decembra   2010,   ktorým   návrh   sťažovateľa   zamietol.   Okresný   súd   vo   vzťahu k odporcovi v 1. rade v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Súd   s   poukazom   na   zistené   skutočnosti   uplatnený   nárok   navrhovateľa   voči... [odporcovi v 1. rade] ako premlčaný zamietol s tým, že v danom prípade bola vznesená námietka premlčania zo strany odporcu v 1 rade na pojednávaní konanom dňa 30. 11. 2009 a súd dospel k záveru, že v danom prípade ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré je premlčateľné (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo 278/2007 zo dňa 25. 9. 2008) a plynutie trojročnej premlčacej lehoty začalo odo dňa, kedy si mohol navrhovateľ svoj nárok voči odporcovi v 1 rade uplatniť po prvý krát t. j. dňa 1. 10. 1992 po podpise uvedenej úverovej zmluvy a nakoniec aj dňa 7. 4. 1995 (ČVS: PZ- 557/KV-94 (sp. zn. 1T 101/1996) podané na Obvodné   oddelenie   PZ   SR   B.   dňa   7.   4.   1995),   kedy   odporca   v   1   rade   podal   trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu... najneskôr dňa 4. 3. 1997, kedy si odporca v 1 rade začal uplatňovať právo na súde žalobou o zaplatenie pohľadávky s príslušenstvom a toto právo mu uplynulo dňom 4. 3. 2000 a návrh na začatie konania bol doručený Okresnému súdu Bratislava I dňa 10. 5. 2007, t. j. po uplynutí premlčacej lehoty a odporca v 1 rade sa premlčania dovolal, preto nemožno premlčané právo navrhovateľovi priznať.

Ak   by   aj   v   danom   prípade   súd   nekonštatoval   premlčanie   uplatneného   nároku navrhovateľa, je potrebné uviesť, že navrhovateľ súdu nepreukázal protiprávne konanie odporcu v 1. rade, nepreukázal porušenie svojich základných práv protiprávnym konaním odporcu v 1 rade, či zníženie vážnosti v spoločnosti a zníženie dôstojnosti jeho ako fyzickej osoby, t. j. neuniesol v tomto smere dôkazné bremeno.“

Pokiaľ ide o odporcu v 2. rade, okresný súd dospel k týmto záverom:«Odporca   v   2   rade   taktiež   vzniesol   námietku   premlčania   uplatneného   nároku navrhovateľom   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   dňa   10.   5.   2007   a   to   s   poukazom   na rozsudok NS SR č. k. 3 Cdo 278/2007 s odôvodnením, že právo na peňažné zadosťučinenie sa premlčuje, a to vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy tento nárok mohol byť uplatnený po prvý krát a to v danej veci ide o deň 4. 3. 1997, kedy si právny predchodca odporcu v 2 rade (S. a. s.) uplatnil žalobou na Krajskom súde v Bratislave nárok na vrátenie peňažných prostriedkov poskytnutých na základe Úverovej zmluvy č. 800702-1 zo dňa 1. 10. 1992.

Uvedené   vyplýva   aj   zo   skutočnosti,   že   sám   navrhovateľ   v   návrhu   má   za   to,   že „k perzekúcii   jeho   osoby   došlo   tým,   že   v   predmetnej   zmluve   nemal   byť   uvedený   ako príjemca, a preto mal odporca v 1 rade zneužiť postavenie navrhovateľa a obviniť ho zo spáchania podvodu spolupáchateľstvom“. Podľa uvedených skutočností premlčacia doba uplynula dňa 4. 3. 2000. Trestné oznámenie vo veci podvodu v trestnej veci ČVS: PZ- 557/KV-94 (sp. zn. 1T 101/1996) bolo právnym predchodcom odporcu v 2 rade S. a. s. podané na Obvodné oddelenie PZ SR B. dňa 7. 4. 1995, t. j. ešte pred podaním žaloby na Krajský súd v Bratislave. V danom prípade došlo dňom 4. 3. 2000 k premlčaniu uplatnenej pohľadávky navrhovateľom voči odporcovi v 2 rade vo všeobecnej premlčacej dobe podľa citovaného   ustanovenia   §   101   Občianskeho   zákonníka   (rozsudok   NS   SR   sp.   zn.   2Cdo 278/2007). Rozhodným okamihom môže byť aj postúpenie pohľadávky z odporcu v 1 rade (S. a. s.) na odporcu v 2 rade (S. a. s.) ako postupcu na postupníka na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28. 6. 2000, dňom účinnosti zmluvy 30. 6. 2000, kedy odporca v 2 rade nadobudol postavenie veriteľa a premlčacia doba v tomto prípade uplynula dňom

30.   6.   2003,   a   preto   súd   návrh   navrhovateľa   na   zaplatenie   nemajetkovej   ujmy   voči odporcovi v 2 rade zamietol.

K   plynutiu   premlčacej   lehoty   súd   podotýka   na   záver,   že   pre   začiatok   plynutia premlčacej lehoty nie je možné považovať deň, kedy sa navrhovateľ dozvedel o dražbe nehnuteľnosti   (čo   je   uvedené   v   podaní   navrhovateľa   zo   dňa   27.   9.   2010)   a   ak   by   aj navrhovateľom uvádzaný neoprávnený zásah do práv navrhovateľa predstavovala samotná dražba, súd poukazuje na to, že subjekt (fyzická osoba), ktorý bol navrhovateľom tejto dražby, nie je účastníkom tohto konania.»

Vo vzťahu k odporcovi v 3. rade okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:«Odporca v 3 rade na pojednávaní konanom dňa 30. 11. 2009 do zápisnice pred súdom   uviedol,   že   taktiež   ako   odporca   v   1   a   2   rade   vznáša   námietku   premlčania navrhovateľom uplatneného nároku s tým, že sa nedopustil neoprávneného zásahu do práv navrhovateľa.   Poukázal   na   obsah   návrhu   navrhovateľa   doručeného   Okresnému   súdu Bratislava I dňa 10. 5. 2007 s tým, že z neho vyplýva skutočnosť, že sám navrhovateľ nepopiera, že dlhodobo neplnil voči odporcovi v 3 rade záväzky vyplývajúce z predmetnej (v odôvodnení   rozsudku   už   opísanej)   úverovej   zmluvy   a   javí   sa   minimálne   v   rozpore s dobrými mravmi, ak dlžník, ktorý si nesplnil svoje povinnosti voči veriteľovi, ktoré na seba dobrovoľne zmluvne prevzal, sa domáha voči danému subjektu nemajetkovej ujmy. Súd s poukazom   na   predložené   listinné   dôkazy   dospel   k   záveru,   že   návrh   navrhovateľa smerujúci voči odporcovi v 3 rade odvodzuje od „zápisu z januára 1994“, ale návrh na začatie konania bol doručený súdu dňa 10. 5. 2007 t. j. po uplynutí premlčacej lehoty. Súd taktiež poukazuje na rozsudok Okresného súdu v Lučenci č. k. 8C 158/1996 z ktorého je zrejmé, že navrhovateľ využil svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie tlačiarenského stroja od spoločnosti L. spol. s. r. o., s ktorou ešte pred uvedeným „zápisom z januára 1994“ uzatvoril ústnu nájomnú zmluvu na tlačiarenský stroj t. j. navrhovateľ s predmetom nájmu disponoval ešte pred januárom 1994. Z uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľa voči odporcovi v 3. rade taktiež zamietol.

Ak by aj v danom prípade v časti týkajúcej sa odporcu v 3. rade súd nekonštatoval premlčanie   uplatneného   nároku   navrhovateľa,   je   potrebné   uviesť,   že   navrhovateľ   súdu nepreukázal protiprávne konanie odporcu v 3. rade, ktorým by navrhovateľovi mal zabrániť získať finančné prostriedky na splácanie záväzkov, na živobytie, na politickú činnosť, alebo ktorým   by   navrhovateľovi   mal   zmariť   podnikateľský   plán   a   prísľub   založenia   akciovej spoločnosti a týmto protiprávnym konaním spôsobiť navrhovateľovi škodu veľkého rozsahu. S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že v danom prípade neboli naplnené podmienky na priznanie uplatneného nároku (nemajetkovej ujmy) keď že tu neexistoval neoprávnený zásah odporcu v 1., 2., 3. rade a odporcovia postupovali v súlade so zákonom, tak ako je opísané v odôvodnení tohto rozsudku.»

Z   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   v   spojení   s   rozsudkom okresného súdu je zrejmé, že všeobecné súdy vyhodnotili návrh sťažovateľa ako návrh, ktorým si uplatňuje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odporcovia vzniesli námietku premlčania tohto práva sťažovateľa. V tejto súvislosti poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo/278/2007, podľa ktorého je „právo na náhradu nemajetkovej ujmy   v   peniazoch,   ako   jeden   z   relatívne   samostatných   prostriedkov   ochrany   osobnosti fyzickej osoby, právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje.“ (citované podľa ASPI, stav k 23. júlu 2013). Vo vzťahu ku každému z odporcov všeobecné súdy určili začiatok plynutia premlčacej lehoty ku dňu, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka). Na tomto základe dospeli k záveru, že právo sťažovateľa vo vzťahu k odporcom je premlčané. Poukázali na to, že deň, keď sa sťažovateľ dozvedel o dražbe rodinného domu,   nemôže   byť   rozhodným   okamihom   pre   začiatok   plynutia   premlčacej   lehoty z dôvodu, že navrhovateľ dražby nebol účastníkom konania. Ústavný súd konštatuje, že právne   závery   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu   nie   sú   založené   na   svojvoľnej interpretácii,   prípadne   aplikácii   príslušných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   [najmä ustanovení týkajúcich sa práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a premlčania]. Krajský   súd   v   spojení   s   okresným   súdom   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   uviedol argumentáciu, ktorá dostatočným spôsobom odôvodňuje záver o tom, že právo sťažovateľa voči odporcom je premlčané, preto nejde o rozhodnutie, ktoré by bolo zjavne neodôvodnené alebo   arbitrárne,   a   preto   ústavný   súd   považuje   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   za ústavne udržateľný.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   namietanom   konaní   a   jeho   rozsudkom z 24. mája   2012   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   príslušných ustanovení   Občianskeho   zákonníka   krajským   súdom   ako   odvolacím   súdom   takéto nedostatky nevykazuje.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti argumentuje judikatúrou Najvyššieho súdu Českej republiky, kde však platí iná právna úprava, a navyše judikatúra všeobecných súdov Českej republiky nie je pre Slovenskú republiku bez ohľadu aj na porovnateľnosť právnej úpravy záväzná. Tak všeobecné súdy, ako aj ústavný súd nie sú povinné zachovávať kontinuitu s rozhodovacou činnosťou najvyššej súdnej inštancie iného štátu.

Čo   sa   týka   rozdielnej,   resp.   rozchádzajúcej   sa   judikatúry   všeobecných   súdov v Slovenskej republike, ústavný súd poukazuje na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007, v ktorom sa okrem iného uvádza, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípu právneho štátu, je, prirodzene, rozdielnosť judikatúry všeobecných súdov v skutkovo rovnakých, resp. porovnateľných   veciach   nežiaduca, k jej odstraňovaniu v právnom   poriadku   Slovenskej republiky   slúži   mechanizmus   zabezpečujúci   koherentnosť   judikatúry   v   §   22   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“).   Tento   mechanizmus   spočíva   v   inštitúte zverejňovania   súdnych   rozhodnutí   zásadného   významu   najvyšším   súdom   a   v   inštitúte prijímania   stanovísk   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu. Z označeného ustanovenia zákona o súdoch vyplýva, že úloha zabezpečovať koherentnosť judikatúry všeobecných súdov je zverená najvyššiemu súdu, a nie ústavnému súdu. V tejto súvislosti ústavný súd konštantne zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu (m. m. I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09, IV. ÚS 585/2012).

Takto ani rozdielna judikatúra najvyššej súdnej inštancie v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach nemôže viesť k automatickému záveru o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/201/2011 a jeho rozsudkom z 24. mája 2012 po prijatí sťažnosti na   ďalšie   konanie,   a   preto   ju   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013