znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 484/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. T..., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia   jeho   bližšie   neoznačených   práv   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 4/1011 z 26. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. T. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. októbra 2011 doručené podanie I. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorým namieta porušenie jeho bližšie neoznačených práv uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo V 4/1011 z 26. júla 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“). Ústavný súd vychádzajúc z obsahu podania   sťažovateľa   dospel   k názoru,   že   je úmyslom   bolo   podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Sťažovateľ uviedol, že najvyšší súd „Prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom 26.   júla   2011   v Bratislave,   dovolanie,   ktoré   podal   obvinený   I.   T.   zastúpený   obhajcom JUDr. B. P... i proti uzneseniu Najvyšší súd Slovenskej republiky z dňa 10. septembra 2009 sp. zn. 5 To 2/2009 a takto rozhodol.

Podľa § 382 písm. c) Tr. por. sa dovolanie obvineného odmieta.“.

Sťažovateľ argumentuje tým, že v jeho trestnej veci od začiatku trestného stíhania dochádzalo k pochybeniam zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Ďalej poukazuje na to, že „K pani vyšetrovateľky chcem dodať ako dospela k celému obvineniu ktoré mi doručila   27. 7. 2005   z trestného   činu   vraždy   podľa   § 219   ods. 1,   2   písm. b)   písm. j) Tr. zákona, že sme mali spoločne dohodnúť a prípadne usmrtiť K. A. v nezistenom čase po 20. 00 hod. Na súdnom pojednávaní neboli zodpovedané keď som to žiadal a neboli ani zaprotokolované v zápisnici súdneho konania ako aj iné veci, ktoré sa týkali k trestnej veci. Ako pani vyšetrovateľka mohla približne určiť čas 20.00 hod, keď ani súdny znalci Dr. V. M.   a Dr.   F.   Š.   zo   súdnej   pitvy   ustálili   záver,   že   k smrti   K.   A.   došlo   s   najväčšou pravdepodobnosťou dňa 18. 4. 2005 v skorých až večerných hodinách. Na závere znalcov chcem dodať len toľko, že poškodená K. A. podľa svedkov nebolo možno ani 48 hodín nájdená sestrou F. B. V tej dobe mali znalci na súdnej pitve približný čas úmrtia plus-mínus 1 hodina. A nie ako napísali vo svojom závere posudku a vypovedali na súdnom konaní. Znalci už ako som sa vyjadril a napísal nezistili čas úmrtia, ale pani vyšetrovateľka ho určila.   Čo   chcem k tomu dodať.   Už   ako   som   Vám   napísal   sťažnosť,   ktorú   ste   obdržali 8. septembra   2011   a uviedol   na   výpoveď   I.   Š.   z dňa   30. 8. 2005   pani   vyšetrovateľka vypočula   I.   Š.   a aj   vypovedal   (bez   prítomnosti   môjho   právneho   zástupcu,   pri   iných   sa zúčastnil) ako pani vyšetrovateľke vyhovuje a hlavne čas kedy sa trestný čin mal stať. K výpovedi I. Š. z dňa 30. 8. 2005 chcem ešte dodať ako som sa vyjadril v sťažnosti. Citujem: I. sa postavil za ňu, ľavou rukou ju chytil popod krk a pravou rukou v ktorej držal nôž jej pichol do pravej strany krku. Na to chcem poukázať.

Znalec MUDr. V. M. dňa 9. júla 2008 na hlavnom pojednávaní predniesol, citujem: Je však málo pravdepodobné, že by útočník najprv bodol do krku poškodenú a potom ním ťahal po krku, pretože všetky tie poranenia boli prerezané v jednej rovine, jednoznačne sa jednalo o mohutný tlak a o jeden ťah.

Z uznesenia   sp. zn.   1 Tdo V 4/2011   strana   6   citujem:   Je   na   rozhodnutí   súdu konajúceho   vo   veci,   aké   dôkazy   v konaní   vykoná   a ktoré   dôkazy,   aj   keď   sa   procesnou stranou navrhované nevykoná.

V tomto   smere   len   chcem   dodať,   navrhované   žiadosti   ako   urobiť   rekonštrukciu prípadu,   detektor   lži,   opakovanie   pokusu   pachovej   stopy   a vypočuť   na   súdnom   konaní svedkov, ktorí sa súdneho konania nezúčastnili ako aj vypočuť svedkov, ktorých som žiadal vypočuť   mi   krajský   súd   neumožnil.   Ako   sa   mám   obhájiť   a dokázať,   že   som   trestný   čin nespáchal. Krajský súd vypočul tých svedkov, ktorí mi len mali priťažiť v súdnom konaní. Základné práva a slobody: Nebolo mi umožnené rekonštrukcia prípadu, detektor lži, opakovanie pachovej stopy v prípravnom konaní na základe týchto skutočností mi bolo zamietnuté. Sťažnosť smeruje na Krajský   súd   Banská   Bystrica,   ktorý   odmietol   moje   žiadosti   na   doplnenie   výpovede svedkov, ktorí by mohli vypovedať v môj prospech. Bolo mi odobrané právo na spravodlivý súd podľa Ústavy Slovenskej republiky.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby vyslovil, „že došlo k porušeniu zákona podľa § 386 ods. 2 Tr. poriadku,   zrušil   napadnutý   rozsudok   Krajského   súdu   Banská   Bystrica   a zamietnuté dovolanie   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republike   a vec   vrátil   tomuto   súdu,   aby   ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol“.

Sťažovateľ napokon žiada, aby mu bol v konaní pred ústavným súdom ustanovený advokát,   pretože   jeho   majetkové   pomery   mu   neumožňujú   hradiť   náklady   povinného právneho zastúpenia z vlastných zdrojov.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   v konaní   pred   ústavným   súdom   namietal   porušenie   svojich   bližšie neoznačených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 4/1011 z 26. júla 2011.

Sťažovateľ   v sťažnosti   neuviedol   dátum,   kedy   mu   namietané   uznesenie   bolo doručené. Ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v súčinnosti s Krajským súdom v Banskej Bystrici zistil, že namietané uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 18. augusta 2011.

Podľa § 179 ods. 1 Trestného poriadku   uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho, komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia.

Podľa § 179 ods. 5 Trestného poriadku uznesenie, ktorým sa rozhodlo o opravnom prostriedku,   sa   prokurátorovi,   osobe,   ktorej   sa   rozhodnutie priamo   týka,   a   osobe,   ktorá svojím návrhom dala na uznesenie podnet, vždy v rovnopise doručí.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   v rámci   svojej   judikatúry   (napr.   III. ÚS 90/03,   III. ÚS 188/03, III. ÚS 81/06) vyslovil, že pri právoplatnom rozhodnutí podľa Trestného poriadku, ktoré sa sťažovateľovi v odpise doručuje a ktorým mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody,   je   pre   začiatok   plynutia   lehoty   dvoch   mesiacov   podľa   § 53   ods. 3   zákona o ústavnom súde rozhodujúce doručenie odpisu tohto rozhodnutia sťažovateľovi, a nie jeho právnemu zástupcovi.

Namietané uznesenie   najvyššieho   súdu   bolo   sťažovateľovi   v zmysle § 179   ods. 5 Trestného   poriadku   v   odpise   doručené   preto,   lebo   ním   bolo   rozhodnuté   o opravnom prostriedku   (v   danom   prípade   o dovolaní   ako   mimoriadnom   opravnom   prostriedku) a sťažovateľa sa priamo dotýkalo.

Od doručenia   tohto uznesenia   (od   18.   augusta   2011) mal sťažovateľ k dispozícii lehotu   dvoch   mesiacov,   ktorá   bola   postačujúca   na   uplatnenie   účinnej   ústavnej   ochrany (vrátane porady s právnym zástupcom) a rešpektovala tiež princíp právnej istoty.

Sťažovateľ však sťažnosť v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď mu bolo namietané uznesenie doručené, nepodal. Sťažovateľ síce doručil 8. septembra 2011 ústavnému súdu podanie, ktoré však sudca nekvalifikoval ako návrh na začatie konania (t. j. sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1   ústavy),   a preto bolo   prípisom   z 12.   septembra   2011   podľa   § 23a   zákona o ústavnom súde odložené. Predmetný prípis bol sťažovateľovi doručený 16. septembra 2011.   Keďže   konanie   vo   vzťahu   k jeho   predchádzajúcemu   podaniu   bolo   právoplatne skončené 16. septembra 2011, neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd počítal začiatok plynutia   lehoty   vo   vzťahu   k jeho   terajšiemu   podaniu   od   doručenia   predchádzajúceho podania.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   časovo   obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na dátum doručenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľovi (18. augusta 2011), ako aj so zreteľom na deň doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (26. október   2011),   na   poštovú   prepravu   podanú 21. októbra   2011,   ústavný   súd   považoval   za   dostatočne   preukázané   podanie   sťažnosti po uplynutí   zákonom   ustanovenej   dvojmesačnej   lehoty   (obdobne   napr.   III. ÚS 301/04, III. ÚS 315/05). Keďže zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť odmietol ako podanú oneskorene.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2011