znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 488/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosti   JUDr.   R.   K.,   B.,   zastúpeného   F.   P.,   s. r. o.,   B., konajúca   prostredníctvom   advokáta   a konateľa   JUDr.   B.   F.,   vedené   pod   sp. zn.: Rvp 10528/2012,   Rvp 10529/2012,   Rvp 10530/2012,   Rvp 10531/2012,   Rvp 10532/2012, Rvp 10533/2012,   Rvp 10534/2012,   Rvp 10535/2012,   Rvp 10536/2012,   Rvp 10537/2012, Rvp 10538/2012,   Rvp 10539/2012,   Rvp 10540/2012,   Rvp 10541/2012,   Rvp 10542/2012, Rvp 10543/2012,   Rvp 10544/2012,   Rvp 10545/2012,   Rvp 10546/2012,   Rvp 10547/2012, Rvp 10548/2012 a Rvp 10549/2012 vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných   slobôd,   ako   aj porušenia čl. 12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl. 14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Kežmarok   v konaniach   vedených   pod sp. zn.:   3 Er 117/2010,   3 Er 118/2010,   3 Er 877/2009,   3 Er 876/2009,   3 Er 19/2009, 3 Er 20/2009,   3 Er 12/2009, 3 Er 11/2009,   3 Er 15/2009, 3 Er 13/2009,   3 Er 18/2009, 3 Er 173/2011,   3 Er 506/2007, 3 Er 517/2007,   3 Er 484/2007,   3 Er 628/2010, 3 Er 511/2010,   3 Er 510/2010,   3 Er 424/2010   a 3 Er 397/2010   a   jeho   uzneseniami z 23. apríla   2012,   ako   aj   v konaniach   vedených   pod   sp. zn.   2 Er 812/2006   a sp. zn. 4 Er 224/2003 a jeho uzneseniami zo 16. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   JUDr.   R. K.   vedené   pod   sp. zn.:   Rvp 10528/2012,   Rvp 10529/2012, Rvp 10530/2012,   Rvp 10531/2012,   Rvp 10532/2012,   Rvp 10533/2012,   Rvp 10534/2012, Rvp 10535/2012,   Rvp 10536/2012,   Rvp 10537/2012,   Rvp 10538/2012,   Rvp 10539/2012, Rvp 10540/2012,   Rvp 10541/2012,   Rvp 10542/2012,   Rvp 10543/2012,   Rvp 10544/2012, Rvp 10545/2012,   Rvp 10546/2012,   Rvp 10547/2012,   Rvp 10548/2012   a Rvp 10549/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 10528/2012.

2. Sťažnosti JUDr. R. K.o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. júna 2012 doručené   sťažnosti   JUDr.   R. K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vedené   pod   sp. zn.: Rvp 10528/2012,   Rvp 10529/2012,   Rvp 10530/2012,   Rvp 10531/2012,   Rvp 10532/2012, Rvp 10533/2012,   Rvp 10534/2012,   Rvp 10535/2012,   Rvp 10536/2012,   Rvp 10537/2012, Rvp 10538/2012,   Rvp 10539/2012,   Rvp 10540/2012,   Rvp 10541/2012,   Rvp 10542/2012, Rvp 10543/2012,   Rvp 10544/2012,   Rvp 10545/2012,   Rvp 10546/2012,   Rvp 10547/2012, Rvp 10548/2012   a Rvp 10549/2012   (ďalej   len   „napadnuté   konania“), ktorými   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu   Kežmarok   (ďalej   len   „okresný   súd“,   v citáciách   aj   „exekučný   súd“)   v konaniach vedených   pod   sp. zn.:   3 Er 117/2010,   3 Er 118/2010,   3 Er 877/2009, 3 Er 876/2009, 3 Er 19/2009,   3 Er 20/2009, 3 Er 12/2009, 3 Er 11/2009, 3 Er 15/2009, 3 Er 13/2009, 3 Er 18/2009, 3 Er 173/2011, 3 Er 506/2007, 3 Er 517/2007, 3 Er 484/2007, 3 Er 628/2010, 3 Er 511/2010, 3 Er 510/2010,   3 Er 424/2010   a 3 Er 397/2010   a   jeho   uzneseniami z 23. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia okresného súdu z 23. apríla 2012“), ako aj v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Er 812/2006 a sp. zn. 4 Er 224/2003 (spolu ďalej len „napadnuté konania“) a jeho uzneseniami zo 16. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia okresného   súdu   zo 16. marca   2012“,   ďalej   všetky   uznesenia   spolu   len   „napadnuté uznesenia“).

Okresný súd napadnutými uzneseniami vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcií v napadnutých   konaniach   z dôvodu,   že   v minulosti   bol   zamestnancom   účastníka exekučného konania – a to obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „oprávnená“), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Sťažovateľ   vo   svojich   sťažnostiach   uvádza,   že «... je   súdnym   exekútorom,   ktorý vykonáva   exekučnú   činnosť   na   základe   zákona   č. 233/1995   Z. z.   (zákon   o   súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   a   o   zmene   a doplnení   ďalších   zákonov,   ďalej   aj „Exekučný poriadok“)...

Sťažovateľ   bol   vymenovaný   do   funkcie   exekútora   Ministrom spravodlivosti Slovenskej   republiky   s   účinnosťou   odo   dňa   28. 5. 2007   a   to   rozhodnutím   zo   dňa 16. 05. 2007   č. 6899/2007-41   po   tom,   čo   splnil   všetky   taxatívne   určené   formálne a materiálne podmienky obsiahnuté v ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku (rozhodnutie ministra   prikladáme).   Sťažovateľ   po   vymenovaní   za   exekútora   ministrom   spravodlivosti oznámil   Slovenskej   komore   exekútorov   podaním   zo   dňa   06. 06. 2007,   že   z   výkonom exekučnej   činnosti   začne   06. 06. 2007   (je   potrebné   vysvetliť,   že   pracovníčka   Slovenskej komory exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však vlastnou rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa 6. 6. 2007“)   a   dohodou   o   skončení   pracovného   pomeru   zo   dňa   29. 05. 2007   ukončil pracovný pomer so spoločnosťou P., s. r. o., k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného pomeru pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon exekučnej činnosti dňa 06. 06. 2007. Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre široký   okruh   fyzických   a   právnických   osôb,   ktoré   sa   na   neho   na   základe   vlastnej   vôle a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1 Exekučného   poriadku   sa   exekučné   konanie   začína   len   na   návrh,   na   ktorý   je   procesné legitimovaný   oprávnený   (veriteľ)   alebo   ten,   kto   preukáže,   že   na   neho   prešlo   právo z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).

Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti bola aj právnická osoba – obchodná spoločnosť – P., s. r. o...

Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok, ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej pravosť   čo   do   dôvodu   a   výšky   bola   autoritatívne   deklarovaná   rozsudkom   Stáleho rozhodcovského   súdu   spoločnosti   Slovenská   rozhodcovská,   a. s.,   (rozsudok   je   detailne špecifikovaný v uznesení Okresného súdu Kežmarok došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do základných práv sťažovateľa...».

Okresný   súd   napadnutými   uzneseniami „ex offo   rozhodol   o   vylúčení   sťažovateľa z vykonávania   exekúcie.   Práve označené uzneseni[a] a postup   všeobecného   súdu,   ktorý viedol k [ich] vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv...“.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami porušil jeho práva, konkrétne:

«A.   právo   na   súdnu   ochranu   zaručené   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru...»

Sťažovateľ poukazuje na to, že podáva tieto sťažnosti «a)... poznajúc obsah čl. 142 ods. 2 Ústavy SR a ust. § 374 ods. 4 OSP. Sťažovateľ však na základe doterajšieho postupu všeobecného súdu nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho odvolani[a] podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP a bude o [nich] vecne rozhodovať a to najmä   z obavy,   že   všeobecný   súd   nebude   sťažovateľa   považovať   za   účastníka   konania (cit. ust.   § 201 ods. 1   OSP:   „Účastník   môže   napadnúť   rozhodnutie súdu   prvého   stupňa odvolaním,   pokiaľ   to   zákon   nevylučuje.   Ak   z   právneho   predpisu   vyplýva   určitý   spôsob vyrovnania   vzťahu   medzi   účastníkom   a   vedľajším   účastníkom,   môže   podať   odvolanie aj vedľajší účastník.“). V snahe vyhnúť sa zmeškaniu lehoty určenej ust. § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. sťažovateľ pristupuje k paralelnému podaniu [týchto] sťažnost[í] a verí, že v prípade existencie pochybností o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom ústavný súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažnost[í] pre nedostatok právomoci na [ich] prerokovanie.

b) Sťažovateľ   pozná   argumentáciu   ústavného   súdu   sformulovanú   v   obdobnom prípade (napr. I. ÚS 478/2011), ktorá stavia sťažovateľa do pozície objektu rozhodovania zbaveného základných práv. Sťažovateľ však s takouto argumentáciu zásadne nesúhlasí a nepovažuje   ju   za   natoľko   právne   udržateľnú,   aby   mohla   byť   predpokladom   pre odmietnutie jeho sťažnost[í] ako tak[ých], ktor[é] bol[i] podan[é] zjavne neoprávnenou osobou. Na doloženie nesprávnosti argumentácie ústavného súdu sťažovateľ uvádza: b.1)   Súdny   exekútor   je   osoba   splnomocnená   na   vykonávanie   núteného   výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ust. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o fyzickú osobu – občana (ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku) nadanú základnými právami a slobodami, ktorá je splnomocnená na uskutočňovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (súdny exekútor nie je štátnym orgánom). Je teda zrejmé, že zákonné postavenie exekútora má   zmiešanú   povahu.   Predovšetkým,   a   to   v   primárnej   rovine,   vystupuje   a   koná   súdny exekútor ako podnikajúca fyzická osoba, ktorej základné práva a slobody sú rovnaké ako základné práva a slobody akejkoľvek inej podnikajúcej fyzickej osoby, a až následne, a to v sekundárnej rovine, vystupuje a koná súdny exekútor ako verejný činiteľ a to len pri výkone exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku po tom, čo mu bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Iba v sekundárnej rovine pri výkone exekučnej činnosti je možné uvažovať vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétnych prípadov o limitácii základných práv a slobôd súdneho exekútora, inak rozhodne nie. b.2)   To,   že   súdnemu   exekútorovi   sa   priznalo   postavenie   verejného   činiteľa,   len dotvára skutočnosť, že štát preniesol na túto osobu časť svojich kompetencií. Upozorňujeme na znenie ust. § 5 ods. 1 Exekučného poriadku cit.: „V súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.“ a ďalej ods. 2 označeného ust. cit.: „Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.“

b.3) Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa len v súvislosti s výkonom exekučnej   činnosti   a   len   vykonávanie   exekučnej   činnosti   je   výkonom   verejnej   moci. Exekučný   poriadok v   ust.   § 2   ods. 1   definuje   pojem exekučná   činnosť   ako vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.

b.4) Súdny exekútor nemá postavenie verejného činiteľa ak nevykonáva nútený výkon súdnych   alebo   iných   rozhodnutí   (ak   nevykonáva   exekučnú   činnosť)   a   výkon   inej   ako exekučnej činnosti súdnym exekútorom nie je výkonom verejnej moci. Súdny exekútor môže vykonávať exekučnú činnosť s charakterom výkonu verejnej moci na základe ust. § 44 ods. 2 veta   druhá   Exekučného   poriadku   (Ak   súd   nezistí   rozpor   žiadosti   o   udelenie   poverenia na vykonanie   exekúcie   alebo   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   alebo   exekučného   titulu so zákonom,   do   15   dní   od   doručenia   žiadosti   písomne   poverí   exekútora,   aby   vykonal exekúciu...), ust. § 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Exekútor však môže začať vykonávať   exekúciu   až   udelením   poverenia   súdu   na   jej   vykonanie.)   a   ust.   § 46   ods. 1 Exekučného poriadku (Exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie) len po udelení poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Zároveň tiež platí, že výkonom exekučnej činnosti je uskutočňovanie činnosť súdny exekútor podľa štvrtej časti Exekučného poriadku. Aby sa prejavila možná limitácia základných práv a slobôd súdneho exekútora   v   sekundárnej   rovine,   je   nutné,   aby   vykonával   činnosť   podľa   štvrtej   časti Exekučného   poriadku.   T[ieto] ústavn[é] sťažnos[ti] nie [sú] podávan[é] v   súvislosti s postupmi   a rozhodnutiami   exekučného   súdu,   ktoré   by   boli   voči   súdnemu   exekútorovi realizované   v súvislosti   s   jeho   činnosťou   vykonávanou   podľa   štvrtej   časti   Exekučného poriadku a teda v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti.

b.5) Inak povedané, aby mohla nastať limitácia základných práv a slobôd súdneho exekútora, musí dôjsť ku kumulatívne splneniu dvoch podmienok, jednej formálnej a jednej materiálnej.   Jednak   musí   byť   exekútorovi   formálne   udelené   poverenie   na   vykonanie exekúcie a jednak musí z materiálnej stránky súdny exekútor uskutočňovať úkony pri výkone exekučnej   činnosti   podľa   štvrtej   časti   Exekučného   poriadku.   V   danom   prípade   súdny exekútor ako sťažovateľ podanou individuálnou sťažnosťou namieta postup a rozhodnutie exekučného   súdu,   ktoré   sa   netýkajú   výkonu   exekučnej   činnosti   podľa   štvrtej   hlavy Exekučného poriadku. Po posúdení splnenia prvej formálnej podmienky je zrejmé, že druhá materiálna podmienka v danom prípade vôbec nie je splnená.

b.6) Obiter dictum pojem „výkon exekučnej činnosti“ nemožno zamieňať s pojmom „výkon funkcie exekútora“. Pojem „výkon funkcie exekútora“ je pojmom širším a zahŕňa v sebe aj výkon iných činností (napr. činností uskutočňovaných súdnym exekútorom podľa piatej časti Exekučného poriadku). Nemožno súhlasiť s tvrdením, že výkon akýchkoľvek funkcií exekútora je výkonom núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (exekučnou činnosťou) a teda výkonom činností v postavení verejného činiteľa s charakterom výkonu verejnej moci.

b.7)   V t[ýchto] prípad[och] je   súdny   exekútor   subjektom   so   základnými   právami a slobodami,   ktorý   má   záujem   na   výsledku   súdneho   rozhodovania,   pretože   takéto rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania, dodržiavať základné práva i slobody súdneho exekútora a preto súdny exekútor má aktívnu legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.».

V ďalších   častiach   sťažností   sťažovateľ   zdôvodňuje,   v čom   podľa   neho   spočíva porušenie   jeho   v sťažnostiach   uvedených   práv,   tvrdiac,   že   postup   okresného   súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne limitovali práva   sťažovateľa,   najmä   jeho   právo   na súdnu   ochranu   zaručené   čl. 46   ods. 1   Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez   toho   aby   upovedomil   sťažovateľa   o   Náleze   ústavného   súdu   zo   dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;

b) bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej   zaujatosti   sťažovateľa   vo   veci   alebo   v   pomere   k   účastníkom   exekučného konania;

c) bez   toho   aby   existovala   námietka   zaujatosti   alebo   akékoľvek   racionálne pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu   o   námietke   zaujatosti   exekútora   nemožno   podať   opravný   prostriedok)   o   právnom postavení sťažovateľa, pričom t[ieto] rozhodnuti[a] vyvolal[i] právne účinky do budúcnosti a definitívne zbavil[i] sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie pohľadáv[ok] obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   voči   povinnému,   ktor[é] bol[i] prisúden[é] rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s.“.

Sťažovateľ ďalej upriamuje pozornosť na to, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení z výkonu   exekúcií   v čase,   keď   už   po   dlhšie   obdobie   bol   poverený   ich   vykonaním, zastávajúc názor, že už vydaním poverení bol ukončený proces prieskumu zákonnosti ich výkonu   sťažovateľom   v zmysle   § 44   ods. 2   Exekučného   poriadku   s tým,   že „opätovný proces prieskumu okresný súd už nebol oprávnený ex offo vykonať...“.

Osobitne   sťažovateľ   upozorňuje   na skutočnosť,   že «V   danom   prípade   okresný   súd   bez existencie   návrhu   na   vylúčenie   exekútora   z   výkonu   exekúcie   (bez   existencie   námietky zaujatosti) bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho exekútora, ktorého možno považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie vedenej   pre   pohľadávky   spoločnosti   P.,   s. r. o.   Sťažovateľ   namieta,   že   nemal   možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnuti[a] súdu o jeho   právnom   postavení.   Sťažovateľ   nemal   možnosť   ovplyvniť   prípravu   obsahu rozhodnut[í] všeobecného   súdu,   pritom   však   dané   rozhodnuti[a] výrazným   spôsobom ovplyvnil[i] jeho   právne   postavenie.   Postup,   ktorý   zvolil   všeobecný   súd,   navyše   dával povinnému   dodatočnú   príležitosť,   aby   bez   existencie   akýchkoľvek   obáv   z   reakcie sťažovateľa,   došlo   k mareniu   exekúci[í] a   to   aj   vylúčením   sťažovateľa z   [ich] výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému v pozícii súdneho exekútora a nútene vymáhal voči nemu   pohľadávk[y] oprávneného.   Preto   možno   bez   pochýb   predpokladať,   že   povinný prechovával voči sťažovateľovi averziu a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš   nutné   pre   objektívne   posúdenie   veci   vypočuť   sťažovateľa   a   umožniť   mu   tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konan[ia] neprebiehal[i] v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“.».

V nadväznosti   na   to   sťažovateľ   zdôrazňuje,   že „ako   strana   konan[í] nebol oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konan[ia], v kto[rých] rozhoduje o jeho právach a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu nemôže   vnútroštátny   súd   založiť   svoje   rozhodnutie   na   skutočnostiach,   o   ktorých   strana vystupujúca   v   konaní   nevedela.   Nie   je   pritom   dôležité   ani   to,   či   tieto   skutočnosti   boli predložené   ako   dôkazy   druhou   stranou   konania   alebo   vybrané   k   použitiu   súdom samotným.“.

V závere   svojich   sťažností   sťažovateľ   uvádza,   že vzhľadom   na   to,   že   Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podal proti napadnutým uzneseniam okresného súdu „odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.

S poukazom   na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol,   že jeho v petite   sťažností   označené   práva,   resp.   označené   články   ústavy   a dohovoru   boli napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu   a postupom   predchádzajúcim   ich   vydaniu porušené, a v nadväznosti na to navrhuje, aby boli napadnuté uznesenia zrušené. Sťažovateľ sa   napokon   domáha   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a úhrady   trov konania.

Ústavný súd ďalej zistil, že oprávnená podala 2. júla 2012 ústavnému súdu sťažnosti týkajúce sa napadnutých uznesení okresného súdu (okrem uznesenia sp. zn. 3 Er/511/2010 z 23.   apríla   2012,   ktoré   je   predmetom   konania   vedeného   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 10546/2012), v ktorých namietala porušenie tých istých práv, ktoré sú predmetom tohto konania. Ústavný súd tieto sťažnosti uznesením sp. zn. I. ÚS 408/2012 z 22. augusta 2012 odmietol pre ich zjavnú neopodstatnenosť.

II.

II.1   K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa   § 31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah napadnutých sťažností a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy   tak,   že   predmetné   sťažnosti   spojil   do   jedného   konania   (bod   1   výroku   tohto uznesenia).

II.2   K namietanému porušeniu v sťažnostiach označených práv

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1   ústavy   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   čl. 1   dodatkového   protokolu,   ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami vydanými samosudcom tvrdiac, že k podaniu sťažností pristúpil preto, lebo na základe doterajšieho postupu okresného súdu „nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho odvolani[a] podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP a bude o [nich] vecne rozhodovať, a to najmä z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania“.

Právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu   pred   porušením   základných   práv a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v   konaní   o   sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Všeobecné   súdnictvo   zabezpečuje   fyzickým   osobám   a   právnickým   osobám presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva a   slobody.   Príslušné   procesné   poriadky   sú   zárukou   účinnosti   tejto   právnej   ochrany aj zárukou   ochrany   zákonného   prístupu   k   uplatňovaniu   základných   práv   a   slobôd (I. ÚS 61/06).

Sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   môže   vzhľadom   na   princíp   subsidiárnej právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, resp. iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   mal   sťažovateľ   k   dispozícii   v   poslednom   stupni. K prípadnej náprave namietaného zásahu do základných práv zaručených ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou nemôže dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a z prieskumu ústavným súdom bolo vynechané rozhodnutie o poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   práv poskytuje. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na doterajšiu judikatúru ústavného súdu (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno   rozumieť   už   samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.

Predmetom sťažností je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   okresného   súdu   v napadnutých   konaniach   a   jeho   napadnutými uzneseniami.   V   obsahu   označených   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (m. m. II. ÚS 71/97).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Okrem uvedeného je predmetom sťažností aj namietané porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   postupom   okresného   súdu   v napadnutých   konaniach a jeho napadnutými uzneseniami.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Sťažovateľ v posudzovaných sťažnostiach napokon namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy   a čl. 14   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v napadnutých   konaniach   a jeho napadnutými uzneseniami.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl. 14   dohovoru   užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   dohovorom   musí   byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   (okrem   uznesenia   sp. zn.   3 Er/511/2010 z 23. apríla   2012,   s ktorým   sa   oboznámil   a   ktoré   preskúmal   IV.   senát   ústavného   súdu v tomto konaní) už boli predmetom preskúmania ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 408/2012, pričom ústavný súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením a závermi   rozhodnutia   č. k.   I. ÚS 408/2012-15   z 22.   augusta   2012,   na   ktoré   zároveň odkazuje.

Ústavný súd v tejto súvislosti   poukazuje aj na svoju doterajšiu   judikatúru, podľa ktorej   za zjavne neopodstatnenú sťažnosť   považuje aj takú   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľ namieta porušenie ústavou, prípadne kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručeného práva   alebo   slobody   na   základe   takých   tvrdení   a argumentov,   ktoré   už   v rámci   svojej predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti,   rozhodujúc   o obdobnej   sťažnosti   (hoci   aj iného sťažovateľa) posúdil a vyhodnotil ako neodôvodnené (napr. IV. ÚS 55/09).

Navyše,   ústavný   súd   už   predtým   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   rozobral podrobne   dôvody   zjavnej   neopodstatnenosti   obdobných   (takmer   identických)   sťažností sťažovateľa,   preto   nepovažoval   za   potrebné   uvádzať   v tomto   uznesení   tie   isté   dôvody odmietnutia, ako to je v prípade týchto sťažností sťažovateľa, pretože dôvody odmietnutia sú už sťažovateľovi známe.

V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní týchto sťažnosti ústavný súd plne stotožňuje aj s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí napr. sp. zn. IV. ÚS 221/2012 z 3. mája   2012,   sp. zn.   IV. ÚS 355/2012   z 9.   augusta   2012,   sp. zn.   IV. ÚS 384/2012 z 9. augusta 2012 a sp. zn. IV. ÚS 458/2012 z 28. augusta 2012 (ktorých predmetom bolo namietané   porušenie   tých   istých   práv   a slobôd   tohto   istého   sťažovateľa,   tým   istým okresným súdom ako je predmetom tohto konania), ako aj ďalších rozhodnutí týkajúcich sa obdobných sťažností sťažovateľa, ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných   súdov   o vylúčení   sťažovateľa   z exekúcií,   pretože   skutočnosť,   že   bol zamestnancom oprávnenej, je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie.

Ústavný   súd   preto   sťažnosti   bez   podrobnejšej   argumentácie   odmietol   z   dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012