znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 486/2011-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2012 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Š. K., B., a H. D., B., zastúpených advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 87/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 9 C 40/01), za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Š. K. a H. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 87/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 9 C 40/01)   p o r u š e n é   b o l i.

2. Š. K. a H. D.   p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume po 5 000 € (slovom   päťtisíc   eur),   ktoré   im   j e   Okresný   súd   Bratislava   III   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   uhradiť Š. K. a H. D. trovy konania v sume 502,87 € (slovom päťstodva eur a osemdesiatsedem centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. E. Ľ., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 486/2011   z 10.   novembra   2011   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Š. K. a H. D. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 87/2008 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali 12. marca 2001 okresnému súdu žalobu „o určenie právnych vzťahov k určeným nehnuteľnostiam“.

Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v ich právnej veci právoplatne skončené.

Okrem   toho,   že   sa   sťažovatelia   domáhali,   aby ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na   prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadovali prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadali, aby im bolo priznané aj finančné zadosťučinenie každému v sume 9 000 € a úhrada trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn.   Spr. 3398/2011   doručeným   ústavnému   súdu   19. októbra   2011   a podaním   zo   16. decembra 2011, v ktorých sa okrem iného uvádza:

„Pokiaľ sa týka vyjadrenia k prieťahom v konaní poukazujem na vyjadrenie zákonnej sudkyne a udávam, že od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 74/07 zo dňa 26. 02. 2008 sa vo veci priebežne koná a dňa 07. 07. 2011 bolo vo veci rozhodnuté. Prieťahy v konaní možno konštatovať v období od 24. 06. 2010 do 23. 09. 2010, t. j. 3 mesiace, kedy bolo pojednávame odročené dňa 24. 06. 2010 na termín dňa 23. 09. 2010, čo je neprimerane dlho vzhľadom na dĺžku konania vo veci sp. zn. 11 C 87/08 a Nález Ústavného súdu SR z roku 2006.

V   sťažnosti   sa   ďalej   poukazuje   na   bezdôvodné   odročenie   pojednávania   dňa 23.09.2010   z   dôvodu   pridelenia   veci   inému   sudcovi   počas   stáže   zákonnej   sudkyne na Krajskom súde v Bratislave. V tejto časti je sťažnosť dôvodná, nakoľko zákonná sudkyňa pojednávala   dňa   23. 09. 2010   a   na   stáž   na   Krajský   súd   v   Bratislave   bola   pridelená až od 01. 10. 2010.

Sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   spôsobené   predložením   spisu   sp. zn.   11 C 87/08 bezdôvodne Krajskému súdu v Bratislave hodnotím ako dôvodnú, vzhľadom na ustanovenie § 209 ods. 2 O. s. p.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovatelia zaujali stanovisko podaním   doručeným ústavnému súdu 11. januára 2012, v ktorom okrem iného uviedli:

„Aj   keď   sa   v   stanovisku   uznávajú   niektoré   stagnačné   doby   zavinené   výslovne konajúcim sudcom /aj to len skreslene/, domnievame sa, že ústavný súd pri rozhodovaní o našej sťažnosti musí zobrať do úvahy

- ignorovanie našich námietok vo vecnej rovine malo za následok porušenie práva na fair proces v jeho časovej dimenzii, lebo doba, o ktorú sa predĺžilo súdne konanie v dôsledku prejednania opravných prostriedkov /odvolanie, dovolanie a zase odvolanie/, je dobou zakladajúcou zbytočné prieťahy v súdnom konaní, pričítateľné okresnému súdu,

- z hľadiska postavenia sťažovateľov nie je rozhodujúce, aké príčiny viedli ku stavu, že o ich nárokoch nie je ešte právoplatne rozhodnuté, pričom táto doba v bežnej rutinnej záležitosti trvá 10 rokov,

- nález ústavného súdu zo 4. 10. 2006, ktorého akceleračnú funkciu všeobecné súdy celkom ignorovali, preto do úvahy prichádza zrejme najciteľnejšia finančná satisfakcia, a to už aj preto, že okresný súd vo veci rozhodol, takže prikázať mu vo veci konať stratilo zmysel /v tejto časti berieme návrh späť/...“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z   obsahu   sťažnosti   a   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp. zn. 11 C 87/2008 (pôvodne vedeného pod sp. zn. 9 C 40/01) ústavný súd zistil tento priebeh a stav   konania   v období   po   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   sp. zn.   I. ÚS 242/06 zo 4. októbra 2006:

Spis   okresného   súdu   spolu   s odvolaním   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp. zn. 9 C 40/01 z 21. septembra 2004 bol Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) predložený 10. marca 2006. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 115/06 z 19. októbra 2006 rozsudok   okresného   sp. zn.   9 C 40/01   z 21.   septembra   2004   potvrdil.   Sťažovatelia   proti uvedenému   rozsudku   krajského   súdu   podali   15.   februára   2007   prostredníctvom prvostupňového   súdu   dovolanie.   Po   rozhodnutí   o oslobodení   sťažovateľov   od súdnych poplatkov   v dovolacom   konaní   (uznesenie   okresného   súdu   sp. zn.   9 C 40/01   z 5. marca 2007) bol spis 30. marca 2007 predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“)   na rozhodnutie.   Najvyšší   súd   rozsudkom   sp. zn.   2 Cdo 74/2007 z 26. februára 2008 zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 9 Co 115/06 z 19. októbra 2006 a rozsudok okresného súdu sp. zn. 9 C 40/01 z 21. septembra 2004 a vec vrátil 3. apríla 2008 okresnému súdu na ďalšie konanie. Po vrátení veci okresnému súdu bola súdnemu spisu   pridelená   nová   sp. zn.   11 C 87/2008.   Notársky   úrad   poverený   prerokovaním predmetnej dedičskej veci podaním doručeným okresnému súdu 30. mája 2008 potvrdil, že dedičmi zo zákona po zosnulej A. K. (zomrela 18. januára 2008) sú manžel Š. K., dcéra H. D. a synovia Š. K. a P. K.

Okresný   súd   po   pojednávaní   uskutočnenom   14.   októbra   2008   uznesením z 22. októbra   2008   vydaným   vyšším   súdnym   úradníkom   v súvislosti   s úmrtím   A.   K. pripustil   zmenu   petitu   pôvodného   návrhu,   pričom   po   podanom   odvolaní   okresný   súd opätovne navrhovanú zmenu petitu pripustil uznesením z 5. decembra 2008.

Po   pojednávaniach   uskutočnených   10.   februára   2009   a 19.   marca   2009   bol na pojednávaní uskutočnenom 7. apríla 2009 vyhlásený rozsudok. Po podaných odvolaniach doručených okresnému súdu 28. apríla 2009 a zaplatení súdneho poplatku za odvolanie bol súdny spis 5. júna 2009 predložený krajskému súdu. Opatrením predsedníčky krajského súdu z 3. júla 2009 bolo rozhodnuté, že vylúčený predseda senátu vo veci vedenej pod sp. zn. 9 Co 206/2009 bude pomocou technických prostriedkov nahradený iným predsedom senátu.   Krajský   súd   uznesením   sp. zn.   9 Co 206/2009   zo   4.   februára   2010   napadnutý rozsudok okresného súdu zo 7. apríla 2009 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie (súdny spis bol okresnému súdu vrátený 9. apríla 2010). Vo veci sa ďalej uskutočnili pojednávania 24. júna 2010 a následne   23. septembra 2010, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu dočasného pridelenia zákonného sudcu na krajský súd.

Okresný súd 25. mája 2011 nariadil pojednávanie na 7. júl 2011, na ktorom vo veci meritórne rozhodol.

Proti   zamietajúcej   časti   rozsudku   a výroku   o trovách   konania   podali   sťažovatelia 9. augusta   2011   odvolanie,   pričom   súdny   spis   bol   na   rozhodnutie   krajskému   súdu predložený   21.   októbra   2011.   O podanom   odvolaní   krajským   súdom   dosiaľ   nebolo rozhodnuté.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa   ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP (v znení účinnom v relevantnom čase), podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o hodnotenie napadnutého konania z hľadiska zložitosti veci, ústavný súd   konštatuje,   že   rozhodovanie   o vrátení   darov   a o určení   neplatnosti   kúpnej   zmluvy a závetu patrí do štandardnej agendy všeobecných súdov a nemožno ho v zásade hodnotiť ako právne ani fakticky zložité. V okolnostiach danej veci možno pripustiť určitú mieru faktickej zložitosti veci najmä v súvislosti s dedičským konaním a právnym nástupníctvom po   zomrelej   navrhovateľke   A.   K.   Táto   okolnosť   však   nemôže   ospravedlniť,   že vyhodnocované   konanie   nebolo   dosiaľ   právoplatne   skončené   ani   po   takmer   11   rokoch od jeho začatia, čo je o to závažnejšie, že vo veci už bolo rozhodnuté nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 242/06 zo 4. októbra 2006, ktorý porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní už vyslovil.

2. Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v napadnutom konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že po vydaní nálezu sp. zn. I. ÚS 242/06 zo 4. októbra 2006 nezistil také skutočnosti, ktoré by bolo potrebné pripísať   na   ťarchu   sťažovateľov   pri   vyhodnocovaní,   či   v preskúmavanom   konaní   došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd v uvedenej súvislosti nemohol súhlasiť s námietkami okresného súdu, podľa ktorých sťažovatelia mali prispieť k predĺženiu predmetného konania podávaním   rôznych   procesných   návrhov,   pretože   takýmto   postupom   sťažovatelia   iba realizovali   procesné   úkony   na ochranu   svojich   práv   v súlade   s Občianskym   súdnym poriadkom.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu označených   práv   sťažovateľov,   bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Aj   keď v hodnotenom   období   po   náleze   ústavného   súdu   zo 4. októbra   2006   a po   vrátení   veci z dovolacieho súdu (3. apríl 2008) postupoval okresný súd v napadnutom konaní v zásade plynulo, podľa názoru ústavného súdu však toto obdobie bolo poznačené jeho neefektívnou činnosťou.

Ústavný súd v nadväznosti na to pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna   činnosť   všeobecného   súdu   môže   zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   a to   v prípade,   ak   jeho   činnosť nesmerovala   k   odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli   ktorým   sa sťažovateľ   na   neho   obrátil,   a   návrhom,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (obdobne   napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   neefektívnosť   napadnutého   konania   vyplýva predovšetkým zo skutočnosti, že po podaní dovolania sťažovateľmi 15. februára 2007 bol súdny spis 30. marca 2007 predložený najvyššiemu súdu, ktorý svojím rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 74/2007 z 26. februára 2008 zrušil rozsudok krajského súdu z 19. októbra 2006 a tiež rozsudok   okresného   súdu   z 21.   septembra   2004   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie konanie. V odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu z 26. februára 2008 bolo okrem iného uvedené:

„Podľa   ustanovenia   § 237   písm. f/   O. s. p.   je   dovolanie   prípustné,   ak   bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi odníma možnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Pritom však nie je rozhodujúce, či bola účastníkovi odňatá možnosť konať postupom odvolacieho súdu, alebo či sa tak stalo v dôsledku postupu súdu prvého stupňa a odvolací súd neurobil v tom nápravu. Práve o taký prípad vady konania ide aj v posudzovanej veci, keď na základe formálneho (arbitrárneho) postupu okresného súdu   sa   tento   nevyrovnal   so   žalobou   na   plnenie   –   vydanie   nehnuteľností,   ktorú   treba považovať   za   správnu   formu   žalobného   návrhu.   Nesprávne   okresný   súd   považoval zastúpenie   splnomocnencom   vystavené   dvomi   splnomocniteľmi   za   neplatné,   pretože pominul skutočnosť, že sporné nehnuteľnosti patrili do BSM žalobcov a úkon jedného z nich (manžela) bol platný a spôsobilý dotknúť sa celej veci. Právo na súdnu ochranu je nielen právom procesným, ale aj právom ústavným, na ktoré sa vzťahuje poučovacia povinnosť súdu podľa § 5 O. s. p. V uvedenom postupe nižších súdov treba vidieť odopretie súdnej ochrany tvrdenému majetkovému právu opierajúcemu sa o ustanovenie § 123 Občianskeho zákonníka. Tento nesprávny postup súdov založil dovolací dôvod podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. (tzv. denegatio iustitiae).

Najvyšší súd preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (§ 243b ods. 1, 2 O. s. p.) s tým, že právny názor vyslovený v tomto rozsudku je preň záväzný.“

Ďalšia neefektívnosť v postupe okresného súdu vyplýva okrem iného aj z toho, že rozsudok   okresného   súdu   zo   7.   apríla   2009   krajský   súd   svojím   uznesením   sp. zn. 9 Co 206/2009 zo 4. februára 2010 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:

„Odvolací súd zo všetkých uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvého stupňa predmetnú právnu vec nesprávne právne posúdil (právne posúdenie veci je nesprávne, keď prvostupňový súd posúdil vec podľa právnej normy, síce správne určenej, ale nesprávne vyloženej, resp. ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval), a preto nevykonal potrebné dôkazy (§ 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p.).

Odvolací   súd   preto   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zrušil   podľa   § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O. s. p.).

V ďalšom konaní je súd prvého stupňa povinný riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný.

Vo veci bude potrebné doplniť dokazovanie vyžiadaním si výpisu z listu vlastníctva, na ktorom boli vedené nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom darovania a kúpy, v čase, kedy ich   (bezpodielovými   či   podielovými)   spoluvlastníkmi   boli   pôvodní   navrhovatelia   Š.   K. a A. K. Pri opätovnom posudzovaní návrhu bude nutné vychádzať z nespornej skutočnosti, že majetok,   ktorý   je   predmetom   sporu,   nebol   výlučným   vlastníctvom poručiteľky A.   K., akoby   to   vyplývalo   z terajšej   formulácie   žalobného   petitu   v časti,   týkajúcej   sa   uloženia povinnosti odporcovi vydať veci do dedičstva a ktorému súd prvého stupňa aj sčasti vyhovel (pokiaľ nedôjde zo strany navrhovateľov – so súhlasom súdu sa so všetkými účastníkmi vznesenými námietkami tak, aby bolo presvedčivé a obsahovalo všetky náležitosti v zmysle ust. § 157 O. s. p.“

Následne   okresný   súd   vo   veci   rozsudkom   zo   7.   júla   2011   opätovne   meritórne rozhodol   a po podaní   odvolania   proti   zamietajúcej   časti   rozsudku   a výroku   o trovách konania bol súdny spis 21. októbra 2011 spolu s odvolaním predložený krajskému súdu na rozhodnutie, pričom o veci dosiaľ nebolo rozhodnuté.

Ústavný súd z uvedeného vyvodil záver, že okresný súd od rozhodnutia ústavného súdu   (nález   sp. zn.   I. ÚS 242/06   zo   4.   októbra   2006),   ktorý   už vyslovil,   že   v sťažnosti označené práva sťažovateľov boli postupom okresného súdu v napadnutím konaní porušené, až dosiaľ nedokázal organizovať svoj procesný postup sústredene a dôsledne, ale najmä efektívne tak, aby právna vec sťažovateľov bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá (§ 100 ods. 1 prvá veta OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň obrátili s návrhom na rozhodnutie.

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že napadnuté konanie nie je ani po viac ako piatich rokoch od nálezu ústavného súdu zo 4. októbra 2006 a ani po takmer 11 rokoch od jeho začatia právoplatne skončené, čo nie je z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľné (napr. IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 155/09, IV. ÚS 82/2010).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším namietaným postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   11 C 87/2008   v období po právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   sp. zn.   I. ÚS 242/06   zo   4.   októbra   2006   došlo k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj   napriek   zisteniu   ústavného   súdu,   že   došlo   k porušeniu   označených   práv sťažovateľov postupom okresného súdu, neprikázal mu v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 11 C 87/2008 konal bez zbytočných prieťahov, a to vzhľadom na to, že sťažovatelia vo vyjadrení k stanovisku podpredsedníčky okresného súdu uviedli, že sťažnosť v časti, v ktorej žiadali prikázať okresnému súdu vo veci konať, berú návrh späť.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému v sume 9 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázali najmä na to, že je neakceptovateľné, aby napadnuté konanie ani napriek konštatovaniu porušenia základného práva sťažovateľov v predchádzajúcom náleze ústavného súdu nebolo právoplatne skončené ani po takmer 11 rokoch od jeho začatia.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 11 C 87/2008,   ako   aj   na   neefektívny   postup   od   vydania   nálezu   sp. zn.   I. ÚS 242/06 zo 4. októbra   2006   a berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   najmä skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   5 000   €   každému   zo   sťažovateľov za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd napokon   rozhodol   aj o   úhrade trov   konania sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou JUDr. E. Ľ. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvých dvoch úkonoch právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky   za   I.   polrok   2010,   ktorá   bola   741 €,   a pri   treťom   úkone   právnej   služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá je 763 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   pričom   výšku   základnej   sadzby   tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť u oboch sťažovateľov o 50 %, (porovnaj najmä   I. ÚS 417/2010,   I. ÚS 64/2011,   II. ÚS 25/2011,   II. ÚS 453/2010, II. ÚS 520/2010,   III. ÚS 354/2010,   III. ÚS 356/2010,   III. ÚS 452/2010,   IV. ÚS 62/2011, IV. ÚS 475/2010), lebo   ide   o spoločné   úkony   pri   zastupovaní   „dvoch   alebo   viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 7,41 € a 1 x 7,63 €)   u jedného   sťažovateľa   sumu   209,53   €   a trovy   právneho   zastúpenia   dvoch sťažovateľov boli priznané v celkovej sume 419,06 €.

Keďže advokátka je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej   fotokópie   osvedčenia   o registrácii   pre   DPH)],   uvedená   suma   bola   zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 502,87 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2012