znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 488/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.,   S.,   zastúpenej spoločnosťou N., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. D. N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8 Cob 173/2010-143 z 30. septembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou N., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. D. N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Cob 173/2010-143 z 30. septembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť CH., a. s., S. (ďalej len „navrhovateľka“), sa návrhom doručeným Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) 19. júla 2010 domáhala nariadenia predbežného opatrenia proti sťažovateľke ako odporkyni v 1. rade spočívajúceho v zákaze nakladania s nehnuteľnosťami zapísanými na LV č. 4377, katastrálne územie S., podrobne špecifikovanými v predmetnom návrhu, ako aj proti obchodnej spoločnosti CH., a. s., S. (ďalej len „odporkyňa v 2. rade“), spočívajúceho   v   zákaze   nakladania   s nehnuteľnosťami   zapísanými   na   LV   č.   6372, katastrálne   územie   S.,   podrobne   špecifikovanými   v   predmetnom   návrhu.   Vec   bola okresným súdom zaevidovaná pod sp. zn. 8 Cb 389/2010. Následne žalobou doručenou okresnému   súdu   29.   júla   2010   sa   navrhovateľka   domáhala   proti   odporcom   určenia vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu o veľkosti 2104/10852 k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. 4377 a LV č. 6372, katastrálne územie S. Konanie v uvedenej veci je vedené okresným súdom pod sp. zn. 8 Cb 422/2010.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   8   Cb   389/2010   z   18.   augusta   2010   návrhu navrhovateľky   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   vyhovel   a sťažovateľke,   ako   aj odporkyni v 2. rade zakázal, aby v ňom označené nehnuteľnosti predali, darovali, vložili ako   vklad   do   obchodnej   spoločnosti   alebo   akýmkoľvek   iným   spôsobom   scudzili   alebo zaťažili právami tretích osôb.

Podľa sťažovateľky „konajúci súd tak učinil“ z týchto dôvodov:

„Dňa   25.   5.   2001   spoločnosť   T.,   a.   s.   (v   súčasnosti   CH.,   a.   s.)   uzatvorila   so spoločnosťou S., a. s. (v súčasnosti S., a. s.) kúpnu zmluvu, na základe ktorej nadobudla spoločnosť T., a. s. menšinový spoluvlastnícky podiel vo výške 2104/10852 na nehnuteľnosti

- parc. č. 1167/1 o výmere 10852 m2, zastavané plochy, k. ú. S. a budovu   výrobnú halu postavenú na parcele č. 1167/1, k. ú. S. Navrhovateľ bol ako vlastník v podiele 2104/10852 zapísaný aj na LV č. 5306 pre k. ú. S... Väčšinovým spoluvlastníkom týchto nehnuteľností zostala spoločnosť S., a. s., S. v podiele 8748/10852.

Dňa 22. 11. 2001 bol na spoločnosť S., a. s. (pôvodne S., a. s.) vyhlásený konkurz, pričom   správca   konkurznej   podstaty   zahrnul   do   konkurznej   podstaty   aj   menšinový spoluvlastnícky   podiel   k   horeuvedeným   Nehnuteľnostiam,   ktorý   ešte   pred   vyhlásením konkurzu predala spoločnosť navrhovateľovi spornou kúpnou zmluvou zo dňa 25. 5. 2001. Ohľadne tohto postupu správcu je na základe podaného dovolania zo strany navrhovateľa vedené súdne konanie, ktorým sa navrhovateľ domáha vylúčenia uvedených Nehnuteľností (menšinového spoluvlastníckeho podielu k Nehnuteľnostiam) z konkurznej podstaty. Toto súdne konanie doposiaľ právoplatne skončené nie je.

Medzičasom   správca   konkurznej   podstaty   S.,   a.   s.   previedol   Nehnuteľnosti   na spoločnosť   D.,   a.   s.,   tá   následne   previedla   spoluvlastnícky   podiel   8748/10852   k Nehnuteľnostiam na sťažovateľa.

Následne Geometrickým plánom vypracovaným Ing. R. B. dňa 14. 2. 2009 dňa 14. 2. 2009 došlo k rozčleneniu parcely č. 1167/1, k. ú. S. a časť ako parcelu č. 1167/14 k. ú. S. vrátane stavby na tejto parcele previedol sťažovateľ na odporcu 2/.

Dňa 29. 07. 2010 podal navrhovateľ na Okresný súd Nové Mesto nad Váhom návrh voči   sťažovateľovi   ako   aj   odporcovi   2/,   ktorým   sa   domáha   určenia,   že   je   vlastníkom horeuvedených   nehnuteľností   (pôvodnej   parcely   č.   1167/1   k.   ú.   S.   a   stavieb   na   nej   sa nachádzajúcich).“

Proti   uzneseniu   súdu   prvého   stupňa   podala   sťažovateľka   odvolanie.   V   odvolaní namietala, že

„-  ...   absentujú   základné   predpoklady   pre   jeho   vydanie,   a   že   vydané   predbežné opatrenie   je   neprimerané   a   zasahuje   do   nespochybniteľného   vlastníckeho   práva sťažovateľa,

-... konajúci súd neskúmal či existujú dôkazy o skutočnostiach, ktoré navrhovateľ uvádzal   v   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   zdôraznil,   že   nemá   záujem uskutočňovať ďalšie prevody predmetných nehnuteľností až do právoplatného vyriešenia súdneho sporu a dobrovoľne doručil Správe katastra späťvzatie návrhu na vklad Kúpnej zmluvy   zo   dňa   30.   6.   2010   po   tom,   čo   sa   dozvedel   o   podanom   dovolaní   zo   strany navrhovateľa,

-... Predbežným opatrením súd zakázal sťažovateľovi nakladať s Nehnuteľnosťami ako celkom i napriek tomu, že predmetným návrhom na určenie vlastníctva sa navrhovateľ domáha určenia iba spoluvlastníckeho podielu. Sťažovateľ je tak obmedzený aj v nakladaní so svojim podielom, ktorý nie je žiadnou skutočnosťou spochybnený.“.

Krajský   súd   namietaným   uznesením   o   odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   tak,   že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd sa s jej argumentáciou uvedenou v odvolaní voči nariadeniu predbežného opatrenia vôbec nevysporiadal, „iba jednoducho skonštatoval, že je nesporné, že došlo k viacerým prevodom nehnuteľností, ku ktorým vedie vlastnícke právo navrhovateľa a vzťahy medzi účastníkmi sú neprehľadné a komplikované a sťažovateľ podľa súdu nepreukázal, či k rozdeleniu pôvodnej parcely č. 1167/1 k. ú. S. a stavieb na nej stojacich dal súhlas aj navrhovateľ v zmysle § 141 Občianskeho zákonníka. Odvolaciemu súdu   sa   javí,   že   sťažovateľ   konal   svojvoľne   a   nesledoval   uzavretie   dohody   o zrušení spoluvlastníctva   s   navrhovateľom,   preto   správne   postupoval   súd   prvého   stupňa,   keď konštatoval,   že   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   je   dôvodný,   lebo   sa   ním zamedzia ďalšie prevody.“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   8   Cob   173/2010-143 z 30. septembra   2010,   ktorým   tento   súd   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn. 8 Cb 389/2010 z 18. augusta 2010, boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože

„*   závery   krajského   súdu   v   predmetnej   veci   je   možné   kvalifikovať   ako   zjavne neodôvodnené a arbitrárne vyúsťujúce k porušenie vyššie označených práv,

* z napadaného Uznesenia Krajského súdu vyplýva jednostrannosť, ktorá zakladá svojvôľu a taký výklad na vec sa vzťahujúcich právnych aktov, ktorý do istej miery znamená popretie   ich   podstaty   a   zmyslu.   Uvedenú   jednostrannosť   je   potrebné   vnímať   aj   pri odôvodnení uznesenia krajského súdu, keď sa v ňom krajský súd aj napriek závažnosti predmetu   súdneho   sporu   -   obmedzenie   vlastníckeho   práva   -   nevysporiadal   so   všetkými podstatnými   námietkami   sťažovateľa,   neprihliadal   na   jeho   argumentáciu   obsiahnutú v odvolaní a zreteľne nevysvetlil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, *   krajský   súd   neposúdil   vec   s   ohľadom   na   dôsledky   zákazu   nakladania   s predmetnými nehnuteľnosťami v celom ich rozsahu a vydaním rozhodnutia prekročil tak primeranú mieru ochrany práv navrhovateľa a únosný rámec miery zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľa.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom o nej takto rozhodol:

„Uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k.   8   Cob/173/2010-143   zo   dňa 30. septembra   2010   o   potvrdení   uznesenia   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom, č. k. 8 Cb/389/2010-105   zo   dňa   18.   augusta   2010   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľa zakotvené v čl. 20, v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Trenčíne č. k. 8 Cob/173/2010-143   zo   dňa   30.   septembra   2010   o   potvrdení   uznesenia   Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č. k. 8 Cb/389/2010-105 zo dňa 18. augusta 2010 a vec vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trenčíne je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľovi   vo výške 10.000,- eur (slovom desaťtisíc eur) na účet právneho zástupcu sťažovateľa. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa za zastupovanie v konaní   pred Ústavným   súdom SR   vo   výške   314,18 EUR   /za   dva úkony právnej služby po 157,09 EUR (123,50 EUR + režijný paušál 7,41 EUR + 20 % DPH)/ na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 8 Cob 173/2010-143 z 30. septembra 2010, ktorým tento súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa z 18. augusta 2010 o nariadení predbežného opatrenia; týmto predbežným opatrením bolo sťažovateľke zakázané nakladať s nehnuteľnosťami vedenými na LV č. 4377 v kat. území S.

Sťažovateľka zároveň ústavnému súdu oznámila, že v predmetnej veci podala tiež okresnému súdu návrh na zrušenie predbežného opatrenia podľa § 77 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku právomoci   na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie   ktorých   sťažovateľka   namieta,   neposkytujú   všeobecné   súdy   na   základe sťažovateľke   dostupných   opravných   prostriedkov,   prostredníctvom   ktorých   možno zabezpečiť účinnú ochranu týchto práv. Rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia vydaným v občianskoprávnom konaní nepochybne môže všeobecný súd porušiť základné právo   alebo   slobodu   účastníka   súdneho   konania,   takéto   porušenie   sa   môže   však   stať predmetom konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu nebolo možné   poskytnúť   ochranu   prostredníctvom   účinného   právneho   prostriedku   nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými súdmi (m. m. I. ÚS 102/05).

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal predovšetkým právnou povahou inštitútu predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, na koho sa takéto predbežné opatrenie vzťahuje, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd. Z tohto   hľadiska   bolo   v danom   prípade   podstatné   aj   to,   že   sťažnosť   smerovala   proti rozhodnutiu   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na predbežné opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 222/04, II. ÚS 37/00, II. ÚS 46/00).

Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami. Sťažovateľka (podobne ako hociktorý iný účastník občianskeho súdneho konania) musí byť pripravená na to, že pomery účastníkov konania sa môžu   dočasne   upraviť   predbežným   opatrením.   Tento   účel   predbežného   opatrenia   sa dosahuje   bez   ujmy   na   práve   na   konečnú,   definitívnu   ochranu   poskytovanú   rozsudkom všeobecného   súdu   vo   veci   samej.   Nariadenie   predbežného   opatrenia   podľa   názoru ústavného súdu nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu právam, ktorých porušenie sťažovateľka namieta. Sťažovateľka je zároveň tiež oprávnená navrhnúť (domáhať sa) aj zrušenie predbežného opatrenia, ak podľa jej názoru pominuli alebo vôbec neexistovali dôvody jeho nariadenia. Táto možnosť vyplýva priamo zo zákona [§ 77 ods. 2 OSP (I. ÚS 148/03, I. ÚS 102/05, II. ÚS 159/09)].

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že v predmetnej veci podala zároveň so sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanou ústavnému súdu aj návrh na zrušenie predbežného   opatrenia   podľa   §   77   ods.   2   OSP,   v ktorom   uplatnila   argumentáciu porovnateľnú s argumentáciou uplatnenou v sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

Ústavný súd z vyžiadaných spisov okresného súdu sp. zn. 8 Cb 389/2010, sp. zn. 8 Cb 422/2010 a sp. zn. 8 Cb 7/2011 zistil, že okresný súd vo veci návrhu sťažovateľky na zrušenie   predbežného   opatrenia   nariadeného   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 8 Cb 389/2010   z   18. augusta   2010   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu č. k. 8 Cob 173/2010-143   z 30. septembra   2010   medzičasom   opätovne   preskúmal podmienky, za ktorých bolo nariadené predbežné opatrenie, a to z hľadiska podmienok, za akých   súd   zruší   (môže   zrušiť)   predbežné   opatrenie.   Na   tomto   základe   okresný   súd uznesením sp. zn. 8 Cb 7/2011 z 25. marca 2011 predmetný návrh sťažovateľky zamietol, čo   odôvodnil   tým,   že   neboli   naplnené predpoklady   na   zrušenie   predbežného   opatrenia, ktorým bolo sťažovateľke zakázané nakladať s nehnuteľnosťami vedenými na LV č. 4377 v kat. území S.

Ústavný   súd   zistil,   že   predmetné   uznesenie   okresného   súdu   bolo   sťažovateľke doručené   1. apríla   2011,   ktorá   proti   nemu   nepodala   odvolanie,   aj   keď   jej   to   zákon umožňoval. Predmetné uznesenie okresného súdu v dôsledku toho nadobudlo právoplatnosť 19. apríla 2011.

Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k   záveru,   že   sťažovateľka   mala   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   v   systéme všeobecného   súdnictva   k   dispozícii   účinný   právny   prostriedok   na   dosiahnutie   nápravy základných   práv,   porušenie   ktorých   v   konaní   pred   ústavným   súdom   namieta.   Týmto účinným   právnym   prostriedkom   bol   v   danom   prípade   návrh   na   zrušenie   predbežného opatrenia   podľa   §   77   ods.   2   OSP,   ktorý   sťažovateľka   aj   využila,   hoci   neúspešne. Sťažovateľka   ale   nevyužila   ďalší   opravný   prostriedok,   ktorý   mala   k dispozícii   v rámci všeobecného súdnictva – odvolanie proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 8 Cb 7/2011 z 25.   marca   2011,   o ktorom   by   bol   oprávnený   a aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd. Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o odvolaní   vylučuje   v danom   prípade   právomoc ústavného súdu.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2011