znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 483/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. K., správcu úpadcu obchodnej spoločnosti S., a. s. „v konkurze“, B., zastúpeného advokátom JUDr. O. C., B., vo veci namietaného porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa   čl. 1   ods. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp. zn. 43 CoKR/25/2011 z 29. septembra 2011 v časti výroku o trovách konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. K., správcu úpadcu obchodnej spoločnosti S., a. s. „v konkurze“, o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra 2011   doručená   sťažnosť   JUDr.   M.   K.,   správcu   úpadcu   obchodnej   spoločnosti   S.,   a. s. „v konkurze“ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva vlastniť majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 43 CoKR/25/2011 z 29. septembra 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) v časti výroku o trovách konania.

Zo sťažnosti a z predložených podkladov ústavný súd zistil, že žalobca v konaní pred všeobecnými   súdmi   podal   proti   sťažovateľovi   ako   správcovi   majetku   úpadcu   návrh na vylúčenie   pohľadávok   zo   súpisu   všeobecnej   podstaty   úpadcu.   Okresný   súd   Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 27 Cbi 5/2010-91 z 19. januára 2011 návrh zamietol. Hoci bol sťažovateľ v konaní úspešný v plnom rozsahu, nebol mu priznaný nárok na náhradu trov konania s poukazom na to, že okresný súd nemal za preukázané, že sťažovateľ   ako   správca   úpadcu,   ktorý   je   aj   advokátom,   využil   služby   advokátskej kancelárie.   Proti   prvostupňovému   rozsudku   okresného   súdu   podal   odvolanie   žalobca a v časti výroku o trovách konania aj sťažovateľ. Sťažovateľ vo svojom odvolaní uviedol, že prípadný nedostatok splnomocnenia je odstrániteľným nedostatkom podmienky konania, na odstránenie ktorého mal okresný súd sťažovateľa vyzvať a zároveň mal mať sťažovateľ nárok aj na náhradu vlastných trov konania.

Krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   prvostupňový   rozsudok   potvrdil   v celom rozsahu. Zároveň rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Dal síce dal sťažovateľovi za pravdu v tom, že nepredloženie splnomocnenia je odstrániteľnou vadou, ktorá mala byť podľa § 43 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) odstránená, a navyše prvostupňový súd konal nielen so sťažovateľom, ale aj s jeho právnym zástupcom. Zároveň však krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že rozhodnutie   okresného   súdu   o nepriznaní   náhrady   trov   konania   sťažovateľovi   je   vecne správne, keďže sťažovateľ si síce 19. januára 2011 riadne „uplatnil právo na náhradu trov konania   na   pojednávaní   pred   okresným   súdom,   avšak   do   3   dní   výšku   trov   právneho zastúpenia súdu nedoručil. Rozsudok bol vyhlásený dňa 19. januára 2011 a vyčíslenie trov právneho   zastúpenia,   ktoré   je   súčasťou   odvolania   bolo   vyhotovené   dňa   2. marca   2011 a Okresnému súdu v Banskej Bystrici doručené dňa 3. marca 2011, t. j. až po uplynutí 3-dňovej lehoty stanovenej v § 151 ods. 1 O. s. p.“.

Sťažovateľ   s výkladom   predmetných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku krajským   súdom   v napadnutom   rozsudku   nesúhlasí   tvrdiac,   že   z   § 151   ods. 1   OSP nevyplýva povinnosť účastníkovi, ktorému nebola priznaná náhrada trov prvostupňovým rozsudkom, si tieto trovy do troch dní vyčísliť. Podal preto proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení so základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu boli napadnutým rozsudkom krajského súdu v časti výroku o trovách konania porušené. Zároveň navrhuje, aby ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu v časti výroku o trovách konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,   ale   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií. Všeobecné súdy,   ktoré v   občianskom   súdnom   konaní sú   povinné vykladať a   aplikovať príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd v napadnutom rozsudku nesprávne   vyložil   a aplikoval   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   o vyčísľovaní trov a ich náhrade (§ 142 ods. 1 OSP v spojitosti s § 151 ods. 1 OSP). Podľa napadnutého rozsudku krajského súdu hoci mal sťažovateľ úspech v konaní, rozhodnutie okresného súdu, ktorým   mu   nebola   priznaná   náhrada   trov   konania,   je   vecne   správne,   lebo   sťažovateľ nevyčíslil svoje trovy do troch dní od vyhlásenia rozsudku okresného súdu. Sťažovateľ tvrdil,   že   nemal   dôvod   svoje   trovy   v tejto   lehote   vyčísliť,   keďže   mu   prvostupňovým rozsudkom   nebola   priznaná   náhrada   trov   konania   a trojdňová   lehota   na   vyčíslenie   trov podľa § 151 ods. 1 OSP sa tak nemala uplatniť. Napadnutým rozsudkom krajského súdu v časti o náhrade trov konania tak malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1   a čl. 46   ods. 1   ústavy,   ako   aj   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a čl. 1   ods. 1 dodatkového protokolu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa   § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý   mal vo veci   plný úspech,   súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 OSP o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov   konania,   je   povinný   trovy   konania   vyčísliť   najneskôr   do   troch   pracovných   dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri   poskytovaní   súdnej   ochrany   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   môže   rozhodnutím,   ako   aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru (obdobne II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, II. ÚS 56/05).

Ústavný   súd   v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   skúma,   či   neexistujú dôvody, ktoré by bránili prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov.

Ústavný súd pripomína, že považuje dovolanie z dôvodov uvedených v § 237 OSP za účinný   právny   prostriedok   nápravy   porušenia   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   najmä   ak   postupom   súdu   bola   účastníkovi konania   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   (m. m.   II. ÚS 31/00,   II. ÚS 102/04, III. ÚS 192/2011).

Sťažovateľ zastáva názor, že nemohol proti napadnutému rozsudku krajského súdu podať dovolanie, pretože neboli splnené podmienky jeho prípustnosti podľa § 239 ods. 3 OSP,   ktorý   podľa   jeho   názoru   vylučuje   možnosť   podania   dovolania   proti   uzneseniu o trovách konania.

Ústavný súd sa s týmto názorom sťažovateľa nestotožňuje. Prax všeobecných súdov a osobitne aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) je jednotná v názore, že hoci prípustnosť dovolania proti uzneseniu o trovách konania nemožno odvodiť z § 239 ods. 3 OSP, tak „dovolanie proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania je prípustné z dôvodov uvedených v § 237 OSP“ (R 117/1999, pozri aj uznesenia najvyššieho   súdu   sp. zn.   3 Cdo 214/2010   z   25.   októbra   2010,   sp. zn.   5 Cdo 39/2010 z 12. októbra 2010 a sp. zn. 5 Cdo 71/2009 z 8. apríla 2010). Rovnaký názor je zastávaný aj v odbornej literatúre (pozri napr. Krajčo, J. a kol. Občiansky súdny poriadok, komentár. I. diel. Bratislava: Eurounion, 2006, s. 618), ale aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu (I. ÚS 244/07).

Vzhľadom   na   namietané   porušenie   základného   práva   spočívajúce   v nesprávnom posúdení plynutia lehoty potrebnej na vyčíslenie trov konania, ktorým mal krajský súd sťažovateľovi „odňa[ť] možnosť   konať   pred   súdom“ (článok   I   sťažnosti),   prichádza do úvahy dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f) OSP.

Podľa   § 237   písm. f)   OSP   je   dovolanie   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   na   posúdenie   prípustnosti   dovolania,   a teda aj na výklad   § 237   OSP   je   zásadne   príslušný   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011). Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 5 Cdo 71/2009 z 8. apríla 2010 vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP v obdobnom prípade, v ktorom   bolo   namietané   porušenie   lehoty   na   vyčíslenie   trov   konania,   uviedol,   že „Odvolací súd tým, že nesprávne posúdil zánik lehoty na vyčíslenie trov konania a z tohto dôvodu zmenil výrok rozsudku o náhrade trov konania v konaní úspešného účastníka tak, že mu trovy prvostupňového konania nepriznal, teda napriek skutočnosti, že bol zachovaný zo strany účastníka postup podľa § 151 ods. 1 O. s. p., nepriznal mu náhradu trov konania, ktoré správne v zákonnej lehote uplatnil, zaťažil konanie v tejto časti odvolacieho rozsudku vadou   podľa   § 237   písm. f/   O. s. p.“. Ústavný   súd   v obiter   dictum uznesenia   sp. zn. III. ÚS 313/2010 z 25. augusta 2010 uviedol, že uvedený právny názor najvyššieho súdu vo vzťahu   k dovolaciemu   dôvodu   § 237   písm. f)   OSP   nevykazuje   znaky   svojvôle   pri aplikácii práva.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   označeného   základného   práva rozhodnutím   krajského   súdu   o trovách   konania,   ktorým   malo   dôjsť   k odňatiu   možnosti sťažovateľovi   konať   pred   súdom   (v   tomto   prípade   nesprávnym   posúdením   lehoty na vyčíslenie   trov   konania   mu   nebolo   umožnené   vyčísliť   trovy),   zastáva   názor,   podľa ktorého   sťažovateľ   disponoval   dostupným   a   účinným   prostriedkom   nápravy   v   záujme účinnej ochrany jeho základných práv priamo v konaní pred všeobecnými súdmi podľa tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku (dovolanie), vyčerpanie ktorého musí predchádzať podaniu sťažnosti ústavnému súdu (obdobne I. ÚS 244/07), ale toto svoje právo   nevyužil.   Ak   by   bol   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   trpel   takou   vadou,   ako uvádza sťažovateľ, a týmto postupom by bola sťažovateľovi odňatá možnosť domáhať sa jeho práva na súde, v tom prípade je potrebné takýto postup považovať za dovolací dôvod podľa citovaného § 237 písm. f) OSP (m. m. III. ÚS 88/02, I. ÚS 244/07).

Sťažnosť   je   preto   v časti   namietajúcej   porušenie   základného   právo   podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neprípustná podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Rovnaké   závery   platia,   aj   čo   sa   týka   sťažovateľom   namietaného   porušenia základného   práva   vlastniť   majetok   čl. 20   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 1   ods. 1 dodatkového protokolu. Podstata v sťažnosti namietaných skutočností bola rovnaká, či už išlo o porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru alebo o porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového   protokolu,   preto   aj   v   prípade   namietaného   porušenia   materiálneho základného   práva   vlastniť   majetok   disponoval   sťažovateľ   dostupným   a   účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany jeho základných práv priamo v konaní pred všeobecnými   súdmi   podľa   tretej   hlavy   štvrtej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku. Nevyčerpanie   tohto   prostriedku   bráni   ústavnému   súdu   v možnosti   namietaný   rozsudok preskúmať.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v tejto   časti   odmietol   ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný   súd   pri   posudzovaní   problematiky   trov   konania,   t.   j.   problematiky   vo   vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí,   že   došlo   k   porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu   (spravodlivý   proces)   extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v petite sťažnosti sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012