znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 487/2012-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   B.,   s. r. o.,   B., zastúpenej advokátom JUDr. P. M., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 27 Cbi 70/2008-182   z 3.   augusta   2011   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici sp. zn. 41 CoKR/62/2011 z 11. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   B.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy   rozsudkom   Okresného   súdu Banská   Bystrica (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 27 Cbi 70/2008-182   z 3.   augusta   2011 (ďalej aj „napadnutý   rozsudok   okresného súdu“) a rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 41 CoKR/62/2011 z 11. apríla 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a z predložených   podkladov   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   sa žalobou podanou okresnému súdu domáhala vylúčenia nehnuteľností (nebytový priestor, garáž,   spoluvlastnícke   podiely   na   spoločných   častiach   a zariadeniach   domu)   zo   súpisu oddelenej   podstaty   úpadcu.   S predávajúcim,   neskorším   úpadcom,   uzatvorila 17.   augusta 2006   kúpnu   zmluvu   (ďalej   len   „kúpna   zmluva“),   predmetom   ktorej   boli   označené nehnuteľnosti. Napriek tomu, že kúpna cena dohodnutá v uvedenej kúpnej zmluve nebola zaplatená v plnej výške, bol 27. decembra 2006 podaný návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Rozhodnutím príslušnej správy katastra z 13. júna 2007 bolo konanie o vklade vlastníckeho práva prerušené a vzhľadom na to sa o vklade vlastníckeho práva   v prospech   sťažovateľky   nerozhodlo.   Predávajúci   sa   následne   dostal   do úpadku a na jeho majetok bol 3. januára 2008 vyhlásený konkurz. S odvolaním sa na nesplnenie povinností   vyplývajúcich   z   kúpnej   zmluvy   (nezaplatenie   celej   kúpnej   ceny)   správca konkurznej podstaty od kúpnej zmluvy odstúpil listom doručeným sťažovateľke 16. mája 2008.   Sťažovateľka   nesúhlasila   so   zahrnutím   predmetných   nehnuteľností   do   súpisu oddelenej   podstaty   a podala návrh   na ich   vylúčenie z tohto súpisu.   Návrh   na vylúčenie predmetných   nehnuteľností   zo   súpisu   oddelenej   podstaty   odôvodnila   sťažovateľka „záväzkovoprávnym nárokom“ na prevod vlastníctva podľa kúpnej zmluvy.

V rámci konania pred okresným súdom sťažovateľka namietala zaujatosť konajúcej sudkyne z dôvodu jej rozhodovania v inom konaní týkajúcom sa sťažovateľky. Okresný súd predložil námietku na rozhodnutie krajskému súdu, pričom krajský súd o tejto námietke nerozhodol   a vec   vrátil   okresnému   súdu   v zmysle   § 15a   ods. 5   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého sa vec v prípade, ak sa námietka zaujatosti týka iba okolností, ktoré spočívajú v rozhodovaní sudcu v iných veciach (§ 14 ods. 3 OSP), nadriadenému súdu nepredkladá.

Okresný súd následne napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľky zamietol, pričom sa v jeho   odôvodnení   vysporiadal   aj   so   sťažovateľkou   vznesenou   námietkou   zaujatosti. Okresný súd napadnutý rozsudok odôvodnil okrem iného poukazom na to, že sťažovateľka nie je vlastníčkou veci, ktorej vylúčenia sa z oddelenej podstaty domáha, a nepreukázala ani iný dôvod vylúčenia veci z oddelenej podstaty. Zároveň okresný súd konštatoval, že nedošlo k naplneniu kúpnej zmluvy. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľka odvolala.

Napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   bol   rozsudok   okresného   súdu č. k. 27 Cbi 70/2008-182 z 3. augusta 2011 potvrdený ako vecne správny tak v otázke posúdenia neodôvodnenosti žaloby o vylúčenie veci z oddelenej podstaty, ako aj vo vzťahu k jeho rozhodovaniu o sťažovateľkinej námietke zaujatosti.

Proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   a napadnutému   rozsudku   krajského súdu   podala   sťažovateľka   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktorou   navrhuje,   aby ústavný súd vyslovil, že týmito rozhodnutiami bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1   ods. 1   ústavy,   a zároveň,   aby   ich   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie konanie. Sťažovateľka taktiež navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku okresného súdu a napadnutého rozsudku krajského súdu a aby uložil odporcovi v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   (úpadcovi,   resp.   správcovi),   aby   sa   dočasne   zdržal speňažovania majetku, ktorého vylúčenie z konkurznej podstaty   sa požadovalo v konaní pred okresným súdom a krajským súdom.

Ústavný   súd   vyzval   krajský   súd   na   zaujatie   stanoviska   k sťažnosti,   ku   ktorej   sa krajský   súd   vyjadril   prípisom   doručeným   ústavnému   súdu   12.   júla   2012.   Krajský   súd vo svojom   vyjadrení   poukázal   na   odôvodnenie   svojho   rozhodnutia,   v rámci   ktorého   sa podľa   jeho   názoru   vysporiadal   aj s námietkami   uplatnenými   sťažovateľkou   v   sťažnosti doručenej   ústavnému   súdu,   a trval   na   vecnej   správnosti   napadnutého   druhostupňového rozsudku. Zároveň vyjadril názor, že sťažnosť je v časti týkajúcej sa vysporiadania s jej námietkou zaujatosti neprípustná, a to z toho dôvodu, že sťažovateľka mala podľa neho možnosť podať proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie.

Ústavný   súd   zaslal   sťažovateľke   stanovisko   krajského   súdu   na   vyjadrenie. Sťažovateľka vo svojom vyjadrení zrekapitulovala svoje námietky obsiahnuté v sťažnosti a vyslovila názor, že ani zo stanoviska krajského súdu nevyplýva záver, že by napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu neboli porušené jej v petite sťažnosti označené práva.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané   náležitosti   a   či   nie   sú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, v to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v   tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy, rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľkou   uplatnených   námietkach porušenia jej základného práva napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti tomuto rozsudku.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku   okresného súdu   odmietol   z dôvodu   nedostatku   svojej právomoci podľa   § 25   ods. 2   prvej   vety   zákona   o ústavnom   súde   (obdobne   napr.   IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1   listiny,   ako   aj práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná,   a   svoje   ďalšie medzinárodné záväzky.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   niet   odlišností,   a   preto   prípadné   porušenie   týchto   práv   je   potrebné posudzovať   spoločne   (III. ÚS 470/2010, IV. ÚS 438/2010, IV. ÚS 195/07).   Zároveň uvádza, že v čl. 1 ods. 1 ústavy sú upravené základné garancie, resp. princípy fungovania štátu, nie však základné práva a slobody.

Sťažovateľka   odôvodňuje   svoju   sťažnosť   argumentujúc   dvoma   námietkami.   Prvá z nich sa týka odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vo vzťahu k tomu, ako sa vysporiadal s jej námietkou zaujatosti proti konajúcej sudkyni na okresnom súde. Druhá námietka   sa   týka   podľa   jej   názoru   nedostatočného   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku krajského súdu vo veci samej.

1.   Sťažovateľka   predovšetkým   nesúhlasí   so   spôsobom,   akým   sa   krajský   súd vysporiadal   s jej   námietkou   zaujatosti   proti   sudkyni   konajúcej   na   súde   prvého   stupňa. Za podstatné porušenie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku považuje to, že okresný súd vydal rozhodnutie vo veci samej predtým, ako bolo rozhodnuté o námietke zaujatosti, čím mal porušiť § 16 ods. 3 OSP. Krajský súd podľa sťažovateľky pochybil, ak tento stav neodstránil a ani neodôvodnil, prečo považuje postup okresného súdu, ktorým malo byť porušené   uvedené   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku,   za správny.   Vo   svojej podstate námietka sťažovateľky smeruje zjavne voči tomu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

Prvá námietka sťažovateľky bola podľa názoru ústavného súdu dôvodom na využitie prostriedku právnej ochrany (dovolania z dôvodu, že o veci rozhodoval vylúčený sudca), ktorého   vyčerpanie   musí   predchádzať   podaniu   sťažnosti   ústavnému   súdu,   a to   z ďalej uvedených dôvodov.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   § 236   ods. 1   OSP   dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, je dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 237 písm. g) OSP.

Ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodov uvedených v § 237 OSP považuje za účinný   právny   prostriedok   nápravy   porušenia   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1 a čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   (m. m.   II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04, III. ÚS 192/2011).

Ústavný   súd   v   spojitosti   s   uvedeným   ďalej   poznamenáva,   že   na   posúdenie prípustnosti dovolania, a teda aj na výklad ustanovenia § 237 OSP je zásadne príslušný Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   súd   dovolací   (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011). Najvyšší súd vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g) OSP uviedol, že podľa „ ustálenej súdnej praxe, v zmysle ktorej existencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle § 237 písm. g) OSP posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval (viď R 59/97)“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 262/2008 zo 4. februára 2009, podobne aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 142/2010 z 9. novembra 2010).

Ústavný súd už taktiež vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g) OSP uviedol, že dovolací súd na takúto vadu konania prihliada z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 OSP),   pričom   právomoc   dovolacieho   súdu   sa   vzťahuje   aj   na   vady   prvostupňového rozhodnutia   a konania,   ktoré   mu   predchádzalo   (§ 243b   ods. 3   OSP).   Rozhodnutie   súdu prvého stupňa v konaní, v ktorom rozhodoval vylúčený sudca, by nemohlo byť zákonné. V takýchto   prípadoch   by   nemohlo   byť   zákonné   a   ústavne   konformné   ani   rozhodnutie odvolacieho súdu,   ktorým   bolo potvrdené   prvostupňové rozhodnutie   vydané vylúčeným sudcom bez ohľadu na to, či o vylúčení bolo rozhodované, keďže vylúčenie sudcu nastáva priamo zo zákona. Opačný výklad dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku by bol   popretím   princípu   materiálnej   ochrany práv   vrátane základného   práva   na   súdnu ochranu (II. ÚS 43/2011).

Námietka sťažovateľky by tak podľa rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu mohla byť dôvodom podania dovolania ako prostriedku právnej ochrany, vyčerpanie   ktorého   musí   predchádzať   podaniu   sťažnosti.   Zo   sťažnosti   ani   z jej   príloh nevyplýva, že by sťažovateľka dovolanie podala. Ústavný súd preto musel sťažnosť v časti týkajúcej sa tejto námietky posúdiť ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a z toho dôvodu ju pri jej predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietnuť.

Na   tomto   závere   nemení   nič   ani   názor   sťažovateľky   obsiahnutý   v   jej   vyjadrení z 20. júla   2012,   podľa   ktorého   v sťažnosti   namieta   porušenie   ustanovení   Občianskeho súdneho   poriadku   týkajúcich   sa   postupu   pri   rozhodovaní   o námietke   zaujatosti a nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozsudkov, a preto nemal byť naplnený „dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 písm. g) OSP [správne má ísť o § 237 písm. g) OSP,   pozn.].“ O prípustnosti   dovolania môže   rozhodnúť najvyšší   súd   ako   súd dovolací a toto   jeho   rozhodnutie   nemôže   byť   nahradené   posúdením   samotnou   sťažovateľkou poukazujúcou na okolnosti, ktoré by mohli odôvodňovať prípustnosť dovolania.

2.   Druhá   námietka   sťažovateľky   smeruje   proti   tomu,   že   napadnutý   rozsudok krajského súdu nie je z jej pohľadu dostatočne odôvodnený, a to najmä preto, lebo odvolací súd mal podľa nej opomenúť riešiť otázky spojené s platnosťou, trvaním a plnením kúpnej zmluvy, z ktorej odvodzuje svoje vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Podľa sťažovateľky sa krajský súd zameral iba na skúmanie jedinej skutočnosti, a to, či bol vklad vlastníckeho   práva   k dotknutým   nehnuteľnostiam   povolený   príslušnou   správou   katastra, nezaoberal sa však tým, či obligačný vzťah medzi sporovými stranami trvá. V odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu pritom sťažovateľka uviedla viaceré dôvody, ktoré mali poukázať na sporný obligačnoprávny vzťah medzi sporovými stranami (plnenie kúpnej zmluvy, platnosť a účinky odstúpenia od zmluvy a podobne), namietajúc, že krajský súd sa s týmito dôvodmi v napadnutom rozsudku vôbec nezaoberal. Okolnosti uvedené sťažovateľkou   v odvolaní   mali   podľa   nej   vplyv   na „konštatovanie,   či   platnosť   kúpnej zmluvy trvá“ a krajský súd ich v napadnutom rozsudku mal zohľadniť alebo sa s nimi aspoň vysporiadať.   Sťažovateľka   nesúhlasí   ani   so   záverom   krajského   súdu,   podľa   ktorého   je nepodstatné, aké má odstúpenie od kúpnej zmluvy účinky, ako ani to, či sa na daný prípad vzťahuje Obchodný zákonník alebo Občiansky zákonník. Podľa sťažovateľky sa krajský súd   taktiež   opomenul   zaoberať   otázkou,   či   zo   strany   úpadcu   mohlo   dôjsť   ku   konaniu porušujúcemu zásady poctivého obchodného styku, resp. dobré mravy. Tým, že sa krajský súd v napadnutom rozsudku podľa sťažovateľky nedostatočne vysporiadal s ňou uvedenými dôvodmi odvolania, porušil podľa nej jej základné právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie.

Krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   vychádzal   zo   skutočností   potvrdených aj sťažovateľkou,   v zmysle   ktorých   nedošlo   medzi   stranami   k   úplnému   dodržaniu podmienok   kúpnej   zmluvy   a ani   vklad   vlastníckeho   práva   v prospech   sťažovateľky do katastra nehnuteľností nebol povolený. S odkazom na § 67 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 7/2005   Z. z.   o konkurze   a reštrukturalizácii   a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) krajský súd uviedol,   že   do   konkurznej   podstaty   patrí   majetok   patriaci   úpadcovi   v čase   vyhlásenia konkurzu.   Spornou   tak   bola   otázka,   či   predmetné   nehnuteľnosti   patria   úpadcovi   (a   tak spadajú do podstaty podliehajúcej konkurzu) alebo patria sťažovateľke (a preto nespadajú do tejto podstaty). Krajský súd v napadnutom rozsudku dospel okrem iného aj k záveru, že sťažovateľka sa ako kupujúca nestala vlastníčkou predmetných nehnuteľností, keďže jej vlastnícke právo nebolo predmetom vkladu do katastra nehnuteľností. Okolnosť, že nedošlo ku vkladu   vlastníckeho   práva,   a tým   ani   k jeho   prevodu,   pritom   potvrdila   aj   samotná sťažovateľka.   Z uvedeného   vyplýva,   že   predmetné   nehnuteľnosti   považoval   krajský   súd naďalej   za   súčasť   majetku   úpadcu.   Krajský   súd   tak   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu o zamietnutí žaloby o vylúčenie veci najmä z toho dôvodu, že sťažovateľka k nej nemala vecnoprávny   titul,   a teda   zhodnotil,   že   prípadný   obligačnoprávny   nárok   na   prevedenie vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam   nie   je   dôvodom   na   vylúčenie   vecí   z oddelenej podstaty.

V   súvislosti   s   namietanou   nedostatočnosťou   a   neúplnosťou   odôvodnenia napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vo   vzťahu   k námietkam   sťažovateľky   zahrnutým v odvolaní ústavný súd v celom rozsahu zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia,   a to   s ohľadom   na   to,   o aké   rozhodnutie   ide   (meritórne   alebo   procesné) a v akom   štádiu   súdneho   konania   je   rozhodnutie   vydané.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).

Vo   vzťahu   k tvrdeniu   sťažovateľky,   že   sa   krajský   súd   dostatočne   nevysporiadal s otázkou   platnosti   zmluvy,   resp.   platnosti   a účinkov   odstúpenia   od   kúpnej   zmluvy, prípadne s rozporom úkonov správcu konkurznej podstaty úpadcu s poctivým obchodným stykom či dobrými mravmi, ústavný súd v zmysle uvedeného uvádza, že krajský súd svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktoré neboli medzi stranami sporné (neexistencia vkladu   vlastníckeho   práva   do   katastra   nehnuteľností   a čiastočné   nesplnenie   zmluvy). Na svoje   rozhodovanie   o vylúčení   vecí   z oddelenej   podstaty,   pre   ktoré   je   rozhodujúca odpoveď   na   otázku,   kto   je   vlastníkom   vecí   zapísaných   do   súpisu   oddelenej   podstaty, nemusel krajský súd skúmať iné podmienky týkajúce sa platnosti zmluvy alebo účinkov odstúpenia od zmluvy, ktoré nemohli v danej veci ovplyvniť odpoveď na uvedenú otázku a ktoré sa preto ani nevzťahujú na predmet konania vymedzený samotnou sťažovateľkou v žalobe. Sťažovateľka ani dostatočne neodôvodnila, prečo a podľa akej právnej normy by ňou namietané okolnosti mali viesť k inému posúdeniu veci, k akému dospel krajský súd.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoje   postavenie   nemôže   zasahovať   do   právomoci všeobecných   súdov,   zisťovať   skutkové   okolnosti   a vyvodzovať   iné   právne   závery,   ako tie, ku ktorým všeobecné súdy dospeli, ak sú tieto ich zistenia a závery ústavne udržateľné. V tomto prípade ústavný súd nepovažuje úvahu krajského súdu, podľa ktorej je dôvodom na vylúčenie   veci   z oddelenej   podstaty   iba   vecnoprávny   titul   k nej,   nie   však obligačnoprávny nárok na prevedenie vlastníctva k tejto veci, za svojvoľnú.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné   uvažovať len   v   prípade,   ak by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení (v tomto prípade § 67 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), že by zásadne poprel ich účel a význam, k čomu v danom prípade nedošlo. Krajský súd sa podľa názoru ústavného   súdu   dostatočne   vysporiadal   s argumentáciou   sťažovateľky,   a to   v rozsahu, v akom   to   bolo   potrebné   na   rozhodnutie   vo veci   vylúčenia   nehnuteľností   z oddelenej podstaty,   a svoje   závery   dostatočne   odôvodnil.   Predmetnú   námietku   sťažovateľky   preto ústavný súd nepovažuje za takú, ktorá by spochybňovala ústavnú udržateľnosť napadnutého rozsudku   krajského   súdu.   Vzhľadom   na uvedené ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojitosti s čl. 1 ods. 1 ústavy ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie   konanie   zistiť   takú   spojitosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu a namietaným   porušením   označených   práv,   ktorá   by   umožňovala   prijatie   záveru   o ich porušení.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

Vzhľadom   na všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľky   v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti aj v tejto časti rozhodol ústavný súd tak, ako to je   uvedené   vo   výrokovej   časti   tohto   uznesenia,   a   ďalšími   návrhmi   sťažovateľky obsiahnutými v petite sťažnosti sa nezaoberal. Rovnako z toho dôvodu neprichádzalo už do úvahy rozhodovať ani o návrhu sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s napadnutým prvostupňovým rozsudkom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012