znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 484/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. I., S., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., S., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 3 Sžz/1/2012 z 27. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. I. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2012 doručená   sťažnosť   M.   I.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 3 Sžz/1/2012 z 27. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   zastavil   konanie o žalobe   sťažovateľa   smerujúcej   proti   Ústrednej   volebnej   komisii   (ďalej   len   „ÚVK“), ktorou   sa   domáhal   ochrany   pred   nezákonným   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy. Sťažovateľ   sa   konkrétne   dožadoval,   aby   bola   ÚVK   uložená   povinnosť «zistiť   počet priamych   hlasov   pre   každého   kandidáta,   ktorý   sa   zúčastnil   volieb   do   Národnej   rady Slovenskej republiky (ďalej len „NR SR“) tak, že pre každého kandidáta sčíta udelené prednostné   hlasy   a nepriamo   udelenými   prednostnými   hlasmi,   ktoré   určí   ÚVK   tak,   že volebné lístky s menej než tromi (pozn.: správne tam malo byť uvedené štyrmi) vyznačenými prednostnými   hlasmi   bude   posudzovať,   akoby   vyjadrovali   prednostné   hlasy   prvým kandidátom podľa poradia na kandidátnej listine tak, aby každý hlasovací lístok vyjadroval presne štyri prednostné hlasy; ďalej sa domáhal toho (ii), aby sa ÚVK uložila povinnosť zrušiť   svoje   rozhodnutie   o zvolení   tých   kandidátov   z 11.   marca   2012,   ktorí   nedosiahli najvyšší počet priamych hlasov voličov vyjadrených ako súčet priamych hlasov voličov; ako aj sa domáhal toho (iii), aby sa ÚVK uložila povinnosť vyhlásiť za zvolených vo voľbách do Národnej   rady   Slovenskej   republiky   z 10.   marca   2012   tých   kandidátov,   ktorí   získali najvyšší počet priamych hlasov voličov, bez ohľadu na pozíciu na kandidátnej listine, či percentuálny zisk nominujúcej strany vo voľbách.».

Sťažovateľ uviedol, že svoju žalobu odôvodnil tým, «že v nadväznosti na znenie a obsah   jeho   základných   politických   práv   podľa   čl. 30   ods. 1   a   4   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Ustáva SR“) nie je prípustné, aby v samotnom procese volieb mali jednotliví   kandidáti   výhodu   spočívajúcu   v   umiestnení   na   kandidátnej   listine,   ktorá   je vytvorená nominujúcou politickou stranou, a ktorá ich v konečnom dôsledku za zákonom vymedzených okolností môže zvýhodniť vo voľbách a dáva týmto kandidátom prednosť pred samotnými   hlasmi   voličov.   Takéto   zvýhodnenie   je   nielen   porušením   ústavného   práva na rovnaký prístup k voleným funkciám zaručeným čl. 30 ods. 4 Ústavy SR, ale zároveň aj porušením čl. 30 ods. 1 Ústavy SR, pretože využitie možnosti, ktoré zákon dáva voličovi bez ďalšieho sprostredkovateľa rozhodnúť o zvolení ním preferovaného kandidáta na jednej strane, je výrazne limitované 3 % hranicou získania prednostných hlasov z celkového počtu platných hlasov odovzdaných pre politickú stranu alebo koalíciu na strane druhej. Ďalej namietal,   že   nie   je   prípustné,   aby   mala   skupina   voličov   nevýhodu   spočívajúcu v nezarátavaní ich hlasov z dôvodu nižšieho pomerného zisku politickej strany, za ktorej kandidátnu listinu hlasujú. Podľa názoru sťažovateľa, je takéto znevýhodnenie taktiež nielen porušením ústavného práva na rovnaký prístup k voleným funkciám pre kandidátov týchto strán zaručeným čl. 30 ods. 4 Ústavy SR, ale zároveň aj porušením čl. 30 ods. 1 Ústavy SR, pretože   hlas   voliča   pre   tieto   strany   má   nulovú   váhu   pre   určenie   výsledkov   volieb. Sťažovateľ   pripojil   k   svojej   žalobe   ako   prílohu   A   –   zoznam   kandidátov   jednotlivých politických strán, ktorí boli zvolení v parlamentných voľbách 2012, a to napriek tomu že títo kandidáti   nezískali   vyšší   počet   priamych   hlasov   voličov   než   skupina   protikandidátov, ktorých sťažovateľ uviedol v prílohe B, čím sa podľa sťažovateľa porušili jeho základné ústavné politické práva o priamosti a rovnosti volieb poslancov do NR SR (ako aj práva ostatných občanov SR).».

Najvyšší   súd   posudzujúc   žalobu   sťažovateľa   v súlade   § 41   ods. 2   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) podľa jej obsahu dospel k názoru, že ide o volebnú vec, pričom   právomoc   rozhodovať   o volebných   veciach   je   právnym   poriadkom   Slovenskej republiky rozdelená medzi ústavný súd a všeobecné súdy. Článok 129 ods. 2 ústavy zveril ústavnému súdu všeobecnú právomoc rozhodovať okrem iného aj o ústavnosti a zákonnosti volieb   do   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „národná   rada“).   Konanie o volebných   veciach   upravuje   § 59   a nasl.   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   z dikcie   § 63   ods. 1,   z   ktorého   vyplýva,   že   ústavný   súd   môže   vyhlásiť   voľby za neplatné,   zrušiť   napadnutý   výsledok   volieb,   zrušiť   rozhodnutie   volebnej   komisie a vyhlásiť za zvoleného toho, kto bol riadne zvolený, prípadne volebnú sťažnosť zamietnuť.

Najvyšší   súd   ďalej   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   poukázal   na   to,   že právomoc všeobecných súdov podľa § 7 ods. 3 OSP v spojení s § 244 ods. 5 druhej vety OSP   vo   volebných   veciach   je špeciálna, pretože   v občianskom   súdnom   konaní v rámci správneho   súdnictva   prejednávajú   a   rozhodujú   iba   volebné   veci   výslovne   ustanovené zákonom, pričom takýmto zákonom môže byť nielen Občiansky súdny poriadok (§ 250z – § 250ze), ale aj iné právne predpisy.

V nadväznosti   na   uvedené   najvyšší   súd   vyslovil,   že   ako   všeobecný   súd   nemá právomoc   konať   a rozhodovať   o návrhu   sťažovateľa   s tým,   že   jeho   podanie   nemožno subsumovať   medzi   žiadne   z osobitných   konaní   vo   volebných   veciach   taxatívne vymedzených   v siedmej   hlave   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   na   konanie v ktorých je príslušný všeobecný súd, pričom ani iný právny predpis neustanovil právomoc všeobecného súdu rozhodnúť takúto vec v občianskom súdnom konaní.

Najvyšší   súd   nepostúpil   po   zastavení   predmetného   konania   vec   ústavnému   súdu na prerokovanie   a rozhodnutie   o sťažnosti   podľa   § 59   a nasl.   zákona   o ústavnom   súde odvolávajúc   sa   na   uznesenie   ústavného   súdu   sp. zn.   PL. ÚS 13/99   z 27.   januára   1999, a keďže zistil neodstrániteľný nedostatok podmienky konania (nedostatok svojej právomoci v zmysle § 7 ods. 3 OSP), postupujúc podľa § 104 ods. 1 prvej vety OSP konanie zastavil bez postúpenia veci inému orgánu verejnej moci.

Porušenie   svojho   v petite   sťažnosti   označeného   základného   práva   vo   svetle judikatúry ústavného súdu napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu namieta sťažovateľ okrem iného z týchto dôvodov:

«Mám   za   to,   že   NS   SR   tým,   že   zastavil   uvedené   konanie   sp. zn.   2   Sžz/1/2012 a „de facto“   odmietol   preskúmať   rozhodnutie   ÚVK,   porušil   týmto   svojím   rozhodnutím (sp. zn. 3 Sžz/1/2012 zo dňa 27. marca 2012) základné právo sťažovateľa na prístup k súdu vo veci o ktorej rozhodol orgán verejnej správy (zaručené čl. 46 ods. 2 Ústavy SR). Navyše je   nutné   uviesť   to,   že   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   preskúmanie   rozhodnutia   ÚVK   sa dotýkalo základného práva sťažovateľa (konkrétne čl. 30 ods. 1 veta prvá a čl. 30 ods. 4 Ústavy SR), a preto podľa Ústavy SR ani nebolo možné z právomoci súdov takúto vec vylúčiť.   Tak   ako   vyplýva   z článku   46   ods. 2   Ústavy   SR,   ako   aj   z   hore   uvedeného nálezu ÚS SR sp. zn. III. ÚS 138/03, každému sa zaručuje právo obrátiť sa na súd vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (Osvedčenia ÚVK o pridelení mandátov jednotlivým zvoleným kandidátom politických strán), pričom nie je možné,   aby   z právomoci   súdu   bolo   vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí   týkajúcich   sa základných práv a slobôd... NS SR svojím rozhodnutím o zastavení konania zároveň odňal sťažovateľovi možnosť konať v danej veci pred všeobecným súdom (ako uvádzam dole – použitie opravných prostriedkov neprichádza v tomto prípade do úvahy), pričom konal v rozpore s ust. § 7 ods. 2 OSP.»

Sťažovateľ taktiež tvrdí, že najvyšší súd neposúdil jeho žalobu správne podľa jej obsahu ako volebnú vec, ktorou by sa mala posudzovať ústavnosť volieb do národnej rady konaných v roku 2012. Uvedené tvrdenie sťažovateľ odvodzuje z toho, že nie je ako fyzická osoba   v zmysle § 59   a nasl.   zákona   o ústavnom   súde   aktívne   legitimovaným subjektom na podanie takejto sťažnosti.

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   najvyšší   súd   mal   povinnosť   meritórne   rozhodnúť o jeho žalobe a tým, že sa tak nestalo, malo podľa neho dôjsť k porušeniu jeho v petite sťažnosti označeného základného práva.

Napokon sťažovateľ podotýka, že ústava nepredpokladá, že rovnosť hlasov voličov by mohla   alebo mala byť vo   vzťahu   k   relevantnosti   výsledkov   akýmkoľvek   spôsobom modifikovaná,   a   preto   uprednostňovanie   preferenčných   hlasov   až   po   dosiahnutí   určitej hranice pred poradím na kandidátnej listine sa podľa neho dôvodne javí ako diskriminujúce alebo diskriminačné.

Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd svojím nálezom takto rozhodol:„Základné právo M. I. podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp. zn.   3   Sžz/1/2012   zo   dňa   27.   marca   2012, porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp. zn.   3   Sžz/1/2012   zo   dňa   27.   marca   2012   a   vracia   vec   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť M. I. trovy právneho zastúpenia v sume 300,- € (slovom tristo eur) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. S., do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd sťažovateľa   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil (I. ÚS 240/2012).

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 51 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 44 až čl. 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   bolo   tvrdenie   o   porušení   jeho   základného   práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžz/1/2012 z 27. marca 2012,   ktorým   tento   zastavil   konanie o   jeho návrhu   smerujúcom   proti   ÚVK,   ktorým   sa domáhal ochrany pred nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy, čím podľa neho „de   facto“   odmietol   meritórne   rozhodnúť   danú   vec,   teda   preskúmať   osvedčenia   ÚVK o pridelení mandátov jednotlivým zvoleným kandidátom politických strán.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti preto skúmal, či napadnutým uznesením   najvyššieho   súdu   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   sťažovateľom   označeného základného práva.

Najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie takto:«Podľa   § 103   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   O. s. p.)   kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa   § 104   ods. 1   O. s. p.   ak   ide   o   taký   nedostatok   podmienky   skonania,   ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po. právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému   orgánu;   právne   účinky   spojené   s   podaním   návrhu,   na   začatie   konania zostávajú pritom zachované.

Podľa,   § 7   ods. 1   O. s. p.   v občianskom   súdnom   konaní   súdy   prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa   § 7   ods. 2   O. s. p.   v   občianskom   súdnom   konaní   súdy   preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej   správy   aj   s   nariadením   vlády   a   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi ministerstiev   a   ostatných   ústredných   orgánov   štátnej   správy,   pokiaľ   ich   podľa   zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa   § 7   ods. 3   O. s. p.   iné   veci   prejednávajú   a   rozhodujú   súdy   v   občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon.

Podľa   § 244   ods. 5   O. s. p.   súdy   v   správnom   súdnictve   konajú   o   ochrane   pred nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy   a   o   vykonateľnosti   rozhodnutí   cudzích správnych   orgánov.   Vo   volebných   veciach   a   vo   veciach   registrácie   politických   strán a politických   hnutí   konajú   a   rozhodujú   súdy   podľa   ustanovení   tejto   časti   v   rozsahu vymedzenom osobitnými predpismi.

Súd posudzujúc návrh podľa jeho obsahu v súlade s § 41 ods. 2 O. s. p. zistil, že ide o volebnú   vec.   Navrhovateľ   žiadal   zrušiť   rozhodnutie   volebnej   komisie   o   zvolení   tých kandidátov, ktorí nedosiahli najvyšší počet priamych hlasov voličov vyjadrených ako súčet priamych   hlasov   a   vyhlásiť   za   zvolených   tých   kandidátov,   ktorí   získali   najvyšší   počet priamych hlasov voličov, bez ohľadu na ich pozíciu na kandidátnej listine, či percentuálny zisk nominujúcej strany vo voľbách.

Právomoc   rozhodovať   o   volebných   veciach   je   právnym   poriadkom   Slovenskej republiky rozdelená medzi Ústavný súd Slovenskej republiky a všeobecné súdy. Čl. 129 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zveril Ústavnému súdu Slovenskej republiky všeobecnú právomoc rozhodovať o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta Slovenskej republiky, volieb   do   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   volieb   do   orgánov   územnej   samosprávy a volieb do Európskeho parlamentu. Konanie vo velebných veciach upravuje § 59 a nasl. zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, ďalej len zákon č. 38/1993 Z. z. Z   dikcie   ustanovenia § 63 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.   vyplýva,   že ústavný súd môže vyhlásiť voľby za neplatné, zrušiť napadnutý výsledok volieb, zrušiť rozhodnutie volebnej komisie a vyhlásiť za zvoleného toho, kto bol riadne zvolený alebo sťažnosť zamietnuť. Právomoc   všeobecných súdov podľa   § 7   ods. 3 O. s. p.   v spojení s § 244   ods. 5, druhá veta O. s. p. vo volebných veciach je špeciálna. Súdy v občianskom súdom konaní (v správnom   súdnictve)   preto   prejednávajú   a   rozhodujú   iba   volebné   veci   výslovne ustanovené zákonom. Takýmto zákonom môže byť nielen Občiansky súdny poriadok (§ 250z

- § 250ze), ale aj iné právne predpisy.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   všeobecný   nemá   právomoc   konať a rozhodovať   o   návrhu   navrhovateľa,   pretože   podanie   navrhovateľa   nie   je   možné subsumovať medzi žiadne z osobitných konaní vo volebných veciach taxatívne vymedzených v   siedmej   hlave   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   na   konanie   v   ktorých   je príslušný všeobecný súd a ani iný predpis nestanovil právomoc súdu v občianskom súdnom konaní takúto vec rozhodnúť.

Pri   skúmaní   podmienok   konania   najvyšší   súd   zistil   neodstrániteľný   nedostatok podmienky konania, nedostatok právomoci v zmysle § 7 ods. 3 O. s. p., preto podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p. konanie zastavil.

Návrh   navrhovateľa,   keďže   sa   domáhal   zrušenia   rozhodnutia   volebnej   komisie a vyhlásenia   za   zvolených   iných   kandidátov,   by   mohol   byť   svojím   obsahom   sťažnosťou podľa   § 59   zákona   č. 38/1993   Z. z.,   avšak   s   poukazom   na   uznesenie   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky   sp. zn.   PL. ÚS 13/99   zo   dňa   27. 01. 1999   najvyšší   súd po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania vec nepostúpi Ústavnému súdu Slovenskej republiky.

„Pri posudzovaní podmienok konania vo volebnej sťažnosti, ktorá bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky postúpená všeobecným súdom podľa § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho   poriadku,   povaha   veci   vylučuje   primerané   použitie   ustanovenia   § 82   ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku   v   konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky. Konanie vo volebných veciach – za platného právneho stavu – nemôže pred Ústavným súdom Slovenskej republiky začať postúpením veci všeobecným súdom. Vyslovený názor sa opiera o princíp právnej istoty vyjadrení v skutočnosti, že vo volebných veciach ustanovil zákonodarca   lehotu,   v rámci   ktorej   môže   procesne   legitimovaná   osoba   podať   volebnú sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky. Pri súčasnej aplikácii § 82 ods. 2 a § 104 ods. 1 druhá veta za bodkočiarkou Občianskeho súdneho poriadku by sa pripustila možnosť začatia   konania   na   Ústavnom   súde   Slovenskej   republiky   aj   s viacmesačným   odstupom po oznámení   výsledku   volieb.“   (uznesenie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. PL. ÚS 13/99 zo dňa 27. 01. 1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999, s. 550 – 551.).»

Ústavný súd opakovane judikuje, že nie je vrcholom sústavy všeobecných súdov, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), a preto nie je oprávnený zasahovať bez ďalšieho do rozhodovanie týchto súdov. Výnimka z tohto princípu prichádza do úvahy iba za predpokladu, že všeobecné súdy na úkor sťažovateľa vybočili z medzí daných rámcom ochrany ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených práv   alebo   slobôd.   Postup   súdu   v občianskom   súdnom   konaní,   zisťovanie   a hodnotenie skutkového stavu,   ale i výklad iných   než ústavných   predpisov,   ako aj ich   aplikácia pri riešení konkrétnych prípadov sú záležitosťou všeobecných súdov.

Z ústavnoprávneho   hľadiska   môže   byť   posudzované   iba   to,   či   právne   závery všeobecných súdov nie sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, resp.   či   právne   názory   sú   ústavne   konformné,   alebo   naopak,   či   ich   uplatnenie   môže predstavovať taký zásah všeobecného súdu, ktorým mohli byť porušené niektoré z ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených práv alebo slobôd. Ústavný súd môže   ďalej   taktiež   posudzovať,   či   napadnuté   rozhodnutie   bolo   náležite,   zrozumiteľne a ústavne konformným spôsobom odôvodnené alebo či zjavne nie je výsledkom svojvôle zo strany konajúceho súdu.

Vychádzajúc z argumentácie uvedenej v sťažnosti ústavný súd dospel k názoru, že sťažovateľ iba polemizuje so závermi, ku ktorým dospel najvyšší súd, a zo strany ústavného súdu sa domáha ich prehodnotenia spôsobom, ktorý by mal nasvedčovať opodstatnenosti jeho právneho názoru. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavný súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   sa   vecou   riadne   zaoberal   a svoje   rozhodnutie   ústavne konformným spôsobom odôvodnil. Pokiaľ ide o výklad aplikovaných právnych predpisov, ústavný súd nezistil žiadny náznak svojvôle alebo ústavnej neakceptovateľnosti.

Za ústavne aprobovateľný je potrebné považovať aj právny názor najvyššieho súdu, že nemá právomoc konať a rozhodovať o návrhu sťažovateľa, pretože jeho návrh nemožno subsumovať   medzi   žiadne   z osobitných   konaní   vo   volebných   veciach   taxatívne vymedzených   v siedmej   hlave   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   na   konanie v ktorých   je príslušný   všeobecný   súd,   a iný   právny   predpis   neustanovil   právomoc súdu v občianskom súdnom konaní takúto vec rozhodnúť. V nadväznosti na to nemal najvyšší súd   inú   možnosť   než   po   zistení   neodstrániteľného   nedostatku   podmienky   konania (nedostatku právomoci v zmysle § 7 ods. 3 OSP) konanie podľa § 104 ods. 1 prvej vety OSP zastaviť.

Z ústavného hľadiska nemožno nič namietať ani proti záveru najvyššieho súdu, že po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania nepostúpil vec ústavnému súdu, pretože podľa   platnej   právnej   úpravy   a   v   súlade   so   stabilizovanou   judikatúrou   ústavného   súdu nemožno začať konanie pred ústavným súdom postúpením veci všeobecným súdom (bližšie o tom pozri napr. PL. ÚS 13/99), t. j. vec postúpenú ústavnému súdu všeobecným súdom nemožno považovať za návrh na začatie konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu v danej veci sú výrazom jeho nezávislého rozhodovania a nepredstavujú extrémny rozpor s princípmi spravodlivosti ani žiadne iné závažné pochybenia, ktoré by zasahovali do ústavnoprávnej roviny.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre tiež uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy,   v   zásade   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Preto postup a rozhodovanie   najvyššieho   súdu   v   zmysle   platného   a   účinného   všeobecne   záväzného právneho predpisu nemôže mať za následok porušenie ústavou garantovaného základného práva sťažovateľa.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa opierajúcu sa o čl. 46 ods. 2 druhú vetu ústavy, ústavný súd zdôrazňuje obsah už citovaného čl. 51 ústavy, ktorý neumožňuje uplatňovať čl. 46 ods. 2 druhú vetu ústavy v abstraktnej rovine, ale vždy iba v spojení s konkrétnymi základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   sa   možno   reálne   domáhať   v medziach zákonov, ktoré príslušné články ústavy vykonávajú.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet takej spojitosti medzi rozhodnutím a odôvodnením rozhodnutia napadnutého uznesenia a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, ktorá by naznačovala možnosť vysloviť po prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie porušenie označeného základného práva sťažovateľa, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012