znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 487/2011-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2012 v senáte zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho   a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti MUDr. J. V., Ž., zastúpeného advokátkou Mgr. M. C., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. l Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice I   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14 C 806/96   v období   po   právoplatnosti   nálezu Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   I. ÚS 54/07   z 11.   októbra   2007,   za   účasti Okresného súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo MUDr.   J. V.   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice I   v   konaní vedenom   pod   sp. zn.   14 C 806/96 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 54/07 z 11. októbra 2007   p o r u š e n é   b o l i.

2. MUDr. J. V. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc   eur),   ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Košice I   p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť   MUDr.   J.   V.   trovy   konania v sume 396,61 € (slovom tristodeväťdesiatšesť eur a šesťdesiatjeden centov) na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. M. C., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 487/2011   z 10.   novembra   2011   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. J. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 806/96 (ďalej aj „namietané konanie“) v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 54/07 z 11. októbra 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je v predmetnom súdnom konaní účastníkom konania v procesnom   postavení žalobcu.   Konanie,   ktoré   bolo pôvodne vedené   bývalým Obvodným súdom Košice I, začalo na návrh sťažovateľa zo 16. júna 1994 a bolo vedené pod sp. zn. 14 C 302/94. Nárok sťažovateľa voči žalovanej v 2. rade okresný súd vylúčil na samostatné konanie, ktoré je od 22. októbra 1996 vedené pod sp. zn. 14 C 806/96.Ústavný súd už nálezom č. k. I. ÚS 54/07-39 z 11. októbra 2007 rozhodol, že v petite sťažnosti označené práva sťažovateľa boli postupom okresného súdu v namietanom konaní porušené,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov, a sťažovateľovi   priznal   finančné   zadosťučinenie   v sume   60 000 Sk,   ako   aj   úhradu   trov konania.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jeho právnej veci právoplatne skončené.

Okrem   toho,   že   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na   prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   zároveň   navrhol   prikázať okresnému   súdu   konať   v   namietanom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Napokon   sa domáhal aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 6 000 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   zaujal   k   sťažnosti   stanovisko vo vyjadrení sp. zn. Spr 2431/06 doručenom ústavnému súdu 12. septembra 2012, v ktorom okrem iného uviedol:

„Konanie v predmetnej veci sa začalo 13. 6. 1994. Po čiastočnom späťvzatí žaloby voči   pôvodnému   žalovanému   sa   od   27. 11. 1995   predmetné   konanie   vedie   proti   Ľ.   G. a následne jej právnemu nástupcovi P. G. pod sp. zn. 14 C/806/1996.

Konanie nie je doteraz právoplatne skončené... V   predmetnom   konaní   súd   rozhoduje   o   nároku   spoluvlastníka   na   náhradu za neužívanie   spoločnej   veci   v   rozvrhu   svojho   spoluvlastníckeho   podielu.   Tento   nárok vznikol   v dôsledku   prisvojovania   si   úžitkovej   hodnoty   veci   druhým   spoluvlastníkom vo väčšej   miere,   než   zodpovedá   jeho   podielu.   Tento   nárok   vyplýva   z   ust.   § 137   ods. 1 Občianskeho zákonníka. Po právnej stránke vec nie je zložitá.

Zložitosť veci spočíva v skutkovom stave, s určovaním výšky náhrady za užívanie nehnuteľností   žalovaným   nad   rámec   jeho   spoluvlastníckeho   podielu.   Pri   určení   výšky náhrady súd musí zistiť obvyklé a primerané nájomné za užívanie nehnuteľností a tiež aký zisk mal žalovaný, resp. jeho právni predchodcovia z užívania nehnuteľností.

Za tým účelom súd nariadil štyrikrát znalecké dokazovanie a taktiež zisťoval ceny nájmu prostredníctvom realitných kancelárií.

Informácie   od   realitných   kancelárií   sú   pre   rozhodnutie   súdu   absolútne nedostačujúce, súd tento úkon však musel na pokyn odvolacieho súdu vykonať.

Ku znaleckým posudkom účastníci konania, v záujme privodiť pre seba čo najlepší súdny výsledok vznášali množstvo pripomienok, ktoré súd sa snažil odstrániť výsluchom znalcov,   písomným   doplnením   znaleckých   posudkov   až   nakoniec   rozhodol   o   nariadení kontrolného   znaleckého   dokazovania   znaleckým   ústavom...   univerzitou...   Tento   znalecký ústav aj napriek tomu, že mu bol spis doručený v mesiaci január 2011 (10. 1. 2011 pridelil spis konkrétnym riešiteľom viď č. k. 760 spisu) až v mesiaci jún 2011 po predchádzajúcej urgencii   súdu   požiadal   o   predĺženie   lehoty,   ktorú   odôvodnil   pracovnou   zaťaženosťou a potrebou upresnenia znaleckej úlohy.

Súd   z   dôvodu   hospodárnosti   a   plynulosti   konania   nerozhodol   o   zmene   v   osobe znalca, pretože tým by sa konanie ešte viac predĺžilo, ale trval na vypracovaní posudku v primeranej lehote, ktorú ústavu predlžil do uplynutia 12 mesiacov od doručenia spisu, t. j. do januára 2012. Ústav následne začal posúvať termín vypracovania posudku, s čím súd   nakoniec   bol   nútený   súhlasiť.   Súd   s   touto   skutočnosťou   oboznámil   Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré vedie zoznamy znalcov, a tiež podal v zmysle § 27 zák. č. 382/2004 Z. z. o znalcoch a tlmočníkoch a prekladateľoch podnet na prejednanie správneho deliktu znaleckého ústavu.

Skutkovú   náročnosť   veci   dokazuje   aj   posledný   znalecký   posudok,   ktorý   obsahuje 371 strán.

V priebehu konania zomrela pôvodne žalovaná Ľ. G. a vznikla prekážka podľa ust. § 107 ods. 1 O. s. p. Taktiež v priebehu konania zomrel právny zástupca žalovaného JUDr. B. B. Príčinou   zdĺhavého   súdneho   konania   sú   aj   samotní   účastníci,   ktorí   rôznymi spôsobom prispievajú k predlžovaniu konania (neprimerane reagujú na návrhy druhého účastníka,   namietajú   všetky   vykonané   dôkazy,   snažia   sa   využívať   procesné   možnosti na odďaľovanie   konečného   rozhodnutia   súdu,   vo   vzájomnom   vzťahu   majú   veľmi nekompromisné a nevraživé postoje).“

K   vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   doručeným ústavnému súdu 28. septembra 2012, v ktorom uviedol:

«V nadväznosti na vyjadrenie Odporcu, že od doručenia nálezu dňa 26. 11. 2007 vytýčil vo veci pojednávanie na deň 07. 02. 2008, poukazuje sťažovateľ na to, že na tomto pojednávaní ako Odporca uvádza rozhodol o doplnení dokazovania v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu vyjadreného v uznesení sp. zn. 5 Co 67/05 zo dňa 05. 10. 2006. Sťažovateľ   postup   Odporcu,   ktorý   sa   rozhodne   realizovať   záväzný   právny   názor odvolacieho súdu po uplynutí 1 roka a 4 mesiacov nemôže nazvať inak ako neefektívny. Odporca,   ktorý   považoval   realizáciu   tohto   podľa   jeho   názoru   zbytočného,   avšak nevyhnutného dokazovania čakal 1 rok a 4 mesiace s rozhodnutím o jeho realizácii, pričom výzvy   realitným   kanceláriám   začal   rozposielať   až   09. 06. 2008,   teda   4   mesiace po vykonanom pojednávaní.

Samotné pojednávanie nariadené na 07. 02. 2008 možno považovať za neefektívne, pokiaľ   sa na ňom rozhodovalo o realizácii   pokynu nadriadeného súdu   a   bol   dopočutý žalovaný,   ktorý   bol   ešte   2   mesiace   po   vykonaní   pojednávania   vyzvaný   na   predloženie listinných   dôkazov.   Sťažovateľ   sa   k   znaleckému   posudku   Ing.   A.   vyjadril   už   dňa 30. 01. 2008,   takú   možnosť   mal   nepochybne   i   žalovaný   v   konaní,   teda   za   absolútne neefektívne možno považovať predvolanie znalca Ing. A. až na pojednávanie vykonané dňa 11. 09. 2008,   keď   na   základe   nesúhlasného   stanoviska   žalovaného   Odporca   odročil pojednávanie za účelom nariadenia znaleckého dokazovania, ktoré nariadil až 3 mesiace po vykonaní pojednávania. Podľa názoru sťažovateľa bolo stanovisko žalovaného, výsluch znalca a prípadné nariadenie ďalšieho znaleckého dokazovania, možné zistiť a realizovať aj skôr, ako po 1 roku a 2 mesiacov od podania znaleckého posudku znalcom Ing. A. Sťažovateľovi nie sú známe žiadne sankcie,   uložené znalcovi Ing.   P.,   v súvislosti s tým, že vypracovaný znalecký posudok predložil po uplynutí 8 mesiacov namiesto súdom uloženej lehoty 60 dní. Telefonická urgencia zo strany súdu po uplynutí 3 mesiacov celkom zrejme nebola efektívna a neprimäla znalca podať znalecký posudok včas.

Po   doručení   znaleckého   posudku   bolo   pojednávanie   nariadené   až   o   4   mesiace, pričom   nariadené   pojednávanie   na   deň   27. 01. 2010   spočívalo   v   prednesení   námietok žalovaného a v odročení o ďalšie 2 mesiace za účelom dopracovania znaleckého posudku. Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   na   zistenie   stanoviska   žalovaného   k   znaleckému   posudku a na nariadenie   doplnenia   znaleckého   posudku   nebolo   potrebné   čakať   4   mesiace a nariaďovať   pojednávanie.   Pojednávanie   uskutočnené   31. 03. 2010   bolo   opäť neefektívnym   počinom   Odporcu,   keď   po   výsluchu   znalca   Ing.   M.   mu   bolo   uložené dopracovať znalecký posudok písomne, ktorý súdu predložil v apríli 2010. Následne na to Odporca   uvádza,   že   vzhľadom   na   námietky   žalovaného   sa   rozhodol   o   odstránenie pochybností   požiadať   realitné   kancelárie,   čo   sťažovateľ   opäť   považuje   za   nadmieru neefektívny krok Odporcu, ktorý ako sám uvádza vo svojom vyjadrení dožiadanie realitných kancelárii   sám   označil   za   dôkaz   bez   výpovednej   hodnoty.   Napriek   tomu   vykonával dožiadanie realitných kancelárií a ďalšie pojednávanie vykonal až po uplynutí 7 mesiacov od doručenia doplneného znaleckého posudku Ing. M.

Pojednávanie nariadené na 13. 10. 2010 bolo opäť neefektívnym krokom, nakoľko sa Odporca na základe námietok žalovaného k dodatku znaleckého posudku (zistiteľné aj skôr ako po uplynutí 7 mesiacov od doručenia dodatku k znaleckému posudku) a k skutočnostiam oznámeným   realitnými   kanceláriami   rozhodol   nariadiť   kontrolné   znalecké   dokazovanie, ktoré nariadil po uplynutí ďalších 2 mesiacov.

Sťažovateľ   podotýka,   že   spisový   materiál   bol   znaleckému   ústavu   odoslaný   dňa 19. 01. 2011 a znalecký ústav bol povinný vypracovať znalecký posudok v lehote 90 dní od doručenia spisu.

Po   uplynutí   1   roka,   tzn.   dňa   26.01.2012   podal   Odporca   podnet   Ministerstvu spravodlivosti na prejednanie správneho deliktu. Sťažovateľovi nie je známe aké sankcie ukladal súd znaleckému ústavu po uplynutí lehoty 90 dni na podanie znaleckého posudku, ani   aké   ďalšie   sankcie   ukladal   znaleckému   ústavu   v   priebehu   1   roka   a   8   mesiacov, do podania   znaleckého   posudku.   Sťažovateľ   má   vedomosť,   že   Odporca   urgoval   dňa 05. 03. 2012 a dňa 30. 05. 2012 znalecký ústav a po uplynutí 1 roka a 4 mesiacov mu, ako vyplýva z urgencií, hrozil uložením poriadkovej pokuty. Sťažovateľ sa domnieva, že uvedený postup nebol dostatočný.

Konštatovanie   Odporcu,   že   sťažovateľ   ako   účastník   konania   sa   snaží   využívať procesné   možnosti   na   odďaľovanie   konečného   rozhodnutia   súdu   považuje   sťažovateľ za neprimerané, keď vzhľadom na jeho vek – 84 rokov ani nevie, či sa dožije právoplatného skončenia konania a či sa vôbec dožije aj reálneho spotrebovania finančných prostriedkov, ktoré   mu   nepochybne   patria   a   ktorých   sa   už   16   rokov   nevie   domôcť.   Sťažovateľ v neposlednom rade poukazuje na to, že je pravda, že menil svoj žalobný návrh viackrát (aj sčasti vzal žalobu späť), avšak len ho prispôsoboval záverom jednotlivých znaleckých posudkov podaných vo veci. Sťažovateľa najmä s ohľadom na jeho vysoký vek a nepriaznivý zdravotný   stav   zaťažuje   každé   pojednávanie   vo   veci,   spojené   s namáhavým   cestovaním a vynakladaním finančných prostriedkov a stresom, navyše keď nariaďované pojednávania Odporcu sú neefektívne.

V   zmysle   konštantnej   judikatúry   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   v   čase po rozhodnutí   ústavného   súdu,   ktorým   vyslovil   porušenie   práva   sťažovateľa na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov a prikázal Odporcovi konať bez zbytočných prieťahov, nie je ďalšia sťažnosť predsedovi súdu efektívnym prostriedkom nápravy. Názor   Odporcu:   „Žalobca   taktiež   nevyužil   všetky   právne   možnosti,   aby   zabránil vzniku finančnej ujmy v takom rozsahu,   ako sa črtá v predmetnom konaní,   nedomáhal na súde užívania svojho spoluvlastníckeho podielu.“, považuje sťažovateľ za nesúvisiaci s konaním a za taký, ktorý neospravedlňuje celkovú dĺžku konania, 16 rokov.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z   obsahu   sťažnosti   a   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp. zn. 14 C 806/96 ústavný súd zistil v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 54/07 z 11. októbra 2007 nasledujúci priebeh a stav konania ku dňu vydania tohto nálezu:

Okresný   súd   uznesením   z   19.   júla   2007   ustanovenému   znalcovi   z odvetvia účtovníctvo a daňovníctvo, kontroling a financie zaslal 5. septembra 2007 súdny spis.Ustanovený znalec v prílohe podania doručeného okresnému súdu 9. októbra 2007 predložil znalecký posudok č. 3/2007, ktorý okresný súd prípismi zo 16. októbra 2007 zaslal účastníkom konania na vyjadrenie.

Okresný súd 3. januára 2008 nariadil termín pojednávania na 7. február 2008, ktoré sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito na účel doplnenia dokazovania vo veci.Okresný súd prípisom z 11. apríla 2008 vyzval odporcu, aby predložil požadované doklady, pričom ho upozornil, že „v prípade nesplnenia si tejto povinnosti“ mu môže byť uložená poriadková pokuta až do výšky 25 000 Sk.

Okresný   súd   prípisom   z 9.   júna   2008   vyzval   niekoľko   realitných   kancelárií na poskytnutie informácie dôležitej na rozhodnutie vo veci.

Okresný súd 7. augusta 2008 nariadil termín pojednávania na 11. september 2008, ktoré sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito na účel „doplnenia dokazovania znalcom, ktorý určí primerané a obvyklé nájomné za užívanie priestorov týkajúcich sa predmetnej domovej nehnuteľnosti a priľahlých pozemkov“.

Okresný súd uznesením z 11. decembra 2008 nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru   ekonómie   a manažmentu   s tým,   že   mu uložil   vypracovať   a predložiť znalecký posudok   v lehote   60   dní   od   doručenia   súdneho   spisu   (súdny   spis   bol   znalcovi   zaslaný 20. januára 2009).

Okresný súd uznesením z 22. apríla 2009 súhlasil s predĺžením lehoty na podanie znaleckého posudku do 15. mája 2009.

Okresný   súd   uznesením   z 13.   mája   2009   súhlasil   s ďalším   predĺžením   lehoty na predloženie znaleckého posudku do 31. mája 2009 a prípisom z 25. júna 2009 vyzval odporcu, aby mu doručil peňažné denníky za roky 1993 až 2009.

Podaním   doručeným   okresnému   súdu   11.   júna   2009   ustanovený   znalec   požiadal o pribratie konzultanta z odboru stavebníctvo odvetvie odhadovanie hodnoty nehnuteľností, čomu okresný súd vyhovel, keď uznesením z 15. júna 2009 s uvedenou žiadosťou vyslovil súhlas.

Znalec v prílohe podania doručeného okresnému súdu 11. septembra 2009 predložil znalecký   posudok   č. 6/2009   vrátane   znaleckého   posudku   č. 43/2009   vypracovaného konzultantom.

Okresný súd 15. decembra 2009 nariadil termín pojednávania na 27. január 2010 a súčasne urgoval predloženie stanoviska k znaleckému posudku od odporcu.

Pojednávanie uskutočnené 27. januára 2010 bolo odročené „za účelom doplnenia znaleckého posudku Ing. E. M.“.

Okresný súd 23. februára 2010 nariadil pojednávanie na 31. marec 2010, ktoré sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito na účel doplnenia znaleckého posudku znalcom. Okresný súd uznesením z 31. marca 2010 nariadil znalcovi, aby v lehote „30 dní od vydania tohto uznesenia písomne doplnil znalecký posudok č. 6/2009, časť č. 43/2009“.Ustanovený   znalec   doplnenie   znaleckého   posudku   predložil   okresnému   súdu 28. apríla 2010.

Okresný   súd   po   podaní   vyjadrení   k znaleckému   posudku   požiadal   niekoľko realitných kancelárií o informáciu, ktorú považoval za dôležitú na rozhodnutie vo veci.Pojednávanie uskutočnené 13. októbra 2010 bolo odročené na neurčito „za účelom doplnenia dokazovania v zmysle požiadaviek žalovanej strany“.

Okresný   súd   uznesením   zo   6.   decembra   2010   nariadil   kontrolné   znalecké dokazovanie   znaleckou   organizáciou...   (ďalej   len   „znalecká   organizácia“)   s tým,   že znalecká   organizácia   je   povinná   vyhotoviť   požadovaný   kontrolný   znalecký   posudok v lehote 90 dní od doručenia súdneho spisu (súdny spis bol zaslaný 19. januára 2011).Okresný   súd   prípisom   z 18.   mája   2011   urgoval   predloženie   požadovaného kontrolného znaleckého posudku. Znalecká organizácia ho listom doručeným 9. júla 2011 žiadala   o „spresnenie   uloženej   úlohy   a o predĺženie   lehoty   na predloženie   kontrolného znaleckého posudku“.

Okresný   súd   uznesením   z 22.   júna 2011   opravil   uznesenie   zo 6.   decembra   2010 a súčasne predĺžil lehotu na predloženie kontrolného znaleckého posudku do 31. októbra 2011.Na   opakovanú   žiadosť   znaleckej   organizácie   o predĺženie   lehoty   na   predloženie znaleckého   posudku   okresný   súd   reagoval   prípisom   z 11.   júla   2011,   v ktorom   vyzval znaleckú organizáciu, aby navrhla „presný dátum skončenia lehoty, v ktorej podá znalecký posudok“.

Okresný   súd   prípisom   z 9.   augusta   2011   opätovne   vyzval   znaleckú   organizáciu na oznámenie „presného dátumu skončenia lehoty, v ktorej podáte znalecký posudok...“, a súčasne   ju   upozornil,   že   v prípade   opätovného   požadovania   predĺženia   lehoty na predloženie znaleckého posudku bude podaná sťažnosť na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“).

Okresný   súd   prípisom   z 30.   novembra   2011   vyzval   znaleckú   organizáciu na predloženie kontrolného znaleckého posudku do 31. januára 2012 a súčasne upozornil, že vo veci bola podaná sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorú ústavný súd prijal na ďalšie konanie.

Okresný   súd   po   doručení   informácie   znaleckou   organizáciou   (23.   januára   2012), v ktorej   opakovane   žiadala   o predĺženie   lehoty   na   predloženie   kontrolného   znaleckého posudku,   prípisom   z 26.   januára   2012   podal   ministerstvu   spravodlivosti „podnet na prejednanie správneho deliktu znaleckého ústavu“.

Okresný   súd   prípisom   z 5.   marca   2012   urgoval   predloženie   znaleckého   posudku v dodatočnej lehote „do 10 dní od doručenia tejto výzvy“ a upozornil na možnosť uloženia poriadkovej pokuty až do výšky 820 € a pri opakovanom hrubom sťažení postupu konania až do výšky 1 640 €.

Znalecká organizácia dala 21. marca 2012 okresnému súdu na vedomie, že 4. apríla 2012 sa uskutoční „miestne šetrenie za účelom obhliadky nehnuteľnosti“.

Okresný súd prípisom   z 27.   marca 2012 oznámil právnym zástupcom   účastníkov konania, že 4. apríla 2012 sa uskutoční ohliadka predmetnej nehnuteľnosti, ktorej sa môžu zúčastniť spolu s účastníkmi konania.

Znalecká   organizácia   podaním   z   27.   marca   2012   okresnému   súdu   oznámila,   že vyžiadala   od   príslušného   daňového   úradu   a odporcu „podkladové   materiály“ potrebné na vypracovanie znaleckého posudku.

Okresný súd prípisom z 30. mája 2012 opätovne upozornil znaleckú organizáciu, že „už nebude akceptovať ďalšie jednostranné predlžovanie lehoty na podanie posudku...“ a že jej môže byť uložená poriadková pokuta až do výšky 1 640 €.

Znalecká organizácia s poukazom na to, že dosiaľ nedostala „podkladové materiály“, podaním   z 30.   mája   2012   opätovne   požiadala   okresný   súd   o predĺženie   termínu na vypracovanie znaleckého posudku.

Okresný súd prípisom zo 7. júna 2012 vyzval príslušný daňový úrad na urýchlené predloženie požadovaných materiálov znaleckej organizácii.

Okresný súd uznesením z 8. júna 2012 predĺžil lehotu na predloženie znaleckého posudku do 31. júla 2012.

Okresnému   súdu   bolo   15.   júna   2012   doručené   písomné   stanovisko   ministerstva spravodlivosti,   z ktorého   vyplýva,   že   znalecká   organizácia   má   v súčasnom   období „rozpracovaných 62 znaleckých úkonov“, a teda neplnenie uložených termínov v súvislosti s vypracovávaním   znaleckých   posudkov   má   objektívne   príčiny   (nedostatok   kapacít na množstvo zadaných úloh).

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   okrem   iného   domáhal   vyslovenia   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP v znení účinnom v relevantnom čase, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o sťažovateľom (ako podielovým   spoluvlastníkom   veci)   uplatnenom   nároku   na vydanie   bezdôvodného obohatenia   odporcom,   ktorý   mal   podľa   neho   vzniknúť   v dôsledku „prisvojovania   si úžitkovej hodnoty veci odporcom vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu“.

Ústavný   súd   v zhode   s   už   vysloveným   názorom   v náleze   sp. zn.   I. ÚS 54/07 z 11. októbra   2007,   ako   aj   názorom   predsedu   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti nepovažuje vec za právne zložitú. Aj keď v súvislosti s nutnosťou určenia výšky náhrady za užívanie   nehnuteľnosti   rozsiahlym   znaleckým   dokazovaním   je   potrebné   určitú   mieru skutkovej   zložitosti   veci   pripustiť,   na   druhej   strane   však   touto   okolnosťou   nemožno ospravedlniť skutočnosť, že namietané konanie nebolo ani napriek nálezu ústavného súdu z 11.   októbra   2007,   ktorým   prikázal   okresnému   súdu   konať   vo   veci   bez   zbytočných prieťahov, ani po viac ako 18 rokoch od jeho začatia právoplatne skončené.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v namietanom konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   a čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   v období po právoplatnosti nálezu sp. zn. I. ÚS 54/07 z 11. októbra 2007 nezistil také skutočnosti na strane   sťažovateľa,   ktoré   by   významným   spôsobom   ovplyvnili   dĺžku   namietaného konania. Pokiaľ sťažovateľ realizoval v priebehu namietaného konania viaceré procesné úkony (na ktoré sa odvoláva vo svojom vyjadrení aj okresný súd) tým, že napr. upravil petit žaloby prihliadnuc na závery znaleckého dokazovania, ústavný súd poznamenáva, že ide o štandardný   a legitímny   postup   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho súdneho poriadku, ktorý má za následok predĺženie konania, avšak ho nemožno pripísať na ťarchu sťažovateľa, ale rovnako tak ani na ťarchu okresného súdu.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup okresného súdu v namietanom konaní. Aj keď okresný súd v hodnotenom období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 54/07   z 11.   októbra   2007   postupoval   v namietanom   konaní   v zásade   plynulo a realizoval   najmä vo   vzťahu   k ustanoveným   znalcom   veľký   počet   procesných   úkonov, ústavný   súd   nemôže   posudzovaný   úsek   konania   kvalifikovať   inak   než   ho   označiť   ako neefektívny.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného súdu,   ale   aj   takou   jeho   činnosťou,   ktorá   nesmeruje   k   odstráneniu   právnej   neistoty účastníkov súdneho konania. „Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol.“ (napr.   IV. ÚS 164/03,   IV. ÚS 121/04,   IV. ÚS 267/04,   IV. ÚS 380/08,   I. ÚS 158/2010)

Okresný súd nepredloženie znaleckých posudkov v určenej lehote nenechával bez povšimnutia a ich predloženie písomne urgoval väčšinou aj pod hrozbou možnosti uloženia poriadkovej pokuty, avšak v konečnom dôsledku poriadkovú pokutu napriek opakovanému nedodržaniu lehoty ani v jednom prípade neuložil.

Ústavný súd v súvislosti s uvedeným poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru (napr.   III. ÚS 56/02,   IV. ÚS 122/2011),   v ktorej   vyslovil,   že   všeobecný   súd   vzhľadom na jeho   povinnosť   organizovať   procesný   postup   v súdnom   konaní   tak,   aby   čo   najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň obrátila fyzická alebo právnická osoba so   žiadosťou   o rozhodnutie,   zodpovedá   za   adekvátne   a účelné   využitie   procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zveruje (vrátane poriadkových opatrení v zmysle § 53 OSP) aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi. Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu znalca pri vypracovaní znaleckého posudku.

Vzhľadom   na   to,   že   namietané   konanie   napriek   nálezu   ústavného   súdu   sp. zn. I. ÚS 54/07   z 11.   októbra   2007,   v ktorom   prikázal   okresnému   súdu   postupovať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov, nebolo dosiaľ právoplatne skončené, čo je podľa názoru ústavného súdu z ústavnoprávneho hľadiska samo osebe neakceptovateľné (porovnaj napr. IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 122/2011), ústavný súd hodnotiac uvedené obdobie a berúc do úvahy aj celý doterajší priebeh namietaného konania konštatuje, že neefektívnym postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14 C 806/96   v období po právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   sp. zn.   I. ÚS 54/07   z 11.   októbra   2007   došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu sťažovateľom označených práv.

IV.

Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal okresnému súdu,   aby vo   veci   konal bez zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom sp. zn. I. ÚS 54/07 z 11. októbra 2007 (m. m. IV. ÚS 45/07, IV. ÚS 99/07).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 6 000   €   z   dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti,   keď   okrem   iného   uviedol: „mám v súčasnosti   83   rokov   a neustále   som   aj   v tomto   svojom   vysokom   veku   držaný   v napätí a právnej neistote. Každý deň prežívam obavy, či sa skončenia konania o veci, ktorá patrí k bežnej agende súdu, vôbec dožijem.“

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 14 C 806/96   a zároveň   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   ako aj skutočnosť,   že   okresný   súd   nerešpektoval   príkaz   ústavného   súdu   vyslovený   v náleze sp. zn. I. ÚS 54/07 z 11. októbra 2007, ktorým okresnému súdu prikázal konať v tejto veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd považoval priznanie sumy 4 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátkou Mgr.   M. C. Podľa   § 36 ods. 2 zákona o ústavnom   súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvých dvoch úkonoch právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky   za   I.   polrok   2010,   ktorá   bola   741 €,   a pri   treťom   úkone   právnej   služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá je 763 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1   písm. a)   a   b)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 (2 x   123,50   €)   a za   jeden   úkon   právnej   služby   vykonaný   v roku   2012   (1 x   127,16   €) predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 7,41 € a 1 x 7,63 €) sumu 396,61 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2012